Hrozná víchrica buráca svetom. V nikdy nebývalom besnení živlov nepoznať na prvý pohľad nijakého poriadku. Vyzerá to ako slepý boj všetkých proti všetkým. Vojnová vrava, vyvolávaná ohlušujúcim štekotom skazonosných zbraní, je prekonávaná úchvatným chorálom zbožných modlitieb jednotnej rodiny veriacich.
Táto naša účasť na úsilí Cirkvi o krajší zajtrajšok nie je náhodilá, je vyvolaná vnútornou potrebou, hlasom národného svedomia; ale nie u každého je dostatočne uvedomelá. Preto je dobré, keď si z príležitosti tejto spontánnej manifestácie oddanosti k Matke cirkvi a k jej viditeľnej hlave - pápežovi - pripomenieme a bližšie zdôvodníme svoje stanovisko.
Nesmú nás uspokojovať prejavy obdivu a uznania, ktoré pri takýchto príležitostiach vyslovujú aj vlažní, ba aj nepredpojatí mimocirkevní pozorovatelia. Pochvala skvelej organizácie, okázalosti manifestácií a obradov, ako aj mnohých iných nepopierateľných skutočností - i keď je mienená úprimne - vystihuje iba vonkajšiu, často efemérnu stránku cirkevného života. Musíme si byť vedomí toho, že tieto momenty sú prechodné a premenlivé. Bolo by preto povážlivé, keby sme z nich odvodzovali svoj úsudok o Cirkvi.
Premenlivosť vonkajších foriem cirkevného života je častou príčinou nesprávneho posudzovania cirkvi a nie zriedka aj katolíkom zastiera vnútornú kontinuitu, absolútnu ustálenosť a nezmeniteľnosť základných téz vieroučných, mravoučných a božskoprávnych. Nastúpme teda v duchu cestu po toku dejín cirkevných, počnúc od prameňov nášho nábožensko-duchovného života. Vrhnime najprv letmý pohľad na východisko našej cesty.
Predchnutí hlbokým učením i strhujúcim príkladom Božského Majstra a osvietení Duchom svätým, dávajú sa dvanásti apoštolovia do nadľudskej borby. V slávnostnom momente počiatku jedinečnej, všetky rekordy prekonávajúcej plavby našej loďky nemusíme sa zdržovať shromažďovaním dôkazov, dosvedčujúcich historickú skutočnosť. Slová nadovšetko hodnoverných evanjelií nemôže brať do pochybnosti ani najzaťatejší odporca cirkvi a pápežstva, ak nechce eo ipso upadnúť do nevážnosti.
Tieto pramene dosvedčujú nezvratne, že prvý kormidelník loďky Kristovej, sv. Nebol odkázaný na zmocnenie resp. Bez podpory štátneho organizmu, ba priamo za odporu a za prenasledovania svetskej moci, nastupuje malý hlúčok učeníkov Kristových za vedenia sv. Petra svoju víťaznú cestu svetom. Duchovný profil prvotnej cirkvi sa nám preto rysuje v najkrajšom svetle.
- „Ako mňa poslal Otec, tak i Ja posielam Vás.“ (Mat.
- „Ty si Peter (to je skala) a na túto skalu vystavím Cirkev svoju a brány pekelné ju nepremôžu.“ (Mat. 16, 18.)
- „A tebe dám kľúče od kráľovstvá nebeského. Čokoľvek sviažeš na zemi, bude sviazané i na nebesách.“ (Mat.
Tento názor spočíva na mylnom alebo tendenčnom odvodzovaní existencie práva od jeho výkonu. Zabúda sa na to, že na vykonávanie plnej moci, danej Kristom sv. Prvá taká prestavba sa ukázala potrebnou pri základnej zmene postoja štátnej moci voči cirkvi.
