Svet spoznal pred 78 rokmi skazonosnú silu atómových zbraní. Dátum zhodenia atómovej bomby na Hirošimu sa stal Svetovým dňom boja za zákaz jadrových zbraní. O tri dni neskôr, 9. augusta 1945, zhodilo americké letectvo atómovú bombu aj na japonské mesto Nagasaki. Odvtedy je 9. august Dňom Nagasaki.
Objav rádioaktivity a vývoj jadrových zbraní
Na konci 19. storočia objavil fyzik Henri Becquerel rádioaktivitu, a tiež zistil, že zlúčeniny uránu sú rádioaktívne. Od toho času sa datujú počiatky jadrovej fyziky. Výskumy fyzikov naďalej pokračovali a v 30. rokoch maďarský fyzik Leo Szilárd popísal princíp reťazovej reakcie a neskôr aj jadrovej bomby. Mnohí fyzici si uvedomili, že vstupujú do novej éry.
Szilárd už v USA rýchlo pochopil, že nové poznatky z jadrovej energie by mali vedci udržiavať v tajnosti, najmä pred Nemeckom, ktoré započalo najväčší vojnový konflikt sveta. V roku 1939 poslal Albert Einstein na popud jadrových fyzikov list americkému prezidentovi, v ktorom ho upozornil na možnosť zostrojenia výnimočne silných bômb nového typu. List najprv nevzbudil veľký rozruch. Výskum jadrovej bomby v USA nabral na maximálnych obrátkach ale až vtedy, keď Japonci zbombardovali Pearl Harbor a USA vstúpilo do vojny.
Americkí fyzici už vtedy vedeli, že na zostrojenie atómovej bomby je vhodný iba jeden izotop uránu s číslom 235, ktorého sa v rude nachádza iba približne 0,7 %. Zvyšok rudy tvoril urán 238, ktorý je na to nevhodný. Prišli ale na to, že keď urán 238 bombardujú neutrónmi, sa dá vyrobiť prvok s protónovým číslo 94 - plutónium 239, ktoré má štiepne vlastnosti a je možné z neho vyrobiť atómovú bombu. Rovnako objavili niekoľko metód ako separovať urán 235 z rudy.
Celý projekt bol mimoriadne prísne utajovaný pred strachom z úniku informácií. Aj keď projekt Manhattan zamestnával 225-tisíc ľudí a ďalších 600-tisíc ľudí na ňom pracovalo nepriamo, drvivá väčšina ľudí nevedela, čo vlastne vyrába. Začiatkom roku 1945 práce postúpili natoľko, že vedci oznámili do konca septembra uskutočnenie prvého testu atómovej bomby. Vtedy si začali aj naplno uvedomovať, čo vlastne vytvárajú a aké škody ich práca vlastne napácha. Szilárd poslal Rooseveltovi list, v ktorom vyjadroval znepokojenie s možným bombardovaním Japonska. Vedci aj potom apelovali, aby armáda zvážila použitie bomby proti Japonsku, avšak ich názor nebol braný do úvahy.
Prečítajte si tiež: Prehľad chorôb zveri
Test Trinity
Dňa 12. júla 1945 sa začali prípravy na test novej zbrane. Za miesto testu bola vybraná opustená letecká základňa Alamogordo v púšti White Sands v Novom Mexiku. Samotný test jadrovej bomby dostal pomenovanie Trinity - Svätá trojica. Bomba dostala pomenovanie the Gadget. Tesne pred testom vedci formálne odovzdali podpisom bombu vojakom. V snahe znížiť napätie sa Oppenheimer stavil o 10 dolárov s jedným z fyzikov, že bomba nebude fungovať vôbec. Ten ale v jej funkčnosť veril a vsadil celý svoj mesačný plat.
O 5. hodine, 29. minúte a 21. sekunde svet vstúpil do éry atómových zbraní. Gadget explodoval so silou približne 20 kiloton TNT, zanechal kráter hlboký tri metre a široký 330 metrov pokrytý zeleným rádioaktívnym sklom, ktoré vzniklo od obrovskej teploty. V momente výbuchu bolo okolité pohorie osvetlené svetlom jasnejším ako deň. Pár sekúnd po explózii nasledovala obrovská tlaková vlna a púšťou sa šírilo spaľujúce teplo. Farby svetla boli od fialovej po zelenú až k bielej. Nárazová vlna zasiahla pozorovateľov o 40 sekúnd a bolo ju cítiť aj 160 kilometrov od miesta výbuchu.
