Staroslávna slovanská zem, obývaná statočnými neskrotnými Balkáncami s poctivou sedliackou dušou a nenávisťou k porobe či podriadenosti voči akýmkoľvek pánom. To je podľa našich osobných skúseností a poznatkov Srbija. To sú Srbi.
Srbské dejiny sú ako na hojdačke. Striedajú sa v nich obdobia veľkých vzopätí, budovateľských i vojenských úspechov s hlbokými národnými tragédiami, letargiou, pádmi takmer až po hranicu národnej existencie. Obe tieto obdobia majú spoločný jeden znak - individuálne prípady heroizmu. V boji - ako Karadorde Petroviča, ale i v duchovnej tvorbe - ako Nikolu Teslu. Alebo aspoň v športe - ako Novaka Djokoviča.
Na striedaní dobrých a zlých historických období v dejinách Srbska majú podiel vonkajšie faktory i vnútorné, vyplývajúce zo srbskej mentality a ich komunikačných zvyklostí. Vonkajšie faktory predurčujú život Srbov, usídlených na veľmi rušnom teritóriu Stredného Dunaja a balkánskych podhorí, k neustálemu boju o svoju vlasť, k odrážaniu útokov susedných i vzdialenejších dobyvačných etník. Konfrontácie s Ilýrmi, Albáncami, s Bulharmi, Chorvátmi, Byzantíncami, Ugrami, Tatármi, neskôr s Turkami, Rumunmi, Grékmi, Bosniakmi a úplne nedávno s Maďarmi, Nemcami a Američanmi boli neraz veľmi krvavé.
Heroický individualizmus a vzdorovitá srbská krv znemožňuje Srbovi správať sa tak ako okolité slovanské národy, používajúce skôr taktiku zdanlivého podrobenia sa a vyčkávania na pomoc zvonku. Ak napríklad Slováka bije jeho pán bičom, Slovák trpí, nanajvýš bedáka. A ak pánovi pri bití bičík padne na zem, Slovák mu ho zodvihne so slovami: „Nech sa páči pán veľkomožný, len bite, pokiaľ máte chuť. Len si uľavte…“Keď sa pán z toľkého bitia unaví, prestane ho biť a Slovák má načas pokoj. Vylíže sa z rán. V úzadí nenápadne prežíva a čaká na svoju dejinnú príležitosť.
Srb je iný. Ak ho pán, hocijako silný, udrie, Srb mu to tvrdo vráti. Postaví sa na odpor pánovi hoci aj holými rukami. Zoberie do ruky starú pytliacku flintu a ňou začne ostreľovať „neviditeľné“ americké bombardéry. Nejednu ranu od bojovného Srba utŕži aj všemocný veľkomožný pán. Nakoniec síce spravidla vyhrá väčší, silnejší, bohatší pán ale Srb sa ruje až do konca statočne. Vydráždený, zúrivý pán bije do Srba až do nepríčetna. Prestáva, až keď sa obeť nehýbe a leží prizabitá. Srbovi dlho trvá, kým sa ako tak pozviecha. No keď prežije, má vo svojej národnej histórii o jednu heroickú historku viac. Má o čom pri poháriku rakije hrdo rozprávať svojim potomkom. Má ich čím inšpirovať a povzbudzovať k tomu, aby sa hotovali na REVANŠ.
Prečítajte si tiež: Rozmery obalov na vzduchovky
Takto, až do nepríčetnosti dokázal srbský vzdor vydráždiť pánov Turkov a pánov Maďarov, pánov Nemcov i pánov Američanov. Tí všetci mnohé svoje bitky so Srbmi vyhrali ale vojny akosi vždy vyzneli ako dejinný úspech Srbov. V Turkoch, Maďaroch, Nemcoch a Američanoch zostal podnes pocit urazenej márnomyseľnosti a traumatizujúcej hanby. Títo páni si párkrát do Srbovho tela riadne udreli, no jeho samotného nijako nezlomili. Srb nikdy po výprasku neprosí o odpustenie. Nikdy sa pred víťazom neponíži.
