V zjazdovom lyžovaní boli doteraz len dvaja štvornásobní olympijskí šampióni - Nór Kjetil Andre Aamodt (4-2-2) a Chorvátka Janica Kosteličová (4 ...Read more.
Aj druhý súťažný deň zimnej olympiády ponúka množstvo atraktívnych bitiek o zlato. Čaká nás boj o kráľovnú Dolomitov na zjazdovke Tofane v zjazde žien, vyvrcholenie súťaže sánkarov aj s našim Jozef Ninisom či preteky skiatlonistov v behu na lyžiach, kde by sa mal predstaviť aj Slovák Peter Hinds.
Vo štvrtok 25. januára si pripomíname storočnicu od slávnostného otvorenia Medzinárodného týždňa zimných športov vo francúzskom Chamonix, ktorý dodatočne vstúpil do histórie ako I. zimné olympijské hry.
Pri príležitosti storočného jubilea sme zalistovali ich dejinách. V prvom z troch dielov nášho seriálu sa venujeme zimným olympijským hrám ako takým, ich kľúčovým udalostiam aj osobnostiam.
V druhom dieli sa zameriame na prelomové momenty a vrcholy účinkovania slovenských športovcov na ZOH a v treťom špeciálne na I. ZOH v Chamonix 1924.
Prečítajte si tiež: O zjazdovom lyžovaní
ZOH s odlišným názvoslovím aj číslovaním ako OH
V dôsledku toho, že zimné olympijské hry nenadväzovali na tradície antických Olympijských hier, na rozdiel od novovekých OH neprevzali niekdajšie názvoslovie ani číslovanie hier.
V antike olympiáda označovala štvorročné obdobie a Olympijské hry sa konali na oslavu jeho úvodu. Boli číslované ako Hry X-tej olympiády - a toto číslovanie bolo v antických časoch aj základom gréckeho kalendára.
Zo staroveku MOV prevzal do novoveku aj to, že bude číslovať aj neuskutočnené hry. To sa týkalo hier olympiády v rokoch 1916, 1940 a 1944, keď sa odohrávali svetové vojny.
Zimné olympijské hry však nenadväzovali na antickú tradíciu, keďže v starovekom Grécku žiadna zimná verzia Olympijských hier neexistovala. Preto majú počas celých sto rokov existencie iné názvoslovie a aj odlišné číslovanie ako hry olympiád.
Na rozdiel od OH sa číslujú len uskutočnené ZOH. V období druhej svetovej vojny sa ZOH dvakrát neuskutočnili.
Prečítajte si tiež: Legendy MS v zjazdovom lyžovaní vo Švédsku
ZOH 1940 sa mali konať najprv v japonskom Sappore, ale po japonskom prepadnutí Číny MOV pridelil usporiadateľské právo švajčiarskemu St. Moritzu.
Keď však MOV a Medzinárodná lyžiarska federácia odmietli účasť učiteľov lyžovania na olympijských súťažiach (podľa vtedajšej Olympijskej charty boli považovaní za profesionálov, pretože sa živili športovou aktivitou), Švajčiari sa organizácie hier zriekli.
ZOH potom malo už druhý raz za sebou organizovať známe zimné stredisko nacistického Nemecka Garmisch-Partenkirchen. Tieto hry sa však v dôsledku vojnového besnenia napokon neuskutočnili, takisto ani ZOH 1944.
Tie pre zmenu mali byť v Cortine d´Ampezzo v Taliansku, v tom čase tiež fašistickom štáte.
Zrušenie hrozilo zimným olympijským hrám ešte raz, napriek mierovým časom. Usporiadateľstva ZOH 1976 sa totiž pre finančné problémy vzdal americký Denver.
Prečítajte si tiež: Tipy na lyžovanie v Záhrebe
Našťastie, zastúpiť ho dokázal rakúsky Innsbruck, ktorý mal potrebné stavby vybudované ešte pre ZOH 1964.
Od roku 1994 ZOH s iným cyklom ako OH, v párnych nepriestupných rokoch
„Letné“ aj „zimné“ hry mali celé desaťročie spoločné to, že sa odohrávali vždy v priestupnom roku. Toto platilo až do roku 1992.
V roku 1986 však Medzinárodný olympijský výbor (MOV) schválil zmenu cyklu konania ZOH. Presunuli ich na párne roky medzi priestupnými.
Po Albertville 1992 sa tak ďalšie ZOH konali už o dva roky. Po Lillehammeri 1994 potom nabehli na vlastný, takisto ako v prípade OH štvorročný cyklus.
