Slovenskí politici mohli o problémoch s expanznými zbraňami vedieť dlho pred útokmi v Paríži. Zákony však sprísňovali až v čase, keď iné štáty už slovenské samopaly rovno zabavovali.
Predajňa slovenskej spoločnosti AFG nie je pre cudzinca veľmi poruke. Dvom nezamestnaným Francúzom v apríli tohto roku aj tak stálo za to, aby sadli do požičaného auta a vydali sa na niekoľko hodín trvajúcu cestu. Pri Partizánskom nakúpili štyri malé československé samopaly Škorpión a tri izraelské samopaly UZI. Stáli v priemere 250 eur a v evidencii boli zapísané ako takzvané expanzné zbrane.
Francúzi sa okamžite vydali na spiatočnú cestu, tá sa však skončila neďaleko za našimi hranicami. Ako pred pár dňami napísal server Lidovky.cz, Francúzov zadržala česká polícia.
Príbeh dvoch Francúzov by zostal zabudnutou historkou, nebyť teroristických útokov v Paríži. Dôvod? Napojenie Francúzov na podsvetie alebo teroristické skupiny polícia nezistila.
V súčasnosti majú vlastníci expanzných zbraní povinnosť zaevidovať sa na polícii. Cudzinci zase môžu nakupovať len v prípade, že majú špeciálne povolenie od svojich úradov.
Prečítajte si tiež: Vývoj samopalov v slovenskej armáde
Expanzné zbrane nemusia byť len samopaly, v mnohých prípadoch ide o prerobené historické kúsky. Podstatné však je, že majú naďalej funkčný mechanizmus a sú z pôvodného materiálu, ktorý odoláva vysokým tlakom pri streľbe. Zbraň v každom prípade musela prejsť testom niektorej z certifikovaných skúšobní. Tá overila, že sa z nej nedá strieľať „ostrými“.
Prerobiť takúto zbraň na funkčnú podľa neho nedokáže hocikto. Expanzný samopal si neprerobíte len tak v garáži, hovorí predajca Peter Kovács. „Tie kolíky môžete relatívne ľahko odstrániť, lenže musíte po nich zavariť diery. Na profesionálne prerobenie sú preto nutné špeciálne nástroje.“ Pri troch samopaloch UZI už boli potrebné aj ďalšie úpravy, podľa znalcov však nešlo o nič náročné. „Len pri jednom samopale UZI sa zistilo, že výstrelom nie je možné zábranu odstrániť.
Napríklad v marci 2012 zatkli policajti troch mužov z Považia, ktorí sa snažili prerábať expanzné pušky vzor 58 na funkčné. „Prerobené zbrane chceli predávať na slovenskom čiernom trhu.
„Štát by mal všetky expanzné zbrane, ktoré vznikli úpravou klasických zbraní, jednoducho vykúpiť.
„My sme si prešli databázu našich zákazníkov a nebolo tam žiadne meno, ktoré sa spomínalo pri útokoch na Charlie Hebdo. Na internete sa expanzné zbrane ponúkajú stále. Slovenskí vládni politici zostávajú pri otázkach na túto tému pokojní.
Prečítajte si tiež: Všetko o expanzných samopaloch
„Tesne pred účinnosťou novely sa tie zbrane vypredávali vo veľkom. A hlavne: dodnes nikto nevie, koľko takýchto zbraní sa v posledných rokoch dostalo do zahraničia. Napríklad firma AFG ešte pred novelou ponúkala aj predaj na diaľku - cudzinec im len poslal svoje údaje a firma mu zbraň poslala prostredníctvom prepravnej firmy. „Takýto predaj bol bežný aj v konkurenčných firmách. Nestačí vám československá puška vzor 58?
Samopal vz. Košice - Právoplatným rozsudkom uzavrel Krajský súd v Košiciach kauzu, do ktorej boli namočení 31-ročný René G. a o rok mladší Ján T. Prvému z nich odvolací súd spečatil 24 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 4 rokov. Tento úhrnný trest si Košičan "vyslúžil" za nedovolenú výrobu a držbu omamnej a psychotropnej látky, jedu, prekurzora a obchodovanie s nimi, a tiež za nedovolené ozbrojovanie. V prípade Jána T. odvolací senát zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste, a namiesto 2 a pol roka, mu uložil rovné dva roky.