V slávnych dejinných obdobiach Srbi akoby leteli na krídlach svojho dvojhlavého srbského bieleho orla. A hájili sa červeným štítom s bielym krížom, v poliach ktorého je ono známe štvornásobné „C“,/ čo je v cyrilike S/ a symbolizuje heslo srbského národného patróna sv.Sávu: „Samo Slogna Srbina Spasava“. /Iba Jednota Spasí Srbov/. Takto jednotne, na hrdinských krídlach sťa orly odrazili Srbi Bulharov, Byzantíncov, Grékov, Albáncov, Chorvátov a napokon za pomoci Rusov, odrazili na večné časy i Turkov. Neuveriteľne dlho, zase za pomoci Rusov, odrážali nápor rakúsko-uhorskej veľmoci. Najskôr v Bosne, neskôr doma, pri rodnom Belehrade. Dokázali v partizánskej vojne odraziť zradcovských četnikov, krvilačných ustašovcov i pancierové tátoše a horských strelcov wehrmachtu.
Nepopustili ani pri podmaniteľskom tlaku oceľového brata Stalina. No a prednedávnom vzdorovali ultramodernej ozbrojeným silám Chorvátov, prešpikovaných nemeckými a britskými poradcami - aby podľahli až tomu najsilnejšiemu, čo sa v onej dobe na svete našlo: high tech letectvu a armáde USA a NATO. Stiahli sa z Kosova, lebo ruský brat im v tej dobe nedokázal nijako pomôcť. Sám vtedy ležal takmer na smrteľnej posteli, demoralizovaný vtedajším vodcom - zradcom Jeľcynom. Dnes by pomoc od ruského brata dostali. No vtedy nedostali a museli sa z Kosova na pár rokov stiahnuť.
Na pár rokov. Nie naveky. Srbi veria, že sa do kolísky svojej kultúry a svojej civilizácie onedlho vrátia. Keď na to bude priaznivejšia medzinárodná konštelácia. Lebo Kosovo je Srbija.
Srbsko v dobrých časoch letelo nahor často aj ekonomicky. Po získaní nezávislosti sa zo zaostalej Turkami drancovanej osmanskej provincie stal ekonomický drak vtedajšej Európy. Belehrad onedlho v porovnaní s ostatnými mestami Balkánu nadpriemerne prosperoval. Belehrad / dnes 1,35 mil. obyv./ sa zmenil na šarmantnú dunajskú metropolu. Srbi z frontových rozvalín dokázali po 1. sv. vojne vybudovať imperiálne vyzerajúce hlavné mesto pomerne silného väčšieho štátu - Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov.
Prečítajte si tiež: Úspechy Veroniky Vargovej v streľbe
No nevzmohla sa len srbská metropola, ale aj regionálne centrá ako rozšafný, takmer mondénny Novi Sad /dnes 370 tis. obyv./, priemyselné a dopravné centrá ako Niš /dnes 260 tis. obyv,/ či Kragujevac /dnes 175 tis. obyv./ Subotica /105 tis. obyv./, Pančevo, Zrenjanin Čačak či Leskovac. Z ruín 2. sv. vojny Belehrad i srbský vidiek povstali opäť rýchlo do krásy. Tak, že ostatok Východnej Európy sa čudoval a chodil sa do Juhoslávie učiť stavať. Belehrad a Novi Sad boli v 70-1O-tych rokoch minulého storočia pre nás návštevníkov z moskovsky orientovaného tábora socializmu takmer onen „vyspelý Západ“.
Rozmach juhoslovanského Srbska vzbudzoval obdiv ale i závisť. Samozrejme, že to bolo v dôsledku numerickej, politickej a vojenskej dominancie Srbov nad ostatnými juhoslovanskými etnikami. Hlavným mestom Juhoslávie bol Belehrad - a aj na jeho federálnych úradoch platilo /pre nás Slovákov známe českopražské/ „bližšia košeľa ako kabát“. Do Belehradu a ostatných častí Srbska prúdili peniaze a koncentrovali sa rozvojové zdroje produkované v ostatných častiach 18 miliónovej federálnej Juhoslávie. No pravda je aj to, že sa na rozmachu SFRJ Srbi podieľali z najväčšej časti. Veď tvorili /spolu so Srbmi v Chorvátsku, Bosne, Čiernej Hore, Kosove, Slovinsku a Macedónsku/ takmer polovicu juhoslovanskej populácie.
