Augustové slnko pomaly zapadá za hrad v Hainburgu a mne sa na stole pomaly zhromažďuje poriadna kopa energie. Banány, cereálne tyčinky, glukóza. Príprava na zajtrajší presun a piatkový výlet vrcholí.
Príprava bicykla a výstroje
Poobedie som strávil umývaním môjho karbónového tátoša, premazal som teraz už nádherne čistú a lesklú reťaz, dotiahol časovkárske rúčky, skontroloval tlak v pneumatikách, brzdy a upevnenie kolies. Doplnil som druhý držiak na fľašu, držiak na pumpu a do kapsičky pod sedlom som narval rezervnú dušu, multitool a montpáky. Obvykle ich nosievam v zadnom vrecku, ale tie budem mať teraz plné jedla a tiež funkčného trička s dlhým rukávom, ktoré beriem proti rannému chladu. Celé som to v záujme zvýšenej bezpečnosti doplnil reflexnými páskami pod predstavcom a okolo kapsičky. Zásoby ponesiem v taške ako správny bezďák, väčšinu zbaštím cestou a na hoteli, zvyšok sa už potom vojde do zadných vreciek dresu.
Cesta na štart
Streda, pol tretej. Urýchlene sa balím v práci a za pomoci môjho legendárneho crossu CTM, ktorý už je prerobený na mestský bike, trielim domov. Minulý rok som robil legendárne výjazdy ešte na ňom. Doma rýchlo navliekam dres, veci napchám do igelitky, ešte raz pohľadom skontrolujem, či som niekde niečo nezabudol a vyrážam na Hlavnú stanicu. Viem to dať aj pod desať minút, ale nepotrebujem sa spotiť ako diviak, ešte som nikde ani nedošiel. Veci na prezlečenie aj tak nemám. K nástupišťu číslo tri je už pristavená moja súprava. Bicykel podávam vlakvedúcemu, ktorý ho zavesí v batožinovom vozni. Nakoniec sa cez to prenesiem a s myknutím pleca sa odsúvam ku svojmu vozňu štyri. Vozeň je fajn, koniec koncov je to IC, výkladná skriňa ZSSK, ale konfiguráciu sedadiel dva a dva proti sebe vzhľadom na mojich stoosemdesiatpäť centimetrov naozaj nemusím. Človek si nemôže vystrieť nohy. V mojej štvorke už sedí pán, ktorý ju asi samozvane prehlásil za svoju kanceláriu a je rozložený po celom stolíku. Z tašky s krmivom vyberám fľašu, bagetu a začínam sa rozkladať po svojej polovici stola. Ujo pochopil a spratal sa do svojho teritória. Vedľa si prisadla slečna asi v mojom veku. Taký typický auparkový typ, reklama na make up, umelina od hora až dole. Usadím sa a čakám. Keďže neverím nikomu a ničomu, Garmin z bicykla som si pre istotu dal do zadného vrecka, kde už bola peňaženka a nabíjačka. Pár minút sa o to opierať síce nevadí, ale ja blbec som to tam nechal celú cestu. Vlak sa pohol na sekundu presne. O chvíľu už serióznou rýchlosťou prechádzame Vinohrady, Svätý Jur, Pezinok. Ani som sa poriadne nestihol ustlať a už sme boli v Trnave. Pár minút státia a už zasa začína krajina nejako zrýchľovať. Páči sa mi, že v strede vozňa je tabuľa s rýchlosťou, teplotou a nasledujúcimi stanicami. Aktuálne sme pred Piešťanmi a na tabuli sebavedome svieti stošesťdesiat kilometrov za hodinu. Paráda. Krajina okolo sa začína postupne dvíhať a za niekoľko okamihov už vlastne ideme v údolí. Lepšie ako tá kukurica na dolniakoch. V Trenčíne si prvý krát obzerám nový most a trať. Nevadí mi že vlak ide pomaly cez celé mesto, aspoň stíham sledovať detaily. V Považskej Bystrici tiež robia novú trať. Úchvatný pohľad, na všetku