Košičania čelili obvineniu z nedovoleného ozbrojovania. René preto, že na povale chaty vo Vyšnom Medzeve, ktorej vlastníčkou bola jeho priateľka Andrea, prechovával samopal vzor 58, kalibru 7.62 mm so sklopnou opierkou. Okrem zbrane policajti na mieste náletu zaistili aj tlmič hluku výstrelu, dva zásobníky, puškohľad, rôzne náboje do samopalu a guľometný pás s 20 nábojmi. Ďalších 40 kusov mal vo svojom byte v Košiciach.
"Nie je to môj samopal. Spoluobžalovaný Ján T. ma požiadal, aby som mu ho na krátky čas uschoval na chate. Odmietol som to, ale po istom čase za mnou prišiel a doniesol zbraň aj strelivo. Spolu sme hľadali miesto, kde ju dáme, aby sa nedostala do rúk niekomu nepovolanému. Nakoniec sme ju uložili do príklopu na povale. Samopal tam zostal až do príchodu polície...," vypovedal René. K strelivu, ktoré sa našlo nielen na chate, ale aj v jeho byte uviedol, že časť z neho patrila k revolveru zn. Taurus 357 Magnum, ktorý mal v legálnej držbe, a zvyšok nábojov mu darovali priatelia...
Ján T., ktorý mal inkriminovaný samopal zadovážiť a prechovávať, to jednoznačne poprel. "Asi v júli 2003 mi Dušan ponúkol samopal za 20 tisíc korún. Povedal, že ho dostal za predaj väčšieho množstva marihuany. Aj rok predtým mi ponúkal na predaj zbraň. Nemal som záujem a odmietol som robiť aj sprostredkovateľa pri predaji...," tvrdil obžalovaný. Zdôraznil, že jasne povedal priateľovi, že s tým nechce mať nič spoločné, aj to, že už bol odsúdený za nedovolené ozbrojovanie, a preto prerušil všetky kontakty s ľuďmi, ktorí sa pohybovali za hranicou zákona...
Prečítajte si tiež: Samopal na Slovensku legálne
Priznal len, že navštevoval spoluobžalovaného na chate, a keď videl, ako z neho Dušan v lese strieľa, vyskúšal to aj on. Andrea R., najprv uviedla, že o samopale na povale jej chaty, sa dozvedela od Dušana asi mesiac predtým, ako ho našla polícia. Na pojednávaní ale tvrdila, že na vlastné oči videla, ako Ján T. doniesol samopal na chatu... "Niekedy začiatkom leta 2003 som prišiel za dcérou na chatu a jej priateľ mi ukázal samopal, o ktorom povedal, že patrí Jánovi T. Upozornil som ho, že ho prechovávanie zbraní je trestné, aby ho dal preč. Povedal, že ho dá na povalu... " vypovedal svedok Štefan R.
Obžalovaný René G. stál pred súdom aj kvôli pestovaniu rastliny konope siatej z rodu Cannabis. Pestoval ju v plastových vedrách naplnených hlinou priamo na balkóne svojho košického bytu a sušením spracovával na marihuanu. Pri domovej prehliadke v auguste lanského roka muži zákona u neho zaistili 7 rastlín. Ďalších 28 pestoval vo Vyšnom Medzeve na pozemku pri chate. "Úrodu" z políčka po vysušení prechovával doma a distribuoval nestotožneným osobám... "Mariškou" občas ponúkol aj priateľku. Okrem rastlín, policajti protidrogovej jednotky u neho zaistili 2,5 gramu marihuany a digitálne váhy.
"Konope som vysadil a pestoval len pre svoju potrebu. Marihuanu som nikomu nepredával, len som ju občas fajčil spolu s priateľkou...," uviedol v prípravnom konaní René G., ktorý na pojednávaní využil právo nevypovedať. "Vedel som, že predáva marihuanu, ktorú pestoval na chate. Bol som toho svedkom, keď sme boli spolu v bare...," uviedol obžalovaný Ján T. Predaj "marišky" potvrdila v prípravnom konaní aj Dušanova priateľka Andrea. Pred senátom však uviedla, že to nie je pravda. Tvrdila, že keď ju vyšetrovateľ vypočúval, bola vystresovaná... Zdôraznila, že žiadala, aby priateľ políčko s konope zlikvidoval, ale neurobil to.
