Či jesto pravda na svete - Milan Rúfus
Či je pravda na svete? Ó, nebuď démonov a nežeň ku kraju! Milióny ľudí k zemi, nebutisícročia takto volajú A ty, dcéra slúžtičiek a sluhov, dieťa driny, ústrkov a bied čo urobíš s touto večnou túhou? Čo k nej pridáš? Vari odpoveď?
Žili dvaja bratia . Osireli, Ťažilo ich prázdno po dome. „Poďme brat môj, čo by sme tu chceli, v tejto opustenej Sodome.? Nebudeme nad popolom smútiť, Plačom kriesiť navždy skončené. I nám bude lepšie v zabudnutí." „Nedbám braček, nechže pôjdeme."
„Poďme zvedieť čo sme nevedeli: že či jesto pravda na svete." Budeme hľadať, chodiť hore-dolu svetom, V rečiach ľudí po tej pravde pásť." „Ale ak nám rieknum že jej nieto, z dedičstva mi vrátiš svoju časť!"
„Išli teda bratia medzi svet. Pýtali sa ľudí a tí riekli: „Či je pravda? Ach, jaj, pravdy niet!" Jeden vravel: Čože by ste chceli? Pravda? Aha, prázdno na stole! Ani spánok nepatrí mi celý. To je pravda - bič a mozole?"
Druhý zasa: "Pravda? Na čo to je? Postačí nám bohatstvo a moc. Pravda je keď blázon robí vietor. A vy ste tí blázni, dobrú noc." „Možno sa nám skrýva", probuje to. „Dedičstvo? Ber, neľutujem strát, Hľadajme ju, bez nej žitia nieto, Vydrž ešte chvíľu, so mnou, brat. Budeme sa pýtať vo dne v noci Všetkých živých: ak ju ani tak neuvidia Tieto moje oči, Vylúp mi ich, darujem ti zrak!"
Prečítajte si tiež: Poľovný lístok - príprava
No ľudia i teraz, ako vtedy Dávali im jednu odpoveď: Možno, že aj bola voľakedy, ale dneska veru pravdy niet.
„Dosť už bolo! „Život náš, ty temný, krásny, krutý, všetko si ber, iba jedno nie. Celý vesmír do neho sa zrúti, Ak by človek stratil svedomie. Mal by oči, ale bol by slepý. Sýty by bol, a žil o hlade. Prázdny ako pohodené črepy Na zemi, v tej krásnej záhrade. A ja slepý vidím na dno dejov. Preto si Ťa pravda, nepustím. Slniečko, čo hreje nad nádejou, Studňa, ktorá chladí na púšti!
Démonov svet
V istom zapadnutom špiritistickom brlohu, kde za peniaze špinavá starena vyvolávala duchov mŕtvych, sa nejakou chybou zaklínadla podarilo namiesto zomretej duše vyvolať démona. Aspoň bytosť, ktorá sa zmaterializovala v priestore, to o sebe prítomným povedala. Vyplašení zákazníci s hrôzou a krikom ušli na ulicu. Starenu trafil šľak.
Démon zostal v pomykove. Chcel starene pomôcť, ale nevedel ako. Jej biologická podstata bola iná ako jeho, takže bol bezmocný. Tvar jeho tela sa však takmer vôbec neodlišoval od tela ľudí, len na hlave mu vyrastali výčnelky. Pripomínali anténky mobilných telefónov.
Démon o svete ľudí vedel len málo. V škole sa síce niečo učili, ale boli to len povrchné informácie. Ešte nikomu sa tento svet nepodarilo navštíviť. V knihách sa síce písalo, že kedysi žil pustovník menom Satan, ktorý to dokázal, ale to boli len povesti. Inštinkt mu vravel, že prežije iba tak, ak bude vyzerať a správať sa ako ľudia. V brlohu preto vyhľadal nejaké oblečenie a prikrývku hlavy, ktorá mu zakryla anténky.