Koniec prenasledovania kresťanov a s tým súvisiaci vzrast všeobecne už nie tak horlivého členstva, ako aj značný časový odstup od pôsobenia Kristovho núti cirkev k pevnému formulovaniu smerníc a zásad právnych i článkov vieroučných. To sa stáva na koncile nicejskom 325 a potom ešte na ďalších konciloch oekumenických, konaných na východe i v západnej cirkvi.
Štúdium usnesení konciliárnych i zákonov pápežských nám odhaduje mnohé nehynúce pomníky, znamenajúce medzníky vo vývoji ľudstva a vysoké majáky pre ďalšiu plavbu loďky Petrovej. Pravda, mnohé z týchto zákonov časom stratily svoju aktuálnosť a boly nahradené inými. Je ozaj obdivuhodné, ako pružne vie najv. zákonodarca cirkevný v rámci absolútne nezmeniteľných príkazov božského práva reformovať a možno povedať, modernizovať svoj právny poriadok.
Plavba lode Petrovej nie je izolovaná od vplyvov okolitého sveta. Preventívne usiluje sa cirkev predísť konfliktom so štátnou mocou hľadaním smluvnej dohody na podklade koordinácie. Pravda, pri rešpektovaní prvenstva cirkevného vo veciach, dotýkajúcich sa záujmov duševných. Proti odbojným a neposlušným nositeľom štátnej moci neváhala sv. Stolica zakročiť aj radikálnymi prostriedkami, vrcholiacimi v interdikte a v exkomunikácii. Starovek i stredovek zaznamenáva niekoľko účinných zákrokov pápežských proti panovníkom. Niektoré z nich by sa mohly zdať v spôsobe prevedenia alebo v dôsledkoch príliš tvrdými.
Nie ľahko sú pochopiteľné s hľadiska dnešného aj niektoré iné zjavy z doby tzv. „svetovládneho úsilia pápežského“, z doby „babylónskeho zajatia pápežstva“, z doby veľkej schizmy západnej ako aj z doby reformačnej a protireformačnej. Dnešný človek preto často pohoršuje sa nad zjavmi „temného stredoveku“, pravda, bez toho, žeby ducha tejto doby poznal.
Mnohí len pre neznalosť stredoveku a výsledkov jeho úspešného úsilia na rôznych poliach duchovného života ho označujú šmahom za zpiatočnícky. Rôznorodé momenty tohto pomerne veľkého rozpätia časového jednoducho spájajú, generalizujú, zveličujú alebo bagatelizujú podľa zámernej potreby interpretátorov. Mnohí prenášajú takýto svoj povrchný úsudok na celú cirkev a na jej predstaviteľov - ako na reprezentantov tejto doby - a odsudzujú ich s dnešného „pokrokového“ hľadiska. Pre výpočet jednotlivostí tu niet miesta.
Keď sme si prvotnú cirkev prirovnali k loďke s malým počtom posádky a cestujúcich so sv. Petrom a jeho nástupcami - ako kormidelníkmi - na čele, zostaňme pri prirovnaní cirkvi k lodi aj v ďalších etapách vývojových. Sledujme v duchu priebeh už dvetisícročnej plavby našej loďky. Každému bude zjavný rýchly, ale organický vzrast pôvodne nepatrných rozmerov až do gigantickosti.
Na každej zastávke pristupujú cestujúci, dakde sa priamo masové valia na našu loď. Kormidelník spolu s vyberanou posádkou s najväčším úsilím udržuje poriadok na lodi a stará sa o blaho svojich cestujúcich. Úmerne so vzrastom týchto stúpajú starosti kormidelníkove. Jeho úsilie je však korunované zdarom. Veľký ruch, ktorý na lodi vládne, javí známky obdivuhodnej usporiadanosti a účelnosti.
