Slovenský jazyk je bohatý na rôzne frazeologizmy a ustálené slovné spojenia, ktoré často nesú hlbší význam, než by sa na prvý pohľad zdalo. Jedným z takýchto výrazov je aj "Na teba je škoda aj náboj". Tento expresívny obrat sa používa v situáciách, keď chceme vyjadriť hlboké opovrhnutie, pohŕdanie alebo presvedčenie, že niekto alebo niečo nestojí za žiadnu námahu, pozornosť alebo dokonca ani za minimálnu investíciu.
Význam a použitie
Doslovný význam tohto výrazu hovorí o tom, že aj náboj, ktorý by bol použitý na danú osobu alebo vec, by bol zbytočný. Náboj, ako symbol zbrane, predstavuje určitú silu, energiu alebo prostriedok na dosiahnutie cieľa. Ak povieme, že je na niekoho škoda aj náboj, znamená to, že daná osoba alebo vec je tak bezvýznamná, že ani použitie sily alebo energie by neprinieslo žiadny užitočný výsledok.
Výraz sa často používa v hovorovej reči, v literatúre alebo vo filme, kde má za cieľ zdôrazniť negatívny postoj hovoriaceho k určitej situácii alebo osobe. Môže byť použitý v rôznych kontextoch, napríklad:
- V politike: Keď chceme vyjadriť, že určitý politik alebo politická strana je tak neschopná alebo skorumpovaná, že nemá zmysel sa ňou zaoberať alebo ju kritizovať.
- V medziľudských vzťahoch: Keď cítime hlboké sklamanie alebo opovrhnutie voči niekomu, kto nás zradil alebo sklamal.
- V hodnotení práce alebo výkonu: Keď sme presvedčení, že niekoho práca alebo výkon je tak nekvalitný, že nestojí za žiadnu pozornosť alebo odmenu.
Emocionálny dopad
Použitie výrazu "Na teba je škoda aj náboj" má silný emocionálny dopad. Vyjadruje nielen negatívny postoj, ale aj hlbokú frustráciu a bezmocnosť. Je to prejav toho, že hovoriaci stratil akúkoľvek nádej na zmenu alebo zlepšenie situácie. Zároveň môže tento výraz pôsobiť veľmi urážlivo a zraňujúco, pretože naznačuje, že daná osoba alebo vec je úplne bezcenná a nehodná akejkoľvek snahy.
Je dôležité si uvedomiť, že použitie tohto výrazu by malo byť zvážené a primerané situácii. Hoci môže byť v niektorých prípadoch účinným prostriedkom na vyjadrenie negatívnych emócií, v iných situáciách môže spôsobiť zbytočné zranenie a konflikt. Preto je vždy potrebné zvážiť kontext a možné dôsledky použitia tohto expresívneho obratu.
Prečítajte si tiež: Všetko o Elektrickom Náboji a Poli
Fotografa Tomáša Halásza poznáte už z ephoto.sk z rozhovoru, ktorý sme uverejnili v roku 2011. Čas pokročil a Tomáš získal ocenenie Foto roka 2014, ktorú organizuje Nadácia VUB, za sériu fotografií s názvom Cesta do paláca. Tomáš, ako sa má fotograf keď vyhrá Foto roka 2014? Pravdaže sa teším, Foto roka je súťaž, kde sa my novinárski fotografi stretávame s výtvarnými fotografmi. Som preto veľmi rád, že sa v tejto konkurencii porota rozhodla vybrať na prvé miesto moju fotoesej Cesta do paláca s A. Kiskom.
Je to samozrejme ohodnotenie mojej práce ako takej, ale čo ma viac teší, je skutočnosť, že to ukazuje mladým dokumentaristom, že má cenu robiť na osobných súkromných projektoch. Dúfam, že ich to bude inšpirovať k foteniu kvalitného dokumentu. Tiež chcem povedať, že úspech v súťaži ma neteší len kvôli môjmu fotografickému egu. Keďže je teraz moje meno známejšie, aj nové projekty, ktoré robím pre neziskovky budú mať určite väčší dosah.