Veci zaistené pri domových prehliadkach boli podrobené znaleckému skúmaniu. Zo záverov balistika vyplynulo, že samopal vz. 58 je spôsobilý streľby jednotlivými ranami aj dávkami, a že funkčné a použiteľné sú aj náboje... V zmysle Zákona o zbraniach a strelive, uvedená zbraň podlieha povoľovaciemu konaniu a evidenčnej povinnosti, pričom pri streľbe dávkami ju znalec charakterizoval ako nedovolenú. V prípade zaisteného rastlinného materiálu, experti jeho chemickým skúmaním zistili, že ide o sušinu, semená a korene rastliny konope, ktorá patrí do skupiny omamných látok... Zo zaistenej sušiny bolo možné získať 67,5 g marihuany a vyrobiť z nej 135 dávok schopných ovplyvniť psychiku priemerného konzumenta.
Na základe vykonaného dokazovania, v rámci ktorého boli vypočutí aj ďalší svedkovia, súd dospel k záveru, že obžalovaní sú vinní v zmysle obžaloby. Senát neuveril Dušanovi G., že drogu nepredával, a Jánovi T., že nezaobstaral samopal, ktorý s priateľom prechovávali na chate. S prihliadnutím na fakt, že prvý obžalovaný má čistý trestný register, kým druhý má v tom svojom už päť odsúdení, im súd vymeral hore uvedení tresty.
Mojím samopalom je môj fotoaparát, ktorý strieľa do celého sveta, tvrdí známy ukrajinský fotograf Alexander Čekmenev. Vyrástol na Donbase, o ktorom nafotil aj úspešnú knihu.
Známy ukrajinský fotograf Alexander ČEKMENEV publikoval aj v prestížnych zahraničných médiách vrátane amerického New York Times, britského The Guardian či v magazíne TIME. Na Slovensko prišiel v úlohe porotcu ocenenia Slovak Press Photo.
Slovenským politikom, ktorí odmietajú dodávať zbrane na Ukrajinu, odkazuje: „Ak niekto na Slovensku hovorí o tom, že netreba predlžovať vojnu na Ukrajine, nech sa pripraví na to, že potom budete mať spoločnú hranicu s Ruskom,“ hovorí Čekmenev v rozhovore pre Aktuality.sk.
Vy ste vyrástli v Luhansku, teda na Donbase, kde teraz prebieha vojna. Národnosťou ste však polovičný Ukrajinec. Aké to bolo vyrastať v 70. a 80. rokoch v tejto prevažne ruskojazyčnej oblasti z pohľadu Ukrajinca? Toto územie bolo národnostne zmiešané. Môj otec bol Rus, mama Ukrajinka. Nikdy sme tam nemali žiadne problémy, viem po rusky aj po ukrajinsky, ale rozmýšľam po rusky. Medzi Rusmi a Ukrajincami vtedy neboli žiadne rozpory. Tento konflikt bol vykonštruovaný len politikmi.
Prvý konflikt, ktorý som fotil, bol Majdan, kde sa vlastne celá vojna fakticky začala. Zomrelo tam asi sto ľudí, prevažne mladých Ukrajincov. Strieľali do nich snajperi. Boli to príslušníci Berkutu, teda špeciálnej zásahovej polície Ukrajiny. My sme však týchto snajperov nevideli na vlastné oči, strieľali zo striech a boli skrytí.
Ukrajina bola vtedy rozdelená na dva nezmieriteľné tábory - jeden chcel bližšie vzťahy s Ruskom, obyvatelia západnej Ukrajiny boli zase prevažne za zblíženie s Európskou úniou. Väčšina rozumných ľudí bola za Európu. Ale ľudí rozdelili najmä politici. Moja mama, otec aj sestra žili v časti okupovaného územia Donbasu. Ale ani oni neboli za to, aby sa ich domovina stala súčasťou ruského sveta. A všetci Ukrajinci, aj tí na východe, boli proti konfliktu s Ruskom.