Srbi to s tým rozvojom Belehradu a srbského vidieka zase, ako tradične, prehnali. Príliš sa pred ostatnými juhoslovanskými bratmi chvastali. Pretŕčali sa svojim Belehradom, frajerili sa svojimi federálnymi úradmi, provokovali svojou policajnou a vojenskou silou. Vzbudzovali tak v ostatných juhoslovanských národoch pocity nespravodlivosti a podozrení /často oprávnených/ z neférovej deľby federálnych zdrojov. U juhoslovanských spolubratov sa prebudili ich etnické tenzie a historické resentimenty. Ak k tomu pridáme latentný revanšizmus „nových“ Nemcov, ich túžbu po odvete za potupnú porážku ich wehrmachtu od partizánov - srbských banditov, ich podporu slovinského a chorvátskeho separatizmu, hospodárske problémy a technologické zaostávanie Východu za Západom, máme skicu rozpadu federálnej Juhoslávie takmer úplnú.
Ak bol rozpad ZSSR geopolitickou katastrofou Ruska, bol rozpad Juhoslávie geopolitickou katastrofou Srbska. Bol to pád Srbov z ligotavých výšin regionálnej veľmoci /s vlastnou sieťou satelitov v rámci tzv. Hnutia nezúčastnených štátov/ do suterénu malej, izolovanej, zaostalej balkánskej krajiny.
Srbi sa nemajú z čoho tešiť. Cestovať i podnikať /hoci limitovane/ mohli už v časoch SFRJ. Hrôzy kapitalizmu /drogy, zločinnosť, nezamestnanosť, sekulárno-neoliberálna duchovná totalita, bezuzdný konzumizmus, teror NATO, hospodárske vydieranie a embargá zo strany EU a USA…/ na nich však dopadajú ešte viac, ako na nás. A navyše - ako malus, tretina srbskej populácie stratila svoju srbskú vlasť, bola vyhnaná, - časť Srbov bola povraždená, časť nútená emigrovať do sveta a tam sa odnárodniť. Srbi vyhnaní zo Srbskej Krajiny, zo Srbskej Slavonie, zo srbských oblastí Bosny, z Čiernej Hory, Slovinska, Macedónska sa dnes tlačia o miesto v maličkom materskom Srbsku / 88 361 tis. km2 a 7,25 mil. obyv./. Konkurujú si v úsilí získať prácu, zdroje na podnikanie či na poberanie sociálnych dávok a penzie.
Prečítajte si tiež: Lukostreľba: história a počiatky
Zahraničie sa k nim správa neférovo, za neochotu vstúpiť do NATO je Srbsko bojkotované, embargované. V médiách a umení na Západe /filmy, divadlá, šoubiznis/ sú Srbi démonizovaní, vykresľovaní ako krvaví vrahovia, zločinci a podozrivé indivíduá. Statoční srbskí vojaci a dôstojníci, ktorí bránili svoju vlasť sú hnaní pred zmanipulované medzinárodné tribunály a ich nepriatelia, často beštiálni sadisti z Bosny, chorvátska, Albánska ale i Nemecka /!/ sa im vyškierajú spoza druhej strany mreží. - Srbsko v 90-tych rokoch utrpelo takmer smrteľné rany.
Veľká časť Srbov stratila svoju štátnosť. Srbi dostali úder, aký by iné menej odolné národy neprežili. Srbi však prežijú. Sú zvyknutí bojovať, padať i vstávať. Srbi onedlho zase vstanú. Srbi sa v úsilí o zlepšenie života más pokúsili o určité kompromisy. Keď sa moci v krajine na chvíľu chopili zradcovia, vydali porazených srbských vodcov do rúk Západu.
Nedostali však za to žiadne zadosťučinenie. Ak ja Západ alibisticky niekoľko Gotovinov či Thacich - Chorvátov či Kosovcov /násobne menej ako Srbov/ postavil pred súd, zväčša ich oslobodil pre nedostatok dôkazov. Výsmech nad výsmech, ktorého cieľom je iba prehĺbiť pocit srbskej národnej bezmocnosti. Srbské kostoly a kláštory sú vypálené, Srbi zo Srbskej krajiny postrieľaní a zahrabaní na neznámych miestach - a svet ide ďalej. Veď tie kostoly nevypálili a tých Srbov nezavraždili zločinci z Belehradu. A ak áno, ak sa to naozaj aj stalo, Kosovci a Chorváti museli byť v práve. Konali iste v súlade s ideálmi západnej liberálnej demokracie, - v súlade s cieľmi geopolitiky USA a Západu.
