V úvodnom článku, kde sme sa venovali airsoftovému snipingu veľmi obšírne, sa teraz pozrieme na jednu tematiku viac z blízka. Asi najhlavnejšou úlohou snipera v milsime je vedieť zbierať informácie. V prvom rade je potrebne pozrieť si mapu a naplánovať si postup.
Je treba mať na pamäti, že pohybovať sa musíme miestami, ktorým sa väčšina ostatných hráčov zámerne vyhne, pretože je terén ťažko dostupný, je zarastený hustými krovinami atď. Keď už sme si trasu naplánovali a vytipovali jeden či viac bodov odkiaľ dokážeme cieľovú lokalitu sledovať, pustíme sa do hry samotnej. Nejde o nič iné, ako o parádnu hru na schovávačku ako keď sme boli deťmi. Avšak s vekom pribudli aj vedomosti a vieme ako sa schovať čo najefektívnejšie. Čiže ako sa zakamuflujeme.
Najefektívnejšou metódou, je použitie klasického ghillieka. Kedže sa hráme na ostrelovačov, bolo by pekné mať na tento účel nejakého vyskladaného. Nezabúdame na základné princípy maskovania. Dôležité je zakryť najme hlavu a ramena, teda to, čo protivník hľadá a na čo je jeho mozog naprogramovaný aby to hľadal. Dôle6ité je pozrieť si v akých farbách sa chystáme ležať, ako je porast vysoký atď. Do hejkala samotného treba samozrejme z miestnej vegetácie naviazať niekoľko trsov, ktoré jutovinu doplnia a nás zamaskujú. Pohybujeme sa pomaly a s rozmyslom.
Troška teórie máme za sebou, rovnako ako cestu k miestu kde chceme stráviť niekoľko hodín prípadne dni. Prvá vec ktorú musíme urobiť, je nájsť si miesto kde sa zložíme a samozrejme dobre prezrieme okolie, aby sme si nepostavili stanovisko na cestičke či mieste kam protihráči chodia čúrat ( áno, stalo sa ). Takéto miesto musí spínať niekoľko vlastností.
Musí byť skryté ( ciže hľadáme kroviny ktoré svojím rastom tvoria malú uzavretú miestnosť, skalný previs, dieru pod vrstevnicou atď atď atď. ), následne je treba mať z miesta aj únikovú cestu a prístup k miestu odkiaľ budeme pozorovať. Áno správne, miesto kde sa zložíme nebude miesto odkiaľ sa budeme pozerať na objekt nášho záujmu. Ak sa chystáme stráviť na mieste aj noc, treba si pripraviť všetko potrebné na spanie.
Prečítajte si tiež: Vysvetlenie divadelného princípu "pušky"
Pre inšpiráciu pridávam na fotečkách veci, ktoré používam ja. Základ tvorí goretex poťah na spacák britskej armády. Takýto poťah vás udrží v suchu aj pri silnejšom daždi. Do neho vkladém samonafukovaciu karimatku ( môžete samozrejme aj klasickú, samonafukovačka v nepoužívanom stave predsa len zaberie málinko menej miesta ). Samozrejme ak sú teploty nižšie, vložíme do takéhoto setu ešte spacák. Keď sa toto všetko zroluje a vytlačí prebytočný vzduch, je možné to kompresným obalom stlačiť do rozmerov, ktoré nám dovolia umiestniť balíček do batohu alebo ho podvesiť.
Ešte malá poznámka k britskému goratexu. Nakoľko má v predu šnúrku na zaťahovanie, má vo vchode prešity kanálik. Je potrebné mať všetko organizovane. Teda vedieť kde, čo máme, aby sme náš pohyb v maskovaní obmedzili na čo najmenšiu úroveň.
V najlepších akčných filmoch na svete sa objavujú strelci, komandá a ostreľovači, ktorí sú schopní podávať vynikajúce výkony. Ak sa chcete prestať pozerať a splniť si tento sen, prečítajte si tento článok až do konca. Poskytne vám základné informácie, ktoré potrebujete vedieť o najlepšom spôsobe, ako sa stať ostreľovačom v armáde. Na konci čítania budete vedieť, aké zručnosti musíte mať, aké sú výhody tohto povolania, ako aj ďalšie informácie, ktoré vám môžu byť užitočné.
