Počas druhej svetovej vojny bojovalo na strane nacistov prinajmenšom okolo dvoch miliónov vojakov. Väčšinu z nich tvorili dobrovoľníci, z donútenia ich bolo pomerne málo, zväčša išlo o zajatých príslušníkov Červenej armády, ktorí nedokázali zniesť neľudské pomery v nacistických lágroch. Na nemeckej strane bojovalo okolo tristotisíc bojovníkov z radov „východných“ národov a vyše stotisíc z nich počas bojov padlo.
Kapitulácia Nemecka
Prvý akt kapitulácie za prítomnosti predstaviteľov západných Spojencov podpísal nemecký generál A. Jodl a americký generál W. Bedell Smith 7. mája 1945. Podľa dohôd mali nemecké sily zložiť zbrane 8. mája o 23:01 stredoeurópskeho času. Vzhľadom na neprítomnosť vyšších predstaviteľov Sovietskeho zväzu sa nemecká bezpodmienečná kapitulácia opakovala 8. mája 1945. Za Nemecko kapituláciu podpísal Dönitzom splnomocnený náčelník najvyššieho velenia nemeckých ozbrojených síl (OKW) maršal Wilhelm Keitel, ktorý prišiel pod ochranou britských dôstojníkov.
Za ZSSR podpísal akt kapitulácie najvyššie postavený predstaviteľ štábu vrchného velenia maršal Georgij Žukov; za USA generál letectva Carl A. Spaatz. Kapitulačné podmienky boli rovnaké ako v Reims a nemecké sily mali zložiť zbrane 8. mája o 23:01 stredoeurópskeho času. Podľa moskovského času už bola hodina po polnoci nasledujúceho dňa. Aj preto väčšina krajín bývalého Sovietskeho zväzu dodnes oslavuje ako deň víťazstva nad fašizmom 9. máj.
Puška vz. 24
Základom výzbroje povstaleckej 1. čs. armády na Slovensku boli opakovacie pušky. Zbrane pochádzali zo skladov slovenskej armády, ktorá používala výzbroj československého, nemeckého a rakúsko-uhorského pôvodu. Okrem menšieho počtu starších zbraní systému Mannlicher to boli najmä opakovacie pušky vz.23 a vz.24 systému Mauser. Po 1. sv. vojne Československo zakúpilo linku na výrobu pušiek Mauser a tieto pušky sa postupne stali aj štandardnou zbraňou československého vojaka.
Po viacerých úpravách pôvodnej pušky bol do armády zavedený vz.23 a následne definitívny vz.24. Pušky sa vyrábali v Zbrojovke Brno a pomerne hojne boli exportované do celého sveta. Po rozpade Československa a vzniku slovenskej armády, táto zdedila vybavenie svojej predchodkyne armády československej republiky. Počet pušiek vz.23 a vz.24 vo výzbroji slovenskej armády bol pomerne dostatočný, aj keď časť mobilizačnej potreby musel byť pokrytý staršími puškami systému Mannlicher.
Prečítajte si tiež: Testovanie stepperov
Okrem opráv pušiek vz.23 a vz.24 došlo aj k zavedeniu adaptácie pušky vz.24, ktorá následne umožnila používanie nemeckého puškového granátometu (Gewehr Granat Geräte) používaného v slovenskej armáde ako 3 cm puškový granátomet vz.41. Po vypuknutí Slovenského národného povstania boli použité všetky dostupné pušky. Povstalci disponovali asi 40 tisícami pušiek vz.23 a vz.24, ktoré dopĺňali pušky dodané zo Sovietskeho zväzu pre partizánov a v rámci vzdušného mostu, pričom išlo najmä o koristné nemecké pušky Mauser K98k, len v menšej miere sovietske pušky Mosin.
Problémom týchto pušiek bola nemožnosť vzájomnej substitúcie jednotlivých súčiastok, a to nielen medzi puškami jednotlivých vzorov navzájom, ale aj medzi jednotlivými puškami rovnakého vzoru. Spomínaný problém sa podarilo vyriešiť na zasadaní výzbrojnej komisie čs. armády 7. februára1924, keď bola definitívne stanovená jednotná podoba novej pechotnej pušky. Puška dostala v septembri 1924 označenie ako puška vzor 24, pričom od svojich predchodkýň (najmä od pušky vzor 23 a 23a) sa líšila len v drobných detailoch.
