Minulo 70 rokov odkedy vybuchla prvá bomba, ktorá je schopná zničiť svet. Dve zničili Hirošimu a Nagasaki a odvtedy búchali len tak skúšobne v pacifiku, v prériách amerického vnútrozemia, hlboko v kazachskej stepi či v austráskych púšťach.
Tí čo sa o tému zaujímajú vedia, že prvú funkčnú atómovú bombu zostrojili v atómovom „laboratóriu“ v Los Alamos National Laboratory v Novom Mexiku. Jeho riaditeľom v tom čase bol J. Bombu vyvýjali pod programom nazvaným Manhattan project. Projekt akiste utajovaný bol, ale vo svojej šírke nakoniec zamestnával 125 230 aktívnych zamestnancov. To bolo v roku 1944, ked dosiahol svoj vrchol. Minuli na neho 2 miliardy vtedajších amerických dolárov (zhruba 26 miliárd dolárov z dnešných čias). USA minuli vo vojnovom ťažení počas Druhej svetovej vojny dokopy 300 miliárd vtedajších dolárov.
Ďalšími vybuchnutými bombami ešte v auguste 1945 boli Little boy a Fat Man v Hirošime a v Nagasaki. Jediné dve, ktoré boli použité na skutočné ciele. Tým sa však nebudeme venovať, pretože o tom nie je tento článok a budeme pokračovať americkými testami v tichomorí.
Atol Bikini - Raj zničený atómom
Raj na zemi, tak by sa dali nazvať tichomorské atoly, ostrovčeky, ktoré vznikli z koralov a z nánosov niekde uprostred ničoho, tisíce kilometrov od najbližšej pevniny. Akiste viete, že obľúbené ženské plážové oblečenie bikini nesie názov práve takého panenského miesta. Po skončení druhej svetovej vojny žilo na Bikini 167 ľudí. Boli to príslušníci jedenástich rodín, ktorých presťahovali na 200 km vzdialený atol Rongerik. V lagúne atolu Bikini sa tak mohol uskutočniť doposiaľ nevídaný pokus. 1. júla 1946 explodovala 500 metrov nad lagúnou plnou prázdnych obetovaných lodí atómová bomba. Ľudia ešte nevedeli aké sily rozpútali, a mnoho divákov tak sledovalo výbuch z vojnových lodí z pomernej blízkosti. Námorníci potom zametali radioaktívny prach z paluby metlami.
V rokoch 1946 až 1962 boli desiatky tisíc amerických vojakov použitých ako pokusní králici počas atómových testov. Niekedy boli umiestnení len dva kilometre od výbuchu a nacvičovali simulovaný útok na takzvaný Bod Nula. Jeden vojak spomína, že keď vystrčili hlavu zo zákopu a začali útok, vrecia s pieskom na kraji zákopu boli rozžhavené a piesok naokolo bol z toho žiaru sklovitý. Toto video ukazuje test atómovej bomby vzduch-vzduch o sile 2 Kiloton odpálenej vo výške približne 3 kilometre nad hlavami týchto mužov.
Prečítajte si tiež: Zbraň a podnikanie: Kedy je to povolené?
Američania si všetko veľmi profesionálne zaznamenávali. Dôvodom bola najmä neskoršia analýza výbuchov, ktoré trvali relatívne krátko. Počas všetkých jadrových testov vytvorili cca 6500 filmov. V podstate mali takú malú armádu kameramanov, filmových kamier a všetkého vybavenia, ktorým výbuchy zaznamenávali. Používali to najmodernejšie vybavenie tej doby a teda im nechýbali ani špeciálne vysoko rýchlostné kamery, ktoré boli schopné exponovať obraz v milióntinách sekundy. Tie boli dôležité na zachytenie prvej sekundy-dvoch od detonácie.
Operácia Bravo a jej dôsledky
BRAVO je najsilnejšia bomba odpálená Spojenými štátmi aj keď, … neočakávane. Výbuch tejto bomby nedopatrením podhodnotili, pretože očakávali výbuch o sile 6 Megaton (Mt). V skutočnosti bomba vybuchla silou 15 Mt. Ohnivá guľa mala v priemere skoro 7 kilometrov a vyhĺbila na atole Bikini kráter o veľkosti takmer dvoch kilometrov. Výbuch tejto bomby sa kôli tomu omylu klasifikuje ako nehoda a teda sa stal najväčšou nukleárnou nehodou spôsobenou Spojenými štátmi. Mnohí ľudia boli zasiahnutý nukleárnym spadom, ktorý na niektoré oblasti padal aj niekoľko hodín. Bol to taký jemný biely vločkovitý prášok z koralov, ktoré absorbovali radioaktivitu z výbuchu a boli vyvrhnuté do atmosféry. Kedže bol tento prach takmer všade, mnoho ľudí potom trpelo na chorobu z ožiarenia.
