Každý športový fanúšik, ktorý čo i len zbežne sleduje dianie v biatlone, musí poznať meno Ole Einar Björndalen. Kráľ biatlonu alebo Kanibal vytvoril v tomto športe ťažko prekonateľné rekordy a veľký rešpekt si získal aj svojou športovou dlhovekosťou. Kariéra nórskeho pretekára predstavuje synonymum úspechu a je takmer neuveriteľné, že na najvyššej úrovni dokáže stále patriť k tým najlepším, aj keď sa dostal do pokročilého veku, pre športovca určite.
V jednom rozhovore povedal: „Neviem spočítať, koľko súťaží som absolvoval. Je to ťažké. Možno mám problémy s matematikou, ale nikdy som nemal nedostatok motivácie. Biatlon jednoducho milujem. Páči sa mi trénovať a neustále sa zlepšovať. Myslím si, že moja motivácia pochádza ešte z detských čias. Moji rodičia boli chudobní poľnohospodári. Ťažko pracovali a nedostávalo sa mi toľko pozornosti, koľko by som si želal, ale rozumel som tomu. V podobných chudobných rodinách si musíte poradiť sám. Skúšal som viacero športov, ale ukázalo sa, že mám talent na lyžovanie a aj streľbu, tak som sa stal biatlonistom. Keď som mal dvanásť, alebo trinásť rokov, chcel som byť majstrom sveta. Bol to môj sen.
Ole Einar Björndalen vybojoval svoju prvú medailu ako 18-ročný. V ročníku 1992 na juniorskom svetovom šampionáte v kanadskom Canmore získal bronzovú medailu v pretekoch družstiev. Oveľa viac sa mu darilo o rok neskôr. V Ruhpoldingu sa stal trojnásobným juniorským kráľom. Od sezóny 1992-1993 jazdil vo svetovom pohári a na začiatku nedosahoval výrazné úspechy, ale jeho majstrovské predstavenie v Ruhpoldingu ho nominovalo na Olympijské hry v Lillehammeri.
Dvadsaťročný Björndalen tu dosiahol najlepší výsledok v štafete, kde obsadil siedmu priečku, ale pre mladého biatlonistu bolo najdôležitejšie to, že účasť na domácej olympiáde znamenala pre neho povzbudenie a potvrdenie toho, že má predpoklady, aby sa presadil na najvyššej úrovni. A výsledky sa skutočne dostavili. Hneď v ďalšom ročníku 1994-1995 obsadil v celkovom hodnotení svetového pohára štvrté miesto a odštartoval svoju fenomenálnu sériu, keď v najlepšej desiatke konečného poradia nechýbal 17-krát za sebou. V tejto sezóne vyhral samostatné hodnotenie rýchlostných pretekov a práve šprint sa stal jeho parádnou disciplínou.
Nórsky biatlonista sa potom zaradil medzi absolútnu svetovú špičku v sezóne 1996-1997, keď mal 23 rokov. Od tohto momentu aj v nasledujúcich dvanástich ročníkoch vždy bojoval o celkový triumf vo SP a nikdy neskončil horšie ako na tretej pozícii. Počas tohto obdobia boli jeho konkurentmi nemeckí biatlonisti ako Sven Fischer, Ricco Gross či Michael Greis, ale jeho hlavným a najväčším vyzývateľom bol Raphaël Poirée, s ktorým predvádzali nezabudnuteľné súboje.
Prečítajte si tiež: Biatlonová streľba
Björndalen vyhral svoj prvý veľký kryštálový glóbus v sezóne 1997-1998 a celkovo sa mu to podarilo až šesťkrát. Posledný triumf pribudol na jeho konto v ročníku 2008-2009, presne jedenásť rokov po jeho premiérovom záreze. Za celý čas pôsobenia vo svetovom pohári ovládol neprekonateľných 94 individuálnych víťazstiev a spolu s tímovými disciplínami sa toto číslo zastaví na hodnote 134. Žiadny iný biatlonista sa k týmto výsledkom ani zďaleka nepribližuje. Druhý v poradí Martin Fourcade zatiaľ vybojoval 54 triumfov, jeho starší kolega Raphaël Poirée bol úspešný 44-krát.