Rozhodnutie MOV o rozdelení cyklu konania OH a ZOH na rôzne párne roky bolo motivované finančnými dôvodmi. Jednak MOV potreboval zinkasovať viac peňazí z predaja vysielacích práv (keby sa OH aj ZOH naďalej konávali v tom istom roku, od televíznych spoločností by sa nedalo získať toľko peňazí) a jednak chcel, aby sa náklady národných olympijských výborov na zabezpečenie účasti na OH a ZOH rozložili do rôznych rokov.
ZOH doteraz hostilo 21 miest na troch kontinentoch
Hostiteľmi dovedna 24 zimných olympijských hier sa stalo dovedna 21 miest. Len švajčiarsky St. Moritz (1928 a 1948), americký Lake Placid (1932 a 1980) a rakúsky Innsbruck (1964 a 1976) dostali právo usporiadať ZOH až dva razy. Čínsky Peking sa zase stal prvým mestom, ktoré organizovalo OH (2008) aj ZOH (2022).
Štrnásťkrát sa ZOH konali v Európe: trikrát vo Francúzsku - Chamonix 1924, Grenoble 1968, Albertville 1992), dvakrát v Nórsku (Oslo 1952, Lillehammer 1994), Švajčiarsku (St. Moritz 1928 a 1948), Rakúsku (Innsbruck 1964 a 1964) a v Taliansku (Cortina d´Ampezzo 1956, Turín 2006), raz v Nemecku (Garmisch-Partenkirchen 1936), bývalej Juhoslávii (Sarajevo 1984) a v Rusku (Soči 2014).
Pritom až desaťkrát zavítali biele olympiády do oblasti Álp! Jedenástu alpskú zastávku budú mať ZOH v roku 2026 v talianskych mestách Milána a Cortina d´Ampezzo.
Šesťkrát sa ZOH uskutočnili na americkom kontinente: štyri razy v USA - a dvakrát v Kanade (Calgary 1988, Vancouver 2010). Takisto štyri razy sa konali v Ázii - dva razy v Japonsku (Sapporo 1972, Nagano 1998), raz v Kórejskej republike (Pjongčang 2018) a v Číne (Peking 2022).
Pripomeňme, že tohto roku by malo padnúť rozhodnutie o súbežnom pridelení hostenia ZOH na roky 2030 aj 2034. V prvom prípade je preferovaným kandidátom Medzinárodného olympijského výboru Francúzsko, v druhom americké Salt Lake City.
Kľúčové rizikové faktory - absencia či nadbytok snehu a divoké počasie
Na rozdiel od hier olympiád sa s výnimkou korčuliarskych súťaží a hokejových turnajov všetky zimné olympijské zápolenia odohrávajú pod holým nebom. V minulosti neraz ani krasokorčuliari, rýchlokorčuliari či hokejisti nemali k dispozícii haly.
Toto je kľúčový faktor odlišujúci ZOH od OH. A v kombinácii s tým, že ZOH sa odohrávajú v zime, je zrejmé, že oveľa viac sú závislé od priazne počasia.
Nie raz sa stalo, že snehu bolo málo. Nie vždy musela byť na vine obleva, ale stačilo, keď dlhodobo málo snežilo.
Snehové delá na výrobu technického snehu premiérovo použili až na ZOH 1960 v Squaw Valley. Spočiatku sa však táto vymoženosť používala len v USA.
A tak sa stalo, že o štyri roky neskôr na ZOH 1964 v Innsbrucku si Rakúšania museli pomôcť dovozom 40-tisíc kubických metrov snehu a 20-tisíc ľadových blokov z tých miest krajiny, kde bolo na rozdiel od Innsbrucku snehu dostatok. Pri tejto logisticky zložitej operácii museli využiť veľkú pomoc armády.
Dnes si bez technického snehu nedokážeme ZOH vôbec predstaviť. Len pred dvoma na ZOH v Pekingu rokmi sme zažili názornú ukážku tohto tvrdenia.
Pred hrami mali aj v horách v okolí Pekingu síce studenú, ale mimoriadne suchú zimu, takže sneh pokrýval len trate, kde ho nastriekali. A počas celých hier snežilo jediný deň - zato v ten deň prišiel obrovský prílev snehu, v dôsledku čoho sa musel meniť program súťaží.
Problémy s nedostatkom alebo s prebytkom snehu poznačili väčšinu edícií zimných olympijských hier. V tomto smere ideálne dopadli ZOH 1994 v nórskom Lillehammeri, ktorým naozaj žičilo počasie.
Naopak, trebárs na ZOH 1998 v Nagane sa mnoho plánovaných súťaží stalo obeťou hustého sneženia a museli ich presúvať na iné dni.
