Na okrajoch bola zažltnutá, postavy na nej už vybledli, no aj podľa tváre i oblečenia oboch postáv bolo zrejmé, že vznikla kedysi dávno. Ešte pred druhou svetovou vojnou.
„Dedko bol ozaj fešák, babi!“
„Veru bol,“ pritakala babička Ilona a utrela si slzu, ktorá sa jej kotúľala lícom.
„Porozprávaj mi váš príbeh.“
Ilona capla Katku po ruke: „Veď si ho počula už aspoň stokrát.“
Prečítajte si tiež: Samopal: Konštrukcia a princípy
„Počula-nepočula, povedz mi ho znova, veď si ho už vypočuje aj tvoj pravnuk,“ pohladila si Katka oblé bruško, v ktorom sa rozvíjal plod jej lásky.
„Prababou budem a ešte po mne chceš, aby som spomínala? Dnes to už nikoho nezaujíma.“
„A ja som ti nikto, babi?“ usmiala sa Katka.
Aj stará Ilonka odpovedala úsmevom, i keď smutnejším, takým, v ktorom sa odzrkadľovali jej skúsenosti a poznanie.
Ale ten život je napokon predsa len krásny.
Prečítajte si tiež: Airsoft zbrane: AGM a iné
I keď chvíľami bolo smutno a ťažko.
A dnes? Pál síce odišiel na druhý svet už pred rokmi, ale nechal ju zabezpečenú a opatrenú.
A jej sa nikdy nesnívalo, že sa dožije vnúčat a teraz? Teraz sa už aj jej vnučka stane matkou.
„Tak dobre,“ súhlasila, zaliala čaj, nakrájala makovník a zapálila sviečku.
Svetlo zhasla.
Prečítajte si tiež: Detailný pohľad na staré pušky
Akoby tma bola vľúdnejšou, akoby verila, že ak ju Katka nebude vidieť počas rozprávania jasne, nevšimne si lesk v jej očiach, spôsobený slzami.
„Môj otec umrel, keď som bola ešte veľmi malá.
Žili sme len s mamou a mojim mladším bratom Janom.
Boli sme veľmi chudobní.
Už ako pätnásťročná som musela nastúpiť do služby, aby som na seba zarobila.
Ale nemohla som si sťažovať.
Slúžila som u manželov Daruovcov.
Obaja boli učitelia.
Mali dvojročného chlapčeka a pani Daruová bola opäť v požehnanom stave, preto potrebovala pomôcť s domácnosťou, ale aj so synom.
Už vtedy sa do mňa Pál zahľadel.
Mládencov bolo v dedine dosť, ale ja doteraz neviem prečo, som si všímala práve jeho.
Však to poznáš.
Keď som ho nevidela, bola som ako bez duše a myslela len na to, kedy sa zase stretneme.
Napriek chudobe som bola krásna, urastená deva - modré oči a plavé, zvlnené dlhé vlasy.
Prsia som mala väčšie ako ty a často som na sebe cítila pohľady iných.
S Pálom sme sa úprimne milovali.
A keď musel odísť na vojnu, myslela som, že tú bolesť ani neunesiem.
Nebála som sa, že by ma nechal.
Bála som sa, že sa mu voľačo hrozného stane, že ho už nikdy neuvidím, alebo že mi ho v tej vojne zabijú.
Musel narukovať do maďarskej armády a tá držala s Nemcami.
Denne som vyzerala poštára a modlila som sa, aby mi doniesol ďalší list z frontu.
Ale listov chodilo málo.
A tie, ktoré som dostala, som si schovávala a prečítala hádam stokrát.“
Ilona na chvíľu prerušila svoje rozprávanie.
Zohla sa, z nočného stolíka vybrala drevenú škatuľu.
Chvíľu sa v nej hrabala, kým napokon dvihla hlavu s víťazoslávnym úsmevom.
V prstoch, skrivených od reumy, zvierala cennosť, ktorá jej dodávala silu v ťažkých okamihoch života.
- Akiste je to jeden z listov od starého otca - pomyslela si Katka.
A nemýlila sa.
„Moja najmilovanejšia Ilonka.
Nebudem Ti písať, že mi je ťažko, lebo to si sa iste dopočula z listov, ktoré dostávajú susedia či kamarátky.
Chcem Ti napísať, že moja láska k Tebe nehynie.
Naopak.
Mne sa vidí, že každým ďalším kilometrom, ktorý nás od seba rozdeľuje, po Tebe túžim viac a viac.
Po večeroch, keď sa mi nedarí zaspať, si predstavujem, ako vyzeráš.
Vidím Tvoje modré oči ako nezábudky, ako nebo bez obláčikov.