V oficiálnej správe generál Farrel napísal, že svetelné efekty boli neopísateľné. Celá zem bola osvetlená svetlom s väčšou intenzitou ako slnko na poludnie. Správa citovala aj rangera vzdialeného 240 kilometrov, ktorý jav popísal ako záblesk ohňa nasledovaný explóziou a čiernym dymom. Letecká základňa, kde test prebehol, vydala správu, že vybuchol muničný sklad ale nedošlo k žiadnym stratám na životoch.
Atómové bombardovanie Hirošimy a Nagasaki
Následne boli pripravené ďalšie dve atómové bomby. Jedna bola uránového typu, ktorá sa v histórii stala známa pod menom Little Boy - chlapček. Tento typ bomby nebol otestovaný a to z dvoch hlavných dôvodov. Všetok vyrobený urán 235 bol použitý v tejto bombe a navyše proces štiepenia uránu bol overený teoretickými výpočtami, a tak sa verilo, že bude fungovať.
Za možné ciele atómového bombardovania bolo stanovených viacero miest v Japonsku. Hirošima bola vhodná kvôli dôležitému armádnemu skladu, prístavu uprostred priemyselnej časti, a tiež obklopeniu horami, ktoré zvýšia účinok bomby. Ďalším cieľom bolo mesto Kjóto s veľkým počtom ľudí a s veľkým počtom vzdelávacích inštitúcií, čo by malo významný psychologický efekt.
Prečítajte si tiež: Rozpad Sovietskeho zväzu a jadrové zbrane na Ukrajine
Dňa 26. júla, teda 10 dní po úspešnom teste Trinity, bola na Postupimskej konferencii predstavená výzva na kapituláciu Japonska. Japonsku bolo pohrozené úplným zničením, ak sa nevzdá. Japonsko však na Postupimskú konferenciu reagovalo ignorovaním ultimáta.
Dňa 6. augusta 1945 vzlietol z leteckej základne Tinian v západnom Pacifiku ťažký bombardér B-29 s názvom Enola Gay, pomenovaný podľa matky pilota. Ten bol doprevádzaný ďalšími dvomi bombardérmi. Asi hodinu pred bombardovaním zachytili japonské radary americké lietadlá. Výstraha bola odoslaná do viacerých miest, vrátane Hirošimy. Keď Japonci zistili, že sú to iba tri lietadlá, nevyslali k ním ani stíhačky a odporučili obyvateľom, aby sa pre istotu schovali do krytov.
V čase 8:15 bola uránová bomba Little Boy naplnená 64 kilogramami uránu 235 zhodená na Hirošimu. Padala 57 sekúnd a vo výške 600 metrov nad zemou nastal výbuch o sile 13 kiloton TNT. Rádius celkového zničenia bol 1,6 kilometra s následným požiarom v okruhu 11 km štvorcových. Radista následne poslal telegram s textom: „Úloha splnená. Naprostý úspech vo všetkých smeroch. Viditeľný účinok, väčší než Alamogordu.
Japonci samozrejme nevedeli v prvom momente, čo sa stalo. Operátor z Tokia si všimol, že stanica v Hirošime neprijíma signál. Po pár minútach sa zistilo, že prestal pracovať hlavný telegrafný spoj severne od Hirošimy. Vojenské základne sa nedokázali dovolať do mesta. Nastal zmätok. Vedeli, že žiadny veľký útok zo strany nepriateľa neprišiel. Po troch hodinách letu, 160 kilometrov pred Hirošimou zbadal obrovský dym. Hirošima bola stále v plameňoch. Lietadlo potom krúžilo nad mestom. Po pristátí v Tokiu sa začali okamžite záchranné opatrenia.
Krátko po bombardovaní Truman oznámil, že ak Japonsko neprijme ich podmienky, môžu očakávať z neba padajúcu skazu. Preto tri dni po Hirošime vzlietol ďalší bombardér B-29, opäť s ďalšími dvomi lietadlami. Plán útoku bol takmer totožný ako na Hirošimu. Formácia zamierila na japonské mesto Kokura, ktoré malo byť obeťou ďalšej jadrovej skazy.
Prečítajte si tiež: Ničivé účinky jadrových zbraní
Keď ale bombardér s jadrovou zbraňou dorazil ku Kokure, zistilo sa, že jedno zo sprievodných lietadiel chýba. Veliteľ misie sa rozhodol na neho počkať. Vďaka tomuto rozhodnutiu je mesto Kokura pokladané za azda najšťastnejšie mesto sveta, keďže kým sa lietadlá opäť stretli, nad Kokurou sa zamračilo a bombardovanie tak nebolo možné.