Tu sa spomína aj príbeh japonskej rybárskej lode „Daigo Fukuryū Maru“. Rybári sa pohybovali síce blízko Marshallových ostrovov no keď vybuchla bomba Bravo, boli ešte stále mimo nebezpečnú zónu deklarovanú američanmi. Sila bomby však bola dva krát taká veľká ako predpokladali a tak sa rybárska loď ocitla aj vďaka nepredvídateľnému počasiu priamo na území zasiahnutom nukleárnym spadom „smrtiacim popolom“ a všetkých 23 rybárov ochorelo na akútnu chorobu z ožiarenia. O sedem mesiacov jeden z členov posádky aj zomrel.
Snahy o nápravu a súčasný stav
Keď američania ukončili pokusy na panenských ostrovoch ktoré, po toľkých pokusoch totálne zamorili rádioaktivitou, pokúšali sa ich dať do pôvodného stavu. Na atole Eniwetok dokonca zobrali aj vrchnú zamorenú vrstvu pôdy do hĺbky asi 30cm a navozili ju do krátera po vybuchnutej bombe a celé to potom zabetónovali. Útvar, ktorý takto vznikol nesie názov Cactus Dome.
V tichomorí zostalo niekoľko takýchto zamorených ostrovčekov s otrávenými lagúnami. Atoll Bikini bol vyhlasený organizáciou UNESCO za svetové dedičstvo ako exemplárny príklad miesta testovania nukleárnych bômb, čo bolo v podstate produktom vznikajúcej Studenej vojny. Dnes už tie atoly na pohľad nevyzerajú inak ako iné, rastú tam palmy, more je plné rýb ale žiť tam by bola možno dlhotrvajúca samovražda. BIKINI bývalo romantickým ostrovom v západnom Pacifiku s modrou lagúnou. Tento nádherný kút sveta je však pustý. Rádioaktívne zamorenie aj po vyše šesťdesiatich rokoch od tragédie nedovolí živým vrátiť sa naspäť. Potomkovia pôvodných obyvateľov sa nemohli vrátiť na svoj ostrov, ako im to sľúbila americká vláda. Hodnoty rádioaktívneho zamorenia tam totiž viac ako päťdesiatnásobne prekračujú normál. V raji sa nedá žiť, Bikini už nie je. Aj obyvatelia vzdialených ostrovov trpia rôznymi formami rakoviny, rodia sa im deformované deti.
Prečítajte si tiež: Expanzné strelivo na Slovensku
Bikini Atoll, ktoré sú súčasťou Marshallových ostrovov, sa stali dejiskom niekoľkých výbuchov atómových bômb. Tá najničivejšia tu testovali Američania v roku 1954. Sústava ostrovov tak bola dlhé roky neprístupná. Dlhší pobyt na tomto mieste by znamenal čistú samovraždu. Teraz však hodnoty radiácie klesli, preto sa majitelia britskej cestovnej kancelárie rozhodli ukázať túto tajomnú oblasť zvedavým turistom. V roku 2016 však bolo žiarenie na tomto mieste stále veľmi vysoké.
Dôsledky testovania jadrových zbraní
Prvý test atómovej bomby sa odohral v roku 1945 v púšti pri americkom meste Alamogordo v Novom Mexiku. Zostrojenie bomby bolo výsledkom utajovaného projektu, ktorý v USA začal v roku 1942.
Explózia vytvorila hríbovitý oblak, ktorý sa následne rozpustil do troch prúdov a odvial rádioaktívny prach na celé územie - na desiatky okresov, a dokonca až do stredozápadných Spojených štátov, Kanady a Mexika.
Keď sa hríbovitý oblak rozplynul a púšť znovu pohltila ticho, neviditeľná hrozba už putovala vzduchom. Jemný, sivobiely prach klesal na strechy, polia aj studne. Všade tam, kde ešte ráno život plynul bezstarostne, sa teraz usádzali mikroskopické čiastočky radiácie. Ľudia ich vítali s úsmevom - deti ich chytili do dlaní, gazdinky striasali z bielizne, dobytok ich požieral spolu s trávou. V nasledujúcich rokoch sa v komunitách po vetre začal opakovať rovnaký príbeh: nezvyčajne veľa prípadov rakoviny, leukémie u detí, potraty a deti, ktoré sa rodili so zdravotnými postihnutiami.