Prečítajte si tiež: Lupták a úspech Sliačov
Vyšiel na ulicu. Ocitol sa v ruchu akéhosi veľkomesta. Všimol si, že svet ľudí je veľmi podobný jeho svetu. Videl, že aj tu jazdili autá, ulicu lemovali vysoké domy. Ale aj tak nemal potuchy, čo robiť. Nevedel, ako sa vrátiť domov. Ešteže ovládal reč ľudí! Mozgy démonov mali výnimočnú schopnosť okamžite analyzovať každý cudzí jazyk.
Napadlo mu, že by mal s nejakou ľudskou bytosťou nadviazať kontakt. Pokúsi sa zapadnúť do ich spoločenstva a časom možno príde na to, ako sa vrátiť domov. Zrazu ho oslovila akási sporo oblečená bytosť ženského pohlavia.
Čau, frajer! Poď, som výborná! Démon sa potešil. Ani nečakal, že sa mu tak rýchlo podarí uskutočniť kontakt. Žena ho zaviedla do akejsi komôrky, do ktorej vyliezli po požiarnom rebríku. Na zemi boli špinavé matrace. Najskôr zaplať, povedala žena. Bude to za dvacku. Démon nerozumel. Žena od neho niečo pýtala, a on nemal nič. Mal len prázdne vrecká.
Kde sa vzala, tu sa vzala, v miestnosti sa zrazu objavila ďalšia bytosť mužského pohlavia. Bola to bytosť veľkých rozmerov. Chytila ho a veľmi nešetrným spôsobom vyhodila späť na ulicu. Démon ničomu nerozumel. Kde spravil chybu? Prečo mu ublížili?
Celý doudieraný ďalej kráčal ulicou. Tam, kde sa ulice krížili, sa znenazdajky strhol veľký hluk. Prenikavé kvílivé zvuky však rýchlo ustali. Z áut sa vykláňali bytosti a škaredo mu nadávali. Akýsi muž v smiešnom oblečení zapískal a nešetrne ho odviedol na kraj ulice. Aj on od neho pýtal niečo, čo nemal. Naložili ho do auta a odviezli do tmavej miestnosti s mrežami. Bolo tam množstvo ľudí, ktorí stále čosi vykrikovali. Napokon ho pustili.
Prečítajte si tiež: Hodnotenie streľby odborníkom
Opäť kráčal tmavou ulicou, doráňaný, uzimený, špinavý a hladný. Zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal, skočil mu do cesty akýsi územčistý muž s ostrým predmetom. Navaľ prachy, zasyčal. Démon nič nemal, čo muža ešte viac vyprovokovalo k nepriateľskému správaniu. Zbil ho a dokopal.
Démon, ledva sa vlečúc, prišiel k veľkému domu s vysokou vežou. Vnútri bolo množstvo lavíc a príjemný tieň. Oddýchnem si, pomyslel si a sadol si úplne dopredu na lavicu, čo najďalej od vchodu. Bol veľmi unavený. Zaspal posediačky.
Zobudil ho mierny tras. Mladý pánko, zobuďte sa, prosím, je už neskoro, zatvárame. Muž, ktorý ho budil, mal okolo krku zvláštny stojaci golier a dlhý čierny plášť. Všimol si, že spiaci mladík je vo veľmi úbohom stave. Zjavne potreboval pomoc. Kto ste, opýtal sa muž.
Zúbožený démon nevedel, čo má odpovedať. Rozhodol sa, že povie pravdu. Možno ho táto bytosť, ktorá sa správa veľmi láskavo, pochopí. Som démon, ticho zastonal. Muž s golierom sa chápavo usmial. Synu, všetci sme zhrešili, niekto viac a niekto menej. Ak si vykonal niečo zlé, oľutuj to a bude ti odpustené. Boh je všemohúci a dokáže zachytiť aj tú najmenšiu iskierku dobra v každom z nás a rozdúchať ju, aby sa rozhorela vysokým plameňom. Boh nikdy neopustí ani jednu ľudskú bytosť tak, aby v ňom plamienok dobra, aj keď je akýkoľvek nepatrný, úplne zhasol, pokračoval muž v čiernom a láskavo sa na démona usmieval. Preto aj ty, synu, nech si spáchal čokoľvek ohavné, si len človek, ktorý pochybil, ale určite nie si démon.
