Pred 110 rokmi sa obyvatelia Černovej, ktorá je dnes súčasťou Ružomberka, vzopreli rozhodnutiu úradov o vysviacke nového kostola. Pätnásti z nich za to zaplatili životom.
Pozadie udalostí
Rok 1907 bol pre Černovčanov ťažkým rokom. Robotníci z tovární, pltníci a drobní roľníci si so svojimi ženami za pomoci peňažných zbierok stavali na vŕšku pri dedine kostol, aby nemuseli chodiť na omše do štyri kilometre vzdialeného Ružomberka. Základný kameň bol posvätený 20. apríla 1906, na jeseň 1907 čakala na posviacku dokončená stavba.
Černovčania chceli, aby im nový svätostánok vysvätil Andrej Hlinka. Toho však v tých časoch spišský biskup Alexander Párvy v politickom procese suspendoval, pozbavil fary a zakázal mu vykonávať kňazské povolanie. Hlinka vraj poburoval Slovákov proti Maďarom a kostol tak vysvätí Martin Pazúrik, ktorý bol známy podporou maďarských politikov a protislovenskými postojmi. Kostol mal podľa rozhodnutia cirkevnej vrchnosti posvätiť farár - dekan Martin Pazúrik, proti čomu sa Černová vzoprela.
Priebeh masakru
Úrad hlavného slúžneho v Spišskej Kapitule preto vyslal v sobotu 26. októbra do obce skupinu žandárov s príkazom „porobiť poriadky“. Na uliciach bol však pokoj. Obyvatelia Černovej začali prejavovať nevôľu v nedeľu 27. októbra. Do obce prišla ďalšia skupina žandárov.
Keď zástup ľudí obkolesil prichádzajúce koče a žiadal, aby z obce odišli, vypukol zmätok. Pokriky „Nechceme vás! Keďže sa žandárom dav veriacich nepodarilo utíšiť, vydal veliteľ 15-člennej skupine bez varovania rozkaz páliť. Výsledkom bolo 15 mŕtvych a desiatky zranených, z toho niekoľko ťažko. Medzi obeťami boli aj dve iba 15-ročné dievčatá.
Prečítajte si tiež: Udalosti v Černovej
Pri pokuse dvoch kočov vniknúť do Černovej aj napriek odporu obyvateľov došlo ku konfliktu s dedinčanmi. Prítomní žandári spustili streľbu do ľudí. Priamo na mieste bolo zabitých 9 ľudí, nasledujúci deň zomreli na následky zranení ďalší 4 ľudia a 2 osoby zomreli neskôr. Streľba si vyžiadala 15 ľudských životov. Nemožno zabúdať ani na ťažko zranených obyvateľov Černovej, ktorí prežili tento masaker. Napríklad jedno dievča vo veku 16 rokov skončilo s prestrelenou rukou.
Po streľbe boli dedinčania ďalej odháňaní bajonetmi. Celkovo prišlo o život 15 ľudí, z toho jedna žena bola tehotná, takže celkový počet je 16 ľudí.
Uhorské úrady obvinili z organizovania nepokojov vyše 55 ľudí, z ktorých potom 40 odsúdili súhrnne na 37 rokov žalára, rôzne peňažné pokuty a zhabanie majetku. "V následnom súdnom procese boli súdené obete, nie páchatelia.
Reakcie na tragédiu
Tragédia v Černovej odhalila pravdu o propagovanej „príkladnej slobode v Uhorsku“ a upozornila vtedajšiu svetovú verejnosť na národnostný útlak v cisárskej ríši. Proti zásahu uhorských žandárov protestovali viaceré významné osobnosti v zahraničí, napr. nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, nórsky spisovateľ Bjornstjerne Björnson, britský publicita a historik Robert William Seton-Watson a ruský spisovateľ a filozof Lev Nikolajevič Tolstoj.
A. Hlinka konštatoval:„Pre toto som nešiel, chcejúc predísť dnešným veciam, za ktoré zodpovednosť padá výlučne na môjho biskupa Alexandra Párvyho. Keby on bol chcel, mohol predísť krviprelievaniu, záviselo to on neho, stálo by ho to len jedno slovo: chcem. Pretože ale upadol do moci nepriateľov Cirkvi a Slovákov, zapríčinil túto hroznú masakru. (…). Bisk...
Černovský kostol napokon posvätil Hlinka na sviatok Petra a Pavla 29. Obete černovskej tragédie pripomína pomník na miestnom cintoríne, ktorý dala vybudovať Slovenská liga amerických Slovákov pri príležitosti 25.
Poslanci Národnej rady SR pri príležitosti 100. výročia tragédie v Černovej schválili 26. októbra 2007 uznesenie, v ktorom odsúdili všetky formy násilia štátnej moci voči svojim občanom. Slovenská pošta vydala 27. októbra 2007 pri príležitosti 100. výročia Černovskej tragédie poštovú známku s motívom R.W. Setona-Watsona a ružu, symbol mesta Ružomberok.
Napriek vysokému počtu obetí a symbolickému významu Černovského masakru, ktorý v našich dejinách predstavuje jasnú ukážku útlaku slovenského národa v Uhorsku, je táto udalosť pomerne zabudnutá. Obyvatelia obce si ju síce dodnes pripomínajú každoročne a 27. masaker v Černovej pripadá tento rok na nedeľu (27. 10.).
