Majstrovstvá sveta v krasokorčuľovaní sú každoročne organizovaná najprestížnejšia krasokorčuliarska súťaž sveta (s výnimkou súťaže na zimných olympijských hrách), ktorá sa koná pod záštitou Medzinárodnej korčuliarskej únie (ISU). Od roku 1952 sa na nej súťaží v štyroch kategóriách - dvoch sólových („muži“, „ženy“) a dvoch párových („športové dvojice“, „tanečné páry“).
Začiatky a vývoj súťaží
Až do roku 1906 boli majstrovstvá sveta chápané iba ako mužská súťaž, keďže aj samotné krasokorčuľovanie bolo spočiatku považované za mužský šport. Každopádne neexistovalo žiadne oficiálne pravidlo týkajúce sa pohlavia súťažiacich. Tak sa stalo, že v roku 1902 sa súťaže zúčastnila Florence Madeline Syersová a vyhrala striebornú medailu. Kongres ISU v roku 1903 prejednával problematiku pohlaví, ale neprijal žiadne nové pravidlo. Až Kongres v roku 1905 založil súťaž žien ako podujatie druhej triedy - označovala sa ako „šampionát ISU“, zatiaľ čo mužská súťaž bola „majstrovstvami sveta“ (víťazky sa mali označovať ako „ISU šampiónky“, nie titulom „majster sveta“). Mužská a ženská súťaž sa mali konať oddelene.
Prvá súťaž športových dvojíc sa konala v roku 1908 v Sankt Peterburgu, ale v niektorých krajinách boli napriek tomu naďalej súťaže párov nedovolené a považované za nemravné. Počas prvých rokov krasokorčuliarskych súťaží platilo, že súťaž rozhodovali zväčša rozhodcovia z hostiteľskej krajiny.
Na majstrovstvách sveta žien v roku 1927, ktoré sa konalo v nórskom Oslo, boli traja z piatich rozhodcov Nóri. Traja nórski rozhodcovia prisúdili prvenstvo Nórke Sonji Henieovej, aj keď rakúsky a nemecký rozhodca na prvé miesto umiestnili obhajkyňu titulu Hermu Szaboovú. Prvýkrát sa spoločne všetky tri súťaže (mužská, ženská aj súťaž športových dvojíc) konali v rámci jedného podujatia na Majstrovstvách sveta 1930 v New Yorku.
Časom došlo aj k zásadnej zmene v systéme hodnotenia krasokorčuľovania. Na majstrovstvách sveta sa tzv. 6.0 systém používal v rozhodovaní do roku 2004. Nový tzv. Dlhodobým problémom majstrovstiev sveta sa ukázalo ich načasovanie. V rokoch, keď sa konajú zimné olympijské hry sa majstrovstvá sveta konajú krátko po olympijskej súťaži. A spravidla na nich chýba svetová špička. Pretekári to zdôvodňujú únavou a potrebnou regeneráciou po náročnej súťaži, alebo chýbajúci krasokorčuliari na olympijských hrách ukončili svoju športovú kariéru.
Prečítajte si tiež: Moderná gymnastika: Majstrovstvá
Slovenské krasokorčuľovanie a jeho história
Krasokorčuľovanie existovalo jednak na ľade, no jednak mnoho ľudí a riadiacich orgánov mimo ľadu zabezpečovalo jeho činnosť, kopírujúc spoločensko-politickú situáciu daného obdobia. Nie je presne zadokumentované, kedy vznikol oficiálne, právne uznávaný slovenský krasokorčuliarsky orgán, ktorý by v rámci dnešného územia Slovenska koordinoval činnosť oddielov či klubov. Z historických materiálov ale vieme, že túto funkciu do roku 1944 zabezpečoval na Slovensku dlhoročný krasokorčuliarsky funkcionár - Jozef Šturm, pôsobiaci v Braislave.
Po oslobodení v roku 1945 bol menovaný do funkcie predsedu Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu Ivan Mauer, ktorý v roku 1947 bol v tejto funkcii vystriedaný Aurelom Brežným. Od roku 1948 bol predsedom Pavol Biednik. Významné obdobie slovenského krasokorčuľovania sa spája s menom Emila Skákalu, ktorý funkciu predsedu vykonával v rokoch 1952 až 1969.
