Karate Tiger alebo Karate Tiger I. - Neustúpiť, nevzdať sa (angl. No Retreat, No Surrender) je akčný film z roku 1985 s Kurtom McKinneyom v úlohe Jasona Stillwella.
Jason Stillwell, syn majiteľa karate školy, je veľkým fanúšikom Bruce Leeho, sám však veľmi dobre bojovať nevie. Všetko sa zmení, keď sa mu jednej noci ....
Je to film hlavne pre teenagery, dnes viac vidím, ako to bolo naivné, herci silno prehrávali a súboje nie sú najlepšie spracované. Duchovní vložka v podobě ducha ....
Mladý Jason Stillwell sa s rodinou presťahuje z Los Angeles do Seattlu potom, čo jeho otec odmietne spolupracovať s miestnou mafiou. Jason, vášnivý študent bojových ...
Jean-Claude Van Damme a Karate Tiger I.
Diváci a diváčky ho môžu poznať z filmov ako Karate Tiger I.
Prečítajte si tiež: Film Karate Tiger I
SYNDEY - Belgický herec a majster bojových umení Jean-Claude Van Damme vo štvrtok odišiel počas rozhovoru pre austrálsku televíznu šou Sunrise. Dôvodom mal byť rozhovor kameramanov počas nakrúcania ako aj údajne nudné otázky.
Rodák z belgického Berchem-Sainte-Agathe najprv upozornil kameramanov, ktorí ho nakrúcali, že sa rozprávajú počas priameho prenosu. Keď sa ho neskôr moderátor niečo spýtal, zháčil sa a povedal, že ho nebaví dostávať stále tie isté otázky.
“Je mi to ľúto, ja už takto ďalej nemôžem. Médiá sa ma už dvadsaťpäť rokov pýtajú stále tie isté otázky. Kylie (Minogue, s ktorou mal svojho času pomer, pozn. red.), ako sa vám trénuje? Ako toto? Ako tamto? Sú nudné,” povedal.
“Chcete sa ma spýtať niečo zaujímavé,” dodal. Jean-Claude Van Damme, vlastným menom Jean-Claude Camille François Van Varenberg, sa narodil 18. októbra 1960.
O živote a detstve autora recenzie
Keď som sa narodil, v pôrodnej izbe praskli všetky žiarovky. Vraj takú silnú som mal charizmu. Po dlážke tiekli pásiky krvi, ktoré sa spájali do desivých obrazcov a nad Lošoncom sa otváral nový deň. Odvtedy sa v našej rodine svieti iba sviečkami.
Prečítajte si tiež: Hodnotenie filmu Karate Tiger I. z roku 1986
Pán doktor Böhl, ktorý mal v suteréne židovského mäsiarstva zriadenú ambulanciu, prognózoval, že budem dievča. Otec reagoval na skutočnosť promptne a lososovo ružovú detskú izbu premaľoval namodro.
Môj veľkolepý príchod na svet poctivo zdokumentoval na fotoaparát, aby mi aj po mnohých rokoch mohol poskytnúť rukolapné dôkazy o tom, aký som bol škaredý novorodenec. Mama plakala. Privinula si k tvári moje mäkké telo, ktoré od vysnívanej dcéry delil trojcentimetrový chvostík.
Prísť na svet a okamžite sklamať svojich rodičov je ideálna východisková situácia pre šťastný a plnohodnotný život. Čo teraz so všetkými tými roztomilými dievčenskými šatôčkami?
Verte či nie, narodiť sa v Lošonci, niekoľko kilometrov od maďarskej hranice, má svoje výhody. Stačí sa vyštverať na ľubovoľný kopec a s malou podporou vetra opľujete prvého szegéňa v Salgótarjáne.
Prejdete sa po promenáde posiatej lekárňami, optikami a herňami a razom pochopíte, že deti južnej zeme sú choré, slepé a závislé.