Je síce badateľný aj istý antagonizmus, ale ten sa prejavuje iba v pretekoch o čím istejšie splnenie daných úloh podľa pravidiel ušľachtilého rytierskeho zápolenia. Nad zachovávaním písaných i nepísaných zákonov bdejú nielen prísni usporiadatelia a sudcovia, ale aj vnútorný, všadeprítomný a večne bdelý strážca - svedomie -. Do sboru usporiadateľov a sudcov môže sa dostať v zásade každý cestujúci podľa svojich predností a zásluh. Tu niet rodových privilégií ani triednych predsudkov. Pravda, ani toto pravidlo nie je bez výnimiek. Aj na vedúce miesta sa dostávajú z času na čas predstavitelia menej vynikajúci, ba aj votrelci nehodní.
V spoločnosti ľudí dobrých i zlých nedá sa tomu ani pri najbedlivejších opatreniach preventívnych zabrániť. Súvisí to najmä s tým, že pri masovom prílive cestujúcich na loď viery v učenie Kristovo nemožno zabrániť tomu, aby sa na loď dostali aj maloverní a farizejskí simulanti. Títo pochopiteľne neváhajú použiť ani nedovolených prostriedkov uzurpácie a simónie.
Okrem nebezpečenstva nákazy, plynúcej z infikovaných cestujúcich našej lode, číhajú na jednotlivcov i na samu loď rôzne nástrahy vonkajšie. Rozbúrené more i zvody tichej, ničím nerušenej plavby, zjavné i skryté skaliská, spev Syrén a útoky pirátov, bezmocnosť chudoby i sprievodné zjavy zneužívania bohatstva. Nespočetné sú obete týchto a mnohých iných skúšok, ktorým je vystavená loď Petrova.
Jedni podľahnú zvodom túžieb po nezriadenom hmotnom blahobyte, iní upadnú do nedočkavej malovernosti a vrhajú sa zúfale do mora duševnej záhuby. Jedni opúšťajú loď z vlastného rozhodnutia, aby sa vyhli tvrdej disciplíne, ktorá tam vládne, druhí sú exkomunikovaní zo spoločenstva veriacich, aby svojím tvrdošijným zotrvávaním v nákazlivých chorobách zla neohrožovali svoje okolie.
Tak vidíme, ako okrem prílivu nových cestujúcich zaznamenáva kapitán lode so zármutkom v srdci aj odchod cestujúcich, o ktorých vie, že sa vystavujú zvýšenému nebezpečenstvu utonutia. Samočinný rozvoj a nerušený pokoj veru nebol údelom cirkvi a jeho hlavy. Úmorné úsilie, obetavé odriekanie a často úporný boj musia podstupovať vedúci i vedení. Každé prestáte strádanie a každý úspešne prekonaný boj prináša však otuženie, oživenie a ďalší rozvoj cirkevný.
Nadobudnuté skúsenosti a bezpečná ochrana Iniciátora tejto veľkej okružnej cesty svetom napĺňajú kormidelníka, posádku i cestujúcich lode Petrovej vedomím istoty a nebojácnosti. Čulé a veľkorysé práce opevňovacie na lodi i otužovanie disciplíny a výchova k aktívnej spolupráci všetkých veriacich (kléru i laikov) prezrádzajú prípravy na ochranu proti nebezpečenstvám, ktoré kormidelník predvída.
Cestujúcich sa však nezmocňuje panika. Pohľad na uspokojujúci zjav kapitána napĺňa ich plnou dôverou a odovzdanosťou do vôle Božej. Aký je vzťah nášho národa ku kormidelníkovi lode Petrovej? Keď máme na mysli národ ako celok, môžeme s radosťou konštatovať, že od svojej kristianizácie počnúc verne zotrval na lodi Petrovej.
Cez dlhé generácie slobody i národnej poroby prejavuje prevažná väčšina Slovákov svoju oddanosť k hlave cirkevnej. Pravda, po zániku štátnej samostatnosti slovenskej nemohly byť sväzky nášho národa k sv. Stolici upravené právne. O sile týchto sväzkov lásky a vernosti však najlepšie svedčí skutočnosť, že aj bez formálnej úpravy pretrvaly celé tisícročie nepretržite.
