Americký novinár, spisovateľ a historik Adam Hochschild rozpráva o desivých výpravách na africkom kontinente v 19. storočí, na ktorom si šarmantný, no krutý panovník Leopold II. päť rokov Henryho Mortona Stanleyho, ktoré predchádzali slávnostnej návšteve Bruselu v roku 1890, neboli jednoduché. Od chvíle, keď sa v roku 1885 skončila Berlínska konferencia, Leopold premýšľal, čo s ním spraviť.
Aby sa uistil, že cestovateľ neprebehne k Britom, platil si ho ako konzultanta. Niekoľko rokov predtým kráľ Stanleymu prisľúbil, že ho vymenuje za generálneho riaditeľa budúceho konžského štátu. Potom však Francúzom (ktorí Stanleyho nemali radi, pretože ich de Brazza stál v tieni cestovateľovho úspechu) na oplátku tajne prisľúbil, že ak uznajú kráľov nárok na Kongo, Stanleymu tam už nedá žiadnu prácu. Neúnavný Stanley bol teraz kráľovi, ktorý ho nemohol využiť na propagáciu, zbytočný.
Stanley sa dovtípil, že Leopold uzavrel tajnú dohodu s Francúzmi, a ako mnohokrát v živote sa opäť cítil podvedený. Hoci mal vybavenie na cestu do Afriky zbalené a pripravené, neexistovala misia, na ktorú by sa vydal. Nepotreboval peniaze, ktoré mu vyplácal Leopold. Oveľa viac zarábal na prednáškach a knihách.
Vždy keď Stanley dúfal, že pocestuje do Afriky, myslel na sobáš. A to aj napriek zúfalým vyhláseniam, ako sa nedokáže vôbec rozprávať so ženami. Viac ako rok pritom dvoril svojím plachým a nemotorným spôsobom maliarke z najvyšších londýnskych kruhov Dorothy Tennantovej. Maľovala grécke nymfy, chudobné deti z londýnskych ulíc a Stanleyho portrét.
V štyridsiatich štyroch rokoch stále spávala v jednej spálni s matkou a v denníku sa prihovárala dávno mŕtvemu otcovi. Stanley sa Tennantovej zdôveril so smutným zážitkom, ako ho opustila Alice Pike, a potom maliarku požiadal o ruku. Ona však odmietla. Stanley bol presvedčený, že dôvodom bol jeho pôvod.
Prečítajte si tiež: RPK v boji: História a použitie
Leopoldove Ambície a Emin Paša
Zatiaľ čo Stanley prechádzal ťažkým obdobím, Leopoldove ambície rástli. Zahorel túžbou po kolóniách a sníval o údolí Nílu. „Môj drahý premiér,“ prihovoril sa raz predsedovi belgickej vlády, ktorý sa ho snažil odhovoriť od týchto nápadov, „byť slávny ako faraón pre vás nič neznamená?“ V porovnaní s tým bolo Kongo „obyčajné“, tvrdil. Pri Níle však kričal, že „to bude moja ozdoba, ktorej sa nikdy nevzdám“.
Leopold II (1835 - 1909) bol druhý kráľ Belgičanov v rokoch 1865 až 1909 a v rokoch 1885 - 1908 sa vyhlásil za prvého konžského kráľa. Sudán, cez ktorý pretekajú horné časti rieky, sa nachádzal pod spoločnou správou Británie a Egypta. Delila ich však od seba priveľká vzdialenosť, čo spôsobovalo, že kontrola nad územím bola slabá.
Fundamentalistické moslimské hnutie stúpencov imáma Mahdího zorganizovalo v polovici 80. rokov 19. storočia prevrat, zabilo britského generála a odrazilo britské jednotky, ktoré naň útočili. Británia zostala v šoku, no čelila viacerým ďalším vojnám v kolóniách, a tak sa rozhodla, že túto konkrétnu zatiaľ nechá tak.
Povstalci sa pohli na juh, kde sa nachádzal guvernér sudánskej najjužnejšej provincie, ktorý tam na nich čakal. Guvernér Emin paša požiadal o pomoc Európu. Jednu z jeho výziev uverejnili aj Times, vďaka čomu sa sformovalo hnutie, ktoré chcelo vyslať výpravu na jeho podporu.
V Timesoch písali, že ide o „nebezpečnú misiu na pomoc Eminovi pašovi […], ktorého obkľúčili divoké a nepriateľské kmene a odstrihli ho od spojenia s civilizáciou a od jej zdrojov“. Pre silné protiislamské nálady si plán získal veľkú podporu.