Keď si začal fotiť tento projekt, išlo ti o to, aby boli fotky výtvarnejšie, pravdivé alebo skôr o portrét Kisku? Prvotná motivácia bolo urobiť čo u nás ešte nikto nespravil, a teda zachytiť celú cestu kandidáta do prezidentského paláca, celú kampaň. V Amerike sa to robieva už možno niekoľko desaťročí, že jeden fotograf má na starosti jedného kandidáta a sleduje ho aj dva roky až po samotné voľby. A zsk je nástup prezidenta k moci aj historicky zaznamenaný. U nás, a pokiaľ viem ani v Stredoerópskom kontexte, prezidentskú kampaň zatiaľ takto nikto nezachytil. Som rád, že sa mi to podarilo a že s tým Andrej Kiska súhlasil. Dali sme si dopredu veľmi jasné pravidlá.
Ja som mal možnosť bližšieho prístupu k A. Kiskovi počas kampane, ako mal bežný novinár. Zároveň som nechcel nič publikovať počas kampane, aby som jeho kampaň nejako neovplyvnil. Tím A. Kisku mal právo vidieť výber fotografií pred zverejnením, ale už nemal právo do nich nijako zasahovať. Čiže sme si jasne povedali, že toto bude novinárska práca a nie ich promo. Spočiatku som z vizuálneho hľadiska uvažoval, či sa zamerať viac na logá, prácu s hĺbkou ostrosti, alebo fotiť externým bleskom, aby som do toho dal nejaký väčší fotografický rukopis. No hneď po prvých foteniach som si uvedomil, že toto nie je americká kampaň, a že zákulisie kampane je na počudovanie veľmi obyčajné.
Je tam napríklad fotografia, kde dvaja páni sedia na parapete v kancelárii. Keby ste nevedeli o koho ide, tak by ste povedali, že to sú obyčajní dvaja ľudia čo pracujú v kancelárii. A pritom jeden z nich je teraz prezident. Je tam aj fotka, kde Andrej Kiska sedí síce v saku, ale pri nejakých naskladaných stoličkách, kdesi v zákulisí v malom „kulturáku“ na dedine. Čo je vo veľkom kontraste k americkým kampaniam, kde sú veľké priestory, premyslené dekorácie, vlajky a je tam dokonalé osvetlenie. Kdeže. Naozaj som chcel zachytiť túto obyčajnosť formou klasického zobrazovania čistých kompozícií, žiadnych výnimočných techník. Bol to môj ďalší experiment, ktorý som počas tejto kampane aplikoval v praxi.
Prečítajte si tiež: Praktický návod: Oprava nábojov Škoda
Dával som niektoré momentky na môj instagram, fotené smartfónom. Síce som neukázal finálne dielo, ale možno som takto sprevádzal divákov príbehom v reálnom čase. Veľmi veľa som sa týmto experimentom naučil. Na Slovensku ešte nikto poriadne nepoužíva instagram na novinárske účely. Bol to zaujímavý experiment aj v tom, že som raz fotil veľkou D-SLR a potom telefónom. Takže som sa rozhodoval nielen čo odfotím, ale aj čím to odfotím. Nedá sa naraz fotiť všetkým. Pri inaugurácii som robil dokonca “live” photostream na Instagram.
Zabŕdneme trošku do techniky. Áno, z jednej strany mi to bolo ľúto, že som nemohol fotiť všetko zrkadlovkou. Z druhej strany som bol rád, že smartfón dával fotkám inú vizuálnu formu. Kým pri zrkadlovke som chcel prirodzený výstup a normálne farby, tak pri smartfóne som ulietal na filtroch a hral sa s tým obrazom v inom kontexte. A veľa som sa toho naučil.
Na čom teraz pracuješ? Počas cesty po Slovensku, kde pre projekt Darujte Vianoce, zachytávam príbehy z darcovskej stránky dakujeme.sme.sk, kde ľudia žiadajú o finančnú pomoc nie pre seba, ale pre niekoho, kto ju potrebuje. Ide často o veľmi ťažké sociálne príbehy. Kde je dieťa ťažko choré, rodina sa ocitla v zlej finačnej situácii nie svojou vinou a podobne. Ja niektoré tieto rodiny navštívim urobím krátku reportáž a napíšem aj článok o ich osudoch. Posledné roky v novinárskom svete ma prinútili aj písať. Som rád, že to tak je, lebo mám bližší vzťah s danou rodinou. Nemotivuje ma mať najsilnejšie fotky alebo ukázať len tú veľkú chudobu. Mojou motiváciou je ukázať nádej v danom príbehu, či dôstojnosť tých ľudí a hlavne im pomôcť.