Prečítajte si tiež: Recenzia filmu Karate Tiger: Neustúpiť a nevzdať sa
Dejiny Lošonc príliš nešetrili, dvakrát ho vypálili Turci a raz vzdorovité pelikány, ktorých vodca to dotiahol až do mestského erbu. Nasledovali epidémie modrého moru, hladomor či početné bombardovania počas prvej i druhej svetovej vojny, ktoré rozložili životnú silu mesta na zabudnuté newtony.
Môj otec to tu nazýva zemou nikoho, západniari Maďarskom a starí Lošončania smetiskom dejín. Pre mňa je to jednoducho domov.
Mal som pekné detstvo. V porovnaní s rovesníkmi, ktorí boli mučení a zaživa pochovaní v škôlke, nútení piť sladkú vodu z modrých plastových pohárikov a spať vtedy, keď im to prikáže Boh, som bol najšťastnejším deckom v Lošonci.
Väčšinu času som prežil na stromoch, kde som si vytváral imaginárne kuchynky a z ihličia varil chutné polievky, pretlaky a elixíry.
Starký, ktorý ma každý deň vyvenčil v parku, sedel na lavičke, spokojne pofajčieval a čítal čiernu kroniku v lošonckom periodiku Timravin hrtan.
Starká ma každý deň zaviedla do útlej videopožičovne, kde som sa ponevieral celé hodiny a so zatajeným dychom som prstami prechádzal po vysokých regáloch s akčnými filmami, naloženými množstvom obnažených vyšportovaných hrudí, ťažkých zbraní a hrdinských príbehov.
Jean-Claude Van Damme, Bruce Lee, Chuck Norris, Bolo Yeung či Cynthia Rothrock. Boli to moji priatelia i učitelia.
Okolo tváre som si obmotal biely šál, na záhrade som robil nepodarené mlynské kolá a sekal drevenou katanou starkého priesady. Potom som dostal výprask remeňom a bol som šťastný, pretože som neprecedil ani slzu. Nindžovia plačú výhradne dovnútra.
Keď som mal päť rokov, starký ma naučil písať. Zatriasol starou hruškou, aby bolo na pálenku a povedal, že ľudia robia všetko možné i nemožné, aby nezabudli.
Niekto fotí, niekto pije, niekto kreslí čiarky na zárubňu a ja, najmladší rodinný výrastok, budem písať. O sebe i o iných.
Budem písať do zošita a keď ho zapíšem, dostanem nový. Nájdem si svoj rukopis, nájdem si svoje vety. Zošiť musím pravidelne kŕmiť slovami, inak skape a do konca života sa nezbavím viny, že som ho sklamal. Budem ho mať pri sebe počas spánku i pri sraní, lebo vraj nikdy neviem, kedy sa moje hovno premení na poviedku.
Začiatky boli ťažké a ustráchané. Vety krátke a jednoduché, napríklad: Sused Hrčka nemá vlasy. A potom: Sused Hrčka nemá vlasy. Sused Hrčka má rakovinu. A nakoniec súvetie: Sused Hrčka nemá vlasy, pretože má rakovinu.
Písal som každý deň aj dvanásť hodín a pomaly som získaval cvik a istotu. Učil som sa porozumieť slovám a vzťahom, ktoré si medzi sebou vytvárali. Zistil som, že sú slová, ktoré sa ľúbia i slová, ktoré sa nenávidia a ich spojenie môže viesť k tragédii.
Napríklad slovo klobása nemôže spočinúť v jednej vete so studňou alebo predkožka s perníkom. Potom prišli čiarky, bodky a nenávidené bodkočiarky. Keby som mal možnosť poslať na večnosť tým najzverskejším spôsobom akékoľvek interpunkčné znamienko, bola by to práve odpornosť zvaná bodkočiarka.
Nakoniec, po všetkých tých dňoch a týždňoch ťažkého drilu, odriekania a kŕčoch v zápästí, som dospel k niečomu, čo dalo môjmu novému životu zmysel. Bola to obyčajná lož, písaním pozdvihnutá na niečo šľachetné a vznešené - fantáziu.