tú stavebnú techniku, ťažké mechanizmy a nekonečné tony štrku na nových násypoch. Niekoľko zákrut kopírujúcich Váh a vchádzame do Žiliny. Na koľajach badateľný rozdiel vo výkone hnacích vozidiel. Dvojčatá, Gorily a na susednú koľaj práve prichádza Okuliarnik zo Zvolena. Pokračujeme popri Váhu k Strečnu, prechádzame tunel a rútime sa k našim veľhorám. Okolo Liptovskej Mary sa uškŕňam. Ešte pred pár hodinami som mal všetky jej parametre na monitore a s dispečermi sme diskutovali, ako sú riadené jej turbíny. Až pred dvoma rokmi som sa dozvedel, že Liptovská Mara je jednou zo štyroch slovenských prečerpávacích nádrží. Dokáže nielen vyrábať elektrinu púšťaním vody do Bešeňovej, ale aj tlačiť vodu z Bešeňovej naspäť do kopca. Mara zmizne za stromami a blížime sa k mojej finálnej stanici Poprad. Presne tam, kde sa chystám vystupovať sa prevaľujú oceľovosivé mračná a východná časť Tatier je zahalená v tmavom závoji, čo môže znamenať jedine hustý dážď. Ak by som teraz zmokol, tak by to rozhodne neprospelo mojim nechráneným zásobám, môjmu zdraviu ani morálke. S malou dušičkou vystupujem v Poprade. Stojím pri batožinovom vozni, kde na mňa nechápavo pozerá vlakvedúci. „Ten cesťák“, zahundrem, keďže z môjho úboru nevydedukoval, čo asi tak z toho vozňa budem chcieť. Na moje prekvapenie je tu príjemný teplý letný večer, bez stopy po daždi. Môj vlak mizne v diaľke. V telefóne skontrolujem mapu, aby som trafil k hotelu. Penzión je nenápadný, ale nakoniec sa mi podarilo dopracovať sa k recepcii, kde som vyplatil jednu noc. Veľmi ochotný majiteľ sa ma pýta, kam dáme bicykel. Navrhujem, že ideálne by bolo, keby som si ho mohol zobrať so sebou na izbu. Prizrie sa na neho bližšie. „Je to cesťák, včera som ho umyl, dá sa z neho jesť“, poznamenám na svoju obhajobu. Mám schválené parkovanie na izbe. „Býva tu ráno kosa?“, pýtam sa, keď si preberám kľúče od izby. „Záleží čo považujete za kosu. Ráno tu bolo osem stupňov“, dostáva sa mi odpovede.
Deň pretekov
Piatok, štyri hodiny ráno. Zvoní budík. Za normálnych okolností by som v danej situácii umieral, ale teraz ma adrenalín vystrelí s postele. Nesmiem sa flákať, každá minúta stratená teraz, znamená večer menej a menej svetla. Spratať izbu, umyť sa, obliecť dres aj s funkčným tričkom pod ním, napchať všetky zásoby a nezjedené zvyšky do vreciek a ide sa. Vonku je ešte noc, ale na východe už bolo z balkónu vidno svetlý pás, predznamenávajúci neodvratne sa blížiaci východ slnka. Svietiť budem čelovkou, keďže kvôli časovkárskym rúčkam sa mi už na riadenie nezmestili svetlá. Je trištvrte na päť. Prechádzam námestíčkom Spišskej Soboty, kde sa do temnoty vypína pekne nasvietený kostolík. Poprad je ako mesto duchov. Nikde nikto, iba prvý autobus a občas nejaký zásobovač. Na to, že je desať stupňov, je vlastne celkom príjemne. Netrvá to ani pár minút a už míňam tabuľu koniec obce. Smer Hranovnica. Tá sa nachádza za kopcom, ale zo severnej strany to vlastne takmer nie je kopec, ale skôr iba zjazd do údolia. Stále stretávam minimum áut. Po samotnú dedinu to stále nie je stúpanie, ktoré by stálo za reč. Skôr taký mierny briežok. Už je normálne vidno, ale svetlá ešte nechám, pre lepšiu viditeľnosť