S menom Emila Skákalu sa spája i Majstrovstvo Európy v krasokorčuľovaní, ktoré sa konalo v roku 1958 v Bratislave, ktorého bol „dušou“ a ktoré svojim úspechom vytvorilo podmienky, že Bratislava organizovala Majstrovstvo Európy ešte i v roku 1966. Emil Skákala bol aj prvým Slovákom, ktorý pôsobil v rokoch 1963 až 1980 ako člen medzinárodnej komisie ISU, (komisia tancov). Od roku 1969 bol za predsedu Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu zvolený Milan Duchoň, ktorý najmä za svoju dlhoročnú medzinárodnú rozhodcovskú činnosť bol v roku 1993 vyznamenaný pamätnou medailou Georga Haslera, ktorú udeľuje ISU. Za jeho pôso-benia v čele slovenského krasokorčuľovania sa v Bratislave konali po prvý krát i Majstrovstvá sveta v krasokorčuľovaní v roku 1973.
V roku 1974 sa predsedom krasokorčuliarskeho zväzu vtedajšieho SÚV ČSZTV stal Eduard Barický. „November 89“ zasiahol i do krasokorčuliarskeho hnutia na Slovensku, kde dol dočasne ustanovený tzv. „Akčný výbor krasokorčuliarskeho zväzu SÚV ČSZTV“, ktorého zástupcovia pôsobili aj v Akčnom výbore čsl. krasokorčuliarskeho hnutia, pôsobiace pri ÚV ČSZTV.
Výsledkom potreby nového usporiadania a nového štýlu práce v tomto období sa niesla i mimoriadna konferencia Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu SÚV ČSZTV, ktorá sa konala 2. februára 1990 v Banskej Bystrici a ukončila činnosť „ponovembrového „akčného výboru“ a ktorá schválila nový názov združenia - Slovenský krasokorčuliarsky zväz. Bol zvolený nový výkonný výbor, ktorý vypracoval po prvý krát vlastné, slovenské stanovy Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu, ktorými sa stal samostatným právnym subjektom.
Prečítajte si tiež: Najdrahšia zbraň sveta
Slovenskí krasokorčuliarski funkcionári sa aktívne podieľali aj na vedení čsl. krasokorčuľovania. Predsedom Krasokorčuliarskeho zväzu ÚV ČSZTV v rokoch 1969 až 1981 bol už spomínaný Emil Skákala, v rokoch 1981 až 1986 Emil Kuchťák a v rokoch 1986 až 1987 Ľubomír Zeman.
Funkcionári zo Slovenska sa aktívne podieľali i v rôznych oblastiach medzinárodného krasokorčuľovania. Ivan Mauer, vynikajúci vedecko-pedagogický pracovník pôsobil 27 rokov ako predseda trénersko-metodickej komisie ČSKZ a tiež ako predseda vedecko-metodickej komisie medzinárodnej organizácie trénerov - IPSU. Od roku 1988 pôsobil ako vedecký poradca ISU. S menom Ivana Mauera sú spojená aj desiatky seminárov a školení trénerov krasokorčuľovania na Slovensku a v zahraničí (Švédsko, Nemecko, …). Veľkú zásluhu má na otvorení trojročnej trénerskej školy pri FTVŠ a Telovýchovnej školy SÚV ČSZTV.
V poslednom období sa do medzinárodného funkcionárskeho povedomia, okrem rozhodcovských aktivít, dostala i Felicitas Babušíková, ktorá sa stala od júna 2004 členkou technickej komisie ISU. Aktivita menovaných i mnohých ďalších, viedla k tomu, že slovenskí krasokorčuliari, tréneri, rozhodcovia či funkcionári stáli často krát v popredí krasokorčuliarskeho diania dnes už neexistujúcej ČSFR i napriek tomu, že mnohé úspechy ich práce boli prekrývané „československým krasokorčuľovaním“, čo bolo evidentné práve na prelome rokov 1992 - 1993, pri snahe o prisvojenie si zásluh čsl.
Neúprosný boj o „dedičstvo“ po čsl. Vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993 urýchlil udalosti i našom športe. Týmto dátumom oficiálne končí svoju existenciu Československý krasokorčuliarsky zväz, ktorý formálne existuje do skončenia Majstrovstiev sveta v krasokorčuľovaní 1993 v Prahe, t.j do 30. 4. 1993. usporiadaní MS 1993 a o spoločných reprezentantoch, ktorí budú účastníkmi týchto majstrovstiev! Historicky cennou skutočnosťou bol fakt, že v Prahe počas spomínaných majstrovstiev viala pred športovou halou popri vlajke ISU, česká a slovenská zástava a že pri otváracom ceremoniáli Majstrovstiev sa hrali obe štátne hymny.
