Beh cez prekážky je mimoriadne náročná ľahkoatletická bežecká disciplína, ktorá si vyžaduje dokonalú kombináciu šprintérskych schopností a techniky zdolávania prekážok. Táto disciplína sa beží na atletickej dráhe, na ktorej je rovnomerne rozmiestnených 10 prekážok s podstavcom v tvare písmena "L".
Základná Charakteristika a Pravidlá
Základná charakteristika: mimoriadne náročná ľahkoatletická bežecká disciplína, ktorá sa beží na atletickej dráhe, na ktorej je rovnomerne rozmiestnených 10 prekážok s podstavcom v tvare písmena "L". Prekážky sú od seba vzdialené 35 metrov. Ľahkému zhodeniu prekážky zabraňuje vyvažovacie zariadenie. Prekážky pre mužov sú vysoké 0,914 m a pre ženy 0,762 m. Bežci bežia celú vzdialenosť každý v samostatnej dráhe. Vybočenie z určenej dráhy znamená diskvalifikáciu pretekára.
Tieto dve ľahkoatletické disciplíny sú v podstate šprintami cez prekážky, ktoré sú rovnomerne rozložené na bežeckej trati. Ženy behajú 100 metrov a muži 110 metrov cez prekážky. Patria medzi technicky najnáročnejšie behy.
Prekážkové šprinty sa bežia v dráhach. V každej dráhe sa nachádza 10 prekážok. Ženská prekážka je vysoká 0,84 metra a hlboká 70 centimetrov. Šírka prekážkovej latky je 7 centimetrov. Mužská prekážka je vysoká 1,067 metra a široká maximálne 1,20 metra.
História Behu Cez Prekážky
Stručná história: disciplína vznikla na základe inšpirácie z konských dostihov. Beh na 440 yardov (402,16 m) bol prvý krát oficiálnou súčasťou pretekov medzi Oxfordom a Cambridge v roku 1864. Na konci 19. storočia začali behať túto trať aj vo Francúzsku, ale na vzdialenosť 400 metrov. Na Hrách Olympiády sa muži predstavili po prvý krát v roku 1900 vo francúzskom Paríži a ženy v roku 1984 v americkom Los Angeles. Na prelome 19. a 20. storočia ak atlét zhodil 3 prekážky bol diskvalifikovaný.
Prečítajte si tiež: Všetko o behu cez prekážky
Prvú bežeckú súťaž na 120 yardov (109,68 metrov) s prekonávaním prekážok datujeme na začiatok 19. storočia. Uskutočnila sa v roku 1864 v Anglicku v rámci prvého oficiálneho ľahkoateltického stretnutia univerzitných výberov Ocfordu a Cambridge. Koncom 19. storočia sa uvedená prekonávaná vzdialenosť upravila vo Francúzsku na rovných 110 metrov. Beh na 110 metrov cez prekážky mužov bol zaradený v programe prvých novodobých Olympijských hier v roku 1896 v gréckych Aténach. Ženský prekážkový šprint na 100 metrov sa po prvý krát objavil v programe Olympijských hier v roku 1972 v Nemeckom Mníchove. Pred tým ženy súťažili na trati kratšej o 20 metrov.
Zmenami prešli pri vývoji týchto disciplín aj prekážky, cez ktoré sa preteká (ich výška a vzdialenosť medzi nimi. V roku 1864 sa pretekalo cez prekážky s dvomi pevnými podstavcami. Od roku 1895 sa začali používať mobilné prekážky s podstavcom v tvare písmena "T". Od roku 1935 sa používajú mobilné prekážky v tvare písmena "L" s vyvažovacím závažím.
Taktika a Technika Behu Cez Prekážky
Taktika: na prvú prekážku bežec nabieha 23 krokmi, pri jej prekonávaní musí maximálne eliminovať odstredivú silu. Bežec musí zvoliť ideálny rytmus a rovnomerné rozloženie síl na celú vzdialenosť.
Prekážkový beh je mimoriadne náročný na zosúladenie šprintérskych schopností atléta a jeho individuálnej techniky zdolávania prekážok. Šprintér sa môže prekážky dotknúť, resp. ju aj zhodiť.
Technika: na prvú prekážku sa bežec odráža pravou nohou, miesto odrazu sa nachádza cca 2,4 metra pred prekážkou. Bežec sa snaží plynule, bez dotyku prekonávať jednotlivé prekážky.
Prečítajte si tiež: Profil Jozefa Zilinku
Technika: najdôležitešou časťou je štart, pri ktorom sa štartuje z identickej polohy ako pri hladkom behu na 100 metrov. Rozhodujúca pri prekážkarskom štarte je frekvencia úvodných krokov pri nábehu na prvú prekážku, ktorá je nezávislá na dĺžke krokov. Najvyššia akcelerácia prekážkára je v prvých štyroch krokoch. Po prekonaní prvej prekážky sa bežec snaží vzpriamiť svoje telo počas ďalších štyroch krokov. Bežec sa na prekážky odráža švihovou nohou dopredu, automaticky, tak ako to má natrénované, vo vzdialenosti od 1,9 do 2,35 metra od prekážky. Ponad prekážku sa bežec snaží prejsť plynule pri minimálnej strate získanej rýchlosti, čo najnižšie nad prekážkou. Ďalšou fázou je dokrok, keď prekážkár dokročí vo vzdialenosti cca 1 metra za prekážkou a plynule nadväzuje na beh medzi prekážkami. Pri dokroku je dôležitá najmä práca členka prekážkara. Bežec následne opäť akceleruje v troch krokoch. Posledný krok pred prekážkou je kratší a vyšší. Najvyššiu rýchlosť dosahujú prekážkari medzi prekážkami.
Výstroj
Výstroj: šprintérske atletické tretry, ako pri behu na 100 metrov, t.j.
Prečítajte si tiež: Pravidlá a technika behu na 100 metrov cez prekážky