Zverejnenie podstatnej časti poradia nukleotidov, digitálneho zápisu našej genetickej informácie, bolo pred dvoma rokmi sprevádzané súčasne aplauzom i rozpakmi.
Aplauz za bravúrny technologický výkon dvoch nezávislých skupín bol plne zaslúžený, aj keď bol mierne kontaminovaný nie vždy korektnými vzťahmi zainteresovaných.
Davies svoj „príbeh najväčšieho vedeckého objavu našej doby“ postavil práve na legitímnych i nelegitímnych zrážkach hlavných aktérov v boji o prestíž a nesmrteľnosť.
Pomedzi tieto minipríbehy roztrúsil zmienky o objave viacerých génov zodpovedných za rôzne dedičné a onkologické ochorenia.
Jeho text sa tak stal ľahko čitateľným a atraktívnym aj pre laickú verejnosť a kniha sa dobre predáva.
Prečítajte si tiež: O skladbe "Roots" od Grace Davies
Je na škodu veci, že Davies sa nevenoval vo väčšej miere nejasnostiam, ktoré sa po zverejnení prvých verzií ľudského genómu objavili medzi biológmi.
Svojím textom možno ohúril, ale príliš neinformoval.
Odhalenie ľudského digitálneho zápisu je síce nesmierne dôležité, poradie nukleotidov v nukleovej kyseline však samo osebe nepredstavuje žiadnu informáciu.
Je to, akoby ste mali CD nosič s digitálnym zápisom bez CD prehrávača.
Naše dnešné „prehrávače“ zápisu v DNA však produkujú predovšetkým šum, ktorý sťažuje jeho interpretáciu; a práve táto interpretácia je naliehavou výzvou biológie.
Davies na úkor obsahovej kvality túto výzvu zanedbáva.
Jeho príbehmi predimenzovaná kniha je tak dobrou električkovou literatúrou bez väčšej informačnej hodnoty.
Práve spomínané nejasnosti sú totiž intelektuálne oveľa zaujímavejšie ako nespochybniteľný úspech genetickej technológie predstavovaný kompletnou sekvenciou genómu.
Na rozdiel od Daviesa však Ridley príbehmi zainteresovaných neplytvá, vyzdvihuje predovšetkým rozpaky súčasnej genetiky, ktoré sú dnes možno výraznejšie ako pred znalosťou sekvencie ľudského genómu.
Ako je možné, že nám stačí len približne dvakrát toľko génov ako pôdnemu červíkovi, ktorý vystačí s 300 neurónmi?
Miliardy ľudských buniek stoviek typov vykonávajúcich stovky rôznych funkcií potrebujú na svoje aktivity približne 30 000 génov.
Kvasinková bunka žijúca v relatívne jednoduchom chemickom prostredí relatívne jednoduchým životným štýlom ich má 6 000.
Prečo má kvasinka tak veľa génov, resp. prečo má človek génov tak málo?
Ako je možné, že človek, ktorého genetický digitálny zápis je takmer identický s genetickým zápisom šimpanza je obdarený jazykom a náš opičí príbuzný sa len s vypätím všetkých síl naučí používať zopár symbolov?
Všeobecnejšie povedané, do akej miery o nás rozhodujú gény, do akej miery sme ich otrokmi?
Rôzne bunkové mikroprostredie môže viesť k úplne odlišnému fenotypickému prejavu toho istého genotypu.
Okrem toho začína byť zrejmé, že práve toto mikroprostredie predstavuje novú úroveň dedičnosti.
Tak ako súčasné nukleové kyseliny vznikajú templátovou syntézou na základe už existujúcich predlôh aj bunkové štruktúry vznikajú na báze už existujúcich membránových organel.
O tomto type dedičnosti sa pritom vie veľmi málo a je možné, že práve on je zodpovedný za dramatické rozdiely medzi ľuďmi a ostatnými primátmi vrátane rozdielov v kognitívnych schopnostiach.
Ridley veľmi pôsobivo približuje všetky úrovne realizácie génov, provokuje a zároveň inšpiruje.
Zatiaľ čo Davies sa hodí do električky, Ridley patrí k dobrému vínu a večernej lampe.
Tak ako sa spomína v úvode, genetika je plná neobyčajných príbehov.
Ten najneobyčajnejší je pritom zapísaný v našich génoch a spôsoboch, ako sa realizujú.
Otázkou je, prečo sme my a naši predkovia mali také šťastie?
Darwin mal geniálne jednoduché riešenie: organizmy daného druhu sú rôzne a táto rôznosť má dedičný základ.
V danom prostredí sa budú preferenčne rozmnožovať tí jedinci, ktorí sú tomuto prostrediu najlepšie prispôsobení.
A ich deti zároveň zdedia aj úspešné rodičovské gény.
To pravdaže neznamená, že potomkovia budú automaticky reprodukčne úspešní; úspešné kombinácie génov rodičov sa „rozbili“ a gény sa dostali do úplne nového (genetického, vnútromaternicového, rodinného…) prostredia, v ktorom sa musia realizovať.
Nasleduje ďalšie kolo prirodzeného výberu, selekcie, ktorá úspešnosť tejto realizácie zhodnotí.
Prirodzene, schopnosť nájsť potravu, prežiť nástrahy počasia, okabátiť dravcov, teda vhodná adaptácia na príslušné prostredie, to sú podstatné predpoklady pre zanechanie potomstva.
Najpodstatnejšia, aj keď sa to môže zdať triviálne, je však schopnosť nájsť pohlavného partnera.
Evolučný psychológ G. Miller venuje problematike pohlavného výberu knihu The mating mind.
Koncepcia sexuálnej selekcie vôbec nie je nová; v knihe The descent of Man, and selection in relation to sex ju Darwin popísal pred takmer 150 rokmi.
Jej potenciál je v schopnosti vysvetliť tzv. neadaptívne znaky: skúste napríklad vysvetliť existenciu pávieho chvosta ako adaptáciu na životné prostredie plné dravcov a iných nástrah.
Situácia sa zmení, ak do prostredia pávieho samca vložíte samičku.
Ak sa z nejakého dôvodu samičke páčia samci s majestátnymi chvostmi, budú preferenčne títo samci vyberaní za partnerov.
Synovia produkovaní z týchto vzťahov zdedia gény pre dlhé chvosty a dcéry gény vedúce k preferencii dlhých chvostov.
Je dokonca možné, že v následných generáciách sa nároky samičiek stále zvyšujú; toto vymknutie sa spod kontroly (runaway) je možno príčinou hypertrofie niektorých (nielen anatomických) znakov.
Pre A. Zahaviho reprezentuje páví chvost hendikep, ktorého veľkosť koreluje s kvalitami jeho držiteľa.
Len kvalitný samec sa mohol v plnom zdraví dožiť reprodukčného veku napriek takej obrovskej záťaži, akú musí za sebou vláčiť.
Veľkosť hendikepu pre samičku predstavuje zároveň známku kvality.
Miller svoje argumenty postavil práve na Darwinovej a Zahaviho práci.
Na rozdiel od nich však „klasický“ prirodzený výber ako hlavný faktor biologickej evolúcie takmer úplne eliminuje a všetky pre neho relevantné biologické fenomény vysvetľuje výberom pohlavným.
Podobne ako Ridleyho kniha je The mating mind vhodná večerná literatúra, kvalita vína však nie je rozhodujúca.
Je zároveň ďalšou ukážkou, že genetické príbehy budú ľudí ešte dlho inšpirovať k menej či viac úspešným interpretáciám.
tags: #kevin #davies #rozlusteny #genom