Slovenským podsvetím sa od 90. rokov premlelo množstvo vplyvných a veľmi obávaných mužov. Ich "vládnutie" sa líšilo zločinmi, spôsobom ich vykonania či zameraním, no jedno má väčšina z nich spoločné - ich životný príbeh skončil verejnou popravou.
Mafia v Bratislave
Bratia Danišovci, Vladimír vystupujúci pod prezývkou Tuti a Jozef známy ako Papas, stáli za zrodom výpalného v Bratislave a orientovali sa najmä na centrum mesta. Drsní chlapi za pohostenie v reštauráciách či jazdu taxíkom zásadne neplatili, peniaze si naopak pýtali do svojho vrecka. Po hlavnom meste sa dokonca šírili legendy o tom, že pokiaľ sa svalnáčovi Tutimu zapáčili náušnice niektorej z čašníčok, nemal problém jej zlatý šperk strhnúť priamo z ucha. Do histórie bratislavskej mafie sa však hrubými písmenami zapísala až ich dovtedy netypická smrť. Ako prví sa stali obeťami verejnej mafiánskej popravy.
Verejná Poprava Bratov Danišovcov
Dňa 6. júla 1995 vybuchol na Štefanovičovej ulici červený Citröen, v ktorom sedeli Vladimír a Jozef Danišovci. Tutiho týždeň po smrti pochovali na Martinskom cintoríne v Bratislave, kde spočíva spolu s matkou. Jednoduchý pomník so zlatým písmom bez označenia dátumov narodenia a úmrtí aj niekoľko dní pred Sviatkom všetkých svätých zdobia kahance i umelé kvety, spoza ktorých vytŕča keramický anjelik zvierajúci ruženec v rukách. Brata Jozefa podľa záznamov mestských cintorínov pochovali v rovnaký deň, no v niekoľko kilometrov vzdialenom Slávičom údolí. Jeho sivý pomník stojí vedľa opusteného hrobového miesta a zdieľa ho spolu s ďalšími dvoma osobami, zrejme rodinou.
Osud Bratov Diničovcov
Eduard a Robert Diničovci tvorili v 90. rokoch jednu z najsilnejších skupín bratislavského podsvetia. Po revolúcii zbohatli na privatizácii štátneho majetku a podobným spôsobom sa im podarilo dostať do podnájmu aj hotel Junior v bratislavskom Ružinove. Tam si založili svoju centrálu, no ďalšie podniky vlastnili aj v centre mesta. Okrem disco-klubu či „bordelu“ medzi ne patrila aj piváreň u Eda na pešej zóne, ktorá niesla meno po jednom z bratov. Eduard mal po páde Mečiarovej vlády v pláne rozpredať majetok a utiahnuť sa do zahraničia. Avšak deň pred odchodom do svojej vily vo Francúzsku prijal pozvanie na tenisový zápas na Zlatých pieskoch v Bratislave, ktorý nakoniec bol aj jeho posledným. Keď po hre smeroval do svojho auta, pod nohami mu vybuchla niekoľkokilogramová nálož ukrytá pod betónovými dlaždicami, ktorá ho na mieste usmrtila. Explózia bola tak silná, že Eduardovo telo rozštvrtila a trup bez končatín a hlavy dopadol na jeho obľúbené kurty. Robert sa po smrti brata chcel tiež stiahnuť do bezpečia, nebolo to však súdené ani jemu. Päť mesiacov po vražde Eduarda ho na bratislavskom sídlisku Dlhé diely neznámi muži samopalmi rozstrieľali spolu s osobným ochrancom vo vlastnom mercedese. Niekoľko minút predtým ešte stihol odviezť k exmanželke svoje dve dcérky Nikolku a Barbarku, s ktorými predtým v hoteli Junior oslavoval narodeniny jeho ďalšieho potomka vtedy len ročnej Vanessky. Hoci Diničovci odišli z tohto sveta s päťmesačným odstupom, miesto posledného odpočinku majú spoločné. Ich takmer na vlas rovnaké pomníky stoja vedľa seba v Urnovom háji v Lamači. Zdobí ich totožné písmo, posledný odkaz, kytice, vence i kahance.
Miroslav Sýkora a Jeho Vzostup
Prvým naozajstným bossom Slovenska, ako ho média označujú, bol Miroslav Sýkora, neskôr hlava zločineckého gangu „sýkorovci“. On a jeho kumpáni boli a tí, čo ešte žijú aj sú najobávanejšími mužmi bratislavského podsvetia. Pod ich „náplň práce“ spadali tie najzávažnejšie zločiny - od výpalníctva cez veľké krádeže až po niekoľkonásobné vraždy. Sýkora spomedzi vtedajších zakladateľov slovenskej mafie vytŕčal najmä svojím intelektom. Ako jeden z mála študoval, hoci nedoštudoval, vysokú školu. Začalo to diplomatickou školou v Moskve, kde pracoval jeho otec a pokračovalo štúdiom žurnalistiky v Bratislave. Odtiaľ však dobrovoľne odišiel a začal sa venovať iným záujmom. Zapletený bol údajne aj do únosu syna vtedajšieho prezidenta Michala Kováča, no hoci sa vtedy podarilo odhaliť všetky mená aktérov, nikdy neboli súdení.