Ak chceš byť špičkovým strelcom, najmä v armáde, musíš si osvojiť určité zručnosti. presné strely. Preto si budete musieť zvyknúť robiť veci precízne. Ak vám táto zručnosť chýba, vždy ju môžete získať počas školenia v dobrej škole. Znalosti jedného človeka sú však hodné dvoch, takže viete, čo môžete očakávať.
Ďalšia vlastnosť, ktorú si budete musieť osvojiť, sa nazýva zručnosť. Veľká fyzická a intelektuálna obratnosť je prvoradá, ak sa chcete dostať do kategórie ostreľovačov v armáde. Samozrejme, základy ostreľovania sa naučíte počas výcviku, ale budete musieť mať veľké zručnosti, kým vôbec začnete uvažovať o tom, že sa dostanete do tejto kategórie. Dobré znalosti matematiky, fyziky a geodézie budú pre vás skutočnou výhodou. Strieľanie vysokou rýchlosťou bez toho, aby ste minuli cieľ, si vyžaduje veľkú dávku koncentrácie.
Prečítajte si tiež: Súčasný vývoj poľovníctva
Ak patríte k ľuďom, ktorí sa ľahko rozptýlia, ale túžite byť skvelým ostreľovačom v armáde, budete sa musieť snažiť napraviť to. Budete sa musieť naučiť udržať si maximálnu koncentráciu. povedať, že byť ostreľovačom nie je najľahšia práca na svete, v skutočnosti je to práve naopak. Strieľať na pohybujúci sa alebo sediaci cieľ na veľkú vzdialenosť je stále dosť zložitá úloha. Preto, aby ste sa stali dobrým armádnym ostreľovačom, musíte byť schopní efektívne zvládať stresové situácie. Techniky sa samozrejme naučíte počas školenia, ale ak si túto zručnosť osvojíte vopred, bude vám to ku cti.
Odstreľovač má za úlohu plniť misie niekedy na rustikálnych miestach. To je tiež dôvod, prečo sa od neho vyžaduje vysoká fyzická kapacita. Okrem toho je jeho úlohou väčšinou predovšetkým pozorovať a zhromažďovať informácie. Potom musí dôkladne poznať terén, aby mohol určiť najlepšiu taktickú pozíciu na vytvorenie operačnej základne. zodpovedný za vypracovanie stratégií a taktík všetkého druhu, keď je na mieste. Keďže má široký rozsah činností, musí zabezpečiť, aby tá, ktorú prijme, bola najúčinnejšia a najlepšia.
Povolanie, ktoré si vyžaduje toľko zručností, musí mať nejakú výhodu. Plat: ostreľovači predstavujú strelecké esá, najlepších v odbore. Takéto vedomosti a talent by mali byť dôstojne odmenené. Nie je to ľahká práca, naopak, vyžaduje si veľa úsilia a obetavosti. Z tohto hľadiska je logické, že odmena by mala byť primeraná poskytovaným službám. Chuť na dobrodružstvo: isté je, že sa v práci nebudete mať čas nudiť. Každá misia je dobrodružstvom. budete sa cítiť živšie a váš život už nikdy nebude monotónny. Šľachetný pocit pomoci blížnemu: poslaním príslušníkov armády, či už pozemnej, námornej alebo vzdušnej, je viesť boj za svoj národ, ako aj za svojich občanov. Ak sa staneš ostreľovačom, budeš môcť zabezpečiť obranu a bezpečnosť svojich blížnych, ako aj záujmy svojej krajiny.
Teraz keď viete, čo robiť aby ste sa stali ostreľovačom v armáde, musíte vedieť ešte jeden krok: vybrať si kategóriu povolania ostreľovača, do ktorej chcete vstúpiť. Odstreľovač: táto kategória je veľmi selektívna verzia. Sú v nej zastúpení tí najlepší, najlepší ostreľovači na dlhé vzdialenosti. Odstreľovač je najobratnejší, najšikovnejší a najneporaziteľnejší. Na druhej strane ostreľovač môže strieľať na cieľ na vzdialenosť 1500 alebo dokonca 1800 metrov. Táto kategória pechoty je rovnako účinná. Všetko, čo musíte urobiť, je vybrať si kategóriu alebo dokonca školu, do ktorej chcete vstúpiť.