Prečítajte si tiež: História a použitie MG 42 v ozbrojených konfliktoch
Teraz mali Briti nielen moslimského zloducha, ale aj svojho bieleho hrdinu v podobe Emina. Napriek titulu (emin znamená verný) bol obliehaný paša v skutočnosti štíhly a nízky nemecký žid s pôvodným menom Eduard Schnitzer. Eminova typicky európska tvár ozdobená výraznými okuliarmi a červeným fezom pôsobila neprirodzene. Paša bol pôvodným povolaním doktor, výborne ovládal jazyky a mal excentrickú povahu.
Vznikol plán na pomocnú výpravu a začala pribúdať rôzna podpora zo zbierok. Predajcovia luxusných potravín Fortnum & Mason poskytli niekoľko debien s rôznymi lahôdkami. Vynálezca Hiram Maxim prispel svojím najnovším modelom guľometu. Eminovi posielali aj novú uniformu. A kto iný by sa mal postaviť do čela takejto expedície než Henry Morton Stanley?
Stanleyho Výprava a Leopoldove Podmienky
Cestovateľ ochotne súhlasil s ponukou. Špeciálne sa potešil guľometu, ktorý si odskúšal u vynálezcu doma, aby sa presvedčil, či naozaj vystrelí avizovaných 600 rán za minútu. Stanley následne požiadal kráľa, aby ho uvoľnil z konzultantských služieb, a mohol sa tak postaviť do čela výpravy. Leopold súhlasil, no mal dve podmienky.
Po prvé, namiesto toho, aby sa za Eminom vydali kratšou a jednoduchšou cestou od východného pobrežia Afriky cez nemecké a britské územie, Leopold žiadal, aby expedícia išla cez Kongo. To znamenalo, že bude musieť prekonať neprebádaný iturský dažďový prales. Po druhé, keď sa Stanley stretne s Eminom, požiada ho, aby naďalej viedol svoju provinciu. Nielenže by takto Leopold získal vedomosti o neprebádanom území, ešte by sa mu ho možno podarilo aj rozšíriť. A všetko by to zaplatil niekto iný.
Peniaze na výpravu prichádzali z rôznych zdrojov. Prispela Kráľovská geografická spoločnosť, britskí obchodníci, ktorých zaujímala Eminova údajná slonovina v hodnote 60-tisíc libier, aj mediálni magnáti, ktorí vedeli, že Stanleyho výprava bude predávať noviny. Vyrazili v roku 1887 a cestovateľ šikovne vybabral s požiadavkami svojich početných sponzorov. Stanleyho tradičný dvojzväzkový a tisícstranový bestseller bol napokon len jednou z mnohých kníh, ktoré vznikli o pomocnej výprave pre Emina pašu.
Prečítajte si tiež: Všetko o guľomete lajkov
Sir Henry Morton Stanley (1841 - 1904) bol walesko-americký prieskumník, novinár, vojak, spisovateľ a politik, ktorý sa preslávil cestami po strednej Afrike a pátraním po misionárovi a bádateľovi Davidovi Livingstonovi. Stanley tentoraz svoj hnev netlmil. Štyrikrát vyhodil svojho osobného sluhu a štyrikrát ho znovu zamestnal. S belošskými dôstojníkmi po sebe viackrát kričali. Viacerí z nich neskôr vykreslili veľmi nelichotivý portrét cestovateľa. „Stačí absolútna drobnosť, aby okamžite začal zúriť,“ napísal jeden z nich.
Okrem toho prispel k problémom, ktorým čelil krachujúci konžský podnik Henryho Sanforda. Jeho nedokončený parník využil ako čln na prepravu svojich vojakov. Po pár mesiacoch ho vrátil vážne poškodený.
Utrpenie a Hrôzy Výpravy
Najhoršia však bola strategická chyba, ktorú spravil. Skupinu osemsto vojakov, nosičov a ďalších členov výpravy rozdelil na dve skupiny. Stanley tradične nezvládol vybrať si vhodných pomocníkov. Major Edmund Barttelot, na ktorého nechal velenie druhej skupine, sa krátko nato zbláznil.