Ďalším rizikovým faktorom je vietor. Napríklad na ZOH 1988 v kanadskom Calgary prišiel teplý chinook, ktorý nielen „kradol“ sneh, ale ovplyvnil aj konanie súťaží v skokoch na lyžiach a v zjazdovom lyžovaní, kde je veterný faktor veľmi dôležitý.
Podobné prípady však nastali aj vo viacerých iných dejiskách ZOH. Opačný prípad mrazivého vetriska naopak poskytli v poslednom období predovšetkým ZOH 2018 v juhokórejskom Pjongčangu, kde olympionici na vonkajších športoviskách ukrutne mrzli.
Kedysi vážne aféry okolo profesionalizmu odišli do minulosti
Od čias zakladateľa novovekých olympijských hier baróna Pierra de Coubertin sa celé desaťročia od olympionikov vyžadoval striktný amatérsky štatút. Na ZOH to spôsobovalo problémy hlavne v zjazdovom lyžovaní.
To síce malo premiéru až na ZOH 1936 v Ga-Pa, ale prakticky od začiatku sa k nemu viazali spory okolo účasti učiteľov lyžovania, ktorí vo vtedajšom ponímaní boli profesionálmi.
Po druhej svetovej vojne bol tento problém ešte vypuklejší. Obzvlášť, keď lyžiarske firmy potrebovali prostredníctvom najlepších pretekárov propagovať svoj tovar pre verejnosť.
S amatérskym štatútom mali problém aj najlepší krasokorčuliari, ktorých lákali na exhibičné vystúpenia - pochopiteľne, za peniaze.
V prípade hokejistov to bolo odlišné. „Profíci“ zo zámorskej NHL jednoducho mali dvere na ZOH zatvorené. „Štátni profesionáli“ z vtedajších socialistických krajín vrátane ČSR/ČSSR neprekážali...
Najviac na očiach bolo zjazdové lyžovanie. V očiach ortodoxného zástancu čistého amaterizmu Averyho Brundagea z USA (na čele MOV stál v rokoch 1952 - 1972) bolo profesionálnym športom, a jeho protagonisti z toho mali problémy.
Najtvrdšie to dostal pocítiť špičkový rakúsky zjazdár Karl Schranz, ktorého pre porušenie predpisov o amaterizme vylúčili zo ZOH 1972.
Žiaľ, za Brundageovej éry celkove dospeli zimné olympijské hry takpovediac do slepej uličky. Vývoj sa však potom počas éry prezidentovania Michaela Morrisa Killanina (v rokoch 1972 - 1980) pohol dosť dopredu a veľkú rýchlosť nabral najmä po tom, čo v roku 1980 prevzal funkciu šéfa olympijského hnutia Juan Antonio Samaranch.
Prešibaný funkcionár s diplomatickými schopnosťami a s obchodníckym myslením si predsavzal, že olympijské hnutie prevedie do modernej éry prosperity.
Na to potreboval pod päť kruhov dotiahnuť najväčšie športové hviezdy bez ohľadu na to, v ktorom „košiari“ pôsobili.
Samaranch presadil, že na ZOH 1988 v Calgary už povolili štart aj zjazdárom, ktorí vlastnili poloprofesionálnu tzv. B-licenciu. Predovšetkým sa to týkalo švédskeho slalomárskeho fenoména Ingemara Stenmarka, ktorému práve v dôsledku vlastnenia B-licencie predtým znemožnili štart na ZOH 1984 v Sarajeve.
V 90. rokoch minulého storočia potom nastala priam revolúcia. Jej predobrazom bolo, že na OH 1992 v Barcelone mohli v basketbalovom tíme USA štartovať multimiliónové hviezdy z NBA.
Na ZOH 1994 mohli vďaka Samaranchom presadzovaným zmenám štartovať aj viacerí krasokorčuliari, ktorí predtým pôsobili medzi profesionálmi - predovšetkým Nemka Katarina Wittová a britský tanečný pár Jayne Torvillová - Christopher Dean.
A počnúc ZOH 1998 v Nagane sa olympijské brány naplno otvorili aj pre hokejových multimilionárov z NHL na čele s Waynom Gretzkým.
ZOH sa neustále rozširujú, pribudli nové športy aj odvetvia
Kým súťaže na „letných“ olympijských hrách dosiahli už dávno taký gigantický rozmer, že MOV už pred viac štvrťstoročím stanovil limity pre počet účastníkov, športov i disciplín v programe, zimné olympijské hry sa stále očividne rozrastajú.