Keď vstúpite do armády, ak vás práca dôstojníka nezaujíma a chcete byť skutočným komandom, streleckým esom, viete, čo musíte urobiť. Určite už dávno vieš, že realita vykresľovaná v hollywoodskych filmoch sa poväčšine razantne odlišuje od našich bežných životov. Inak to nie je ani v prípade akčných snímok. Potvrdzuje to aj profesionálny snajper.
Prečítajte si tiež: Zákonné požiadavky na airsoft
My sme oslovili naozajstného ostreľovača, ktorý už počas svojej kariéry mal nejednu možnosť zúčastniť sa akčného zásahu. „K zbraniam som začal inklinovať, keď som bol malý chlapec. Od otca som dostal rozobraté náboje do guľometu. „Väčšinou ostreľovací tím pracuje vo dvojici, ako ste to videli niekde vo filmoch. Je to strelec a pozorovateľ. Samozrejme, títo dvaja musia vedieť zastávať obe funkcie a musí to byť vymeniteľné. Profesionálny snajper sa totiž nemusí pasovať iba so zimou, ale aj nadmerným teplom. V jednej pozícii musí vydržať aj 5 až 6 hodín bez pohnutia.
„Ak treba ísť na WC, treba to vykonať niekde v tom mieste. Nenahraditeľnou vlastnosťou sú najmä strelecké vlastnosti. Aké faktory vplývajú na presnosť strely? V čom akčné filmy klamú?
Je 14.mája 1940 a Hitlerov obľúbenec generál Kurt Student je na improvizovanom veliteľskom stanovišti 22. pešej divízie v Rotterdame. Operácia, ktorej cieľom je dobytie pevnosti Eben Emael, niekoľkých mostov cez Másu a letiska Waalhaven v Holandsku, neprebieha tak hladko, ako sa očakávalo. Nepriateľ sa spamätal nečakane rýchlo a Studentovi výsadkári boli zatiahnutí do ťažkých bojov. Neďaleko veliteľského stanovišťa sa znenazdania ozve silná streľba z pušiek. Student v snahe zistiť príčinu streľby prichádza k oknu a díva sa von. Vzápätí je zasiahnutý strelou do hlavy a ťažko zranený padá na zem. Jeho zranenie ho vyradí na niekoľko mesiacov z aktívnej činnosti a tento vynikajúci taktik a stratég, zakladateľ nemeckého výsadkového vojska, je na radu mesiacov v kľúčových momentoch nemeckej ofenzívy mimo službu.
Pôvodcom výstrelu bol pravdepodobne osamotený holandský vojak s puškou 6,5mm Mannlicher, ale jedna z teórií hovorí o odstreľovačovi z jednotky SS. Bez ohľadu na to, kto bol autorom výstrelu, tento prípad dokumentuje strategický význam jediného, dobre miereného výstrelu. 7. októbra 1777 zasiahol strelec Tim Murphy v bitke o Saratogu so svojou puškou Kentucky Long Rifle .40 na vzdialenosť 350 metrov generála britskej armády Simona Frasera. Pomerne kuriózna udalosť sa udiala 9. mája 1864. Generál John Sedgwick v priebehu bitky pri Spotsylvanii sa nekryte postavil na bojišti a ironicky poznamenal: “ Netrafia ani slona na túto vzdial ...“. Jeho úvahu o streleckom umení nepriateľa prerušil seržant Grace so svojou puškou British Whitworth zo vzdialenosti 700 metrov. Sedgwick padol mŕtvi k zemi a jeho náhla smrť bola príčinou oneskorenia útoku Únie a výrazne prispela k víťazstvu generála Roberta E.
Úplne opačný prípad sa udial v októbri 1777 v Pennsylvánii pri Germantowne. Major Patrick Ferguson dostal do mieridiel generála Georga Washingtona na vzdialenosť niečo cez 100 metrov, ale nedokázal ho rozpoznať a tak ani nevystrelil. Možné dôsledky prípadného úspešného výstrelu sú vecou fantázie čitateľa, v každom prípade zabitie G. Washingtona mohlo výrazným spôsobom ovplyvniť nielen americké dejiny.