Následne na to Predsedníctvo ISU na svojom riadnom zasadnutí, ktoré sa konalo v dňoch 8. - 12. júna 1993 vo Würzburgu (Nemecko), svojim uznesením č. (Pokračovanie 22. 12. Je samozrejmé, že aj 135 ročná história slovenského krasokorčuľovania má takýchto osobností niekoľko desiatok.
Prečítajte si tiež: MS juniorov v biatlone: Slovenská história
Významné osobnosti slovenského krasokorčuľovania
Karol Divín
Jeho spomienky na Slovensko sa odvíjajú od roku 1944, keď ako rodina utečencov z Maďarska skončili u príbuzných v Plzni. „Karol bol suverénnym majstrom v povinných cvikoch. Jeho úžasný cit pre vedenie korčule bol taký, aby ani na okamžik nevybočil z presne rysovaných kružníc, aby mu umožnilo zamedziť zbytočnému treniu korčule o ľad a strate rýchlosti. Jeho držanie paží, trupu, hlavy a voľnej nohy pripomínalo najelegantnejšieho krasokorčuliara všetkých dôb, predvojnového majstra sveta Karola Schafera“.
- 1954: ME Bolzano - 3. miesto
- 1955: ME Budapešť - 3. miesto, MS Viedeň - 5.
- 1956: ME Paríž - 3. miesto, Ms GA-PA - 6.
- 1957: ME Viedeň - 2.
- 1958: ME Bratislava - 1. miesto, MS Paríž - 6.
- 1959: ME Davos - 1. miesto, MS Colorado Springs - 5.
- 1960: ZOH Squaw Valley - 2.
- 1962: ME Ženeva - 2. miesto, MS Praha - 2.
- 1963: MS Cortina - 4.
- 1964: ME Grenoble - 3. miesto, MS Dortmund - 3. miesto, ZOH Innsbruck - 4.
Ondrej Nepela
Ondrej Nepela - zapísal sa do histórie nielen slovenského, ale i do svetového krasokorčuľovania a právom si zaslúžil „miesto“ v galérii najlepších v krasokorčuliarskom múzeu v Colorado Springs. Ondreja Nepelu viedla od jeho prvého do posledného pretekárskeho kroku plných 16 rokov, čo je iste ojedinelý zjav i vo svetovom krasokorčuľovaní. V roku 1966 práve v Bratislave získal prvú, bronzovú medailu, ktorá bola vstupom na všetky najvyššie méty, ktoré môže krasokorčuliar dosiahnuť. športovcom, ktorý na ZOH získal zlatú olympijskú medailu.
- 1964: MS Dortmund - 17. miesto, ZOH Insbruck - 22.
- 1965: ME Moskva - 8. miesto, MS Colorado Springs - 16.
- 1966: ME Bratislava - 3. miesto, MS Davos - 8.
- 1967: ME Ljublana - 3. miesto, MS Viedeň - 6.
- 1968: ME Vasteras - 3. miesto, MS Ženeva - 6. miesto, ZOH Grenoble - 8.
- 1969: ME GA-PA - 1. miesto, MS Colorado Springs - 2.
- 1970: ME Lenongrad - 1. miesto, MS Ljublana - 2.
- 1971: ME Zurich - 1. miesto, MS - Lyon - 1.
- 1972: ME Goteborg - 1. miesto, MS Calgary - 1. miesto, ZOH Sapporo - 1.
- 1973: ME Kolín n/Rýnom - 1. miesto, MS Bratislava - 1.
Jozef Sabovčík
Jozef Sabovčík - sa právom radí do galérie najlepších slovenských krasokorčuliarov. Jeho úspešný vstup na európske, či svetové stupienky víťazov začal rokom 1983, kedy v Dortmunde získal striebornú medailu na európskom šampionáte. Na jeho športových výsledkoch sa podieľala Ľudmila Lojkovičová, ktorá ho viedla osem rokov a Agnesa Búřilová, ktorá stála pri jeho najväčších úspechoch. Tento pretekár sa zapísal do svetovej krasokorčuliarskej histórie aj tým, že 31.
- 1979: ME Zagreb - 17. miesto, MS Viedeň - 19.
- 1980: ME Goteborg - 9. miesto, MS Dortmund - 16.
- 1981: ME Insbruck 5. miesto, MS Harford - 12.
- 1982: ME Lyon - 8. miesto, MS Copenhagen - 16.
- 1983: ME Dortmund - 2. miesto, MS Helsinky - 6.
- 1984: ME Budapešť - 4. miesto, MS Ottawa - 4. miesto, ZOH Sarajevo - 3.
- 1985: ME Goteborg - 1. miesto, MS Tokio - 4.
