Legendárna útočná puška AK-47, známa pod názvom Kalašnikov, si vďaka svojej jednoduchosti a spoľahlivosti získala popularitu po celom svete. Odhaduje sa, že "kalašnikovov", originálov aj kópií, vzniklo približne 100 miliónov kusov. Zbraň sa dostala do výzbroje stovky štátov a mnohých povstaleckých aj teroristických hnutí a prenikla aj do štátnych znakov či vlajok niektorých krajín.
AK-47 alebo kalašnikov, jedna z najpoužívanejších zbraní sveta, má už 70 rokov. Existuje niekoľko verzií príbehu o vzniku slávneho samopalu AK-47. Jedna hovorí, že Kalašnikov len okopíroval nemeckú útočnú pušku Sturmgewehr-44. Ďalšia, že ruský technik nemohol vynájsť a vyhrať súťaž v konštrukcii zbrane nad ostatnými odborníkmi, keďže mal len minimálne vzdelanie.
Konštruktér legendárnej zbrane Michail Kalašnikov, ktorého 100. výročie narodenia pripadá na dnes, 10. Jeden z najslávnejších Rusov sníval o kariére vynálezcu už od detstva. Narodil sa v dedine Kurja na Altaji v roku 1919 v rodine, ktorú neskôr označili za kulakov. Pochádzal zo 17 detí, z ktorých sa dospelosti dožilo šesť jeho bratov a dve sestry. Už počas vojenskej služby prejavil talent vynálezcu.
Generálporučík Michail Kalašnikov, konštruktér zbrane AK-47, sa narodil v roku 1919 ako 17. dieťa do mnohopočetnej rodiny v altajskej tajge. V malej dedinke, vzdialenej od železnice 60 km, nemal šancu na väčšiu kariéru. Odmala ho však fascinovala technika, čo určilo jeho osud. Vymyslel počítadlo výstrelov tankového kanónu, prispôsobil dôstojnícku pištoľ Tokarev, aby sa ňou dalo strieľať priamo z tankov.
Počas bitky o Briansk v roku 1941 bol vážne zranený a strávil dlhší čas v nemocnici. Tam počúval správy o porážkach ruských vojakov, ktorí boli zabíjaní Nemcami vyzbrojenými hlavne automatickými zbraňami. V roku 1942 sa prihlásil do armádnej súťaže na konštrukciu armádneho samopalu. V priebehu troch mesiacov v miestnej železničnej dielni zhotovil prvý prototyp AK-47. Podomácky vyrobený samopal urobil na armádu dojem.
Prečítajte si tiež: Testovanie stepperov
V roku 1944 začal pracovať na novej verzii samopalu, upravenom, pre vtedy masovo používané náboje. V súťaži však prehral so S. G. Simonovom a s jeho SKS-45 karabínou, ktorá sa v sovietskej armáde začala používať v roku 1945. Časť odbornej verejnosti riešila, že prototyp ruskej zbrane bola čiastočná alebo úplná kópia nemeckej pušky Sturmgewehr - StG-44, ktorú používala nemecká armáda na sklonku vojny. V preklade bola táto nemecká zbraň „útočná puška“.
Útočná puška v presnej vojenskej terminológii nie je samopal, ten využíval náboje do pištole a mal väčší zásobník. Najprogresívnejšie nemecké útočné pušky počas druhej svetovej vojny sa snažili vyriešiť problém, že puškový náboj bol príliš výkonný pre ručnú automatickú zbraň. Pri streľbe v dávkach a bez opory (akú mal napríklad guľomet) sa zbraň ťažko ovládala a prichádzala o svoju najočakávanejšiu výhodu - presnejšiu streľbu na väčšiu vzdialenosť. Samotní Nemci prišli s používaním skrátené puškového náboja, čím sa dosiahla presnosť streľby aj na väčšiu vzdialenosť a vysoká kadencia.