Pravdepodobne najznámejším sniperským príbehom je legendárny duel medzi nemeckým plukovníkom SS Heinzom Torvaldom a sovietskym seržantom Zajcevom, ktorého finále sa uskutočnilo 9. januára 1942 v zrúcaninách južného konca Stalingradu (viac o tomto o pozadí tohoto príbehu bude v ďalšej časti) . Vysoká aktivita sovietskych sniperov pritiahla na toto bojisko aj odstreľovačské eso plukovníka SS Heinza Thorvalda, ktorého hlavnou úlohou bolo tlmiť činnosť svojich sovietskych proťajškov. Ale tak ako začal Thorvald poľovať na nich, začali poľovať oni na neho. Thorvald bol ale veľmi zdatný súper a jeho pozícia ostávala dlho neznáma. Sovietski sniperi ako prvý na svete pôsobili v dvojiciach strelec-pozorovateľ a Zajcevovým pozorovateľom bol v tom čase Nikolaj Kulikov. Presnú pozíciu Thorvalda nepoznali a tak sledovali zvolenú oblasť niekoľko dní. Ich činnosť z propagandistických dôvodov zaujala politické vedenie a jedného dſa ich prišiel navštíviť politický komisár. Jeho zvedavosť mu bola však osudná. Pár sekúnd sa pohyboval nekryte a to stačilo Thorvaldovi na presný výstrel. Zajcev však potreboval poznať jeho pozíciu úplne presne. Na paličku nasunul rukavicu a pomaly ju dvíhal. Thorvald neodolal a zasiahol ju. Zajcev dal palicu s rukavicou opatrne dole a podľa vzájomnej pozície dier v prednej a zadnej časti rukavice zistil, odkiaľ výstrel prišiel Thorvald musel byť rovno pred nimi. V noci Zajcev zmenil pozíciu, ale Kulikov ostal v pôvodnej a čakali. Po východe slnka Kulikov vystrelil naslepo, aby vzbudil Thorvaldovu pozornosť.
Zajcev začal sledovať priestor medzi opusteným tankom a zničeným bunkrom, kde bola kopa tehál a vedľa nej kus poohýbaného plechu ideálne miesto pre snipera. A práve spod tohoto plechu sa popoludní z času na čas niečo zalesklo. Thorvald vďaka osamotenému Kulikovovmu výstrelu predpokladal, že jeho súper neopustil pozíciu a sústredil sa na miesto, kde ostal Kulikov. Ten v jednom momente začal pomaly dvíhať na palici svoju helmu. Thorvald neváhal a vystrelil. Kulikov vzápätí vykríkol ako smrteľne zranený. Nemecký sniper bol presvedčený, že práve dostal snipera, na ktorého už štvrtý deſ poľoval. Začal pomaly dvíhať hlavu a vtedy sa dostala k slovu puška jeho súpera. Zajcev vystrelil zo svojho Mosin-Nagant kal. 7,62x54R a sovietska propaganda dostala ďalšie tučné sústo Heinz Torvald, nemecké sniperské eso, bol zastrelený ruským odstreľovačom. (pozn. autora: Niektoré zdroje uvádzajú, že Zajcevov súper sa volal major Koning, resp. LCpl. Dalton B. Gunderson, K 3/7, pri kontrolnom výstrele (cieľom bol pes vzdialený cca 900m, strelec ho chybil). Ďaleko viac sa potrápil s jedným zo svojich cieľov seržant Carlos N. Hathcock počas vojny vo Vietname. Trvalo mu celé štyri dni, kým sa preplazil cez tisíc metrov otvoreného terénu a priblížil sa na 600 metrov k severovietnamskému generálovi. Carlos N. Hathcock, jeden z najrešpektovanejších sniperov vietnamskej vojny, je spoluautorom aj ďalšieho pozoruhodného výkonu. So svojím kolegom desiatnikom Johnom Burke v Údoli slonov držali v šachu päť dní severovietnamsky oddiel a pomaly ho decimovali likvidovaním jedného vojaka za druhým. Po piatich dſoch boli odvolaní a konečné zničenie oddielu malo ukončiť delostrelectvo.