mňa v lese. Nepotrebujem nastúpiť nejakému domácemu matadorovi, ktorý nebude o piatej ráno čakať magora s bicyklom v horskom priesmyku. Sranda začína za dedinou. Moja obľúbená tabuľa, dvanásť percent nasledujúcich päť kilometrov. Konečne si rozprúdim krv. Jazdím na vrchárskom stroji, ktorý bol presne na toto vytvorené. Ani sa nenazdám a vidím tabuľu dvanásť percent klesanie nasledujúce dva kilometre. To už som hore? Možno len nejaký malý zjazdík pred vrcholom, alebo čo. Do kelu, ja už som fakt prehučal ten vrchol, ani som si to neuvedomil. Dobre, valíme dolu. Slnko je síce stále za horizontom, ale je už normálne svetlo. Svetlá vypínam a odkladám čelovku. Údolie sa rozširuje a predostierajú sa mi nádherné scenérie. Za tiahlou zákrutou sa po mojej pravej strane otvára široké údolie. Na stene kopca oproti pozorujem portál tunelu. Takže som blízko, veľmi blízko. Zbehnem ďalšou zákrutou a vidím moju prvú zastávku. V strede lúky pri štrkovej ceste altánok obohnaný drevenou ohradou, informačné tabule a malá búdka. Prameň HronaOficiálny prameň rieky Hron. To si zaslúži krmivo. Dorazím tvarohový závin, ktorý som nedokázal do seba napchať celý o štvrtej ráno. Smeti vyhodím do smetného koša, ktorý sa tu tiež nachádza. Takto nejako si predstavujem turistickú lokalitu. Posedenie, označenie, kôš na odpad. Samozrejme ja inteligent v rámci záchvatu fotenia skočím do vody pod prameňom, takže v parádnych desať stupňoch už mám aj vodu rovnakej teploty v tretrách. Takže ďalší cyklokros dolu k malej nádržke, kde pravdepodobne sledujú množstvo vody. Tam si oplachujem tretry, aplikujem svoje čerstvo nadobudnuté skúsenosti z horských maratónov a po mokrej tráve sa už na bicykli vydriapem späť na cestu. Púšťam sa dolu kopcom. Toto bude najdlhší zjazd v mojom živote. Adrenalín stúpa.
Prejazd cez Telgárt a okolie
Ako milovník železnice viem, čo sa nachádza za kopcom na druhej strane tunela, ktorý som videl zhora. Jedno z najkrajších diel slovenského železničného staviteľstva - Chramošský viadukt a Telgártska slučka. Železnica tu urobí v tuneli slučku, len aby nabrala výšku a dodržala pritom povolený sklon. Vysekať tunel v zákrute do kopca, to je v mojich očiach viac ako staviteľstvo. Samotnú obec Telgárt prechádzam vysokou rýchlosťou. Láka ma síce myšlienka obhliadky slávnej slučky, ale mám na pamäti, že je predo mnou značné množstvo kilometrov. Vrchol s vysielačom sa práve vyhrieva v prvých slnečných lúčoch, ktoré síce ešte nedosiahli do údolí, ale jej majestátny vrchol v takmer dvojtisícovej výške už žiari naďaleko. „Dnes súboj nezvedieme, dnes nie moja krásna. Ale za pár týždňov sa ti sem vrátim a zvedieme súboj, ktorý vstúpi do dejín. Aspoň tých mojich. Súkromných. A možno aj miestnym borcom predvedieme, že Bratislavčan nemusí znamenať padavka“, meditujem si pomaly, teda vlastne v rýchlosti cez štyridsať kilometrov za hodinu. Takže nie moc pomaly. Prvý krát sa skláňam k časovkárskym rúčkam. Nárast rýchlosti je citeľný. Zákruty sú tu dlhé, sklon mierny a asfalt dokonalý, takže sa nebojím. Samozrejme, tam kde nevidím, si chytím barany a brzdy, nemienim spraviť inšpekciu motorového priestoru autobusu, ktorý by mohol stáť za zákrutou.