Srbom by mohlo byť odpustené. Museli by však skončiť so vzdorom a odbojnosťou. Museli by rozpredať svoje strategické podniky, pustiť západných „investorov“ do všetkých odvetví, do všetkých zložiek štátu, museli by si zvoliť „v slobodných voľbách“ pro-americké marionetky do vlády a parlamentu, museli by dať Západu do rúk kultúru, umenie, šport, museli by spútať okovami sekularizácie srbskú pravoslávnu cirkev, museli by si prepísať dejiny a ruských kozákov, čo rozbili osmanské jarmo, prepísať na anglických či francúzskych husárov. A predovšetkým museli by pretrhnúť putá stáročného priateľstva s Ruskom, s pravoslávím, možno aj vzdať sa príliš rusky vyzerajúcej srbskej cyriliky.
Lenže Srbi nepopustia. Srbi základne NATO v Srbsku nedopustia. To dráždi mocipánov na Západe a vedie ich k pokračovaniu faktického hospodárskeho bojkotu Srbska. Na ekonomické problémy, ktoré z toho vyplývajú, dopláca nielen štát ale aj jednotliví prostí srbskí občania. Ľudia na hospodársku mizériu reagujú ako vždy a všade: snažia sa o individuálnu záchranu. Odchádzajú do cudziny. Nielen za prácou, ale aj za pokojnejším, bohatším životom. Gastarbeiterstvom, neraz v hrozných podmienkach, sa snažia udržať si doma vo vlasti ťažko vybudované domčeky a aký-taký rodinný štandard.
Väčšina Srbov sa naďalej drží svojej domoviny, svojej Srbije. Srbský robotník bude radšej drieť v poloskrachovaných fabrikách Niša či Nového Sadu, radšej sa bude so zastaralou technikou plahočiť na žírnych poliach Vojvodiny či na skromnejších políčkach na balkánskom Podhorí, než by sa ponížil. Než by pánov zo Západu poprosil o odpustenie, než by sa prestal vzpierať a nechal sa dobrovoľne švihať bičíkom ako Bulhar, Rumun, Macedónec či Slovák - Srb radšej zahynie.
Zriedkavý turista, ktorý okrem tranzitu zavíta do dnešného Srbska na dlhšie, má stále dosť možností uvidieť hmatateľné dôkazy práve rozoberanej srbskej histórie. V Belehrade uvidí neo-imperiálne bulváry a eklektické, no honosné budovy z dobrých rokov. V Zemune pevnosť, schopnú odolávať útokom veľmocí - či už Turecka, Rakúsko-Uhorska alebo Nemecka. V nových štvrtiach Zemunu a ostatných predmestí Belehradu uvidí s nostalgiou kedysi veľkú pýchu slávneho juhoslovanského stavebníctva. V Novom Sade sa presvedčí o majstrovstve srbsko-juhoslovanských architektov pri zlaďovaní pahorkov a roviny, mesta a veľrieky, ktorá ním preteká. To čo tu uvidíte je ako listovanie v postaršom katalógu rezidenčného progresu.
Ak má návštevník chuť na dolnozemské výhonky maďarskej secesie, mal by sa poprechádzať po Subotici, centre tamojších vojvodinských Maďarov. Centrá života vojvodinských Slovákov sú skromnejšie: Báčsky Petrovec, Kovačica, Stará Pazová, Padiná, Kysáč… Za čias SFRJ dosahoval počet dolnozemských Slovákov takmer 150 tisíc. Po rozpade Juhoslávie ich bolo 75 tisíc. Dnes ich je už menej ako 50 tisíc. Niektorých slovenský národ nestratil - presťahovali sa do pôvodnej vlasti na Slovensko. Mnohí, premnohí z nich sú však pre slovenskosť už nenávratne stratení. Rozpŕchli sa po svete: do Austrálie, USA, Kanady, do Západnej Európy.
Tak či onak, na vine nie sú ani tak srbské úrady či srbská majorita /ako v Česku, Poľsku, Podkarpatskej Rusi alebo v Maďarsku/, ale všeobecne ťažké pomery, postihujúce ako srbskú majoritu tak i jednotlivé etnické menšiny, ktoré v Srbsku žijú.