Mimoriadne sa mu darilo aj na svetových šampionátoch. Od roku 1997, keď získal na breznianskom štadióne svoje prvé medaily, až doteraz ani raz neodchádzal s majstrovstiev sveta naprázdno. Výnimku tvoril len rok 2002, keď sa kvôli olympijským hrám súťažilo len v masovom štarte, a Björndalen tu obsadil siedmu priečku. Inak na MS vybojoval dvadsať zlatých medailí, štrnásť strieborných a desať bronzových kovov. A to sa tiež ešte nikomu nepodarilo. V tomto rebríčku sa za ním nachádza Emil Hegle Svendsen s bilanciou 12-6-3.
Olympijské Hry a Salt Lake City 2002
Špeciálnou kapitolou v jeho kariére sú olympijské hry. Ani na najväčšom podujatí sa mu v medailovej zbierke nemôže nikto iný vyrovnať, úradoval na piatich olympiádach za sebou. Osem zlatých, štyri strieborné a jedna bronzová medaila je pre ostatných biatlonistov pravdepodobne nedostižná méta. Mimoriadne sa mu darilo v roku 2002 v Salt Lake City, kde vybojoval štyri najcennejšie kovy, a stal sa prvým biatlonistom, ktorému sa podarilo triumfovať vo všetkých disciplínach na OH.
V Salt Lake City však nórsky biatlonista Ole Einar Björndalen poprel tvrdenie, že jedna rana mimo a následný trestný okruh oberajú pretekára o šancu na víťazstvo. Fantastickým behom dokázal odstrániť každý omyl na strelnici a vyhrať všetky štyri olympijské disciplíny: vytrvalostné preteky na 20 km, šprint na 10 km, stíhacie preteky na 12,5 km i byť členom zlatej nórskej štafety ako finišman.
Björndalen je po Američanovi Ericovi Heidenovi (5 zlatých v Lake Placid 1980) a ruskej rýchlokorčuliarke Lýdii Skoblikovej (štyri tituly v Innsbrucku 1964) len tretím športovcom histórie, ktorý dokázal na jedných hrách získať viac ako tri zlaté medaily. Blízko k ďalšej medaile mal 28-ročný rodák z malého nórskeho mestečka Simostranda aj v klasickom behu na 30 km voľnou technikou, kde skončil šiesty. Prihlásil sa aj do bežeckej štafety na 4x10 km, ale hoci ho do nej novinári tlačili, napokon si to rozmyslel. „História? Čo ma je po nej. Až toľko o nej nepremýšľam,“ odmietol Ole Einar so stoickým pokojom šancu na piate olympijské zlato z jedných hier a napokon vzdal aj plánovanú účasť v maratóne na 50 km.
Prečítajte si tiež: Výber vzduchovky pre biatlon
Po Salt Lake City je Ole Einar už päťnásobný olympijský víťaz, pretože zlato získal aj v naganskom šprinte pred štyrmi rokmi. Snúbenec talianskej biatlonistky Nathalie Santerovej, ktorý sa alkoholu dotkne len príležitostne, urobil v príprave na Salt Lake City maximum. Trénoval v talianskom Tolbachu v zhruba rovnakej nadmorskej výške, akú má biatlonové stredisko v Soldier Hollow. A optimizmus mu dodávala i Santerovej rodina, ktorá žije neďaleko odtiaľ.
Budúcej svokre sa za starostlivosť odvďačil prenajatím domu v Salt Lake City, kam nasťahoval aj svojich rodinných priateľov. Do olympijského štartu v Utahu natrénoval Björndalen neuveriteľných tisíc hodín. Či už v zime na lyžiach, alebo v lete na bicykli. Výsledok v jeho podaní však naozaj stál za to.
Ocenenia a Uznania
Vďaka svojím mnohým úspechom sa stal mimoriadne rešpektovaným biatlonistom a získaval mnohé ocenenia. V rokoch 2002 a 2014 bol vyhlásený za športovca roka v Nórsku, International Sports Press Association mu udelila v ročníku 2002 titul „najlepší mužský športovec roka“ a rovnaká asociácia ho vyhlásila za najlepšieho športovca v mužskej kategórii na OH v Soči. V jeho rodnom mestečku Simostranda má zase postavenú trojmetrovú bronzovú sochu. Vo februári v roku 2014 sa stal ako svetová športová osobnosť členom komisie športovcov Medzinárodného olympijského výboru.