Bezprostredne po obnovení slovenskej štátnej samostatnosti nadviazal náš národ so sv. Stolicou úprimné právne vzťahy. Ich smluvná úprava vo forme slávnostnej dohody (konkordátu) čaká iba na ustálenejšie a pokojné časy povojnové. Uzavretie takejto dohody s našej strany nehatia nijaké prekážky psychologického ani politického rázu.
Predstavitelia nášho štátu nemajú obáv, že by dohoda s Vatikánom znamenala trhlinu do suverenity štátnej. Sú si dobre vedomí toho, že spolupráca s pápežstvom, vybudovaná na podklade princípu koordinácie cirkvi a štátu, smeruje k zaisteniu cieľu nadpozemského (duchovného blaha) a nekrižuje ani neruší poslanie štátu, ako inštitúcie, starajúcej sa o zaistenie blaha hmotného.
Duch slovenských dejín, vyjadrený mnohými prejavmi oddanosti, lásky a vernosti nášho národa k nástupcom sv. Petra, harmonicky splýva so slovenskou prítomnosťou, ktorá sa dovoláva právnej úpravy pomeru slovenského katolicizmu ku kormidelníkovi lode cirkevnej.
O rekatolizačných metódach jezuitov
Dejiny nám neraz odkrývajú i zarážajúce počínanie ľudí, ktorí sú nám ináč drahí a vzácni. Vidíme akýsi nesúlad medzi predstavou, ktorú o nich máme, a ich počínaním. Sme nerozhodní, či ich preto odsúdiť, či sa v zdedenej predstave nepreorientovať, či azda nedať za pravdu protivníkom, ktorí na tie údaje odvolávajú sa ako na dôvody svojho postoja v minulosti, u svojich predkov, i teraz.
Máme pred očami rad počínaní, ktoré sa na prvý pohľad javia takými a takými, ktorých si však treba hlbšie všimnúť a analyzovať ich smysel. Tak sa nám stavia pred oči radikálne počínanie jezuitov pri rekatolizácii - ide osobitne o naše kraje. Jeho netolerantnosť je až nápadná.
Najprv si treba vyjasniť dve otázky: ponajprv, presnejšie zistiť, čo a ako sa stalo; po druhé, aké psychologické pozadie majú javy a podľa toho aký smysel a oprávnenosť. Úsudok si potom utvoríme sami. Nemožno dosť prízvukovať vážnosť otázky prvej.
Neslobodno sa prenáhliť a obísť tých druhých svedkov udalostí. K otázke druhej poukážem na niektoré momenty, I. na ciele jezuitov, II. na prostriedky k tým cieľom a III. Cieľov si u jezuitov treba všimnúť na každý spôsob, lebo sú ich celým raison d’étre, podkladom celého ich bytia. Nachádza sa to už v jadre rehole, v exercíciách.
Toto svieti Iňigovi pri obrátení, toto púta k nemu prvých a potom všetkých ostatných spoločníkov, toto si vštepuje každý jezuita v exercíciách, ktoré koná znovu a znovu, či už vo forme rozšírenej alebo skrátenej: „Človek je na to,... To „aby“ nemá byť len frázou a chvíľkovým rozcítením, ale skutkom, a to nielen jedným, náhodne tu i tam vykonaným, ale celým radom skutkov, životným habitusom „životom“, ktorý sa vyvolil po dôkladnom uvážení, alebo ktorý sa aspoň účelne zreformoval.
Už Exercície prízvukujú osobnú veľkodušnosť, veľké rozhodnutie, ktoré sa deje vo vnútri jednotlivca (Annotácie 1. 2! 3. 5. 12. 16., najmä cvičenia pre voľbu stavu). Kontemplácia o dosiahnutie lásky prízvukuje, že láska má pozostávať skôr v skutkoch ako v slovách. Jezuitský život má byť teda uvedomelým pozitivným postojom k Bohu, Ježišovi Kristovi, k Cirkvi hierarchickej a jej predstaviteľom či duchovným alebo svetským.