Áno, každý rok tieto aktivity vyhodnocujeme. Fotografie nie, len článok, ale nie schvaľovať, skôr im dám overiť fakty, ktoré sú veľmi komplikované... Toto je to, čo ma zmenilo po charitatívnej výstave House of Family. Snažím sa presiahnuť tú novinársku métu, informovať a posunúť sa k tomu ako aj naozaj pomôcť a niečo ovplyvniť. Vôbec nie som človek, ktorý rád chodí do strašnej chudoby, len aby mal zaujímavý obrazový či výtvarný materiál. Pre mňa je dôležitý zmysel.
Tento rok bol pre mňa zlomový, jednak aj kvôli foteniu kampane A. Kisku. Viac som bol motivovaný investovať do vzdelania. Napríklad som sa prihlásil na workshop so svetovým fotografom Ed Kashim. Bol som tiež vybraný do polročného mentorského programu agentúry VII, ako jeden z dvadsiatky účastníkov z celého sveta. Investícia do vzdelania je potrebná preto, aby som lepšie mohol komunikovať príbehy, na ktorých robím. Do budúcna plánujem spracovať témy, ktoré sú na Slovensku v úzadí, problematiku násilia na ženách, svet homosexuálov a podobne.
Prečítajte si tiež: Škoda Octavia: výmena zadného náboja
Fotím len pre magazín Mono.sk, kde som aj fotoeditorom. Snažím sa vyberať to najlepšie zo svetovej a slovenskej fotožurnalistiky a u nás to odpublikovať. Sme neziskový projekt a fungujeme na dobrovoľnej báze. Účty mi platia komerčné zákazky a som rád, že moji klienti vidia, že cez danú zákazku podporujú nepriamo aj moje vlastné neziskové projekty, na ktorých práve robím. Mono.sk sme založili minulý rok, lebo sa nám chcelo :-). Je to priestor pre novinárske experimenty, long-form články a kvalitnú fotožurnalistiku.
Poďme trošku do inej oblasti. Aký má byť podľa teba dokument? Farebný, čiernobiely alebo si vyberáš podľa témy? Séria House of Family bola monochromatická a esej Cesta do paláca je farebná. Ja osobne si vyberám podľa projektu. Pri téme sirotinca House of Family mi čiernobiely výstup pomohol zamerať pozornosť viacej na dej, na ľudí a sceliť celú sériu fotografií. Nová esej je farebná preto, aby som potlačil nejakú vizuálnu bariéru vo vnímaní, cez prirodzené farby a primeranú úpravu. Čiže u mňa to vždy záleží od konkrétneho projektu.
Pri niektorých témach sa snažím narušiť klišé, napr. Rómov som fotil svojho času farebne, lebo čierno-bielo ich fotil asi každý. A nepovie to nič nové. Nie je dôležité všeobecne určiť čo je lepšie. Veľmi by som chcel, ale zatiaľ mi nevyšla taká téma. Oslovila ma výstava A. Kozyreva, tá bola skvelá, čo ale asi nikoho neprekvapilo. Sklamali ma niektoré povrchné reportáže. Fotografa fotografom nerobí to, koľko svojimi fotkami zarobí, ale to, čo fotí a čo na fotografiách je. Naozaj dnes nie je dôležité, či sa má človek, ktorý fotí len cez víkendy fotkou živiť a zanechať svoju dobre platenú prácu. Bohužiaľ dnes pri celosvetovom aj Slovenskom trende vývoja tlačovín a spravodajstva vidieť, že najlepšiu fotožurnalistiku budú robiť fotografi, ktorí nepracujú v médiách.
Lebo médiá majú obmedzené možnosti, rozpočty a priestor. Sú to ľudia ako napr. Vieš si predstaviť, že by si nechal dokument a fotil napr. Viem si predstaviť fotiť módu na charitatívne účely, ale určite inak ako to teraz vidím v časopisoch. Viem si predstaviť, že možno raz budem z príbehov vyčerpaný a budem fotiť krajinky.
Som rád, že slovenské zastúpenie Nikonu ma oslovilo s tým, že poznajú moju prácu a či by som mal záujem robiť pre nich ambasádora. S radosťou som to prijal, je to ďalšia možnosť ako prezentovať moju robotu. Fotografa samozrejme nerobí technika, ale technika je integrálna súčasť procesu vzniku fotografie. Niečím to musíme nafotiť. Ja napríklad milujem čiernobielu fotografiu, klasický proces, ale nie som nasilu nostalgický. Viem, že pri mojom štýle práce digitál naozaj využijem.