História biatlonu na svetovej úrovni siaha do dávnej minulosti. Jeho prvopočiatky je potrebné hľadať už v lovectve a vojenčine, pretože pri týchto činnostiach dochádzalo ku spojeniu strieľania a kvalitnej fyzickej záťaže.
Prvé zaznamenané „biatlonové preteky“ boli organizované Spoločnosťou bežeckého lyžovania blízko švédsko-nórskych hraníc v roku 1767. Prvý známy lyžiarsky klub na svete Trysil Rifle an Ski Club bol založený v roku 1861 v Nórsku a podporoval bežecké lyžovanie spojené so streľbou.
Ich hlavnou úlohou bolo pochopiteľne cvičiť armádu, keďže vojaci na lyžiach neboli v severských krajinách ničím výnimočným. Postupne sa to však vyvíjalo smerom k športu. Už na premiérových Zimných olympijských hrách vo francúzskom Chamonix 1924 sa predstavila prvotná forma biatlonu pod názvom Vojenská hliadka.
V tom čase bola iba predstavená ako ukážkový šport, nerobili ju masy. Po druhej svetovej vojne ale boli preteky vyradené z olympijského programu v St. Moritzi (1948) pre silné protivojnové cítenie, ktoré zbrane symbolizovali. V tom čase nebol tento druh športu prístupný obyčajným civilistom a preto nespĺňal ideály Medzinárodného olympijského výboru.
Aj keď biatlon v minulosti vznikol ako samostatná disciplína (v súčasnosti sa najviac približuje vytrvalostným pretekom na 20 km), tak dnes je športovým odvetvím so siedmimi disciplínami, ktoré sa jazdia na svetovej úrovni (vytrvalostné preteky, rýchlostné preteky, stíhacie preteky, preteky s hromadným štartom, štafeta, miešaná štafeta a single mix štafeta).
Prečítajte si tiež: Následky školskej streľby vo Fínsku
Oficiálny vznik a zaradenie na ZOH
Za oficiálny vznik biatlonu je považovaný rok 1958, keď sa v rakúskom Saalfeldene uskutočnili prvé Majstrovstvá sveta v biatlone. Historicky prvým víťazom vo vytrvalostných pretekov na 20 km sa stal Švéd Adolf Wiklund. Tomuto podujatiu svetovej kvality predchádzalo množstvo pretekov, ktoré boli označené prívlastkom pokusné. Samotný vznik nepriamo nadväzoval na spomínané preteky vojenských lyžiarskych hliadok, ktoré sa konali už od začiatku 20.
Biatlon si veľmi rýchlo získal nielen srdcia športovcov, ktorí sa novému odvetviu zimného športu začali venovať, ale prakticky okamžite aj divákov. Jeho popularita stúpala každým dňom a už o dva roky neskôr, teda v roku 1960, bol biatlon zaradený do Zimných olympijských hier v americkom Squaw Valley.
Zaujímavosťou je, že takýmto rýchlym rozvojom sa nemôže pochváliť žiadne iné športové odvetvie. Štartovalo sa v pôvodnej jedinej disciplíne na 20 km so štyrmi streleckými položkami. Súťažili iba muži. Rozdiel však bol v tom, že počas pretekov sa strieľalo z veľkokalibrovej pušky a na štyri rôzne vzdialenosti - 250, 200, 150 a 100 m.
Prvé tri vzdialenosti sa na terče mierilo poležiačky, na poslednú najkratšiu vzdialenosť mierili športovci postojačky. Terčov bolo päť, ale nie vedľa seba v horizontálnej polohe, ale jeden v strede a nad ním aj pod ním ďalšie dva (stačí si predstaviť hernú kocku a na nej hodené číslo päť). Každý nepresný výstrel bol penalizovaný dvoma trestnými minútami.
Historicky prvé olympijské zlato si vo vytrvalostných pretekoch vybojoval Švéd Klas Lestander. Za ním skončil druhý Fín Antti Tyrvoinen a bronzovú medailu si odniesol Aleksandr Privalov reprezentujúci bývalý Sovietsky zväz.