Prečítajte si tiež: Prehľad dlhých stabilizátorov pre luky
Cesta údolím Hrona
Hron sa pravidelne približuje a vzďaľuje, keď tečie meandrami v strede údolia. Dediny hltám rýchlejšie, ako stíham čítať ich názvy. Za Vaľkovňou prechádzam trať aj most cez Hron. V Pohorelskej Maši stojí na zastávke autobus. Juuuu, bude naháňačka. Prehrmím okolo neho štyridsiatkou. Kým naberie posledných ľudí, ja už som za dedinou. Dobieha ma pred Heľpou. V obci je zopár briežkov, ktoré prechádzam vďaka zotrvačnosti takmer bez straty rýchlosti. Na ceste sa zjavujú značky z nejakých nedávnych cyklistických pretekov. Rýchlostná prémia ma nabáda, nech sa predvediem. Ani náhodou, ešte stále kus cesty predo mnou. Autobus zase stojí na zastávke a bezmocne sa prizerá, ako miznem v diaľke. Spoza horizontu sa vynára vysoký komín stojaci na začiatku Polomky. Stojí samostatne, technológia ktorej slúžil už dávno patrí histórii. Pred obcou Beňuš sa údolie rázne rozširuje a začínajú sa zjavovať prvé polia. Autobus ma predbehol a vďaka dlhým rovinkám medzi dedinami ho už asi nedobehnem. Ale zrejme si ma vypozeral kvalitne, keď ma minimálne štyri krát obiehal. Po Gašparove už začínajú mestské časti Brezna. Miestne slečny neurčitého veku medzi pätnásť a tridsať tmavšej pleti už hlučne komunikujú na lavičke. Foto bicykla a pokračujem na svetelnej križovatke vpravo. Pri Tescu si spomeniem, ako som sa tu napchával pri jednej z mojich minulých výprav. Robia tu nový povrch, všetky cesty sú nové. Pripájačom vychádzam na hlavný ťah, vôbec to tam nevyzerá ako na Google Streetview. Nevadí. Krajnica je široká a dá sa bezpečne ísť bez zasahovania do pruhu. Napriek tomu dávam pozor, keďže za čiarou býva všetok bordel z cesty a je to najlepšia cesta, ako dostať defekt. Keď nič nejde, radšej idem v pravej koľaji normálneho pruhu pre autá.