V prospech názorov, že ruskí konštruktér len okopíroval nemeckú zbraň hovorí výrazná podobnosť vo vzhľade oboch zbraní. V oboch verziách zbrane, či už nemeckej alebo sovietskej, neboli žiadne podstatne inovatívne prvky, všetky boli známe už pred druhou svetovou vojnou. Novinkou týchto systémov bol koncept schopnosti automatickej streľby s pomerne veľkým zásobníkom. Skrátený náboj umožnil kompromis medzi palebnou silou samopalu, dostrelom a presnosťou pušky.
AK takisto obišiel nemeckú vzorku úrovňou výroby. Kalašnikov odsával z hlavne prachové plyny prostredníctvom plynového kanálika, čím sa zbraň stala odolnou. Automatické pušky iných výrobcov riešili problém zasekávania sa či „mrznutia“, kalašnikov bol spoľahlivý v akomkoľvek počasí - zvládal vodu, bahno, piesok či mráz.
Michail Kalašnikov sám k tejto téme pre ruské médiá uviedol: „Nemecký systém MP-43 a MP-44 sa objavil iba v roku 1944 a ja som mal niekoľko prototypov už v roku 1942, vrátane brokovnice a samopalu.
Prečítajte si tiež: Kúpa vzduchovky online
Kalašnikov zomrel v roku 2013 vo veku 94 rokov. Na svojom vynáleze nezbohatol, a trápil ho fakt, že jeho vynález zabil milióny ľudí: „Zostrojil som ho na obranu vlasti. Ak sa zbraň zneužíva nemôžu za to jej tvorcovia, ale politici neschopní riešiť konflikty mierovou cestou.
Podľa odhadov špecialistov bolo na svete za 70 rokov vyrobených 75 až 100 miliónov kusov tejto zbrane, z toho 40 miliónov priamo v Rusku. Postupne bola zbraň viackrát zdokonaľovaná, celkovo sa vyrobilo približne 100 rôznych podtypov. V súčasnosti sú vo výrobe továrne v Iževsku AK - 101 a AK - 105, ročná produkcia dosahuje približne 100 tisíc kusov. Podľa ruských špecialistov sa ročne objaví do 900 tisíc rôznych falzifikátov tejto zbrane. Jeho legendárna spoľahlivosť a smrtiaca účinnosť z neho urobili najvýznamnejšiu pechotnú zbraň 20. storočia. Za jeho rozšírenosť môže aj fakt, že AK-47 je lacný.
Priemerná medzinárodná cena AK-47 na čiernom trhu bola v roku 2005 presne 534 USD. AKM verzia AK-47 je v súčasnosti najľahšia útočná puška na svete. Plne zaťažená váži iba 3,1 kg. Je to jediná útočná puška na svete, ktorú ľahko ovládajú aj deti. Kalašnikov žil celý život jednoduchým životom, na svojej zbrani nezbohatol.
Vývoj a použitie nemeckých samopalov v 2. svetovej vojne
Skúsenosti z druhej svetovej vojny ukázali, že väčšina bojov pozemných vojsk sa odohrávala na pomerne malom a obmedzenom priestore. Hlavnou zbraňou vojaka bola puška (väčšinou opakovacia) na výkonné náboje, ktoré umožňovali účinnú streľbu na veľké vzdialenosti, ale spravidla pri malej rýchlosti streľby a malej kapacite zásobníka. Ďalšou, počas vojny čoraz častejšie používanou zbraňou, bol samopal konštruovaný na pištoľovú muníciu.
Samopaly sa ukázali ako veľmi účinná automatická zbraň na pomerne krátke vzdialenosti, no ich celoplošnému zavedeniu do armád namiesto pušiek bránil slabší výkon a dostrel pištoľových nábojov.