Po exercíciách by sme mohli nazvať rehoľu jezuitskú organizáciou, ktorá si berie za úlohu pestovať v sebe i druhých cieľ exercícií: väčšiu slávu Božiu, aby sa Boh a jeho veci čím lepšie poznali, chválili, ctili a poslúchali. Od seba treba začať, ale treba sa usilovať získať pre to aj druhých.
„Constitutiones“, stanovy jezuitské, sú systémom poriadkov, úprav, výberu dobrovoľníkov, ktorí sa na tú úlohu budú hlásiť, ich výchovy na tele i duchu, deľby práce a jej usmerňovanie. Ciele jezuitov teda boly: každému, ale najmä tým, čo to súrnejšie potrebujú, vštepiť to isté presvedčenie, ktoré v exercíciách, z právd viery a z učenia Cirkvi prijali oni. Ich úsilie prirodzene obracalo sa ponajprv na jednotlivcov.
Ale pomocou schopných aj na širšie vrstvy, na spoločnosti, obce, štáty. Záujem cti božej a dobra duší vyžadoval preniknúť myšlienkou služby božej nielen jednotlivcov, ale aj štáty, nielen poddaného a panovníka ako jednotlivca, ale aj sám štátny a spoločenský aparát.
Každý jezuita vykonal za svoj ideál toľko, koľko výchovou dostal, alebo koľko schopností a energie bol priniesol svojou osobnou a národnou povahou. Španiel 16. storočia bol conquistador, Nemec bojovník. A Slovák? Aj o tomto sa nám zachovalo hodne rukopisov. O prvom jezuitovi slovenskom, P. Jánovi Matejovi z Krakovian (Johannes Matthias, Sclauus ex oppido Cracovegni prope Tyrnaviam, 1562 vo Viedni) sa píše: „fortis in utroque hornine“, čiže chlap duchovne i telesne.
A tento ťah sily a spolu dobráckosti charakterizuje temer každého jezuitu-misionára, ktorého pamiatku nám rukopisy zachovaly, nevynímajúc ani ohováraného Mikuláša Kellia, misionára a začas predstaveného misie v Leopoldove. (Kazy: Historia Hungariae III. Str. 172; Katona: Historia critica Hungariae 15. s. U nás malo účinkovanie jezuitov aj ciele, povedal by som, historické: v náboženskom a spoločenskom ...
Cirkevné dejiny nás vnášajú do širšieho a hlbšieho riečišťa než národné. Je to koryto univerzálne. Prirodzené, ľudské, národné dejiny sú len jednotlivým prúdom popri mnohých. Nezaniknú tam, ale sa zveľadia. Dostávajú nový smysel, nové určenie. Ani jednotlivec nestojí oproti Cirkvi a jej dejinám ako oproti niečomu vonkajšiemu, cudziemu, od neho oddelenému, ale ako proti druhému, nekonečnému pólu vlastného bytia, myslenia, života.
Cirkevné dejiny - koľká to minulosť! Koľká tradícia! Koľká hĺbka časového rozmeru! A jednako sa v nej nesmieme stratiť, zrak výlučne nazpät obracať a tam ho zabudnúť. Náboženský život sa nedá budovať na čírej minulosti, čo akej slávnej. Život Cirkvi je vždy život, vždy prítomnosť. Stretávanie sa večnosti s časovou situáciou, s úlohami, problémami.