Stanleyho osobnú batožinu poslal po prúde rieky. Istého dôstojníka vyslal na podivnú cestu, aby z najbližšej telegrafnej stanice odoslal nezmyselný telegram do Anglicka. Celková cesta aj s návratom merala takmer päťtisíc kilometrov a zabrala mu tri mesiace. Barttelot mal zároveň pocit, že sa ho pokúsili otráviť. Dôsledkom bolo, že v každom videl zradcu. Jednému z nich vymeral tristo rán bičom (čo sa skončilo smrťou). Pichal do Afričanov palicou s oceľovým hrotom, niekoľko desiatok ľudí dal spútať a istú vidiečanku pohrýzol.
Stanley sa medzitým predieral dažďovým pralesom na čele predvoja. Jedného dezertéra nariadil obesiť a mnohokrát siahal po treste zbičovaním. Občas túto činnosť vykonával aj osobne. Problémy so zásobovaním znamenali, že vojaci a nosiči boli väčšinu času na pokraji vyhladovania. Ľudia, ktorí žili na miestach, kadiaľ prechádzali, ich museli vnímať ako útočiacu armádu. Občas totiž držali miestne ženy a deti ako rukojemníkov, kým im náčelníci neposkytli jedlo. Jeden Stanleyho dôstojník si poznačil do zápisníka: „Dnes sme dojedli náš posledný banán, […] miestni s nami neobchodujú ani nám nič neponúkajú. Poslednou možnosťou bude zajať viac ich žien.“
Keď mali pocit, že by na nich mohli zaútočiť, „Stanley vydal rozkaz spáliť všetky osady v okolí“, spomenul si ďalší. Najzaujímavejšie bolo ležať ticho v buši a pozorovať domorodcov pri ich každodennej práci. Niektoré ženy […] vyrábali drvením sušených banánov múku. Muži stavali domy a venovali sa rôznej inej práci, chlapci a dievčatá behali okolo a pospevovali si. […] Lov som začal tým, že som jednému chalanovi prestrelil hrudník. Padol ako kameň. Jeden z členov výpravy naložil odseknutú hlavu Afričana do škatule so soľou a poslal ju do Londýna, aby mu ju známy preparátor na ulici Piccadilly vypchal.
Viac ako polovica z 389 mužov v Stanleyho skupine umrela počas toho, ako si mačetami kliesnila cestu pralesom Ituri. Niekedy za deň neprešli ani štyristo metrov. Keď sa im minuli zásoby jedla, opekali si mravce. Po ceste museli prekonávať mohutné korene stromov. Tábor mohli rozložiť iba na rozmočenej pôde a v tropických lejakoch. Jeden z nich trval nepretržite sedemnásť hodín. Muži utekali, strácali sa v džungli, topili sa alebo umierali na tetanus, dyzentériu či gangrénu.
Stretnutie s Eminom a Návrat do Európy
Keď Stanley a jeho muži konečne dorazili k Eminovi, boli vyčerpaní a hladní. Kolóna s väčšinou zásob aj so šialeným veliteľom bola vzdialená stovky kilometrov. Stanley preto mohol drobnému pašovi ponúknuť akurát nejakú muníciu, listy od fanúšikov, pár fliaš šampanského a novú uniformu, ktorá mu napokon bola priveľká. Bol to teda práve cestovateľ, kto požiadal o pomoc.
Podľa Stanleyho zápiskov ich paša privítal „v čistom snehovobielom bavlnenom obleku, ktorý bol vyžehlený a dokonale mu sedel“. Na tvári „nemal žiadne stopy […] choroby alebo úzkosti, namiesto toho sa z nej dalo čítať, že psychicky aj fyzicky je v dobrej kondícii“. Emin paša, ktorý sa stále venoval zbieraniu vzoriek pre Britské múzeum, zdvorilo odmietol Leopoldovu ponuku, aby sa aj s provinciou pripojil k novému konžskému štátu.
Stanley mal obrovské obavy vrátiť sa domov bez Emina. Paša si zapísal do denníka: „Jediné, na čom mu záleží, je, či bude schopný vziať ma so sebou, až potom […] budú jeho výpravu považovať za úspešnú. […] Radšej by umrel, než by odišiel bezo mňa!“ Stanley napokon dokázal neochotného pašu presvedčiť, aby s ním odišiel do Európy. Čiastočne za to vďačil aj tomu, že samotný príchod jeho výpravy znovu zaktivizoval mahdistických povstalcov. A tak Stanley s Eminom a ďalšími ľuďmi kráčali niekoľko mesiacov k východoafrickému pobrežiu.
