Chovanie psa, mačky, alebo aj iného zvieraťa má ozdravujúci a terapeutický účinok.
So psíkom musíte chodiť von, čo je zdravotný profit, sociálny profit prináša komunita psíčkarov.
Dostanete veľa bezpodmienečnej lásky, dotykov, maznania, tepla, čo je psychologický a mentálny profit.
„Nie je až také dôležité, že deti sa nevedia o zviera dôsledne postarať. Zviera nie je výchovným prostriedkom k poriadku, ale k vytrvalosti, emocionálnemu zdraviu, pokoju a rozvoju,“ hovorí psychologička PhDr. Jolana Kusá.
Mnohé deti napríklad po rozvode, alebo v puberte zachránilo zviera.
Prečítajte si tiež: Cobra Hliníková: Detaily a špecifikácie
Vyvádza váš štrnásťročný syn? Kúpte mu psíka.
Aké psychické problémy môže animoterapia riešiť?
Pokračovaním prirodzenej sily zvierat je ich cielené využívanie na terapeutické účely.
Terapia zvieratami sa používa pri postihnutých deťoch a dospelých na rozvoj mentálnych schopností, napríklad vnímanie dotykov, pohody, zažitie istých pocitov, čo ide ruka v ruke s rozvojom jemnej motoriky, rovnováhy, chôdze, držania tela.
Hypersenzitívne a hyperaktívne deti sa v prítomnosti zvierat upokoja, podobne netrpezliví seniori.
Okrem toho sa cítia užitoční, keď zvieratko kŕmia a opatrujú.
Prečítajte si tiež: Porovnanie kosačiek a vyžínačov: Ktorý nástroj je pre vás?
V ktorých prípadoch nie je terapia zvieratami vhodná?
Vtedy, keď ju pacient odmieta.
Avšak aj alergici v mnohých prípadoch nemajú problém so srsťou zvieracích terapeutov, čo môže svedčiť na psychogénnu podmienenosť alergie.
Aké zásady by sa pri nej mali dodržiavať?
Treba vždy rešpektovať pocity klienta.
Robiť len to, čo ho teší a čo mu je príjemné, nič nerobiť nasilu.
Čo v prípade, že sa dospelý alebo dieťa zvierat bojí?
Skúsený terapeut vie ako a či sa dá animoterapia použiť.
Prečítajte si tiež: Kusa JAG 1 reflexná kuša – Recenzia
S fóbiou sa dá pracovať, ale ak dieťa, či dospelý nesúhlasí, platí predošlý princíp, nič nelámať cez koleno, lebo posilníme odpor a strach vytvorením traumy.
Skúsenosti s emočne nestabilnou poruchou osobnosti
Klára Kusá trpí emočne nestabilnou poruchou osobnosti.
Na svojom blogu sa venuje psychickým problémom, kultúre a umeniu.
Je zakladateľkou občianskeho združenia Psychiatria nie je na hlavu.
Vo svojich textoch hovoríte, že je ľahšie priznať sa k tomu, že má človek úzkosť alebo depresiu než emočne nestabilnú poruchu osobnosti, ktorá je ťažšie opísateľná a navyše pomerne neznáma.
Emočne nestabilná porucha osobnosti je vcelku nová diagnóza, v Amerike ju začali klasifikovať až v 80.
No sú aj ďalšie dôvody, prečo je pre ľudí také ťažké otvorene hovoriť o tejto diagnóze.
Jedným z nich je fakt, že porucha osobnosti, ako už aj názov vypovedá, je niečo, čo charakterizuje človeka ako takého.
Ďalšia vec je, že niekedy túto stigmu šíria aj samotní odborníci, zrejme aj v dôsledku toho, že ju dlhý čas nevedeli liečiť.
V knihe spomínate vyjadrenie profesora Paula Blooma z Univerzity v Yale, ktorý vo svojej prednáške povedal, že „ak vám niekto povie, že máte hraničnú poruchu osobnosti, znamená to, že je príšerné existovať vo vašej prítomnosti“.
Ja sama chápem, že túto diagnózu je ťažké uchopiť.
Asi sa v tých vzťahoch niekedy naozaj dejú veci, ktoré môžu viesť ľudí k tomu, aby sa vyjadrili takým spôsobom.
Zároveň som toho názoru, že profesor ani učiteľ by nemal vysvetľovať charakteristiku psychickej poruchy takýmto spôsobom.
Stigmu spojenú s touto poruchou posilňuje aj to, že pri jej opise sa často ako jedna z hlavných čŕt uvádza manipulácia vo vzťahu.
Reálne by to mohli spraviť len ľudia, ktorí sú na tom skutočne veľmi zle a nepodstupujú žiadnu liečbu.
Široká verejnosť, ktorá nemá informácie o tejto poruche, si pritom môže predstavovať tú manipuláciu ako našu vedomú činnosť.
A pritom to tak vôbec nie je.
Ako by ste teda dnes vlastnými slovami opísali, čo je emočne nestabilná porucha osobnosti?
Odborník by to možno vedel opísať presnejšie, ale ja ako pacientka to vnímam tak, že je to porucha, ktorá sa prejavuje tým, že emócie a môj rozum nie sú v rovnováhe.
Predstavme si situáciu, že mi kolega v práci alebo spolužiak v škole niečo povie alebo sa na mňa nejako pozrie.
Môže to byť úplne obyčajná, neutrálne povedaná poznámka, lenže ja to v dôsledku svojho psychického nastavenia môžem vnímať, že tá poznámka bola v skutočnosti negatívna alebo že ten pohľad bol nepríjemný.
Potom sa mi ten dojem v hlave znásobí, možno aj päťstokrát - a zrazu mám pocit, že všetko je nanič.
To je jedna zo základných charakteristík tejto poruchy.
Okrem toho sa u ľudí často vyskytuje aj akási neschopnosť definovať samého seba, človek vlastne nevie, kým je.
Ľudia s touto poruchou majú tiež problémy vo vzťahoch, neustále sa boja, že ich ten druhý opustí.
I keď je to nereálne.
Pre človeka s touto poruchou je takisto veľmi ťažké zvládať akýkoľvek stres.
A keď sa ten stres nakumuluje, môže to vyvolať rôzne psychotické symptómy, napríklad halucinácie alebo bludy.
Nemusí, ale môže byť.
Aj táto porucha má svoje spektrum.
Niektorí ľudia môžu mať psychické problémy, ktoré sa u nich prejavujú len ako isté osobnostné rysy, napríklad ako zvýšená impulzivita, ale inak fungujú úplne normálne a možno ani nikdy nevyhľadajú pomoc psychológa.
A potom sú ľudia na opačnej strane spektra, ktorí majú túto poruchu skombinovanú s ďalšími diagnózami, v dôsledku toho môžu mať napríklad problém so závislosťou, poruchy príjmu potravy a tak ďalej.
Ja sama sa nachádzam niekde uprostred, takže u mňa to vidieť v momentoch, keď sa nakumuluje stres, a vtedy takpovediac strácam hlavu.
Pri bežnom fungovaní to nie je nápadné.
Lenže ja mám v dôsledku svojej poruchy dojem, že to na mne vidia úplne všetci.
Mám pocit, akoby mi všetci videli do hlavy a mohli sledovať tie najdetailnejšie pochody mojej mysle.