Vždy vyrovnávanie sa so situáciou novou a jedinečnou, a to vyžaduje dokonalú otvorenosť, zrelosť, pružnosť ducha. Každá doba, lebo aj v cirkevných dejinách možno hovoriť o generáciách, má zvŕšiť svoju úlohu a k dedičstvu pridať svoj vlastný výkon. Tento výkon sa má merať úmyslami a výkonmi tradície. Situácie časové bývajú jedinečné, ale dejiny podávajú pokoleniu hlavné princípy na riešenie a skúsenosti na pomoc a posilnenie. Hlavnou silou je „Ja som s vami až do skončenia sveta“ (Mat. 28, 20). Je tu vždy prítomnosť vyššej moci. Každé ľudské dielo má kotviť v nej. Tak sa cirkevné dejiny stanú „magistra vitae“.
Význam cirkevných dejín
Len to môže mať dejiny, čo je podrobené časovým zmenám. Cirkev Kristova je spoločnosť božsko-ľudská (societas divino-humana); má teda prvok božský a ľudský. Božským prvkom v Cirkvi je všetko to, čo jej Kristus dal na spasenie človeka a čo jej ustavične dáva Duch sv. Sú to: poklad zjavených právd a milostí, prostriedky milostí (sviatosti), jej Bohom daná ústava, jej neomylnosť a nepremožiteľnosť.
Čo do božského prvku je Cirkev nemeniteľná a nemá teda ani dejín. Ľudský prvok v nej tvoria ľudia, ktorí k nej patria. Účelom božského prvku v Cirkvi je viesť človeka k nadprirodzenému cieľu, k večnému spaseniu.
Ako pôsobí ten božský prvok na slobodného človeka, ako sa zachová slobodný človek a národy v každom čase k tomu božskému zriadeniu, to je v Cirkvi ľudské - meniteľné a meniace sa. Cirkev je mystickým telom Kristovým, horčičným zrnkom, ktoré, podľa slov Ježiša Krista, má vyrásť a rozrásť sa v mohutný strom.
Z toho vyplýva, že cirkevné dejiny sú vedou o pôsobení a vývine Cirkvi - Kristom to založenej a Duchom Sv. Cirkevné dejiny sú súčasne dejinami kresťanského náboženstva. Kresťanstvo - jedine to pravé náboženstvo - má v Cirkvi založenej Kristom svojho nositeľa a svoje vtelenie. A keďže Ježiš Kristus založil len jednu Cirkev a len jednu Cirkev chcel mať - tou je Cirkev rímsko-katolícka -, preto kresťanstvo žije a vyžíva sa v tejto Cirkvi.
Kresťanstvo vidí v dejinách uskutočňovať plán jedného, v sebe naddejinného Boha - Stvoriteľa a Spasiteľa sveta (kresťanská filozofia dejín). Smyslom dejín je zjavenie a oslávenie večného Boha uskutočňovaním Jeho kráľovstva v čase na zemi. To je nadprirodzený cieľ dejín a shrňuje v sebe i druhý, prirodzený cieľ - uskutočňovať šľachetnosť ľudskej veľkosti a kultúry. Jadrom a smyslom dejín je idea spasenia.
Kresťanský náhľad na dejiny ako prvý formuloval sv. Augustín vo svojom diele: De civitate Dei. V ňom hovorí o zápase dobra so zlom, o ríši Božej a diablovej, ktoré stoja v ustavičnom boji proti sebe. O smysle dejín toľko je názorov, koľko vedeckých uvažovaní. Skepticizmus (Lessing) nepripisuje dejinám nijakého smyslu; Kant ho vidí v slobode mravného jednotlivca, ktorý sa dobrovoľne podriaďuje zákonitému poriadku. Deterministi popierajú smysel dejín, nakoľko neuznávajú ľudskú slobodnú vôľu; naturalisti neuznávajú vyššie vedenie ľudského osudu.