Prečítajte si tiež: Slovenská lukostreľba
Vývoj disciplín a pravidiel
Prvým významným medzníkom vo vývoji biatlonu predstavuje rok 1965. V tomto čase bola zavedená druhá disciplína - štafeta družstiev. Zároveň došlo aj k úprave pravidiel. Vzdialenosť streľby sa zjednotila na 150 m a upravila sa aj veľkosť terčov. O dva roky neskôr vznikla samostatná kategória juniorov.
Nová disciplína - rýchlostné preteky (šprint) - uzreli svetlo sveta v roku 1974. Prvým víťazom v novej, dvakrát rýchlejšej, disciplíne sa v rámci Majstrovstiev sveta v bieloruskom Minsku (vtedy súčasť ZSSR) stal fínsky reprezentant Juhani Suutarinen. Medzinárodný olympijský výbor zaradil šprint do itinerára až v roku 1980 pre americký Lake Placid ako 38. preteky a jediné nové na ZOH.
Zvíťazil nemecký reprezentant Frank Ullrich. Na stupni víťazov ho doplnili Vladimir Alikin a Anatolij Aljabjev zo Sovietskeho zväzu. V Lake Placid sa už strieľalo s novým druhom zbrane. V roku 1976 sa totiž začala testovať zásadná zmena, keď veľkokalibrovú pušku nahradila malokalibrovka. Tá mala premiéru na Svetovom šampionáte v roku 1978.
Ženský biatlon
Až do roku 1984 bol biatlon výsostnou doménou mužského osadenstva. Zmena nastala na Svetovom šampionáte tohto roka vo francúzskom Chamonix, hoci v 80-tych rokoch bolo nežnejšie pohlavie v úzadí. Jazdili vlastné šampionáty a iba disciplíny na päť, resp. desať kilometrov.
Prvou majsterkou sveta sa vo vytrvalostných pretekoch na 10 km stala Venera Černišova, druhá bola Ľudmila Zabolotnaja a tretia Tatiana Brilinová. Všetky zo Sovietskeho zväzu. Víťazka vytrvalostných pretekov opanovala aj šprint. Tretiu zlatú medailu si na krk na svetovom šampionáte zavesila v štafete žien. V tom čase v nej nesúťažili štyri pretekárky, ale len tri. Ľudmila Zabolotnaja a Kaija Parve tvorili zvyšné dve členky reprezentácie Sovietskeho zväzu.
Prečítajte si tiež: Úspechy Veroniky Vargovej v streľbe
O rok neskôr bola na MS výborná aj Slovenka Alena Fusková, ktorá vo švajčiarskom Egg am Etzel obsadila 4. miesto vo vytrvalostných a 5. miesto v rýchlostných pretekoch. Roku 1989 bol pre ženy prelomový tým, že začali jazdiť súčasné dĺžky tratí a podujatia simultánne s mužmi.
IBU a nové disciplíny
O štyri roky neskôr bola na kongrese v Londýne založená Medzinárodná biatlonová únia známa pod skratkou IBU a v roku 1994 sa uskutočnil prvý riadny Kongres IBU v rakúskom Salzburgu, kde sa rozhodlo o organizácií prvých Majstrovstiev Európy v biatlone, ktoré sa konali vo fínskom Kontiolahti.
V roku 1997 mal premiéru nový typ pretekov, ktoré dnes poznáme ako stíhacie preteky. Zaujímavosťou je, že táto disciplína sa v rámci Majstrovstiev sveta prvý raz odohrala na Slovensku - v Národnom biatlonovom stredisku Osrblie. Prvým mužským víťazom sa stal Rus Viktor Majgourov, v ženskej kategórií vyhrala legendárna Magdalena Forsbergová zo Švédska.
Pozícia IBU bola silná aj voči Medzinárodnému olympijskému výboru a stíhacie preteky sa na OH dostali v roku 2002. Dva roky po stíhačke sa pridali aj preteky s hromadným štartom pre tridsať najlepších pretekárov. MS 1999 sa konali vo fínskom Kontiolahti a prvú zlatú medailu z „masáku“ si do Nemecka odniesol Sven Fischer a Olena Zubrilová, vtedy ešte reprezentujúca Ukrajinu.