O 11:01 bola na Nagasaki zhodená bomba Fat Man, ktorá obsahovala 6,4 kilogramu plutónia a explodovala približne 500 metrov nad zemou. Teplota, ktorá dosahovala až 3900 stupňov Celzia, a vietor o rýchlosti 1000 km/hod zasiahli Nagasaki v plnej sile. Výbuch zabil okamžite 35 až 40-tisíc ľudí a zranil 60-tisíc ľudí, pričom celkový počet mŕtvych sa odhaduje na 60 až 80-tisíc ľudí.
Súčasne s útokom na Nagasaki vyhlásil Sovietsky zväz Japonsku vojnu. To bola rana z milosti, s ktorou sa ani japonský cisár nedokázal vyrovnať. Cisár Hirohito v prejave povedal, že nepriateľ má novú desivú zbraň s takou silou, ktorá môže ukončiť mnoho nevinných životov a spôsobiť nesmiernu škodu. Atómové bombardovanie sa pričinilo o ukončenie druhej svetovej vojny, no malo trpkú príchuť. Desiatky tisíc nevinných ľudí zahynulo strašným spôsobom a mnoho ďalších trpelo na choroby spôsobené ožiarením.
Dopady na preživších (Hibakusha)
Američania v lete 1945 zhodili atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki a pri tom zahynulo približne 200-tisíc ľudí. A preživší, či už s vážnymi fyzickými zraneniami, alebo psychickými traumami, sa premenili na hibakuša, tj. „ľudia zasiahnutí atómovou bombou“. Hibakuša sa však mohli stať aj ešte nenarodené osoby v maternici zasiahnutých žien. Ako pripomína historička Maya Todeschiniová, preživší žili - a 114 000 ich stále žije - v neustálom strachu z následkov radiácie.
Michiko Kono bola so svojimi rodičmi 6. augusta 1945 na stanici v Hirošime. Matka ju práve položila na drevenú lavicu, keď 2 kilometre od nich explodovala bomba „Little Boy“. Teplo výbuchu došlo až na stanicu - rodičia utrpeli popáleniny, no drevená lavica dieťa ochránila. Hoci si tú chvíľu nepamätá, celý život nesie následky výbuchu - fyzické aj psychické.
Hoci Michiko patrila k tým „šťastnejším“, zdravotné komplikácie sa jej i rodine nevyhli. Krvácanie z ďasien u otca, dlhodobá horúčka u matky, vysoké horúčky a hnačky u nej rok po výbuchu, vredy na koži, opuchy končatín - to všetko sa objavilo bez vysvetlenia. „Vtedy sa o vedľajších účinkoch žiarenia nehovorilo. Médiá boli cenzurované. Spojenecká okupácia Japonska trvala do roku 1951 a počas nej platili prísne obmedzenia na informácie o atómovej bombe.
Po výbuchu v Hirošime zahynulo takmer 80 000 ľudí, vyše 100 000 utrpelo ťažké zranenia. V nasledujúcich rokoch zomierali desaťtisíce ďalších ľudí na choroby spôsobené rádioaktivitou. Počet obetí sa do konca roka 1945 vyšplhal na 140-tisíc. Viac ako polovica z nich sa premenila na popol.
Súčasné hrozby a snahy o zákaz jadrových zbraní
Na svete sa v súčasnosti nachádza takmer 10 000 jadrových hlavíc pripravených na použitie. Hoci sa ich počet v porovnaní s časmi studenej vojny, keď ich bolo viac ako 70 000, zásadne znížil, vzhľadom na konflikty a atmosféru nedôvery predstavujú vážnu hrozbu.
Potvrdzuje to aj výročná správa Štokholmského inštitútu pre výskum mieru (SIPRI), ktorú táto nezávislá organizácia zverejnila v polovici júna 2023. Vyplýva z nej, že štáty s jadrovými zbraňami vzhľadom na vojnu na Ukrajine a celkovo sa zhoršujúcu bezpečnostnú situáciu vo svete posilňujú svoje nukleárne arzenály. „Globálne znižovanie počtu aktívnych jadrových hlavíc sa zjavne zastavilo a ich počty znova rastú,” píše sa v správe SIPRI. Počet aktívnych nukleárnych zbraní sa v roku 2022 zvýšil o 86 na celkovo 9576.
Podľa SIPRI disponuje jadrovými zbraňami deväť krajín: okrem najväčších jadrových veľmocí Ruska a USA, ktoré vlastnia približne 90 percent jadrových zbraní, sú nimi Čína, Francúzsko, Británia, Pakistan, India, Izrael a Severná Kórea.