Nemecká delostrelecká batéria ich privítala slávnostnými salvami a pre dvojicu zorganizovali v miestnom dôstojníckom klube recepciu. O hudbu sa staral orchester námorných síl, Stanley, Emin a nemecký major predniesli príhovory. „Na pitie sme mali kvalitné, vyberané a dobre zachladené vína,“ napísal Stanley. Potom krátkozraký Emin, pobehujúci okolo stola, diskutujúci s hosťami a popíjajúci šampanské, vkročil do okna na druhom poschodí. Zjavne sa domnieval, že je to prechod na verandu. Namiesto toho však vypadol na ulicu, kde zostal ležať v bezvedomí. V miestnej nemeckej nemocnici preto strávil dva mesiace. Stanley ho tak nemohol so sebou víťazoslávne priviezť do Európy.
Stanley po návrate v roku 1890 niekoľko mesiacov čelil kritike za to, že prišiel o viac ako polovicu členov výpravy, a za to, aké hrôzy sa páchali pod jeho velením. Výprava na oslobodenie Emina pašu bola naozaj brutálna.
Historické Zbrane a Ich Kategórie
Voľnopredajnou historickou zbraňou je palná zbraň, ktorá bola vyrobená do 31.12.1890. Pri jej kúpe je naozaj dôležité od predávajúceho riadne zistiť a overiť rok jej výroby, prípadne žiadať nejakú formu certifikátu alebo čestného vyhlásenia.
Rozdelenie strelných zbraní do jednotlivých kategórií je stanovené Zákonom č. 190/2003 Z.z. (o strelných zbraniach a strelive). Bez nutnosti byť držiteľom zbrojného preukazu je možné nadobudnúť do vlastníctva tzv. zbrane kategórie D.
Voľnopredajnými flobertkami sú palné zbrane určené na streľbu nábojmi typu flobert s energiou strely v ústí hlavne najviac 7,5 J. Náboje typu flobert sa vyznačujú tzv. okrajovým zápalom. Ak energia strely presahuje 7.5 J, tak sa už flobertka radí do zbraní kat. C, na ktoré je už potrebné byť držiteľom zbrojného preukazu. Aj flobertky môžu mať podobu revolverov, pištolí, či pušiek. Najrozšírenejšími kalibrami flobertiek sú 6 mm a 4 mm.
Voľnopredajnými vzduchovými zbraňami sú tzv. plynové zbrane, pri ktorých kinetická energia strely v ústí hlavne dosahuje najviac 15 J. Podobne ako pri flobertkách, ak vzduchová puška presahuje 15 J, tak sa radí medzi zbrane kategórie C. Pojem "plynové" je totiž širší ako pojem "vzduchové". Vzduchová zbraň totiž nemusí byť poháňaná len stlačeným vzduchom, ale napr.
Jednoducho povedané, expanzné zbrane sú zbrane, ktoré sú schopné vystreliť tzv. len poplašný (slepý) náboj bez projektilu. Ľudovo sa zvyknú označovať ako "plynové", nakoľko väčšina z nich je schopná okrem poplašného náboja vystreliť aj náboj s obsahom slzotvornej látky. Ich využitie je široké, napr. na divadelné a filmové účely, štartovanie pretekov a najmä na sebaobranu. Obľúbenými výrobcami takýchto zbraní sú Umarex, Ekol, Atak Arms a Bruni.
Expanzné zbrane, ktoré vznikli úpravou z "ostrých" strelných zbraní, sú síce voľnopredajné, avšak ich nadobudnutie je potrebné ohlásiť na príslušnom policajnom oddelení. Zavedenie tejto ohlasovacej povinnosti sa uskutočnilo v roku 2015 ako reakcia na množiace sa prípady reaktivácie takýchto zbraní. Majú najmä zberateľské, filmové, divadelné využitie a používajú sa taktiež pri rekonštrukciách bojov z vojny.
Pri kúpe takejto zbrane buďte veľmi opatrní, najmä ak ju kupujete z druhej ruky od fyzickej osoby. V priebehu rokov 2015 až 2020 sa niekoľkokrát zmenili požiadavky na ich technické vyhotovenie a zakúpením nesprávneho vyhotovenia sa môžete nechtiac dostať do nepríjemností.
Mechanickými zbraňami sú najmä luky a kuše. Ak napínacia sila týchto zbraní je menšia ako 150 N (Newton) / cca 33 lbs (libier), tak sa za zbrane ani nepovažujú. Voľnopredajnými zbraňami kategórie D sú až vtedy, ak je napínacia sila väčšia ako 150 N. Ich využitie je najmä na športovú a voľnočasovú streľbu. Na lov sa smie použiť len luk, a to za podmienok ustanovených Zákonom č. 274/2009 Z.z. (o poľovníctve).