Stručná História Biatlonu
História biatlonu na svetovej úrovni siaha do dávnej minulosti. Jeho prvopočiatky je potrebné hľadať už v lovectve a vojenčine, pretože pri týchto činnostiach dochádzalo ku spojeniu strieľania a kvalitnej fyzickej záťaže. Prvé zaznamenané „biatlonové preteky“ boli organizované Spoločnosťou bežeckého lyžovania blízko švédsko-nórskych hraníc v roku 1767.
Prvý známy lyžiarsky klub na svete Trysil Rifle an Ski Club bol založený v roku 1861 v Nórsku a podporoval bežecké lyžovanie spojené so streľbou. Ich hlavnou úlohou bolo pochopiteľne cvičiť armádu, keďže vojaci na lyžiach neboli v severských krajinách ničím výnimočným. Postupne sa to však vyvíjalo smerom k športu. Už na premiérových Zimných olympijských hrách vo francúzskom Chamonix 1924 sa predstavila prvotná forma biatlonu pod názvom Vojenská hliadka.
Prečítajte si tiež: Parametre vzduchovky Biatlon
V tom čase bola iba predstavená ako ukážkový šport, nerobili ju masy. Po druhej svetovej vojne ale boli preteky vyradené z olympijského programu v St. Moritzi (1948) pre silné protivojnové cítenie, ktoré zbrane symbolizovali. V tom čase nebol tento druh športu prístupný obyčajným civilistom a preto nespĺňal ideály Medzinárodného olympijského výboru.
Aj keď biatlon v minulosti vznikol ako samostatná disciplína (v súčasnosti sa najviac približuje vytrvalostným pretekom na 20 km), tak dnes je športovým odvetvím so siedmimi disciplínami, ktoré sa jazdia na svetovej úrovni (vytrvalostné preteky, rýchlostné preteky, stíhacie preteky, preteky s hromadným štartom, štafeta, miešaná štafeta a single mix štafeta).
Za oficiálny vznik biatlonu je považovaný rok 1958, keď sa v rakúskom Saalfeldene uskutočnili prvé Majstrovstvá sveta v biatlone. Historicky prvým víťazom vo vytrvalostných pretekov na 20 km sa stal Švéd Adolf Wiklund. Tomuto podujatiu svetovej kvality predchádzalo množstvo pretekov, ktoré boli označené prívlastkom pokusné. Samotný vznik nepriamo nadväzoval na spomínané preteky vojenských lyžiarskych hliadok, ktoré sa konali už od začiatku 20. storočia.
Biatlon si veľmi rýchlo získal nielen srdcia športovcov, ktorí sa novému odvetviu zimného športu začali venovať, ale prakticky okamžite aj divákov. Jeho popularita stúpala každým dňom a už o dva roky neskôr, teda v roku 1960, bol biatlon zaradený do Zimných olympijských hier v americkom Squaw Valley.
Zaujímavosťou je, že takýmto rýchlym rozvojom sa nemôže pochváliť žiadne iné športové odvetvie. Štartovalo sa v pôvodnej jedinej disciplíne na 20 km so štyrmi streleckými položkami. Súťažili iba muži. Rozdiel však bol v tom, že počas pretekov sa strieľalo z veľkokalibrovej pušky a na štyri rôzne vzdialenosti - 250, 200, 150 a 100 m. Prvé tri vzdialenosti sa na terče mierilo poležiačky, na poslednú najkratšiu vzdialenosť mierili športovci postojačky. Terčov bolo päť, ale nie vedľa seba v horizontálnej polohe, ale jeden v strede a nad ním aj pod ním ďalšie dva (stačí si predstaviť hernú kocku a na nej hodené číslo päť). Každý nepresný výstrel bol penalizovaný dvoma trestnými minútami.
Historicky prvé olympijské zlato si vo vytrvalostných pretekoch vybojoval Švéd Klas Lestander. Za ním skončil druhý Fín Antti Tyrvoinen a bronzovú medailu si odniesol Aleksandr Privalov reprezentujúci bývalý Sovietsky zväz.
Vývoj Biatlonu
Prvým významným medzníkom vo vývoji biatlonu predstavuje rok 1965. V tomto čase bola zavedená druhá disciplína - štafeta družstiev. Zároveň došlo aj k úprave pravidiel. Vzdialenosť streľby sa zjednotila na 150 m a upravila sa aj veľkosť terčov. O dva roky neskôr vznikla samostatná kategória juniorov.