Odborníci dnes potvrdzujú, že obyvatelia boli vystavení dávkam žiarenia neporovnateľne vyšším než súčasné bezpečnostné limity.
Prečítajte si tiež: Airsoft: Začiatky a vývoj
Preživší zasiahnutých oblastí - nazývaní Downwinders - sa desaťročia snažia dokázať, že ich choroby a straty sú priamym dôsledkom Trinity testu. V roku tisíc deväťsto deväťdesiat bol podľa sourcenm.com prijatý zákon RECA (Radiation Exposure Compensation Act), ktorý priznával finančné odškodnenie ľuďom z niektorých častí Nevady, Utahu a Arizony. Nové Mexiko v ňom však nefigurovalo. Mnohí zomreli skôr, než sa ich prípady dostali pred politikov. Tí, ktorí prežili, stále vypĺňajú formuláre, podpisujú petície a chodia vypovedať do Kongresu. Pre nich to nie je len o peniazoch - je to o priznaní pravdy, že ich životy boli obetované v mene tajného projektu, o ktorom sa nikdy nemali dozvedieť.
Globálny kontext jadrových testov
Američania rozbehli svoj atómový program samostatne a naplno. Treba povedať, ak chcel Sovietsky zväz drzať krok s touto atómovou hystériou, museli si pomôcť trochu aj svojou rozvinutou špionážnou sieťou. Spomína sa meno Klaus Fuchs, ktorý dodával Rusom dôležité informácie priamo z Los Alamos, kde bol zamestnaný ako fyzik. Bol ako jeden z mnoha Los Alamoských vedcov prítomný aj pri pokuse Trinity a podieľal sa na príprave operácie Crossroads (prvej série testov na atole Bikini). Udáva sa, že vďaka nemu sa vývoj sovietskej atómovej bomby urýchlil o jeden až tri roky.
Prvý rusmi uskutočnený pokus bola bomba s názvom RDS-1 „Pervaya molniya“ 29. august 1949. Rusom sa nakoniec podarilo pokusne odpáliť najväčšiu a najsilnejšiu vodíkovú bombu všetkých čias. Niesla meno Tsar (Cár) AN602 a mala silu 50 Megaton TNT. Silu jej výbuchu si asi lepšie predstavíme ak povieme, že bola 1500 krát silnejšia ako sila bômb zhodených na Hirošimu a Nagasaki spolu dokopy. Alebo cca 10 krát silnejšia ako všetky dovtedy vykonané nukleárne testy alebo 10 krát silnejšia ako súčet sily výbuchov všetkých konvenčných zbraní použitých v druhej svetovej vojne. Seizmický otras výbuchu bol merateľný tri krát ako obiehal zem. V dedine vzdialenej 55 kilometrov boli všetky domy drevené aj kamenné zničené. Tepelná vlna mohla spôsobiť popáleniny tretieho stupňa až do vzdialenosti 100 kilometrov a okná vybíjalo ešte aj vo vzdialenosti 900 kilometrov. Atómový hríb vystúpal do výšky 56 kilometrov a teda sa dostal nad stratosféru až do mezosféry.
Sovieti mali podobný mierový program využitia atómových výbuchov ako Američania. Kým však Američania už po 23. testoch pochopili, že to nebol dobrý nápad. Rusi uskutočnili 157 testov a skončili s tým až v roku 1989. Pri jednom zo známejších testov vzniklo jazero Čagan. Je to zaliaty kráter s hĺbkou 100 a šírkou 400 metrov. Voda v ňom ešte dodnes niekoľkonásobne prekračuje povolené hodnoty rádioaktivity.
Austrálska vláda povolila Britom atómové testy v oblasti Maralinga. Bolo to územie Aborigincov, pôvodných austrálskych obyvateľov, ktorých museli presídliť. Napriek tomu bolo okolo 1200 Aborigincov vystavených radiácii z atómového spadu, ktorý domorodci volali „black mist“ - čierna hmla. V roku 2009 Austrálska vláda vrátila územie jeho pôvodným obyvateľom s tým, že už je bezpečné sa tam zdržiavať a loviť. Je to síce prvé miesto nukleárnych testov na svete, ktoré sa vyčistilo a vrátilo do pôvodného stavu, no pochybnosti o jeho nezávadnosti a skutočnej obývateľnosti nevymizli.