Prečítajte si tiež: Nemecká airsoft prilba: Kompletný prehľad
Hľadanie novej zbrane
Pre optimalizáciu výzbroje vojakov bolo preto potrebné hľadať kompromis medzi výkonom pušky a palebnou kapacitou samopalu. Po viacerých slepých uličkách vo vývoji bolo zjavné, že treba vytvoriť nový druh náboja, ktorý bude mať menšie rozmery, no zachová si dostatočnú účinnosť. Zmenšením puškového náboja plného výkonu tak vznikol skrátený puškový náboj, takzvaný náboj stredného balistického výkonu.
Hoci pokusy vyvinúť nové vhodné strelivo a následne aj ľahšiu pušku boli už počas prvej svetovej vojny, prvým skutočne úspešným pokusom bol až nemecký náboj 7,92 mm Kurz. Na jeho základe sa Nemcom počas druhej svetovej vojny podarilo vyvinúť zbraň prakticky novej kategórie - StG 44. Označenie tejto zbrane StG, teda „Sturmgewehr“, sa zároveň stalo všeobecným pomenovaním pre nový druh armádnej zbrane - útočnú pušku.
Nová zbraň sa koncepciou vymykala všetkým vtedajším sériovo vyrábaným konštrukciám. Predovšetkým na východnom fronte po jej nasadení v bojoch zožala veľký úspech.
Výroba samopalu MP 40
Samopal MP 40 sa začal vyrábať od roku 1940 v troch zbrojovkách, ktoré patrili do vtedajšieho výrobného zbrojárskeho okruhu Thüringen (Durínsko) pokrývajúceho veľkú časť stredného Nemecka, časti území Rakúska a protektorátu Čechy a Morava. Výroba sa začala vo firme Steyr-Daimler-Puch, A. G., v Grazi, neskôr aj v Erfurte a Suhle.
Výroba samopalov MP 40 sa skončila v roku 1944, lebo ich mala vo výzbroji Wehrmachtu nahradiť kvalitatívne nová zbraň, útočná puška Sturmgewehr StG 44. Dovedna sa v priebehu rokov 1940 - 1944 vyrobilo takmer 900-tisíc samopalov MP 40 vo všetkých variantoch. Takmer výhradne ich dostával nemecký Wehrmacht.
Aj keď MP 40 predstavoval z konštrukčného hľadiska jeden z prvých moderných samopalov kompaktného typu, v boji sa prejavili jeho nedostatky. MP 40, a najmä ich zásobníky boli pomerne nespoľahlivé a veľmi citlivé na prach a nečistoty, ktoré spôsobovali časté zasekávanie. Zbrane taktiež veľmi zle znášali nízke teploty, čo sa prejavilo najmä pri nemeckom ťažení do Sovietskeho zväzu, keď pri teplotách dosahujúcich - 30° Celzia začali v zbraniach mrznúť mazacie oleje, praskať úderníky a neskôr sa celkom zablokoval pohyb záveru. Nedostatkom bola aj nízka palebná kapacita samopalu so zásobníkom na 32 nábojov. Najmä v porovnaní so sovietskym samopalom PPŠ 41 s bubnovým zásobníkom na 71 nábojov. Tento problém začala v polovici roka 1942 riešiť firma ERMA Erfurt úpravou zásobníkovej šachty samopalu MP 40 tak, aby mohla pojať dva zásobníky.
Z Suhl do sveta
Durínsky Suhl sa od raného novoveku až do roku 1945 pýšil povesťou metropoly nemeckých výrobcov ručných zbraní. Ešte v 19. storočí prevažovali vojenské druhy, ktorými zruční remeselníci dokázali vyzbrojiť polku Európy. V čase medzi vojnami, kedy armádne zákazky stagnovali, sa fabriky sústredili na lovecké a neskôr aj športové zbrane. História zbrojovky siaha až do roku 1840, kedy ju pod komplikovaným názvom C. G. Haenel Waffen u. Fahrradfabrik Suhl založil konštruktér loveckých pušiek a pruský kráľovský komisár Carl Gottlieb Haenel.