Môj vratký svet, vystužený tisíckami popísaných papierov, kung-fu filmami, kuchynkami medzi korunami, zanedbanou škôlkarskou dochádzkou čoskoro narazil na hrubé múry základnej školy a roztrieštil sa. V jeho ruinách vyrástol chlapec nový, hanblivý a stratený.
Kam len oči dohliadli, tam ukričané deti, veľké aktovky, desiaty s prilepenými servítkami a mučivé posmešky starších žiakov, pre ktorých predstavovala kombinácia mojej obezity a utiahnutosti ideálny pôdorys pre plnohodnotnú šikanu.
Keby som vtedy vedel, že z mojich nepriateľov vyrastú slobodní oteckovia muklujúci na píle za Pršou, so slabosťou pre lacné liehy a dievčatá, objal by som ich ako blízky priateľ a všetko im odpustil.
Keď sa na to pozerám s odstupom rokov, problém mohol byť aj v tom, že som bol najvyšší a najstarší v triede. Všetci si potom mysleli, že som spomalený, ale mne iba zle vychádzali roky. Ako hovorila moja mama, bol som dieťa jesene.
Vždy som vedel dobre klamať a keď doma prišla reč na školu, odpovedal som vyhýbavo a diplomaticky, ale bez toho, aby si rodičia uvedomili, že som odpovedal vyhýbavo a diplomaticky.
V skutočnosti som počas školského obdobia neustále prežíval drobné lobotómie, pri ktorých sa mi pochybnosti a strachy zarývali do sivej kôry a vytvárali v nej spletité katakomby. O vysmiatych tvárach, posiatych hnisavými uhrami, veveričích výkaloch v obedáriku či slipoch nebezpečne zarezaných až na hranici sleziny sa mi dokonca snívali nočné mory, ktoré sa zväčša končili pomočením.
V prípade extrémne krutých a realistických snových výjavov padlo na ihrisko aj nejaké to blato. Všetko sa zmenilo v momente, keď som spoznal svojho najlepšieho priateľa na svete. Môj nový život prešiel do fázy, ktorá sa hrubým písmom zapísala do súkromných análov života a smrti ako Kápiovo obdobie.
Kápiovo obdobie
„Toto nie je poviedka!“ zakričal Kápia a hodil môj zošit na zem. Cigaretu, ktorú žmolil medzi perami, zahasil na slimákovi. Povedal, že príroda to vstrebe a premení jeho utrpenie na niečo lepšie, napríklad na humus alebo fialkové zátišie. Veril som mu, bol to predsa môj súdruh.
Mali sme osem a boli sme ozbrojení. Kápia mal nôž, ja šumbajku. Kápia poznal šesť neslušných slov a dva názvy filmov pre dospelých, ja som ovládal naspamäť všetky mená svätých v kalendári, aj odzadu, na bieleho špica.
Kápia usmrtil každý deň minimálne jedno zviera, ja som si každý večer umyl zuby. Kápia pľul, ja som písal. Boli sme najlepší priatelia v Novohrade a vedeli sme, že ak nás raz niečo rozdelí, bude to tretia svetová vojna.
Naše puto sme dokonca zvečnili krvou pod starým orechom na okraji mestského parku. Slnko vykašliavalo posledné zvyšky svetla, tiene tvrdli a Kápia od vzrušenia prdel. Bratstvo bolo dokonané, najvyšší čas vrátiť sa domov ku kôprovému prívarku.
Nič na svete nie je silnejšie ako krv, pošepol Kápia a opľul poštára, ktorý preletel okolo nás na baklažánovom bicykli. Odvtedy musia naši otcovia chodiť pre listy na poštu.