Tento druh disciplíny sa prvý raz pod piatimi olympijskými kruhmi predstavil v stredisku Cesana San Sicario neďaleko Turína. Boom nových disciplín pokračoval a v roku 2005 sa v ruskom Chanty-Mansijsku uskutočnili prvé Majstrovstvá sveta zmiešaných štafiet.
Zvláštnosťou bolo, že sa nejazdili vrámci klasických MS v Hochfilzene, ale ako záverečná disciplína celého ročníka Svetového pohára v stredisku za Uralom. Prvé zlaté medaily si vybojovalo domáce kvarteto Olga Pileva, Svetlana Išmuratovová, Ivan Čerezov a Nikolaj Krugľov. Vtedy ešte viaceré popredné krajiny štartovali v dvoch partiách, čo bolo onedlho zrušené. Doteraz jedinými olympijskými víťazmi v zmiešanej štafete sú Nóri.
Významné osobnosti biatlonu
Biatlon sa môže pýšiť najlepším zimným olympionikom všetkých čias. Nór Ole Einar Björndalen získal na piatich OH trinásť cenných kovov - osem zlatých, štyri strieborné a jeden bronz. Prekonal tak svojho krajana a bežca na lyžiach Bjorna Dahlieho, ktorý tiež získal osem zlatých „placiek“, ale v celkovej bilancii sa zastavil na čísle dvanásť.
Na OH v japonskom Nagane sa cesta jedného skončila a druhého začala. Dodajme, že členom striebornej naganskej štafety bol aj Oleho starší brat Dag Björndalen. Deväť medailí, ale iba dve zlaté nazbierala Nemka Ushi Dislová. Tretím najlepším je Johannes Thingnes Bö s piatimi zlatými a ešte troma iného lesku.
Osem medailí, z toho štyri zlaté, majú vo vitríne Nemci Ricco Gross, Sven Fischer aj Emil Hegle Svendsen. Slovenska Anastásia Kuzminová je v medailovej tabuľke na 12. V rebríčku krajín figuruje na čele Nórsko (55), ktoré po OH v Pekingu 2022 predbehlo dlho vedúce Nemecko.
Treba ale povedať, že to si iba od Albertville 1992 vybojovalo neuveriteľných 54 olympijských medailí. Vyšiel im najmä Turín 2006, kde z desiatich disciplín ostali bez medaily iba v ženskom šprinte. K superdominancii musíme prirátať aj 16 kovov, ktoré pred tým získali chlapi zo Západného i Východného Nemecka. Francúzsku patrí tretia pozícia s 30 plackami.
Slovenské úspechy v biatlone
Slovensku patrí veľmi slušná 9. pozícia so siedmimi medailami, keď Kuzminovú vo Vancouveri bronzom doplnil Pavol Hurajt. Ol. Kráľ biatlonu z Nórska ovládol aj historické štatistiky majstrovstiev sveta. Získal 26 individuálnych medailí, z toho jedenásť zlatých. Spolu so štafetami 45 cenných kovov. Všetko odštartoval 2. februára 1997 v Osrblí bronzom zo stíhacích pretekov.
Zatiaľ čo jeho legendárny súper, mimochodom rovesník, Raphael Poirée sa na OH trápil a získal iba jedinú individuálnu medailu, zo svetových šampionátov si odniesol štrnásť, z toho polovicu zlatých. No neskôr ho predstihol jeho krajan Martin Fourcade, ktorý získal jedenásť zlatých a spolu 18 medailí. No a napokon všetkých prekonal Johannes Thingnes Bö, ktorý si zapísal 12 zlatých.
Ženám so šiestimi individuálnymi zlatými medailami kraľuje Magdalena Neuner, ktorej sa vyrovnali velikánky svojej doby Magdalena Forsberg a manželka Raphaela Liv Grete Poirée. Nasťa Kuzminová má na svojom konte zlato z Östersundu v roku 2019, striebro z masového štartu z kórejského Pjongčangu 2009 a z Chanty-Mansijsku 2011 si priniesla bronz zo šprintu.
Na Kontiolahti 1999 zasa dobre spomína Martina Halinárová, ktorá má doma striebro zo stíhacích pretekov. Ole Einar Björndalen a Magdalena Forsberg dlho viedli historickú štatistiku celkových triumfov vo Svetovom pohári. Získali šesť veľkých krištáľových glóbusov.