Francúzi vačšinu svojich atómových zariadení otestovali v pacifiku, vo Francuzskej polynézii, na atoloch Mururoa a Fangataufa. Hovorí sa o 175 až 181 výbuchoch iba na týchto dvoch ostrovoch.
Aj keď Sovietsky zväz prisľúbil Číne, že jej pomôže s vývojom atómovej bomby, keď došlo na lámanie chleba v roku 1959 odmietli poskytnúť relevantné informácie. Navyše stiahli z Číny všetkých svojich vedcov, ktorí by sa mohli na nukleárnom programe podieľať. Mao Ce Tung preto v Júli roku 1960 povolal svojich vlastných vedcov s úmyslom vyvinúť bombu tak či tak. Prinieslo to ovocie a 16. októbra 1964 úspešne testovali svoju prvú atómovú bombu.
Zákaz testovania jadrových zbraní
V roku 1996 na základe moratória o nepoužívaní nukleárnych zbraní vznikol absolútny zákaz ich používania. Testy týchto zbraní sú medzinárodnými dohodami zakázané v atmosfére, v mori, v kozme aj pod zemou. Od vyhlásenia zákazu sa uskutočnilo ešte 6 testov jadrových zbraní v rokoch medzi 1998 a 2009. Po dva testy uskutočnila India, Pakistan aj Kórejská ľudovodemokratická republika. Všetky tieto tri štáty vyvíjali svoje bomby sčasti v tajnosti. India ani Pakistan mortórium nepodpísali.
Atómová bomba vs. Vodíková bomba
* Aký je rozdiel medzi atómovou a vodíkovou bombou ? Oba typy, sú nukleárne zbrane. Atómová bomba je starší a čo sa týka veľkosti výbuchu, menej účinnejší typ. Pracuje na princípe rozpadu (štiepenia) jadra. Vodíková bomba je novšia a ničivejšia. Skladá sa z dvoch častí. Jedna jej súčasť je malá atómová bomba, ktorá však v tomto prípade slúži ako rozbuška na spustenie ďalšej reakcie. Vytvára potrebnú teplotu a tlak na spustenie jadrovej syntézy, kedy sa v druhej časti bomby vodík premieňa na hélium a pritom sa uvoľňuje obrovské množstvo energie. Preto vodíkovú bombu naývajú aj termonukleárna.
Mnohí očití svedkovia jadrových výbuchov hovoria, že keď si pred zábleskom zakryli oči rukou, tak videli svoje kosti. Predstava je samozrejme taká, že to je to isté, ako keby sme videli rontgenové žiarenie. To ale nie je pravda, naše oči nemôžu vidieť rôzne gama a jemu podobné žiarenia.
Hovorí sa tiež, že očití svedkovia tragických výbuchov v Hirošime a v Nagasaki videli, ako sa počas výbuchu ľudia priam vyparili rovno na ulici. Áno je to možné. Závisí to od vzdialenosti od epicentra výbuchu. Výbuch atómovej bomby totiž sprevádza niekoľko deštrukčných javov. Milisekundy po výbuchu vzniká ohnivá jadrová guľa. Táto guľa môže dosahovať veľkosť v priemere niekoľko 100 metrov, ale podľa veľkosti bomby aj niekoľko kilometrov. Dá sa povedať, že všetko v rámci tejto gule prestane existovať, pretože dosahuje vyššie teploty ako sú na slnku. Okolo tejto gule vzniká okamžite veľmi silné tepelné žiarenie. Vytvorená horúčava je taká, že sa dokáže vznietiť napríklad papier a všetko horľavé len tak samo od seba. Sila tohto tepelného žiarenia klesá vzdialenosťou od epicentra výbuchu. Ak sa ľudia nachádzajú príliš blízko, môže sa stať, že sa od horúčavy vznietia alebo doslovne vyparia. Po tomto ešte prichádza obrovská tlaková vlna, ktorá nakoniec zmetie z povrchu všetko, čo nespálila tá nesmierna horúčava. Tieto znaky nukleárnej bomby sú takmer identické s konvenčnými bombami len niekoľko 1000 krát silnejšie. Atómová bomba sa však prejavuje navyše aj ionizujúcim žiarením počas výbuchu a radioaktívnym spadom po ňom. To sa nemusí prejaviť hneď, ale ľudia zasiahnutí týmto žiarením môžu ochorieť až týždne alebo mesiace po výbuchu na takzvanú chorobu z ožiarenia.
tags: #kedy #sa #zacolo #testovanie #nuklearnych #zbrani