Vojenskú hodnotu odstreľovačov si uvedomili ako prví Američania počas občianskej vojny, v ktorej tak Sever ako aj Juh mali zvláštne jednotky ostrostrelcov a sporadicky sa odstreľovači začali objavovať aj v ďalších neskorších konfliktoch. Avšak v podobe, akej poznáme vojenského snipera dnes, bola táto vojenská odbornosť prvýkrát použitá až v I. svetovej vojne nemeckou armádou. Keď Briti zajali nemeckého vojaka v kamufláži, s kapucſou a vybaveného puškou s optickým zameriavačom, pochopili, že Nemci prišli s niečím novým. Briti zareagovali vytvorením školy sniperov, ktorú založil Hisketh Pritchard vo Veľkej Británii pre britských a amerických sniperov. Týchto sniperov vyzbrojili puškou British Lee Enfield Bolt kalibru .303 British, ktorá v I. V II. svetovej vojne boli sniperi najviac vyťažení v Červenej armáde a Wehrmachte, avšak rekord v počte potvrdených zásahov dosiahol fín Simo Häyhä - 542. Toto číslo je súčasne absolútnym svetovým rekordom.
Držiteľom ženského svetového rekordu, vytvoreného rovnako počas II. Vojna vo Vietname priniesla ďalšie nové prvky do praxe vojenských odstreľovačov. Okrem Winchester model 70 (kal. 30-06 Sprg., neskôr 7,62x51NATO), XM21 odvodenej z M14 National Match rifle (kal. 7,62x51NATO) a Remington model 700 (kal. 7,62x51NATO) sa začal ojedinele používať aj kaliber 50BMG (12.7x99) v guľomete M-2 opatrenom puškohľadom a upravenom na jednotlivé výstrely. Vo Vietname bola prvykrát kvantifikovaná efektívnosť vojenských sniperov - priemerná spotreba streliva na jedného zabitého nepriateľa bola 200 000 nábojov (všetkých druhov). Ak sa pri určovaní spotreby streliva potrebnej na zabitie jedného nepriateľa obmedzíme iba na strelivo pre útočné pušky M-16, dostaneme spotrebu 50 000 nábojov na jedného nepriateľa (niektoré zdroje uvádzajú trochu realistickejšiu spotrebu 2200 nábojov). Sniperi na zabitie jedného nepriateľa spotrebovali 1,3 náboja.
Napriek tomu, že charakter operácií snipera je diametrálne odlišný od operácií vedených pechotou resp. inými druhmi vojska a preto ich efektívnosť sa dá len ťažko porovnávať počtom vystrelených nábojov na zabitie jedného nepriateľského vojaka, ich efektívnosť bola skutočne veľmi vysoká. V mesiaci apríli 1968 malo 72 sniperov 9. Ani tieto čísla však úplne presne nevypovedajú o ich taktickom ale aj strategickom význame. Ich primárnym cieľom boli obvykle vysokí dôstojníci a velitelia, ktorých likvidácia výrazným spôsobom ovplyvſovala bojaschopnosť nepriateľa. Nezanedbateľným efektom ich činnosti bola aj demoralizácia jednotiek v priestore, kde sniperi pôsobili.
Napriek ich vysokej vojenskej hodnote táto odbornosť vždy ostala iba na úrovni zvláštneho druhu vojska s malým počtom príslušníkov. Dôvodom boli vysoké nároky kladené na snipera. Okrem toho, že sniper musel byť výnimočne dobrý strelec, jeho zaradenie vyžadovalo množstvo ďalších nevyhnutných fyzických a psychických predpokladov a špeciálny, značne náročný výcvik. Sniper sa musel nielen nepozorovane dostať na dostrel k zvolenému cieľu a vyradiť ho pokiaľ možno jediným výstrelom, ale súčasne musel dokázať prežiť aj niekoľko dní v prostredí, v ktorom ho obklopoval nepriateľ a kde sa mohol spoľahnúť iba sám na seba. Jedna vec je v takomto prostredí pár dní prežiť, druhá vec je okrem prežitia zlikvidovať niekoľko nepriateľov a bezpečne sa vrátiť späť.