Nová disciplína - rýchlostné preteky (šprint) - uzreli svetlo sveta v roku 1974. Prvým víťazom v novej, dvakrát rýchlejšej, disciplíne sa v rámci Majstrovstiev sveta v bieloruskom Minsku (vtedy súčasť ZSSR) stal fínsky reprezentant Juhani Suutarinen.
Medzinárodný olympijský výbor zaradil šprint do itinerára až v roku 1980 pre americký Lake Placid ako 38. preteky a jediné nové na ZOH. Zvíťazil nemecký reprezentant Frank Ullrich. Na stupni víťazov ho doplnili Vladimir Alikin a Anatolij Aljabjev zo Sovietskeho zväzu. V Lake Placid sa už strieľalo s novým druhom zbrane. V roku 1976 sa totiž začala testovať zásadná zmena, keď veľkokalibrovú pušku nahradila malokalibrovka. Tá mala premiéru na Svetovom šampionáte v roku 1978.
Až do roku 1984 bol biatlon výsostnou doménou mužského osadenstva. Zmena nastala na Svetovom šampionáte tohto roka vo francúzskom Chamonix, hoci v 80-tych rokoch bolo nežnejšie pohlavie v úzadí. Jazdili vlastné šampionáty a iba disciplíny na päť, resp. desať kilometrov. Prvou majsterkou sveta sa vo vytrvalostných pretekoch na 10 km stala Venera Černišova, druhá bola Ľudmila Zabolotnaja a tretia Tatiana Brilinová. Všetky zo Sovietskeho zväzu. Víťazka vytrvalostných pretekov opanovala aj šprint. Tretiu zlatú medailu si na krk na svetovom šampionáte zavesila v štafete žien. V tom čase v nej nesúťažili štyri pretekárky, ale len tri. Ľudmila Zabolotnaja a Kaija Parve tvorili zvyšné dve členky reprezentácie Sovietskeho zväzu.
O rok neskôr bola na MS výborná aj Slovenka Alena Fusková, ktorá vo švajčiarskom Egg am Etzel obsadila 4. miesto vo vytrvalostných a 5. miesto v rýchlostných pretekoch. Roku 1989 bol pre ženy prelomový tým, že začali jazdiť súčasné dĺžky tratí a podujatia simultánne s mužmi.
O štyri roky neskôr bola na kongrese v Londýne založená Medzinárodná biatlonová únia známa pod skratkou IBU a v roku 1994 sa uskutočnil prvý riadny Kongres IBU v rakúskom Salzburgu, kde sa rozhodlo o organizácií prvých Majstrovstiev Európy v biatlone, ktoré sa konali vo fínskom Kontiolahti.
V roku 1997 mal premiéru nový typ pretekov, ktoré dnes poznáme ako stíhacie preteky. Zaujímavosťou je, že táto disciplína sa v rámci Majstrovstiev sveta prvý raz odohrala na Slovensku - v Národnom biatlonovom stredisku Osrblie. Prvým mužským víťazom sa stal Rus Viktor Majgourov, v ženskej kategórií vyhrala legendárna Magdalena Forsbergová zo Švédska.
Pozícia IBU bola silná aj voči Medzinárodnému olympijskému výboru a stíhacie preteky sa na OH dostali v roku 2002. Dva roky po stíhačke sa pridali aj preteky s hromadným štartom pre tridsať najlepších pretekárov. MS 1999 sa konali vo fínskom Kontiolahti a prvú zlatú medailu z „masáku“ si do Nemecka odniesol Sven Fischer a Olena Zubrilová, vtedy ešte reprezentujúca Ukrajinu. Tento druh disciplíny sa prvý raz pod piatimi olympijskými kruhmi predstavil v stredisku Cesana San Sicario neďaleko Turína.
Boom nových disciplín pokračoval a v roku 2005 sa v ruskom Chanty-Mansijsku uskutočnili prvé Majstrovstvá sveta zmiešaných štafiet. Zvláštnosťou bolo, že sa nejazdili vrámci klasických MS v Hochfilzene, ale ako záverečná disciplína celého ročníka Svetového pohára v stredisku za Uralom. Prvé zlaté medaily si vybojovalo domáce kvarteto Olga Pileva, Svetlana Išmuratovová, Ivan Čerezov a Nikolaj Krugľov. Vtedy ešte viaceré popredné krajiny štartovali v dvoch partiách, čo bolo onedlho zrušené. Doteraz jedinými olympijskými víťazmi v zmiešanej štafete sú Nóri.
