Mafia na Slovensku sa začala prudko rozvíjať v 90. rokoch. Mohlo za to niekoľko faktorov. V prvom rade to bol pád komunistického režimu, keď dochádzalo k akémusi „prerodu“ smerom k demokratickému zriadeniu. Zároveň veľkú rolu zohrala aj široká amnestia Václava Havla, kvôli ktorej sa na slobodu dostalo mnoho ťažkých zločincov.
V minulom článku sme ti predstavili príbeh Tutiho Daniša, ktorý sa so svojím bratom Papasom stal zakladateľom organizovaného zločinu na Slovensku. Jeho metódy ale boli veľmi primitívne a jednoduché a zodpovedali jeho agresívnej a násilníckej povahe. Jeho pocit bohorovnosti a pohŕdanie ostatnými mafiánmi, ako aj to, že pútal veľkú pozornosť, mu napokon podpísali rozsudok smrti. On aj jeho brat sa stali obeťami mafiánskej popravy.
V tomto článku sa bližšie pozrieme na mafiánsky klan, ktorý ich nahradil. V jeho centre boli Eduard a Róbert Diničovci. Tí boli tiež agresívni a nepredvídateľní, ale svoje mafiánske kšefty dokázali robiť predsa len sofistikovanejšie než Danišovci.
Od Športu k Mafii
Bola to do istej miery chaotická doba, v ktorej sa podarilo uchytiť viacerým pofidérnym živlom. Tí takmer výlučne pochádzali z oblasti bojových športov. Inak to nebolo ani v prípade Eduarda a Róberta Diničovcov. Eduard sa narodil v roku 1964, Róbert v roku 1967.
Ešte za komunistického režimu patrili k talentovaným športovcom. Venovali sa karate, pričom talent pre tento šport ukázal hlavne Eduard. Mal čierny pás a na svojom konte titul majstra Československa a neskôr aj Slovenskej republiky.
Prečítajte si tiež: Ivan Spišiak Karate
Po roku 1989 ich zo dňa na deň štát, reprezentovaný novými politikmi, odignoroval. Odrazu bezprizorným svalovcom ponúkla okamžitú prácu mafia. Teraz už ten rešpekt zo svojich svalov mohli aj speňažiť. Keď padol komunistický režim, Diničovci našli uplatnenie najprv ako vyhadzovači v rôznych baroch či diskotékach.
S ich menami sa spája najmä známy V-Klub v Bratislave. Jeho návštevníci na vlastnej koži pocítili ich agresivitu. To malo za následok, že mnoho mladých ľudí sa začalo tomuto klubu (prípadne iným, kde Diničovci pôsobili) vyhýbať.
Vzostup Klanu Diničovcov
Ale z kategórie kamarátskych vyhadzovačov sa čoskoro odlíšili tým, že po Nežnej revolúcii prešli na omnoho zaujímavejší zdroj zárobku - výpalníctvo a vydieranie. Diničovci sa ale rozhodne neuspokojili s prácou vyhadzovačov. Namiesto toho sa pustili do „podnikania“ a úvodzovky sú v tomto prípade namieste, keďže s čestným podnikaním ich počínanie nemalo nič spoločné. V prvom rade sa zamerali na rôzne hazardné hry ako bingo.
Bratislavské noviny informujú, že bratia vlastnili aj vychytený disko klub a verejný dom v hlavnom meste. Stávali pred bratislavskými podnikmi, a ak niekto vyhral peniaze, upozorňovali ho, že s toľkou hotovosťou nie je dobré odísť, a ak im dajú polovicu výhry, poskytnú im ochranu až k domu.
Eduard Dinič a jeho brat Róbert Dinič patria k ďalším neslávne známym menám v zozname brutálnych slovenských mafiánov. Obaja boli bývali športovci (venovali sa karate), po páde komunizmu pracovali ako vyhadzovači na diskotékach. Bossom a hlavou mafiánskej skupiny, ktorá bola aktívna v Bratislave, bol práve Eduard. Išlo o agresívneho muža, ktorý sa vyznačoval častými výbuchmi zúrivosti. Stačila mu pritom aj tá najmenšia zámienka. Išlo o jedného z vôbec prvých výpalníkov v Bratislave. Týmto spôsobom si prišiel na slušné peniaze a postupne skupoval viaceré bratislavské podniky.
Prečítajte si tiež: Výber chráničov na karate pre deti
Diničovci a jeho gangu neboli cudzie znásilnenia žien tých mužov, ktorí s nimi nechceli spolupracovať, vraždy či brutálne bitky. Dokonca sa hovorilo, že Eduard Dinič bol zrejme jediný mafiánsky boss, ktorý si dovolil vyfackať vtedajšieho riaditeľa Slovenskej informačnej služby Ivana Lexu.
Diničovci tlačili aj na tých najmenších podnikateľov. Bol jeden chlapík, ktorý vlastnil obyčajný stánok v areáli PKO. Vypalovali ho až dovtedy, keď povedal dosť, pretože z toho nedokázal uživiť rodinu. Prišiel teda za ním Maroš Deák z tejto skupiny a baseballovou palicou mu roztrieskal jabĺčka na nohách.
Pád Klanu Diničovcov
Pre svet podsvetia boli typické napäté, miestami až vyhrotené situácie. Rivalita medzi mafiánmi bola šialená a Diničovci si vybudovali nie práve ideálne vzťahy s jedným z najsilnejších gangov. Môžeme teda povedať, že ich zavraždili tí „najlepší“, Sýkorovci.
Diničovci sa neskôr dostali do sporu s gangom sýkorovcov. Na ich čele vtedy stál Róbert Lališ a v Diničovcoch videl konkurentov, ktorí by ho mohli odstaviť od moci. Padlo teda rozhodnutie na ich likvidáciu. Eduarda Diniča zabili v máji roku 1998. Na Zlatých pieskoch, kadiaľ Dinič prechádzal, zakopali 6 kíl trhaviny TNT. Eduardov brat Róbert dokázal svojmu ortieľu unikať ešte štyri mesiace, ale napokon ho v októbri 1998 zastrelili, pričom zahynul aj jeho ochrankár. Edove pozostatky sa tiahli celým chodníkom a Róbert naposledy vydýchol pri smrtiacej streľbe.
Skončili porazení, zabila ich konkurenčná mafiánska skupina sýkorovci.
Prečítajte si tiež: Úvod do karate
Eduard Dinič zomrel vo veku 33 rokov. Jeho brat Róbert ako 31-ročný. A to je záverečný odkaz i ponaučenie z krátkeho života všetkých týchto vládcov podsvetia, ktorí náhle závratne zbohatli, zanechali za sebou veľa krvi a nešťastia, aby rovnako rýchlo neodvratne padli. Nič po nich nezostáva.