Do reality ma vtiahol cudzí krik, vytrhnutý z kontextu mojej spomienky a skôr, než som sa rozhliadol okolo seba, Kápia už prášil preč po kľukatej ceste pozdĺž jazera. Schmatol som zošit i šumbajku a bleskurýchlo som ho nasledoval.
Verte mi, iba málo vecí na svete je horších ako hnev starého Kilimandžára, takmer slepého lesného muža žijúceho vo vetchej chatrči v lone hlbokého porastu a krovín, z ktorého pred rokmi z nepochopiteľných dôvodov učinili správcu tunajšieho jazera. Vždy sme si s Kápiom mysleli, že je to obyčajný komunista. Aj keď sme presne nevedeli, čo to znamená, vedeli sme, že máme pravdu.
Ukryli sme sa na našom tajnom strome, z ktorého sme vždy chceli urobiť podzemnú skrýšu. Ale ako urobiť podzemnú skrýšu na strome? Do kôry sme vyryli svoje iniciálky. Pre istotu sme si na okolité stromy pokreslili najčudesnejšie značky, ktoré by nás doviedli k cieľu v prípade napadnutia hôrnou langustou alebo vymazania pamäti. Často sme sa zamýšľali nad tým, čiby sme si pamätali po vymazaní pamäti. Aby sme okašľali obavy, vypracovali sme zoznam otázok, podľa ktorých by sme jednoznačne určili, či došlo alebo nedošlo k vymazaniu. Správne odpovede sme zašifrovali. Nie, nenapísali sme ich dolu hlavou. Nie, nenapísali sme ich v maďarčine. Áno, napísali sme ich zrkadlovo.
Prvá otázka: V akom filme sa prvýkrát stretli Bruce Lee a Bolo Yeung?
Kápia vytiahol z vrecka poslednú cigaretu, ktorú ukradol otcovi. Bola zlomená, ale aj tak si ju vychutnal ako skúsený fajčiar. Ja som fajčiť nevedel, raz som nasal dym do pľúc a precitol som až na lúke medzi lopúchmi. Kápia sa chechtal ako šialenec. Vravel, že do pľúc ťahajú iba ženské. Vedel mnoho o mnohých veciach. Koniec koncov, prežil si svoje. Na ľavej nohe mal šesť prstov, asi preto, lebo sa narodil v Ábelovej. Mama bola upratovačka na priemyslovke a vo voľnom čase hrala na lesný roh. Otec bol zememerač, ryšavec a spiťák. Vždy, keď si vypil, mal pocit, že jeho syn je vojnový zbeh a chce ho zabiť, tak sa zamykal do skrine a čakal tam až do rána. Raz vraj nevyšiel celých sedem dní, Kápia mu na mamine naliehanie nosil hrianky a kamilkový čaj. To si nevieš predstaviť, ako vyzerá taká skriňa, keď v nej niekto žije týždeň, hovoril a poťahoval z cigarety ako starý námorník. Už iba bakelitové more, breh v nedohľadne a vypichnuté oko.
Prečo moja poviedka nie je poviedka?
Kápia zahasil cigaretu na jazyku, zahľadel sa na skapínajúce slnko a odpľul si. To vieš, v každej poviedke musí byť ženská, inak to nie je poviedka. Buď je to o ženskej alebo je to o ničom, o hovne, to vedia všetci. Pamätaj na to, ak chceš byť spisovateľom!
Prikývol som. Mal úplnú pravdu, v mojej poviedke o susedovi Hrčkovi, ktorému narástli modré vlasy, sa ani jediné slovo neobtrelo o dievča, o ženu, o ženskú, ako ich volal Kápia. Ale starký predsa hovoril, nech píšem o veciach, ktoré poznám. O ženských som vedel málo. Majú prsia, ktorými dojčia deti, nemajú pipíš a väčšinu života ich bolí hlava.
Druhá otázka: Ako sa volá a odkiaľ pochádza postava, ktorú stvárnil Jean-Claude Van Damme vo filme Karate Tiger 1 - neustúpiť, nevzdať sa?