Démon bol úplne dezorientovaný. Nič nechápal z toho, čo mu tento muž povedal. Hovoril, akoby spáchal niečo zlé, akoby niekomu ublížil a hovoril aj to, že nie je démonom, hoci to všetko bolo úplne naopak. Nerozumiete mi, zašepkal. Ja som predsa neurobil nič zlé. Nikomu som neublížil. Ja som naozaj len démon, pozrite sa. Aby dokázal svoju odlišnosť, sňal si z hlavy pokrývku.
Muž sa neveriacky dotkol anténiek na démonovej hlave. Ruka sa mu vzápätí trhla, akoby ho niečo popálilo. Hlas sa mu zasekol, telo stuhlo v nevýslovnej hrôze. Pomaly, krok za krokom trasľavo spätkoval, zrazu sa otočil a s výkrikmi: démon tu je, démon tu je, utekal na koniec sály, kde sa za ním zabuchli dvere.
Démon osamel. Videl, že spáchal niečo zlé a opäť zlyhal. Vyšiel na ulicu. Nevedel, kam ísť. Bol celkom opustený, sám v cudzom nezrozumiteľnom a nepriateľskom svete.
Zrazu mu zišla na um spásonosná myšlienka. Ten muž vo vnútri hovoril niečo o akomsi Bohu, ktorý nikdy nikoho neopúšťa. Možno táto bytosť by mu vedela pomôcť. Hovoril aj to, že Boh je všemohúci. Ak je to pravda, možno bude vedieť, ako sa dostane domov. V Démonovi vzplanula iskierka nádeje. Možno ešte nie je všetko stratené.
Ak nájde túto bytosť, bude zachránený. Pookrial, zdalo sa, že aj rany ho boleli menej.
Orientačný beh
Pri meste v lesíku usporiadali orientačný beh. Bolo tam veľa pretekárov. Najväčšími favoritmi boli však len dvaja. Boli to zvláštni pretekári, ale výkonní. Prvý sa vyznačoval tým, že veril len tomu, čo vidí. Naproti tomu, druhý videl len to, čomu veril. Preteky odštartovali. Obaja favoriti od začiatku zaujali čelné pozície. Ten, čo veril len tomu, čo vidí, pozrel na mapu, ktorej veril, lebo ju videl, zrovnal smer s buzolou, porovnal ho s krajinou a bežal. Aj druhý favorit bežal isto, hoci videl len to, čomu veril. Mapám ani buzolám neveril, preto ich nevidel, ale zato veril svojmu orientačnému zmyslu, ktorý ho neomylne viedol do cieľa.
Ako sa dalo očakávať, obaja pretekári došli do cieľa takmer v rovnakom čase. Aké ale bolo ich prekvapenie, keď v cieli zistili, že ich už niekto predbehol. Pretekára, ktorý obom favoritom uštedril zdrvujúcu porážku, nikto nepoznal.
Kto ste, pýtali sa ho, keď stáli na stupni víťazov, on na najvyššom, oni na druhom a treťom stupienku. Som ten, čo neverí tomu, čo vidí a nevidí to, čomu verí, odpovedal im. Ako to, že sme vás nevideli na trati, ako ste nás predbehli, veď my sme určite bežali najkratšou trasou?
Veď ja som vás ani nepredbehol, odpovedal im. Vy ste bežali ako o dušu, pozrite sa na seba, tváre a ruky máte poškriabané od kríkov, váš úbor je celý zafŕkaný od blata, ste celí spotení a ledva sa držíte na nohách.
To je pravda, vy vôbec nevyzeráte zničene. Musíte mať neuveriteľnú kondíciu. To je nepresné tvrdenie, že nevyzerám zničene. Ja nie som zničený. A kondíciu mám nulovú, poopravil ich.
Tak ako to, že ste dobehli do cieľa prvý? Ja? Ja som nikde nemusel dobiehať. Vy ste najprv hľadali cieľ a potom, keď ste ho našli, tak ste za ním bežali, ako keby vám išlo o život. Ja som cieľ nehľadal, načo aj, veď aj keby som ho našiel, neveril by som mu a keby som mu aj veril, aj tak by som ho nevidel.