Aktuálna situácia v Kosove
Napätie medzi Srbskom a Kosovom pretrváva odkedy Kosovo v roku 2008 jednostranne vyhlásilo samostatnosť. Srbsko odmieta uznať samostatnosť svojej bývalej provincie Kosovo, ktorá sa osamostatnila po konflikte v rokoch 1998 a 1999.
V Kosove žije asi 100-tisíc Srbov. Európska únia dlhodobo žiada od kosovskej strany vo vzťahu k Srbom, ktorí stále žijú v Kosove, vytvoriť spoločenstvo srbských samospráv. Kosovo, kde žijú prevažne Albánci, vyhlásilo jednostranne nezávislosť od Srbska vo februári 2008, Belehrad ho však stále považuje za svoju súčasť. Zároveň vyzvali Belehrad, aby ich stiahol a zabránil tak destabilizácii situácie po potýčkach kosovských policajtov so srbskými ozbrojencami.
Napätie medzi Belehradom a Prištinou vzrástlo koncom septembra, keď skupina asi 30 ozbrojencov vtrhla do obce Banjska (albánsky Bajskë) na severe Kosova a zabila policajta z radov kosovských Albáncov.
Lídri Kosova a Srbska sa v Bruseli nedohodli na zmiernení napätia vo vzájomných vzťahoch. Vučič a Kurti v Bruseli rokovali o situácii na severe Kosova, kde žije srbská menšina.
Srbský prezident Aleksandar Vučič vo štvrtok (2. 2.) predstavil srbským poslancom medzinárodný plán, ktorý má viesť k normalizácii vzťahov s Kosovom. Vučič uviedol, že nemôže plán zverejniť, ale z toho, čo sa zatiaľ dostalo na verejnosť, je „90 % pravda“. Jeden z bodov návrhu podľa neho naozaj predpokladá, že Srbsko nebude odporovať členstvu Kosova v medzinárodných organizáciách.
Kosovo a Srbsko sa po 12-hodinových rokovaniach v sobotu (18. 3.) dohodli na implementácii dohody EÚ o normalizácii vzťahov medzi oboma krajinami. Vučič však vyhlásil, že kým bude vo funkcii prezidenta, nepodpíše žiadne priame ani nepriame uznanie Kosova, ako ani jeho členstvo v OSN.
Problémy s migrantmi v Subotici
V Subotici sa mnohí ľudia domnievajú, že úrady nerobia dosť pre ochranu občanov, pričom situácia sa v posledných mesiacoch neustále zhoršuje. V júni boli pri streľbe v lese Makkhetes neďaleko mesta zranení traja migranti. O niekoľko týždňov neskôr bola jedna osoba zabitá a dve zranené v Hajdukove (Hajdújárás), keď migranti spustili paľbu z automatických zbraní medzi domami. V auguste nelegálni migranti strieľali v blízkosti školy v Paliči, pričom jedného z nich ťažko zranili. Okrem toho v Hajdukove pred niekoľkými týždňami došlo k útoku ručným granátom na rodinný dom.
Srbsko v prvej svetovej vojne
Po vyhlásení vojny Srbsku 28. júla 1914, bola vyhlásená čiastočná mobilizácia. Samotné boje začali 29. júla, kedy dopadli na Belehrad prvé delostrelecké granáty. Pešia ofenzíva začína 12. augusta. Hlavné srbské sily boli sústredené vo vnútrozemí. Prvé prekročenie hraníc bolo pri Loznici, druhé oproti Lešnici, tretie na rieke Sáva pri Šabaci. Ďalšie prekročenia boli pri Zvorniku, Ljuboviji a Branjevu.
Zaútočili (XIII. zbor) na kopce v okolí Loznice, hustá streľba srbských pušiek však postup zastavila. Cisárski (XIII. zbor) sa snažili pospájať predmostia a zmocniť sa tak celého severozápadného Srbska a začali pomalé obsadzovanie pohoria Cer nad mestečkami Loznica a Ljesnica. 24. augusta skončilo prvé ťaženie rakúsko-uhorskej armády v prvej svetovej vojne. Išlo o mimoriadne prudké a krátke ťaženie, ktoré skončilo porážkou. Celkové rak. - uhor. straty sa odhadujú na 38.000 mŕtvych a zranených, čo je asi 1/5 nasadených vojsk. Srbská armáda utrpela stratu 18.000 mužov.