Podbrezová a okolie
sa nachádza oproti železiarňam Podbrezová. Tu ma na konci dediny zaujala malá dieselová lokomotíva stojaca na parkovisku pri ceste. Škoda že nemám viac času si ju naštudovať. Vchádzam do Podbrezovej. Asi najnebezpečnejšia časť z pohľadu cyklistu. Cez mesto ide cesta medzi železiarňou s obrovským prekladiskom kovového šrotu a stenou. Z mne neznámych príčin je tu vždy hustá premávka. Asi preto, že tu vyúsťuje aj cesta z Čertovice. Na prekladisku pozorujem super trik. Potrebovali vagón na premiestňovanie železného šrotu, ale žiadny nemali, tak sa vynašli. Z bezpečnostných dôvodov sa tu musím zaobísť bez fotenia, naozaj nechcem ešte viac testovať trpezlivosť vodiča obrovského ťahača idúceho za mnou. Ten to berie ale celkom flegmaticky, zjavne mu štyridsať kilometrov za hodinu v obci stačí. Aj keby ma chcel obiehať, bohužiaľ nemôže, po koniec obce nemá kde. Za Podbrezovou už hlavný ťah začína prechádzať vždy iba okrajom obcí. Lopej, Predajná. Všade veľa motorestov. Slniečko ma už hreje od chrbta. Spoza horizontu vykukne komín Petrochemy. V tomto úseku treba zbystriť pozornosť. Cyklisti tu musia odbočiť z hlavného ťahu a ísť popri Hrone cez dediny. Prvý krát som sa tam musel otáčať a vracať, čo na tak vyťaženej ceste nie je úplne jednoduchá úloha. Teraz som však už bol pripravený, využil som značnú medzeru v prichádzajúcej premávke a vletel som do odbočky. Cez Hron sa ide dva krát, najprv pri vjazde do údolia a potom pri jeho opúšťaní. V strede sú obce Dubová a Nemecká nad Hronom. Hore malým briežkom a znovu som na hlavnom ťahu. Brusno a Medzibrod cesta obchádza. Za nimi sa však opakuje scenár a je potrebné na mojom rezňami poháňanom tátošovi opustiť priamy smer. Odbočka na Lučatín a Slovenskú Ľupču je v hustom poraste a snaží sa tváriť maximálne nenápadne. Lučatín čoskoro mizne za mnou a otvára sa mi pohľad na široké údolie, nad ktorým sa vypína majestátny hrad v Slovenskej Ľupči. Je zrekonštruovaný a v podstate pôsobí ako moderná budova. Až na to že to je hrad. V obci pod hradom je nezvyčajne rušno. Na to že je štvrť na deväť ráno. Nemám čas sa zaoberať miestnym folklórom, takýmto tempom môžem byť o pol deviatej v Bystrici a to by bol teda výkon. Za obcou sa nachádza viacero závodov, vrátane Biotiky. Spomínam si, ako mi šéf rozprával o svojich automatizérskych začiatkoch práve v jednom z týchto závodov. V dobách, keď sa ešte len zavádzalo počítačové riadenie. Teraz už má pred dôchodkom, ale stále vie detailne popísať, ako čo fungovalo. Ja som rád, ak si pamätám, čo som mal na raňajky. Hrozné s touto mládežou. Opriem sa do pedálov. Presne o pol deviatej sa odpájam z hlavného ťahu, ktorý sa po niekoľkých metroch mení na diaľnicu a odbočujem na Partizánsku cestu. Stále sa držím označenia šesťdesiatšesť. Na Štefánikovom nábreží si spravím tradičnú odbočku k pamätníku SNP.
Banská Bystrica a záver
Dnes to obmedzím iba na fotku pri Lisunove, vystavenom hneď nad vchodom do areálu. Rovnako, ako jeho americká obdoba Skytrain, obaja zdieľajú spoločného predka z ktorého boli odvodené, a to slávnu Dakotu. Za normálnych okolností by som sa išiel aj pomotať medzi tankami vystavenými v parku. Nachádzajú sa tam sovietske, československé aj nemecké tanky. Taktiež nejaké tie protilietadlové a protitankové delá a obrnený vlak. Nad tým všetkým sa vypína múzeum, ktoré má tvar rozpoleného chleba. Pod ním je veľké priestranstvo, kde sa chodia vždy na konci augusta pretŕčať naši zemepáni v rámci osláv výročia povstania. Po chvíľke zápasenia s bicyklom ho dostávam do pozície hodnej záberu, odfotím, skontrolujem kvalitu záberu, skočím na bicykel a púšťam sa okolo závory späť na hlavnú cestu. Na prvom hrbe vytrasiem z vrecka čelovku, ktorá z príslušným rachotom dopadne na cestu. Aspoň to počujem. Ďalej sa už mestom pohybujem plynulo, až po veľký kruháč pod diaľnicou. Tu sú tie pruhy možno dobre, ale treba ve...
Prečítajte si tiež: Dĺžka dlhého luku a jej význam
Prečítajte si tiež: Da Vinci a jeho vojnové vynálezy