No napokon ich neuveriteľnou šnúrou siedmych triumfov po sebe predstihol Martin Fourcade. U žien je ale pozícia Forsbergovej, zdá sa, zabetónovaná. Žiadna pretekárka nemá viac ako tri triumfy. Zaujímavosťou je, že pre Československo tak trochu revolučnú sezónu 1989/90 vyhrala Jiřina Pelcová-Adamičková.
Nezískala však žiadnu individuálnu medailu z OH ani MS. Pri počte víťazstiev vo Svetovom pohári nikoho neprekvapí prvá pozícia Oleho Einara Björndalena, ktorý zaznamenal až 95 triumfov. Žiaden biatlonista histórie dlho nedosiahol ani polovicu, až to prekonal Martin Fourcade so 83 vavrínmi. A v priebehu sezóny 23/24 už Francúza prekonal Johannes Thingnes Bö s číslom 85.
Zo Sloveniek sa podarilo až neuveriteľných osemnásťkrát spolu na OH, MS a SP zvíťaziť Nasti Kuzminovej (10x šprint, 5x stíhačka, 3x masák, z toho 6x Oslo, 2x Oberhof, 2x Hochfilzen, 1x Vancouver, 1x Anterselva, 1x Soči, 1x Annecy, 1x Pjongčang, 1x NMNM, 1x Ruhpolding a 1x Östersund). Martine Halinárovej svedčali vytrvalostné preteky v Östersunde 1993 a Lahti 1995.
Zabudnúť nemôžeme ani na šprint Soni Mihokovej v Hochfilzene 1996. Dekorovanie na stupni víťazov zažili Slováci celkovo (OH+MS+SP) 60-krát (38x Kuzminová, 9x P.
Po štyroch kolektívnych štartoch sme už v utorok podvečer sledovali prvé individuálne preteky. Boli nimi skrátené vytrvalostné na 15 kilometrov, teda chlapi paradoxne krúžili na kratšom kole, než aké jazdia v šprinte, teda na 3000-metrovom. Prvý raz sa ukázal aj nový systém štartových skupín, no udialo sa to práve v deň, keď bola podložka tvrdá a teplomer ukazoval -3°C. To znamenalo, že pretekári štartujúci vzadu budú mať len mierne horšie podmienky ako tí vpredu.
Nové pravidlá štartových skupín spôsobili to, že mená na najvyšších priečkach sa menili oveľa viac ako zvyčajne. Pre väčšinu favoritov dnes streľby v ľahu nepredstavovali závažný problém, o nuly nebola núdza. Napriek "iba" druhému miestu nórskej mužskej štafety v nedeľu dokázala táto severská krajina obsadiť celé dnešného pódium.
Prekvapivo najlepším bol bezchybný Endre Strømsheim, ktorému k víťazstvu stačil aj 12. bežák. Ťažil však z skvelej rýchlosti streľby. Aj keď predsezónne výsledky tomu nenaznačovali, dnes najrýchlejším na lyžiach bol fenomén Johannes Thingnes Bø, ktorý však chyboval raz na prvej stojke a musel sa uspokojiť s druhým miestom (+3 s). Veľkým prekvapením bol výkon talentovaného ukrajinského juniora Vitalja Mandzyna (+ 1:03), ktorý rovnako zašiel preteky bez jedinej chyby a obsadil štvrté miesto.
Tréneri Bajčičák s Daubnerom sa po nedeľňajšej štafete rozhodli, že do skrátených vytrvalostných pretekov nasadia dvojicu Tomáš Sklenárik - Jakub Borguľa. Prvý menovaný má najviac skúseností s pretekmi SP a pomaličky sa dostáva do bežeckej formy, druhý menovaný zasa preukázal z našich lepší bežecký výkon ako Cesnek.
Obaja štartovali v poslednej skupine, keďže nemajú dostatok IBU kvalifikačných bodov. Tomáš Sklenárik sa na preteky veľmi netešil, pretože ešte nie je úplne fit, viac by mu sadol šprint, ale ten príde na rad v piatok, dnes sa musel popasovať s 15 kilometrami a štyrmi položkami, kde chcel ukázať, že už lepšie strieľa.