V Černovej, a teda v súčasnej mestskej časti Ružomberka, si miestni obyvatelia v rokoch 1905 až 1906 postavili svoj vlastný katolícky kostol. Základný kameň Kostola Panny Márie Ružencovej položili už v roku 1906. Na jeseň 1907 sa čakalo len na jeho vysvätenie.
Dôvody žiadosti o vysvätenie kostola Andrejom Hlinkom
„Jedným z hlavných dôvodov, prečo miestni trvali na posvätení Andrejom Hlinkom, je ten, že Andrej Hlinka bol rodákom a sám prispel nemalou sumou na stavbu kostola. Taktiež treba povedať, že Andrej Hlinka bol medzi bežným obyvateľstvom ako kňaz skutočne obľúbený. Tretím dôvodom je fakt, že bol Slovákom a práve počas tvrdej maďarizácie chceli obyvatelia slovenskej obce vysvätenie od slovenského kňaza,“ hovorí o dôvodoch, ktoré stáli za žiadosťami dedinčanov, historik Michal Petríček z Trnavskej univerzity venujúci sa dejinám Slovenska 19. a 20. storočia.
Ich kostol mal teda na príkaz biskupa Párvyho vysvätiť farár Martin Pazúrik. Protest pred kostolom sa 27. októbra 1907 stal miestom hromadnej vraždy, v rámci ktorej žandári zastrelili 15 nevinných ľudí vrátane nenarodeného plodu v bruchu matky a ďalších 10 ťažko zranili.
Andrej Hlinka, rímskokatolícky ružomberský farár a černovský rodák. V apríli 1906 vtedy 41-ročný kňaz Andrej Hlinka v priebehu volieb do Uhorského snemu verejne upozorňoval na porušovanie práv národnostnej menšiny Slovákov. Hlinka bol názoru, že Párvy môže zasahovať do jeho vystupovania čoby kňaza, ale nie ako príslušníka slovenského národa. Andrejovi Hlinkovi pre nerešpektovanie biskupovej vôle odobrali farský úrad, a preto prípad predniesol priamo Svätej stolici, a teda pápežovi. Osobne si myslím, že Andreja Hlinku môžeme považovať za kladnú osobnosť slovenských dejín.
Z dôvodu zvyšujúcej popularity Hlinku sa cirkev spojila so svetskou mocou a 25. júna 1906 ho nechali zatknúť. V rámci svetského pojednávania bol obvinený za vedenie akéhosi spolku, ktorý mal terorizovať okolie výbušnými zbraňami.
Obyvatelia sa snažili biskupa Párvyho presvedčiť, aby s vysvätením kostola počkali na Andreja Hlinku. Jeden z dedinčanov chytil uzdu koňa a veliteľ žandárov ho udrel do tváre. Následne na nich začali dedinčania hádzať kamene. Ak by obyvatelia chceli príspevok od cirkvi, tak by oň museli žiadať cirkevného hodnostára maďarskej národnosti, ktorý by asi nevyhovel. Párvy ale ich vôľu ignoroval, a tak sa nakoniec rozhodlo, že vysviacka kostola prebehne 27. októbra 1907.
Počas plánovania nedeľnej vysviacky malo pred obcou protestovať niekoľko stoviek ľudí. Odhaduje sa, že ich bolo približne 300 až 400. Následne do dediny prišla skupina žandárov a koče s mužmi, medzi ktorými sedel aj farár Martin Pazúrik.
Ak prechádzate po hlavnom ťahu smerom zo Žiliny do Liptovského Mikuláša, prechádzate aj Černovou. Uprostred Černovej, sa nad údolím Váhu, na malom kopci týči Kostol Panny Márie Ružencovej, ktorý sa presne pred 111 rokmi stal predmetom krvavého sporu.
Písal sa rok 1907 a obyvatelia Černovej sa nevedeli dočkať dokončenia svojho vlastného kostola. Sami sa naň, z vlastných vreciek a vlastnou šikovnosťou, vyzbierali. K stavbe im vo veľkej miere prispel aj známy černovský rodák, rímskokatolícky ružomberský farár, Andrej Hlinka, nemalú časť pritom obci daroval z vlastných zdrojov.
Domáci z Černovej chceli, aby im nový kostol vysvätil rodák Andrej Hlinka, vďaka ktorému sa ich sen stal skutočnosťou. Toho však v tých časoch spišský biskup Alexander Párvy v politickom procese suspendoval, pozbavil fary a zakázal mu vykonávať kňazské povolanie.
Černová sa vzoprela. Úrad hlavného slúžneho v Spišskej Kapitule vyslal v sobotu 26. októbra do obce skupinu žandárov s príkazom „porobiť poriadky“. Obyvatelia Černovej začali prejavovať nevôľu v nedeľu 27. októbra. Do obce prišla ďalšia skupina žandárov. Keď zástup ľudí obkolesil prichádzajúce koče a žiadal, aby z obce odišli, vypukol zmätok.
Žiadna výstražná streľba.
Ich kostol mal teda na príkaz biskupa Párvyho vysvätiť dekan Martin Pazúrik 27.
Do ľudí strieľali žandári slovenskej národnosti, nie maďarskej.