Osamotený muž
V istom meste žil osamotený muž. Ešte nikto ho nevidel v spoločnosti ľudí. Vyskytli sa síce okamihy, keď ho bolo možné zazrieť, ako sa rozpráva s inou osobou, tieto chvíle však boli vzácne. Až raz, v jeden pekný deň, sa stala výnimočná udalosť.
V ten deň, keď len tak osamotene sedel v kaviarni, chcela si k nemu prisadnúť pekná ambiciózna mladá žena, ktorá bola tiež osamotená. Myslela si, že im, obom osamoteným, bude vedno príjemne. Chcela mu pomôcť v jeho osamotenosti a, prirodzene, chcela sa zbaviť aj osamotenosti vlastnej. Ba čo viac.
Nakoľko muž bol veľmi príťažlivý, tajne dúfala, že by sa medzi nimi mohol vyvinúť aj hlbší vzťah. Dobrý deň, oslovila muža, prepáčte, máte tu voľné miesto? Môžem si prisadnúť? Muž sa strhol a s údivom sa na ňu pozrel. Nie, bohužiaľ, je tu obsadené, ticho povedal, keď sa spamätal z prekvapenia.
Žena sa nedala odbiť. Čakáte na niekoho? Kým sa dočkáte, mohla by som si k vám prisadnúť, prirodzene, ak vám to nebude prekážať, opáčila. Ach áno, nech sa páči, sadnite si, muž kapituloval. Mladá žena si pomyslela, že má už na polovicu vyhraté a s radosťou si prisadla.
Osamotený muž však mlčal. Vy ste taký osamotený človek, snažila sa rozprúdiť rozhovor, čakajúc, že muž sa nakoniec rozhovorí o svojich problémoch, ktoré ho k osamotenosti priviedli. Rozhovorí sa a ona sa pripojí, vznikne medzi nimi pocit spolupatričnosti, a takto sa zblížia, dúfala. Áno, som osamotený človek, prisvedčil muž.
Žena sa potešila, začiatok zvládla dobre. Netrápte sa, aj ja som osamotená, ak chcete, môžeme si so svojimi starosťami navzájom pomôcť... Trhlo ním, akoby ho niečo uštiplo. Ale ja nemám starosti, ostal zhrozený. Ako ste na to prišli, že mám starosti, s ktorými by som sa mal niekomu zveriť, pobúrene krútil hlavou. Ale veď sám ste povedali, že ste osamotený, mladá žena začala strácať pôdu pod nohami, ale nevzdávala to.
Podstata - Milan Rúfus
Vo výskumnom ústave vypísali konkurz na zamestnanca, ktorý vidí podstatu. Prihlásilo sa veľa záujemcov, ktorí si o sebe mysleli, že podstatu vedia rozoznať. Výberová komisia pred každého položila slepačie vajíčko a záujemca mal odpovedať, čo vidí.
Väčšina videla rozličné veci. Žĺtka, bielka, kurčatá, ale aj sliepky, kohútov. Niektorí videli aj planétu Zem, či zrod vesmíru. Nik z nich nepochodil. Do záverečného kola sa dostali len traja záujemcovia.
Čo vidíte, spýtala sa porota prvého, keď položili na stôl vajíčko. Vidím vajíčko, odpovedal. Výborne. A čo z toho vyvodzujete? Že na stole je vajíčko. Začali ste dobre, ste blízko, ešte uvidíme.
Druhý záujemca odpovedal, že na stole síce vidí vajíčko, ale vyvodil z toho, že tam nič nie je. Veľmi dobre, potešili sa členovia komisie. Bola to veľmi sľubná odpoveď. Tretí záujemca odpovedal, že na stole nevidí nič. Čo z toho vyplýva, spýtali sa s nádejou Že na stole je vajíčko.