Známym ste sa stali fotografiami Donbasu, o ktorom vám vyšla aj kniha. Áno, vyšla v roku 2011, ale pracovať som na nej začal už v roku 1994. Vydali ju v Nemecku a sú to príbehy o nelegálnych baníkoch. Stala sa z neho vojnová zóna, keď tam v roku 2014 časť Donbasu zabrali proruskí separatisti. Tiež sa z neho stala veľmi chudobná časť Ukrajiny, pritom v minulosti patrila k najrozvinutejším. Zobrali mi moju domovinu.
Neviem, čo sa odohráva v Putinovej hlave, ako uvažuje. Je pravdou, že vždy existovalo isté malé percento obyvateľov východnej Ukrajiny, ktoré bolo za pripojenie k Rusku. Ale načo tam vlastne Rusi išli? Pýtam sa vás. Nerozumiem tomu, načo tam Putin poslal armádu a čo čakal. Načo by mu bol Kyjev? Načo išli Rusi do Čečenska, Abcházska či do Gruzínska? Prečo si trúfol na tieto malé štáty?
Viete, ľudí by som rozdelil na dve skupiny a podľa toho sa dajú presne rozdeliť na to, či vítajú Rusov alebo nie. Prvá skupina pozerá ruskú televíziu, ktorá im vymýva mozgy šírením hoaxov a falošných správ. Druhá skupina sleduje aj iné médiá a informácie si hľadajú aj na internete. Z bežného človeka, ktorý si každý deň zapína ruskú televíziu, sa stáva vlastne akýsi zombie. Je mi týchto ľudí ľúto. Môj kamarát žijúci v Moskve presne takto opisoval, ako sa delia aj tamojší obyvatelia a platilo to už dlhé roky aj pred touto vojnou - na televíznych Moskovčanov a netelevíznych Moskovčanov. Prví veria propagande, druhí sa snažia utvoriť si názor aj z iných zdrojov.
Začiatok vojny som prespal. Keď som vstal, až na internete som sa o tom celom dozvedel. Hneď som poslal ženu a deti preč z Ukrajiny. Ja som zostal v Kyjeve. Moja 16-ročná dcéra mi povedala, že nikam neodíde, že toto je jej krajina. Takže pre mňa aj pre moju rodinu bolo extrémne ťažké rozlúčiť sa a poslať ich preč.
Časť mojej rodiny skončila na Slovensku. V prvý deň vojny mi s tým pomohol jeden môj slovenský priateľ, ktorý tu pôsobí ako dokumentarista. Ja som z Ukrajiny ani nemohol odísť, keďže sa na mňa vzťahuje mobilizácia. Do bojov som však zatiaľ nenastúpil, mám svoj vlastný samopal a tým je môj fotoaparát. Tým viem strieľať oveľa lepšie. Môj samopal strieľa ešte ďalej, keďže moje fotografie potom putujú do Európy či do Ameriky.
Niektorí slovenskí politici - a nie je ich úplne málo - hovoria, že Ukrajine nemáme posielať zbrane, pretože zbrane len predlžujú vojnu. Že im preskočilo. Našťastie Slovensko nám veľmi pomáha, každý deň sledujem správy, ako od vás prichádza nová a nová pomoc, najnovšie nám darujete aj migy. To je pre nás skutočná pomoc.
Viete, ak niekto na Slovensku hovorí, že netreba predlžovať vojnu na Ukrajine, nech sa pripraví na to, že potom budete mať spoločnú hranicu s Ruskom. U vás v Bratislave boli v roku 1968 ruské tanky, prečo na to niektorí zabúdajú? Chcete vari, aby sa tam ruské tanky opäť vrátili?
Takže ak sa ma pýtate, čo by som takýmto politikom odkázal, je to jednoduché: sú to hlupáci. Ale vlastne neviem, či sú len hlúpi, alebo zobú z ruskej ruky.