- 1986: ME Copenhagen - 1. miesto, MS Ženeva - 6.
Liana Dráhová
Liana Dráhová - rozhodne má tiež svoje miesto v galérii najlepších slovenských krasokorčuliarov - medailistov. V roku 1973 získala „malú“ bronzovú medailu za svoju voľnú jazdu, no najväčším úspechom bola bronzová medaila na ME v roku 1974 v Zágrebe.
- 1970 MS Leningrad - 14.
- 1971 ME Zurich - 14.
- 1972 ME Goteborg - 12.
- 1973 ME Kolín n/Rýnom - 4. miesto, MS Bratislava - 7.
- 1974 ME Zágreb - 3. miesto, MS Mníchov - 9.
- 1975 ME Copenhagen - 4. miesto, MS Colorado Springs - 11.
Ďalšie osobnosti
- 1961 ME Berlín - 4. miesto, 2.
- 1962 ME Grenoble - 10. miesto, MS Praha - 13.
- 1963 ME Davos - 6.
- 1963 ME Budapest - 7.
- 1964 ME Grenoble - 8. miesto, MS Dortmund - 10. miesto, ZOH Innsbruck - 9.
- 1965 ME Moskva - 8.
- 1966 ME Bratislava - 13. miesto, MS Davos - 10.
- 1968 ME Vasteras - 8. miesto, MS Ženeva - 10. miesto, ZOH Grenoble - 12.
Diana Skotnická - Martin Skotnický (tanečný pár) - šírili dobré meno slovenského krasokorčuľovania v tejto disciplíne. Za zmienku stojí ich 6. miesto na ME v Kolíne n/Rýnom v roku 1973, siedme miesto na ME v Göteborgu o rok skôr a dve 8. miesta na ME v Zürichu a Bratislave, v rokoch 1971, resp. Za zmienku v rubrike „osobnosti“ patrí miesto aj Ľudmile Bezákovej, ktorá sa umiestnila na ME - na 8. mieste (1970 Leningrad), na 11. mieste (1972 MS Calgary). V roku 1972 obsadila aj 2.
Vynikajúcimi reprezentantmi boli aj Marian Filc (ME Budapešť - 21. miesto, ME Moskva - 13. miesto, ME Bratislava - 8. miesto, ME Vasteras - 7. Aj Miroslav Šoška patril medzi pokračovateľov slávnej histórie osobností slovenského krasokorčuľovania, čo dokázal 18. miestom na MS v Bratislave - 1973, 8. miestom na ME v Strasbourgu - 1978 a dvomi 9.
Do plejády slovenských krasokorčuliarov, podieľajúcich sa na slávnej histórii patrili aj krasokorčuliari českej národnosti, ktorí určitú dobu reprezentovali Československú republiku, ako členovia bratislavského klubu. Bola to Jindra Kramperová, ktorá na MS v Bratislave získala 5. miesto, alebo Jana Dočekalová, ktorá ako členka bratislavského klubu získala na ME v Berlíne krásne 3. V párových disciplínach to boli Viera Suchánková - Zděnek Doležal, ktorí ako členovia bratislavského klubu získali titul Majstra Európy vo Viedni v roku 1957, ktorý potvrdili i o rok neskoršie na ME v Bratislave. Svoje vynikajúce úspechy potvrdili aj 2.
Nová éra slovenského krasokorčuľovania
Týmto sa končí jedna kapitola slovenského krasokorčuľovania, ktorú charakterizujeme ako obdobie slávnej histórie krasokorčuľovania na Slovensku. Prudký výkonnostný vzostup a nástupom nových tvári v európskom, či svetovom krasokorčuľovaní, zhoršujúce sa domáce podmienky pre tento šport a mnoho ďalších okolností zapríčinilo, že stupienky víťazov sa nám na dlhú dobu stali nedosažiteľnými.
Potom prišlo obdobie „revolučných“ zmien i v krasokorčuľovaní a najmä rok 1993, kedy vzniká samostatná Slovenská republika a nový, samostatný Slovenský krasokorčuliarsky zväz a s ním i noví ľudia (a úplne nové podmienky), ktorí začali písať novú históriu slovenského krasokorčuľovania. A tak do tejto oblasti „osobnosti“ patrí i prvé historické vystúpenie novej slovenskej reprezentácie, ktorá už v roku 1993 pod vlajkou Slovenskej republiky na ľade v Colorado Springs začala našu novú históriu.
Tu končí história a začína súčasnosť. Posledné umiestnenia Z.Paurovej, R.
tags: #majsterky #sveta #krasokorculovanie