V súčasnosti sú americký sniperi pripravovaní v United States Army Sniper School (založená v roku 1987) vo Fort Benningu a používajú dva sniperské systémy: M-24 SWS (Sniper Weapon System) v kalibri 7,62x51NATO postavený na puške Remington model 700 a systém Barret M-82A1 v kalibri 50BMG. Okrem toho používajú, aj keď zriedkavejšie, viacero iných zbraní. V prípade námornej pechoty je to M40A a v prípade US Army Special Forces a US Navy SEALs je to osvedčená M-25.
Sniperi z ostatných krajín používajú najčastejšie zbrane v kalibri 7,62x51NATO. V Rakúsku je to SSG-69, vo Francúzsku FR-F2, V Nemecku SP-66 Mauser, resp. PSG-1, v Izraeli Galil, vo Švajčiarsku SG 510-4, vo Veľkej Británii L42A1. Už zriedkavejšie sa používajú kalibre 300 WinMag, 338 Lapua Magnum alebo 50BMG. Orientácia na náboj 7,62x51NATO (civilné označenie 308 Winchester) je determinovaná predovšetkým skutočnosťou, že je to štandardný vojenský náboj krajín NATO. Okrem toho je to pomerne moderný náboj, navrhnutý v roku 1952 firmou Winchester na športové účely. Vďaka jeho presnosti a kompaktnosti bol neskôr zvolený za vojenský štandard. Rusko a krajiny bývalého Sovietskeho zväzu ostali verné svojej SVD (Snajperskaja vintovka Dragunova) v kalibri 7,62x54R.
Výrazne kratšiu históriu ako vojenskí sniperi majú sniperi v službách polície. Podnetom k vytvoreniu tejto špeciálnej zložky v rámci polície bola udalosť z augusta 1966, v ktorej hlavnú úlohu zahral 25-ročný študent Texaskej univerzity Charles Whitman. Vyzbrojený puškou Remington model 700 v kalibri 6mm Rem. vyšiel na vrchol jednej z najvyšších budov v Austine, kde sa zabarikádoval. Polícia bola prakticky bezmocná - nemala žiadne zbrane, ktorými by dokázala ohroziť Whitmana. Jediné zbrane v okolí, ktoré ho aspoſ čiastočne dokázali ohroziť, boli lovecké pušky civilistov. Whitmana nakoniec zlikvidovali dvaja policajti a jeden civilista, ktorí sa vyšplhali na vežu ukončujúcu budovu, miesto, odkiaľ Whitman ostreľoval okolie. Táto udalosť, počas ktorej bola austinská polícia celých 90 minút úplne bezmocná voči jedinému mužovi s puškou a to len vďaka nedostatočnej výzbroji, vyvolala potrebu zaradiť do polície špeciálne trénovaných strelcov s výkonnými a presnými zbraſami (nebolo to však pre políciu asi poučenie dosť veľké, pretože tzv.
Úlohou policajných sniperov však nebolo iba vytvoriť protiváhu šialencom s výkonnými zbraſami ohrozujúcimi svoje okolie. Čoraz častejšie zasahovali v prípadoch, keď bolo nutné zachrániť rukojemníkov a jediným spôsobom bola likvidácia páchateľa. Vojenský sniper strieľa obvykle na vzdialenosti cez 500 metrov a zásahovou zónou je najčastejšie trup, v ktorom strelné zranenie výkonnou zbraſou je zvyčajne smrteľné, aj keď nie okamžité. Policajný sniper je však v odlišnej situácii. Dnes už ťažko zistiť, kto a prečo vytvoril mýtus (ďalej udržiavaný filmovými režisérmi) o tom, že najrýchlejšia inkapacitácia sa dosiahne zásahom medzi oči, na koreſ nosa. V skutočnosti takýto zásah nemusí zasiahnutú osobu vyradiť tak rýchlo, ako je požadované. Z tohto dôvodu je zásahová zóna pri požiadavke na okamžitú inkapacitáciu umiestnená tak, aby strela zničila tú časť nervovej sústavy, ktorá zabezpečuje komunikáciu medzi mozgom a miechou, t.j. mozgový kmeſ (medulla oblongata). V prípade, že páchateľ stojí čelne, je teda zámerný bod umiestnený medzi hornou perou a špičkou nosa, ak je otočený bokom, na hornom okraji ušného laloku. Rozptylom sniperských zbraní (1,5 - 3cm na 100 metrov) je daná aj maximálna vzdialenosť 300 metrov, na ktorú je ešte možné spoľahlivo zasiahnuť uvedenú zásahovú zónu.