Michiko Kono dnes vystupuje ako svedkyňa na rôznych fórach. Verí, že rastie povedomie o hrôzach, ktoré atómová bomba spôsobila. Sama sa však do múzea odvážila vstúpiť až ako štyridsiatnička. „Keď som tam šla prvýkrát ako desaťročná, nedokázala som vojsť dovnútra,“ spomína. Až v roku 2001 pochopila, že je jej povinnosťou hovoriť.
Dnes je Michiko presvedčená, že poznanie a empatia sú nevyhnutné. „Je potrebné hovoriť mladým: príďte do Hirošimy a Nagasaki, poučte sa z histórie. Zamyslite sa nad tým, ako môžeme dosiahnuť svet bez jadrových zbraní. Jej výzva patrí nielen politikom a lídrom, ale každému jednotlivcovi. Svedectvo preživšej atómovej bomby sa stáva aktuálnym posolstvom v čase nových napätí a hrozieb. „Mier nie je samozrejmosť.
Rádioaktivita a jej vplyv na ľudský organizmus
Rádioaktivita sa stala strašiakom ľudstva. Keď sa vysloví slovo 'rádioaktívne', primárna asociácia pre väčšinu ľudí je ekvivalentná slovnému spojeniu 'smrteľne jedovaté'. Aj keď rádioaktívne žiarenie (radiácia) môže byť niekedy veľmi nebezpečné, ba i smrteľné, je prirodzenou súčasťou nášho životného prostredia. A bola ňou odjakživa. Dokonca čím ďalej do minulosti nazrieme, tým rádioaktívnejšia naša Zem bola. Je to dané tým, že rádioaktívne atómy boli súčasťou hmoty, z ktorej vznikla naša slnečná sústava. Pochádzajú z dávno mŕtvych hviezd, ktoré predtým, než vzniklo Slnko, ukončili svoj život ohromnou explóziou (tzv. supernovy) a rozptýlili tak podstatnú časť svojej hmoty do okolitého vesmíru.
Koncentrácia prírodných rádioaktívnych prvkov na niektorých miestach na Zemi je i v súčasnosti vysoké. To najvyššie sa vyskytuje v severnom Iráne v meste Ramsar, kde obyvatelia dostávajú dávku asi dvestokrát vyššiu, než je celosvetový priemer prírodnej radiácie. Prekvapujúcim faktom však zostáva, že sa v tejto oblasti nezistil vyšší výskyt rakoviny ani leukémie než kdekoľvek inde na svete.
Priemerná dávka radiácie a jej zdroje
Prirodzená radiácia tvorí až 85 percent celkovej dávky, ktorú človek dostane zo svojho okolia - z pôdy a materiálu budov (keďže aj tehly, pórobetón či betón obsahujú rádioaktívne látky) dostane človek 18% celkovej dávky, z kozmického žiarenia 14%, od radónu (presakujúceho z pôdy) až 42% (ak býva v nevhodne izolovanom a vetranom dome tak môže byť aj vyššia), a z vody a potravy ďalších 11%.
Havária v Černobyľskej jadrovej elektrárni v roku 1986 bola bezpochyby najväčšou a najsmutnejšou haváriou v histórii mierového využitia jadrovej energie. Má na svedomí desiatky priamych obetí a nepriame dôsledky ožiarenia ich zabili ďalšie stovky. V každom prípade však táto katastrofa nebola pre životné prostredie taká ničivá, ako sa odborníci pôvodne domnievali, keď videli ako les v bezprostrednom okolí reaktora umiera na následky ožiarenia. V oblasti okolo reaktora paradoxne vznikla prírodná rezervácia, ktorá bujnie životom omnoho lepšie, než keď bola oblasť obývaná ľuďmi, ktorí ju svojimi aktivitami poškodzovali viac, než ju poškodila radiácia z havárie. To samozrejme nijako neznižuje tragickosť jadrovej katastrofy, avšak jej dlhodobé vplyvy sú menšie, než sa čakalo. Koniec koncov, úroveň radiácie vo väčšine zóny je nižšia než jej prirodzená hodnota na mnohých iných miestach na Zemi.
Tabuľka: Zdroje radiácie a ich podiel na celkovej dávke
| Zdroj radiácie | Podiel na celkovej dávke |
|---|---|
| Pôda a materiál budov | 18% |
| Kozmické žiarenie | 14% |
| Radón (presakujúci z pôdy) | 42% |
| Voda a potrava | 11% |