Prečítajte si tiež: Miesta posledného odpočinku mafiánov
Smrť Miroslava Sýkoru
Sýkorovi sa stali osudnými nezhody s Petrom Križanovičom, prezývaným Duran, pri delení peňazí z megalúpeže v nitrianskej VÚB-čke z roku 1995. Obaja sa pre spor o peniaze dostali do prestrelky, pri ktorej Durana jedna z guliek zasiahla do nohy a museli ju mu amputovať. Od tejto chvíle Sýkora dbal na zvýšenú bezpečnosť a takmer ani nevychádzal z domu. Ak áno, tak obklopený osobnými ochrancami. Na posledné stretnutie pred smrťou ho preto zrejme pozvala osoba, ktorej dôveroval. Dňa 6. S nebohým bossom sa pár dní po verejnej poprave rozlúčili na cintoríne v Slávičom údolí. Jeho monumentálny pomník sa medzi bežnými náhrobnými kameňmi týči ako umelecké dielo, ktoré nemožno prehliadnuť už z diaľky. Zdobia ho čerstvé kvety, srdiečko z dreva s nápisom „Mirko“, ale aj modliaci sa keramický anjelik. Nechýbajú ani kahance, v ktorých sa v čase blížiaceho sa sviatku zosnulých trblietali malé plamienky a kamenná lavička pre smútiace návštevy.
Futbalové Dobrodružstvo Jednoty Trenčín v Kostarike
Sen o objavovaní neznámych svetov na protiľahlom brehu Atlantiku sa po druhej svetovej vojne ako prvému československému mužstvu splnil ŠK Bratislava. Vtedajší výkvet nášho futbalu sceľoval defenzívny pilier Michal Vičan, ktorý po necelých dvadsiatich rokoch dobyl mexické bašty aj so zlatou generáciou Jednoty Trenčín.
Vianoce v San José
Po dvoch víťazstvách a dvoch remízach v krajine Aztékov sa Trenčania presunuli do Kostariky. Nekonečná cesta so štyrmi medzipristátiami ich napokon doviedla do pulzujúceho centra hlavného mesta. „Z lietadla sme na Štedrý deň vybehli priamo do ulíc. Večer bola väčšina obchodov otvorená, na okrajoch ulíc porozkladali stánky s konfetami. Stredom sa valili zástupy áut. O polnoci sa do vyzváňania zvonov zamiešalo trúbenie klaksónov a streľba,“ spomína krídelník Milan Navrátil. „Môžete si predstaviť, akú noc sme prežili, keď náš hotel stál na jednej z hlavných križovatiek,“ doplnil.
Koňaková Príhoda
Pred odchodom z Mexika dostal každý člen výpravy demižónik koňaku. „Jeden zvyšoval, hráči ma presvedčili, aby som ho zabalil. Keď sme na letisku v San José na batožinovom páse zbadali naše kufre, Jaro Hojsík zvolal, že z jedného niečo tečie. Nanešťastie to bol môj. Veci som mal celkom premočené,“ priznal kondičný tréner Dušan Čikel. Aj tu platilo, že všetko zlé vie byť na niečo dobré. „Veľvyslanec nám okrem alkoholu venoval značkové cigarety. Doma som ich daroval svokrovi. Usušené camelky s koňakovou príchuťou si nevedel vynachváliť.
Kúsok Domova
Práve v spomínanom hoteli uprostred San José Trenčania natrafili na kúsok domova. Na balkóne objavili na liste obrovského kaktusu vyrytý nápis „Trenčín - jesenný majster ligy v ČSSR“. Originálnu reklamu materskému klubu urobil Dušan Bartovič, ktorý pár dní predtým reprezentoval krajinu na juhoamerickom kontinente s výberom olympionikov.
Prečítajte si tiež: Róbert Remiáš a slovenské podsvetie
Zápasy v Kostarike
Vianočné menu jesennému šampiónovi československej ligy spestril líder domácej súťaže LD Alajuelense. Na ihrisko vybehli v tričkách s veľkými písmenami, ktoré spolu vytvorili vetu „VIVA COSTA RICA“ (Nech žije Kostarika). Deň po sviatkoch vyzval Jednotu Trenčín ďalší súper zvučného mena. „Saprissa je v Kostarike rovnakým pojmom, ako u nás Sparta či Slovan. Po hre vynikajúcej úrovne sme dali tri góly a dostali o jeden menej. Bolo to veľké víťazstvo. Nadšené obecenstvo nás po stretnutí prinútilo bežať čestné kolo s pohárom, ktorý nám darovali,“ pokračoval v zážitkovom rozprávaní Milan Navrátil.