Či už sa jedná o vojenských alebo policajných sniperov, základom ich úspechu je presná zbraſ produkujúca rozptyl maximálne 1 MOA (MOA - Minute of Angle, uhlová minúta, 1MOA má na 100m hodnotu 2,9cm). Týmto nárokom na presnosť je podriadená aj konštrukcia zbrane. U vojenských resp. loveckých zbraní je záujem znížiť ich váhu z dôvodu nositeľnosti na minimum a preto hrúbka steny hlavne je často daná minimom jej konštrukčnej pevnosti (ohnutá hlaveſ loveckej puške po páde z posedu nie je žiadnou zriedkavosťou). Zvýšením tuhosti hlavne a teda aj redukovaním kmitania hlavne počas výstrelu, ktoré sa najviac podiela na nepresnosti zbrane, je možné presnosť zvýšiť. Najjednoduchší a najúčinnejší spôsob zvýšenia tuhosti hlavne je samozrejme zväčšenie hrúbky steny hlavne. Prvou výhodou je zvýšenie tepelnej kapacity hlavne a súčasne zväčšenie povrchu hlavne zlepšujúce jej chladenie - hrubšia hlaveſ sa menej prehrieva a udržuje si presnosť aj po viacerých výstreloch. Druhou výhodou je zmenšenie spätného rázu, ktorý vzniká už počas pohybu strely v hlavni. Napriek tomu, že zbraſ sa chová pri jednotlivých výstreloch veľmi podobne, je tento jav zdrojom ďalšej nepresnosti. Ťažká zbraſ sa správa počas výstrelu pokojnejšie, zdvih hlavne je menší a zbraſ je preto aj presnejšia. Vyššia váha lepšie kompenzuje aj spätný ráz vznikajúci potom, ako strela opustí hlaveſ, to však už na presnosť vplyv nemá, avšak zvyšuje to pohodlie pri streľbe z výkonnejších zbraní.
Tieto skutočnosti nie sú ničím novým a športoví strelci ich poznajú už dávno. Rovnako ako sniperi používajú zbrane podobné športovým, používajú aj podobné, resp. rovnaké strelivo. V Spojených štátoch je to v prípade kalibru 7,62x51NATO náboj Federal Match 175gr alebo Federal Match 168gr, obidva so strelou Sierra HPBT (Hollow Point Boat Tail) Match King. Presnosť náboja ovplyvſujú predovšetkým tri faktory - vyváženosť strely (geometrický stred a ťažisko by mali byť v jednej osi) a dodržiavanie rovnakej hmotnosti tak prachovej náplne ako aj strely pri výrobe. Balistické vlastnosti projektilu typu HPBT zlepšuje aj jeho konštrukcia vo vyhotovení Hollow Point. V skutočnosti totiž nemá dutý hrot projektilu zvyšovať ranivosť (plášť strely je tak hrubý a otvor tak malý, že strela sa správa prakticky ako celopľášťová), ale posúva ťažisko strely dozadu, čím zvyšuje jej stabilitu a tým aj presnosť.
Tretím komponentom, od ktorého závisí úspech snipera, je puškohľad. Okrem presného zamierenia umožſuje sniperovi lepšie identifikovanie cieľa a môže slúžiť na odhad vzdialenosti. Obvykle sa pre kaliber 7,62x51NATO používajú puškohľady so zväčšením 3-12 a svetelnosťou 42mm a viac. Na objektíve býva nasadený dlhý cylindrický kryt zabraſujúci odrazu objektívu a tým prezradeniu...
tags: #co #musi #mat #dobry #odstrelovac