Kalašinkova sa dodnes vyrobilo cca 100 miliónov kusov. Vyrába sa asi v 20 krajinách, iba tri z nich však riadne platia licenčné poplatky. Od konca štyridsiatych rokov sa zbraň vyskytla v každom vojnovom konflikte, od Kórey až po Irak. Počas vojny vo Vietname americkí vojaci vo veľkom odhadzovali svoje zbrane, ktoré sa v nehostinných podmienkach džungle stali nespoľahlivými, a kradli kalašnikovy a muníciu od nepriateľa. Istý americký predajca zbraní na adresu kalašnikova poznamenal, že ruská výroba sa spozná - vraj je to ako s vínom. Ak je najlepšie, tiež vám napadne francúzske. Hoci sa v súvislosti s úspechom vynálezu ponúka opak, Michail Kalašnikov na svojom samopale nezbohatol. V Sovietskom zväze sa totiž zbraň nedala patentovať, a tak namiesto života milionára ďalej pracoval v iževskej zbrojovke a na penzii žil z nevysokého dôchodku.
To, že jeho vynález pripravil o život milióny ľudí a že dnes ho nezriedka používajú lúpežnícke a teroristické organizácie, ho nikdy veľmi netrápilo. „Ja som ho zostrojil na obranu vlasti,“ hovoril. „Ak sa zbraň zneužíva na niečo iné, nemôžu za to jej tvorcovia, ale politici neschopní riešiť konflikty mierovou cestou. Nie zbraň zabíja, ale ľudia.“ Michail Kalašnikov zomrel vo svojom rodisku 23. decembra 2013 vo veku 94 rokov.
Českým bádateľom sa podarilo nájsť a identifikovať osobnú pištoľ Jozefa Gabčíka. Jedného z výsadkárov, ktorí v roku 1942 vykonali v Prahe atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha.
Keď sa Gabčíkovi zasekol samopal Sten britskej výroby a bomba vrhnutá Janom Kubišom v zákrute Heydricha len zranila, pokúšal sa ho Gabčík ešte zastreliť americkou pištoľou typu Colt Model 1903 Pocket Hammerless - opäť bezvýsledne.
Historici ju nazývajú „svätým grálom“ československého protinacistického odboja, uviedla v piatok (27. 5.) stanica ČT24. Podľa Pavla Černého, bývalého policajta a prezidenta spolku Liga Libe, je nedávno nájdená pištoľ nielen zbraňou, ktorou strieľal Gabčík na Heydricha. Ide aj o zbraň, ktorú mal pri sebe pri konečnom boji v krypte pražského Chrámu svätých Cyrila a Metoda.
„Ide o zbraň, ktorá strieľala podľa správ gestapa proti obergruppenführerovi Heydrichovi; ktorá strieľala po jeho šoférovi Kleinovi a ktorou na 99,9 percenta Gabčík nakoniec tiež ukončil v krypte svoj život,“ ozrejmil Černý.
Dodal, že totožnosť zbrane s výrobným číslom 539370, ktorú verejnosti prvýkrát predstavil vo svojom dokumente „Anthropoid - zákruta“, a jej spojenie s Jozefom Gabčíkom potvrdzujú údaje z Londýna, ako aj z Berlína.
Jej osudy po boji v krypte boli komplikované. Najprv sa jej - tak ako ostatných vecí padlých československých vojakov - zmocnili Nemci a uložili v sídle gestapa v Petschkovom paláci. Po vojne odtiaľ tieto veci odviezli inam.
Teraz je predmetná zbraň v súkromnom vlastníctve; jej majiteľ si praje zostať v anonymite. Pištoľ však nekupoval ako Gabčíkovu zbraň - v tom čase to nebolo známe, aj keď sa dalo predpokladať, že patrila niektorému z výsadkárov.
Sten, ktorý sa Gabčíkovi zasekol, zostáva zatiaľ nezvestný. Historici veria, že by sa časom mohol nájsť aj ten.
Po atentáte z 27. mája 1942 nasledovala v Protektoráte Čechy a Morava tzv. heydrichiáda - nacistický teror a masové popravy, ktoré vyvrcholili v júni 1942 vyhladením českých obcí Lidice a Ležáky nemeckou armádou.
Jozef Gabčík sa narodil v roku 1912 v Poluvsí, ktoré je dnes mestskou časťou Rajeckých Teplíc.