Hodnotenie v Tlači
Ako dodal, úspešné výsledky podnietili u spoluhráčov záujem o hodnotenie ich vystúpení v československej tlači. Keď dostali do rúk Rudé právo, zostali nemilo prekvapení. Diametrálne odlišnú odozvu venovali Trenčínu miestne médiá. Periodikum La Nación pred zápasom favorizovalo „Los morados“, ako znie prezývka Deportiva Saprissa. Našich predstavilo ako takticky vyspelé mužstvo, ktorého rýchli hráči využívajú krátke dôvtipné prihrávky, nechávajú kotúľať loptu, čím šetria sily, no pritom ju stále ovládajú. Po deväťdesiatich minútach hry tie isté noviny na druhý deň písali o krásnom divadle. „Bol to jeden z najstrhujúcejších duelov za poslednú dobu, pretože po tom, ako Saprissa prehrávala 0:2, začala hrať svoju hru a to, čo vyzeralo, ako jednoduché víťazstvo hostí, sa premenilo na jeden z najemotívnejších medzištátnych zápasov. Diváci odchádzali spokojní aj s prehrou, pretože sledovalo výborný futbal v podaní oboch tímov,“ referoval denník La Nación.
Ďalšie Zápasy a Návrat Domov
„Manažér nám oznámil, že budeme hrať v San José aj tretie stretnutie. Je to vraj veľký úspech, pretože tu pobyt nepredĺžili ešte žiadnemu zahraničnému celku. Vedeli sme, že nás chcú poraziť za každú cenu, iba meno súpera sme nepoznali,“ priblížil rýchlik zo Semerova Milan Navrátil. Nepodarilo sa to však ani ambicióznemu Municipalu Puntarenas (1:1). V čase voľna si Trenčania nenechali ujsť kúpanie a slnenie neďaleko pobrežia Karibského mora. Útočník s reprezentačnými skúsenosťami Vojtech Masný dodnes nezabudol na okázalú mestskú prehliadku koní, či prechádzky po parkoch s altánkami a živou hudbou.
Prehra v Kolumbii
Jedinú prehru v rámci desiatich previerok zaznamenala Jednota po príchode do Kolumbie. Nad jej sily bol slávny FC Millonarios z hlavného mesta Bogota (1:2). Ktovie, ako by vyznela celková bilancia, ak by Hojsík premenil päť minút pred koncom nariadenú jedenástku. „Keď už tam zapískali penaltu, musela byť stopercentná,“ zdôraznil Béla Masný, ktorý sa so spoluhráčmi kolumbijským hostiteľom revanšoval hneď v nasledujúcom meraní síl proti Atléticu Nacional v Medellíne, v meste obávaného drogového kartelu.
Odchod Trénera Vičana
S blížiacim sa návratom na rodnú hrudu čoraz hlasnejšie rezonovalo (ne)zotrvanie Michala Vičana pri kormidle tímu. Kouč podmieňoval predĺženie zmluvy, platnej do 1. februára 1968, ďalším dvojročným cyklom. Dôvodil, že žiadny tréner, ktorý má úspech, nepodpíše kontrakt na pol roka. Trenčianski funkcionári situáciu podcenili. Spoliehali na návrat Karola Borhyho z Kuvajtu, lenže toho legionársky chlebík ešte neomrzel. Vičana medzitým zlanáril Slovan Bratislava, s ktorým o rok získal Pohár víťazov pohárov. Kolektív cítil, že odchodom lodivoda stratí na sile. Podľa Milana Navrátila sa v trenčianskej šatni po zápasoch na opačnom konci zemegule pravidelne spievalo: „Miško náš, Miško náš, šedivú hlavu máš, zatiaľ dobre s nami, zakiaľ si ty medzi nami.“ Emócie prepukli pred záverečným zápasom. „Keď Čikel počas porady pripomenul, že hráme posledný raz pod Vičanom a máme bojovať aj za neho, Mišo vyšiel náhlivo na chodbu, kde mu po lícach stekali slzy ako hrachy,“ dodal. Po remíze so Santa Fé sa Trenčania s Južnou Amerikou rozlúčili s bilanciou 4 víťazstvá - 5 remíz - 1 prehra. Domov sa vrátili 18. januára 1968. Pod vedením Dušana Čikela, resp. Tibora Michalíka im v jarnej časti došiel dych a na ligový trón zasadol trnavský Spartak.
Prečítajte si tiež: Úspechy Veroniky Vargovej v streľbe
Tabuľka: Bilancia Jednoty Trenčín v Južnej Amerike
| Výsledok | Počet |
|---|---|
| Víťazstvá | 4 |
| Remízy | 5 |
| Prehry | 1 |
tags: #1995 #streľba #Hotel #Slovan #Bratislava