Veľmi dobrá odpoveď, skonštatovala komisia. Koho ale vybrať? Všetci traja odpovedali tak, akoby podstatu videli. Komisia rokovala dlho do noci, ale k nijakému výsledku sa nemohla dopracovať. Všetci traja boli talentovaní, ale prijať mohli len jedného. Ale koho, aby mali istotu, že vybrali najlepšieho? Prvý videl podstatu síce len v jej obale, ale videl aspoň niečo. Druhý pochopil, že obal je len pozlátkou a tretí síce chápal vnútro, ale nevidel obal. Už sa zdalo, že sa bude musieť vypísať nový konkurz, keď sa na druhý deň v ústave z ničoho nič objavil ešte jeden záujemca.
Posolstvo bohov
Stalo sa v ďalekej budúcnosti. Kozmická loď pozemšťanov pri svojom putovaní vesmírom natrafila na planétu, kde objavili život, ktorý bol veľmi podobný životu na Zemi. Výskum planéty ukázal, že bytosti, na výzor takmer rovnaké ako ľudia, žili stále vo fáze, ktorá ešte nedosiahla štandardnú technickú úroveň. Ich život bol veľmi jednoduchý, založený na poľnohospodárstve a chove domácich zvierat. Existovali aj jednoduché remeslá a obchod, ktorý robili výmenným spôsobom.
Velitelia expedície si uvedomovali, že akýkoľvek zásah do života bytostí, by znamenal katastrofu. V nijakom prípade nesmelo dôjsť ku vzájomnému kontaktu, aby sa neovplyvnil ich prirodzený vývoj. Kozmická loď však havarovala a zachránil sa len jeden kozmonaut - Redemer. Vedel, že jeho šance na návrat domov sú mizivé. V škole absolvoval kurz prežitia. Ako získať vodu, potravu, ako sa pohybovať v neznámom teréne, ako reagovať na neznáme formy života... Bola to hra, v ktorej so spolužiakmi súperili, kto najdlhšie prežije.
Teraz to hra nebola... Redemer si len pomaly, kúsok po kúsku skladal dohromady dôsledky toho, čo sa práve stalo. Pochopil, že je vlastne mŕtvym mužom. Jednu časť života mal definitívne za sebou. Jeho rodina, priatelia, rodná planéta prestali existovať. Ostanú mu len spomienky. Narodil sa do nového života. Dokonale cudzieho. Bude musieť začínať úplne od začiatku. Ako dieťa. Postupne sa oboznamovať s prostredím, nasávať jeho hmatateľnú realitu. Stávať sa jeho súčasťou.
Plynuli roky. Redemer sa pomaly stával súčasťou života neznámej planéty. Ujala sa ho rodina, ktorá pri nešťastí prišla o svojho jediného syna a adoptovala ho. Vymyslel si príbeh, že pochádza z ďalekej krajiny, z ktorej musel utiecť. Uverili mu, veď takáto udalosť nebola v živote tamojších obyvateľov vzácnosťou. Často bolo treba meniť miesto a identitu, pretože neexistovali zákony. Platilo archaické zvykové právo kto z koho, oko za oko, zub za zub. Život bol za takýchto okolností veľmi nepredvídateľný.
Tieto bytosti ešte stále žili v sociálnych zoskupeniach, ktoré nepoznali princíp altruizmu. Najlepšie vyhliadky na úspech v životnom procese mala agresivita, sila a bohatstvo. Spoločenské štruktúry boli decimované neustálymi spormi a nekonečnými lokálnymi vojnami. Boj o moc bol ústredným motívom fungovania ich sociálneho prostredia.
Redemer si len veľmi ťažko zvykal na také rozdielne podmienky a hodnotovú orientáciu spoločnosti, ktorá kedysi veľmi dávno panovala aj na jeho rodnej planéte a o ktorej pravidlách vedel len zo školských lavíc. Vedel ale, že si bude musieť zvyknúť. A nielen to. Bude musieť prijať ...
Rozlúčenie - Milan Rúfus
Mám ústa plné tvojich úst. Mám dlane plné tvojich dlaní. V lebke jak vietor v roklinách mi šumí hlas tvoj rozvzlykaný.
tags: #milan #rufus #orientacny #beh