Podnik sa okrem zbraní zameriaval tiež na bicykle, čo v tom čase nebola vzácna kombinácia - oba odbory totiž vyžadovali podobné výrobné postupy. Haenel sa nebál firmu posilňovať spojenectvami s ďalšími zbrojármi. Napríklad keď v roku 1879 nemecká armáda prijala do výzbroje revolver M1879 Reichsrevolver, založil s jeho tvorcom V. C. Schilling dočasné konzorcium a získal tak podiel na lukratívnej zákazke. U civilných zákazníkov si zbrojovka získavala obľubu kvalitnými puškami, vojsko si zase cenilo Haenelove bajonety. Prelom v histórii značky prišiel roku 1921, kedy sa jej spolumajiteľom stal vizionár a konštruktér Hugo Schmeisser.
Podľa jeho patentov fabrika stavala niekoľko modelov pištolí, predovšetkým ju však preniesol do éry automatických zbraní a napriek zákazom vyplývajúcim z Versailleských mierových zmlúv zahájil vývoj samopalov. Ťažil pritom ako zo skúseností svojho otca Louisa, ktorý pre spoločnosť Bergmann staval guľomety, tak aj z vlastnej praxe s vývojom prvej "strojovej pištole" sveta: samopalom Bergmann MP 18. Spojením svojich podnikov sa páni Schmeisser a Haenel tiež snažili dostať z finančných ťažkostí.
Spolupráca niekdajších rivalov priniesla prvé ovocie roku 1928, kedy svetlo sveta uzrel samopal MP 28. Novinka sa mohla oproti svojim predchodcom pochváliť zásobníkmi na 32 rán, alebo možnosťou streľby jednotlivými ranami.
Vojnová konjunktúra
Napriek úspechu sa spoločnosť Haenel ocitla začiatkom 30. rokov na pokraji bankrotu. Keď moc v Nemecku prevzali nacisti, majitelia suhlských zbrojoviek zvetrili príležitosť. Desať podnikov zo Suhl a Zella-Mehlis sa roku 1934 do spojilo do obrieho združenia, ktoré dokázalo lobovať dosť silno, aby získalo značnú časť zákaziek pre novo budovaný Wehrmacht. Tento krok firmu Haenel zachránil a spoločnosť prežila neobyčajný rozkvet.
Zásahom do čierneho sa roku 1942 stal Schmeisserův prototyp "strojovej karabíny" MKB 42 (H), ktorá strieľala stredne výkonným nábojom 7,92 × 33 mm Kurz. Zbraň osadená 30- ranovým zásobníkom fungovala v samonabíjacom aj plne automatickom režime a vojakom mala priniesť atraktívny kompromis medzi presnou opakovacou puškou a výkonným samopalom. Po mnohých zmenách vo vývoji z nej vznikla legendárna útočná puška Sturmgewehr 44, ktorá sa stala prvou zbraňou svojej kategórie a ovplyvnila jej vývoj na desiatky rokov. Haenel sa ďalej podieľal tiež na produkcii spoľahlivého samopalu MP40 - Schmeisser jeho konštrukcii zjednodušil a vytvoril verziu MP 41 s pevnou drevenou pažbou a schopnosťou streľby jednotlivými ranami. Zbraň sa dodávala predovšetkým do Rumunska a na Slovensko.
Potom, čo začiatkom apríla 1945 dobyli Suhl americké jednotky, výroba skončila. Vojakov "strýčka Sama" navyše v júni vystriedala Červená armáda, ktorá obsadila celé Durínsko. Po vzniku východného Nemecka potom Haenel ako samostatná spoločnosť zanikol, keď sa stal súčasťou štátneho podniku Fahrzeug- und Jagdwaffenwerk "Ernst Thälmann". Pôvodné stroje i dokumentáciu Rusi odviezli do ZSSR a až koncom 40. rokov začali opäť vznikať zbrane s označením Haenel Suhl.