Najúspešnejší Biatlonisti na ZOH
Biatlon sa môže pýšiť najlepším zimným olympionikom všetkých čias. Nór Ole Einar Björndalen získal na piatich OH trinásť cenných kovov - osem zlatých, štyri strieborné a jeden bronz. Prekonal tak svojho krajana a bežca na lyžiach Bjorna Dahlieho, ktorý tiež získal osem zlatých „placiek“, ale v celkovej bilancii sa zastavil na čísle dvanásť. Na OH v japonskom Nagane sa cesta jedného skončila a druhého začala. Dodajme, že členom striebornej naganskej štafety bol aj Oleho starší brat Dag Björndalen.
Deväť medailí, ale iba dve zlaté nazbierala Nemka Ushi Dislová. Tretím najlepším je Johannes Thingnes Bö s piatimi zlatými a ešte troma iného lesku. Osem medailí, z toho štyri zlaté, majú vo svoje vitríne Nemci Ricco Gross, Sven Fischer aj Emil Hegle Svendsen. Slovenska Anastásia Kuzminová je v medailovej tabuľke na 12. V rebríčku krajín figuruje na čele Nórsko (55), ktoré po OH v Pekingu 2022 predbehlo dlho vedúce Nemecko.
Treba ale povedať, že to si iba od Albertville 1992 vybojovalo neuveriteľných 54 olympijských medailí. Vyšiel im najmä Turín 2006, kde z desiatich disciplín ostali bez medaily iba v ženskom šprinte. K superdominancii musíme prirátať aj 16 kovov, ktoré pred tým získali chlapi zo Západného i Východného Nemecka. Francúzsku patrí tretia pozícia s 30 plackami.
Tabuľka: Porovnanie Úspechov Vybraných Biatlonistov na ZOH
| Meno | Krajina | Zlato | Striebro | Bronz | Celkom |
|---|---|---|---|---|---|
| Ole Einar Bjørndalen | Nórsko | 8 | 4 | 1 | 13 |
| Bjørn Dæhlie | Nórsko | 8 | 4 | 0 | 12 |
| Ushi Dislová | Nemecko | 2 | 5 | 2 | 9 |
| Johannes Thingnes Bö | Nórsko | 5 | 0 | 3 | 8 |
| Ricco Gross | Nemecko | 4 | 3 | 1 | 8 |
| Sven Fischer | Nemecko | 4 | 2 | 2 | 8 |
| Emil Hegle Svendsen | Nemecko | 4 | 3 | 1 | 8 |
| Anastasia Kuzminová | Slovensko | 3 | 3 | 0 | 6 |
Biatlon na Slovensku
Slovensku patrí veľmi slušná 9. pozícia so siedmimi medailami, keď Kuzminovú vo Vancouveri bronzom doplnil Pavol Hurajt.
Biatlon patrí na Slovensku k najpopulárnejším športom už od 90-tych rokov a je z hľadiska výsledkov našim najúspešnejším zimným olympijským športom. Bolo tomu tak aj pred vstupom Nasti Kuzminovej na scénu, ktorá tento fakt povýšila na ešte vyššiu úroveň. Aj keď popularita biatlonu na Slovensku rástla najmä v ostatných rokoch, tento šport sa u nás začal rozvíjať už po skončení druhej svetovej vojny. V tomto období však neniesol dnešný názov, ale ľudia ho poznali ako Sokolovské preteky brannej zdatnosti a letný biatlon bol pomenovaný ako Dukelské preteky brannej zdatnosti.
Novému druhu športu podľahli masy ľudí a stal sa okamžite veľmi obľúbeným. Disciplíny určené pre všetky vekové kategórie zastrešovali masovo-branné športy Zväzoramu. Jeho úlohu prebralo Združenie technických a športových činností Slovenskej republiky po skončení revolúcie v roku 1989. Jedným zo zakladajúcich členských zväzov združenia bol aj Slovenský zväz biatlonu ustanovený 16. júna 1990.
Prvé úspechy slovenských biatlonistov je potrebné hľadať ešte v ére Československa. Na OH 1980 v americkom Lake Placid si Peter Zelinka vybojoval 6. miesto v rýchlostných pretekoch. Netrafil jeden terč a nechal za sebou napríklad legendárneho Alexandra Tichonova. Zvíťazil Frank Ullrich. Okrem neho sme na OH mali aj Františka Chádeka. V ženskej kategórii zas svojimi výsledkami vyčnievala najmä Alena Fusková.