Začiatok mal pomalý, v úvodnom kole stratil až 52 sekúnd v 99. behu. Ale opatrný úvod napravil nulou v ľahu. Konečne sa deje to, čo chce každý biatlonista - začínať s nádejou. Vlani mu to vôbec nešlo. V druhom kole už to bol živší Tomáš, zaostal len o 43 sekúnd už v 79. čase. Škoda, že na stojke prišla jedna chybička, no stále bol na hranici Top 60. Dalo sa s tým pretekať ďalej.
V prostrednom kole sa dobre chytil súpera, ale ku strelnici opäť zvoľnil, aby to dobre zvládol na strelnici. Podarilo sa, ležky vyčistil, a tak mal stále malú šancu na body. Bohužiaľ, v stoji minul jednu ranu, takže ostal tesne za Top 60. Na trati mu to nešlo, a tak klesol napokon na 69. pozíciu (+5:05).
Jakub Borguľa nešiel vo svojej kariére veľa súťaží až na 15 kilometrov, ale keď to bolo posledný raz v závere minulej zimy v Obertilliachu, bolo z toho vynikajúce 13. miesto na IBU Cupe. Začínať zvykne pomaly, ale napriek tomu v prvom kole bežecky zdolal deväť súperov. Fajn štart. A ešte lepšie to vyzeralo po nule v ľahu. V druhom kole aj on zrýchlil, už si poradil až s 21 pretekármi.
Keď za 26 sekúnd vybielil aj stojku, dostal sa na neuveriteľné 27. miesto. Všetko to ale bolo len priebežné, takže sa nedalo jasať. V prostrednom kole bol opäť rýchlejší v 77. čase s odstupom 43 sekúnd. A perfektne zvládol aj tretiu položku, takže s 0+0+0 bol na 31. priečke.
Vo štvrtom kole sa parádne rozbehol, keď mal 59. čas (+33s) a mal obrovskú šancu na prvé body kariéry hneď na prvý pokus ešte aj s jednou chybou. Minul prvú ranu, našťastie ho to nevyviedlo z miery a pokračoval dobre. No posledný terč sa nesklopil a bolo po veľkej senzácii. Ostala "len" malá. Klesol na 48. pozíciu.
Na trati v záverečnom kole klesol na 50. priečku, ale v posledných 500 metroch tak zabral, že napokon sa ešte posunul cez troch ľudí a finišoval na 46. mieste (+4:07). Úžasný výkon v jeho prvom štarte! Zvládol všetko - presnosť streľby, rýchlosť streľby (32. čas) a dokonca aj beh, kde 72. Slovenskí muži po veľmi dlhej dobe ukázali nádejné preteky. Konečne dobre strieľali, čím urobili základ pre dobrý výsledok.
Tomáš nie je ešte fit a vôbec mu nevyhovuje typ snehu, ktorý dnes bol. Dlho sa držal dobre, no napokon s 0+1+0+1 klesol na 69. pozíciu, ktorá nepôsobí vábne. Ešte nádejnejší úvod predviedol o päť rokov mladší Jakub, ktorý ešte len na konci minulej zimy prvý raz šiel medzi mužmi na IBU Cupe a teraz už nastúpil v najvyššej lige.
Vyštartoval úplne na chvoste štartovej listiny, ale hneď ukázal, že medzi tých pretekárov nepatrí. Začal pomaly, napokon si to aj mierne vyčítal, no napokon svoj bežecký výkon úžasne vygradoval a škoda tých dvoch chýb, ale taký je biatlon. Ak by zostrelil o ten terčík viac, dostal by sa rovno do prvej štartovej skupiny.
V rebríčku národov to naozaj túto zimu bude hlavne boj o 23. pozíciu, pretože s dvoma pretekármi sa veľmi ťažko prekonávajú krajiny s tromi, čo sú všetky do 23. Kórey. Napríklad dnes sme vybojovali slušné 46. a 69. miesto. Estónci brali iba 64. a 76. pozíciu, no mali ešte slabého 91. pretekára, ale napokon získali viac bodov ako my 167 vs. 181. Zdá sa však, že Kóreu by sme mali zdolať a 23. pozíciu chytiť.