Dôležitosť cirkevných dejín
Dôležitosť cirk. dejín vyplýva z dôležitosti samej Cirkvi ako mystického tela Kristovho. Ono je ale božské telo, preto ľudský rozum ho ťažko chápe a úplne ani nepochopí. Z jeho pôsobenia medzi ľuďmi a z jeho vlastností, ktoré sa pri tom prejavujú, môže však človek uzatvárať na podstatu mystického tela Kristovho, na podstatu Cirkvi. Ako pomáhajú cirkevné dejiny k lepšiemu poznaniu samej podstaty Cirkvi a plánov, ktoré má Boh s ňou, vysvitá z tých niekoľkých príkladov:
- I keď boli Kristovi učeníci Starým zákonom dosť poučení, že Kristus musí trpieť a zomrieť, keď sa to skutočne stalo, nazdávali sa, že je už všetkému koniec.
- Po nanebevstúpení Pána sa nazdávali prví kresťania, že sa Kristus čoskoro vráti ako sudca na posledný súd.
- O novozaloženej Cirkvi v Turíčny deň sa nazdávali, že bude pozostávať len z tých ľudí, nad ktorými hriech nebude mať viac už žiadnej moci.
- I keď boli apoštolovia poslaní k všetkým národom, sám Peter nechápal, že by i pohania mali miesto v Cirkvi.
Zo svojich omylov vytriezveli všetci len vtedy, keď ich poučily udalosti celkom opačné, ako očakávali. Opravdivý a hlbší smysel Kristových slov poznali totiž všetci len z neskorších udalostí. Cirkevné dejiny nás učia, že nemáme Cirkev chápať len spirituálne, alebo len reálne. Ona je len jedna, a to i božská i ľudská súčasne. Cirkev je svätá a cirkevné dejiny nás poučia, že tá svätosť je objektívna, ktorá nevylučuje hriešnosť jej členov, ani tých najvyšších a najzodpovednejších.
Cirkev je nepremožiteľná, čo však neznamená, že nemôže nikde upadnúť. Dejiny ukazujú, že kráľovstvo božie sa od niektorých odníme, i keby tam bolo predtým prekvitalo (napr. Cirk. dejinya profánnedejiny.Ani svetovým dejinám nemožno dobre rozumieť bez dôkladného poznania cirkevných dejín. Cirkev mala na mnohých svetových udalostiach pozitívnu účasť. Celá moderná kultúra spočíva na základoch kresťanských a za svoj rozvoj môže ďakovať Cirkvi. Táto zmenila ideologiu i mravnú základňu národov, zreformovala rodinný život, upravila pomer jednotlivca k štátu.
Dôležité je dôkladné štúdium cirkevných dejín i preto, lebo vypestuje z nás oduševnených, ale pri tom vážnych ochrancov Cirkvi. Len ten môže úspešne obhajovať svoju Cirkev, kto dobre pozná heroickú prácu, ktorú Cirkev behom stáročí vykonala, kto pozná nádherné ustanovizne, ktoré Cirkev založila v prospech ľudstva, kto pozná život a dielo jej vynikajúcich reprezentantov, ktorí heroickým žertvovaním seba samých uskutočňovali kráľovstvo božie na zemi.
Ba ten vie správne posúdiť i tie menej radostné a smutné strany, ktoré sa v jej dejinách vyskytujú. Úpadky a poníženia, aké Cirkev zažila, sú pokračovaním krížovej cesty, ktorú začal jej božský zakladateľ, Ježiš Kristus. I Cirkev môže a musí mať tŕnistú cestu. Ba, nakoľko Cirkev je i ľudská, mohla mať a môže mať i nehodných synov a predstaviteľov, ktorí ju blamujú.
Nikto nad tým nesmie zúfať, najmä keď vidí z jej dejín aj to, že Cirkev vždy, i v tých najkritickejších časoch, mala dosť vnútornej sily zreformovať seba a svojich členov priviesť na správnu cestu a na patričnú výšku nábožensko-mravného života. V štúdiách cirkevných dejín postupujme s láskou, so spravodlivosťou a s oduševnením, ale aj kriticky.