Vývoj Guľometov a Ich Použitie
Guľomet je automatická strelná zbraň kalibru do 20 mm. Podľa kalibru bývajú rozdeľované na malokalibrové - kalibru do 10 mm a veľkokalibrové - kalibru od 10 do 20 mm. O guľometoch ako automatických zbraniach hovoríme, pokiaľ používajú náboje s plášťovou strelou. Pokiaľ používajú strelu s vodiacimi nákružkami, patria už medzi automatické kanóny. Malokalibrové guľomety sa obvykle delia na ľahké (ručné, s dvojnožkou), ťažké (s podstavcom) a univerzálne.
Prvým funkčným guľometom nasadeným v boji bol viachlavňový mechanický guľomet systému Gatling (1862), poháňaný kľukou, s kadenciou 560 rán/min. Vytvoril ho Američan Richard Gatling. Zbraň použili v Americkej občianskej vojne. Zbraň nebola celkom automatická, napriek tomu je označovaná ako prvý guľomet. Neskôr sa objavila konštrukcia Maxim (1885 - 1890), ktorá pracovala s krátkym záklzom hlavne. Maximov guľomet mal kadenciou okolo 500 rán/min.
Angličania uprednostňovali ťažké guľomety Vickers vychádzajúce z konštrukcie Maxim a ľahšie bubnové guľomety Lewis, vlastnej výroby. Nemci nazývali svoje guľomety - kópie guľometu Maxim, jednoducho „Machinengewehr“ (strojová puška, strojová zbraň). Američania používali model Browning. Vlastné konštrukcie guľometov používalo Francúzsko a Rakúsko-Uhorsko. Guľomety sa stali jednou z príčin, prečo sa vojna stala statickou.
RPK (ľahký guľomet Kalašnikov)
RPK je vo svete rovnako známy ako útočná puška Kalašnikov. V čase svojho vzniku a ešte dlho potom to bol najľahší guľomet na svete. Pohodlný a kompaktný, bol do značnej miery zjednotený s útočnou puškou AKM. Okrem iného použili jednu veľkosť náboja - 7,62×39 mm.
RPK je taký dobrý, že sa vyrába na základe licencie v iných krajinách a geografia jeho legálnej a nelegálnej distribúcie je ohromujúca.
V roku 1953 vyvinulo riaditeľstvo ručných zbraní hlavného riaditeľstva delostrelectva nové taktické a technické požiadavky na vývoj jednotných verzií automatických zbraní - ľahkej útočnej pušky a ľahkého guľometu. Bolo to spôsobené potrebou nahradiť zbrane dostupné z druhej svetovej vojny modernejšími.
Po testoch boli naraz prijaté dve z jeho duchovných detí - modernizovaná útočná puška Kalašnikov (AKM) a ľahký guľomet Kalašnikov (RPK). V roku 1961 išiel RPK na obranu vlasti (AKM dva roky predtým). Mali rovnaký systém, boli zjednotené v mnohých častiach a nábojoch, čo znížilo výrobné náklady a uľahčilo vojakom ich zvládnutie. Jednoduchosť dizajnu a opravy ich priaznivo odlišovala od ich predchodcov.
Predtým bola sovietska armáda vyzbrojená ľahkým guľometom Degtarjev modelu 1944 - RPD-44. Mal pásové strelivo s rovnakým nábojom 7,62×39 mm zo 100-ranovej upevňovacej krabice. Ale tieto zbrane boli ďaleko od toho, čo pechota vyžadovala. Počas testov boli dizajnéri požiadaní o vylepšenie. Zdalo sa však, že sa posmievajú, vracajú guľomet s menšími zmenami bez toho, aby odstránili hlavné nedostatky. Spoľahlivosť bola veľmi nízka. Plynový systém sa rýchlo upchal. Pri výstrele explodoval asi každý stý náboj. Hmotnosť nabitého guľometu s pásom na 100 nábojov bola 9 kg. Bol prijatý, ale problémy zostali.
Keď najprv AK a potom RPK padli do rúk armády, ocenili jednoduchosť dizajnu, jeho spoľahlivosť, nenáročnosť a zjednotenie. A hmotnosť nabitého guľometu so 40-ranovým boxovým zásobníkom je iba 5,6 kg (so 75-ranovým bubnovým zásobníkom váži zbraň 6,8 kg).
Zatvárajúc oči pred malou veľkosťou zásobníka, RPK bol takmer okamžite prijatý, aby nahradil RPD-44. Hoci v skutočnosti to nebol guľomet, ale mierne dospelá útočná puška Kalašnikov.
| Charakteristika | RPK | AKM |
|---|---|---|
| Dĺžka hlavne | 59 cm | - |
| Dĺžka guľometu | 104 cm | - |
| Úsťová rýchlosť strely | 745 m/s | 715 m/s |
| Kapacita zásobníka | 40 nábojov (sektorový), 75 nábojov (bubnový) | 30 nábojov |
| Hmotnosť s 40-ranovým zásobníkom | 5,6 kg | - |
| Dosah | 1 000 m | 1 000 m |
Guľomet sa od útočnej pušky líši predĺženou a zosilnenou hlavňou (59 cm; dĺžka celého guľometu je 104 cm), ktorá zvyšuje úsťovú rýchlosť strely zo 715 m/s na 745 m/s a mala by poskytovať intenzívnejšiu streľbu. Na rozdiel od AK má RPK pažbu rovnakého tvaru ako ľahký guľomet Degtarjev, dvojnožku pre stabilitu; zameriavač. Zvýšená schopnosť prežitia dielov pre sériovú výrobu bola tiež prenesená na AKM.
Ľahký guľomet Kalašnikov má tiež zvýšenú muničnú kapacitu. Zatiaľ čo útočná puška má boxový zásobník obsahujúci 30 nábojov, RPK má sektorový boxový zásobník, ktorý pojme 40 nábojov a bubnový zásobník pojme 75 nábojov. To zvyšuje rýchlosť boja. Mimochodom, vďaka zjednoteniu AKM a RPK je ich munícia zameniteľná.
RKK sa ukázala byť dosť zvláštnou zbraňou. Jeho bojové vlastnosti neboli oveľa lepšie ako útočná puška - nízka bojová rýchlosť streľby (50 rán/min. pri streľbe jednotlivo a 150 pri streľbe v dávkach) a úsťová rýchlosť strely bola vyššia len o 30 m/s. V praxi sa to však nedosiahlo. Jedným z dôvodov je malý objem zásobníkov, ktoré sa používajú na zásobovanie muníciou. Ich technická rýchlosť streľby je 600 výstrelov za minútu. Ale 30, 40 a 75 nábojov vám neumožňuje strieľať takou rýchlosťou. Okrem toho sa bubnové zásobníky na 75 nábojov ukázali ako nespoľahlivé - počas streľby sa často vyskytli problémy s dodávkou nábojov. Zvýšenie sily munície znamenalo výrazné zvýšenie hmotnosti nabitej zbrane, čo bolo v rozpore s pôvodnou myšlienkou ľahkého guľometu. Zvýšenie objemu zásobníka by tiež znamenalo komplikáciu jeho dizajnu a v dôsledku toho zníženie spoľahlivosti. Okrem toho je hlaveň nevymeniteľná a prehriata pri vysokej rýchlosti streľby.
RPK aj AKM majú dosah 1 000 m a guľka si zachováva svoju vražednú silu na vzdialenosť až 1 500 m. Dosah priameho výstrelu ľahkého guľometu je o niečo vyšší ako dosah AKM - 365 m pre hrudnú postavu a 540 m pre výškovú hodnotu proti 350 m a 525 m pre útočnú pušku. RPK je teda v skutočnosti akýmsi medzičlánkom medzi útočnou puškou a samotným guľometom.
Situáciu je možné mierne zlepšiť inštaláciou teleskopického zameriavača. Ale pri deklarovanom dosahu pozorovania jedného kilometra môže byť šírenie zásahov kompenzované iba vysokou hustotou streľby. Napriek opísaným nevýhodám bol RPK prijatý sovietskou armádou. Čoskoro našiel svoje miesto v úlohách, ktoré bežne vykonáva útočná puška.
V budúcnosti sa RPK vďaka úpravám ešte viac rozšírili. K dispozícii bola verzia so sklápacou pažbou pre výsadkárov (RPKS), s držiakmi pre špeciálne nočné a optické zameriavače (RPKN, SSBN). Bol vyvinutý aj tlmič hluku. Keď útočná puška Kalašnikov modelu 1974 (AK-74) komorovaná pre náboj 5,45×39 mm vstúpila do prevádzky, bola vypustená aj verzia RPK-74 (obe majú mnoho vlastných variácií). Všetky úpravy majú množstvo vylepšení. Najmä RPK-74 môže účinne zasiahnuť skupinové ciele vo vzdialenosti 1000 m.