Sériová výroba pušiek vzor 24 pre potreby armády sa v Brne naplno rozbehla začiatkom roka 1925. Takmer kompletné prezbrojenie útvarov čs. armády puškami vzor 23, 23a a 24 systému Mauser sa podarilo dosiahnuť na jar 1927. Po vzniku protektorátu Čechy a Morava sa pušky vzor 24 systému Mauser vyrábali aj naďalej, tentoraz pre potreby nemeckej armády, do výzbroje ktorej boli zavedené pod označením Gewehr 24(t). Celkovo sa pre potreby nemeckej armády od marca 1939 do konca roka 1942 vyrobilo 330-tisíc kusov.
Po skončení druhej svetovej vojny mala československá armáda k dispozícii približne 50-tisíc pušiek vzor 23, 23a a 24 systému Mauser, ktoré pochádzali z medzivojnovej produkcie. Zaujímavosťou je, že hoci hlavným odberateľom pušky vzor 24 systému Mauser bola, prirodzene, československá armáda, tak celkový súhrn produkcie na export výrazne prevýšil objednávky MNO. Puška vzor 24 systému Mauser bola vo svojich časoch veľmi modernou a spoľahlivou zbraňou. Právom bola považovaná za jednu z najlepších adaptácií a modernizácií nemeckej pušky Mauser model 1898.
Guľometná pištoľ vz.41 (MP 40)
Nemecké samopaly Maschinenpistole 38 a Maschinenpistole 40 patria asi medzi najznámejšie samopaly v histórii vôbec. Dodnes je pri tom pomerne neznámym faktom, že samopal MP 40 bol pod názvom Guľometná pištoľ Sch vz.41 aj vo výzbroji slovenskej a tým pádom aj povstaleckej armády. Pre nemeckú armádu a jej spojencov bolo počas 2. svetovej vojny vyrobených takmer milión samopalov MP 40. Nemecký vplyv v slovenskej armáde a skúsenosti z bojov na východnom fronte spôsobili záujem armády o tento druh zbrane. Na fronte sa absencia samopalov vo výzbroji riešila používaním koristných sovietskych samopalov PPD-40 a PPŠ-41.
Prečítajte si tiež: Kúpa vzduchovky online
V rámci tradičných väzieb sa slovenská armáda obrátila na Zbrojovku Brno, kde bolo objednaných tisíc samopalov ZK-383, ktoré boli do slovenskej armády zavedené pod označením Guľometná pištoľ ZB vz.42. Z objednaného množstva bolo napokon dodaných len 190 kusov a tak táto zbraň nezohrala vo výzbroji zásadnejšiu úlohu. V snahe doplniť výzbroj bol v roku 1943 testovaný a v počte dve tisíc kusov objednaný nemecký samopal MP 41. Realizácia objednávky sa omeškala a napokon posunula na december 1944. Po vypuknutí Slovenského národného povstania bola samozrejme z nemeckej strany stornovaná.
Ako náhradu za nedodané samopaly ZK-383 ponúklo Nemecko samopaly talianske. Najpočetnejším samopalom slovenskej armády sa počas vojny napokon stal MP 40. Od roku 1943 sa v rukách slovenských vojakov objavujú menšie počty samopalov MP 38 a MP 40. Pod názvom Guľometná pištoľ vz.41 mali byť používané ako zbrane veliteľov od družstva vyššie a ako osobné zbrane dôstojníkov. Po vypuknutí povstania sa približne polovica slovenských samopalov nachádzala na povstaleckom území a bola náležite využitá jednotkami 1. čs. armády na Slovensku.
Nedostatočný počet a bojové straty boli do istej miery kompenzované dodávkami zbraní od spojencov. V rámci vzdušného mostu zo Sovietskeho zväzu bolo dodaných okolo dvoch tisíc samopalov, ako sovietskych PPŠ-41, tak aj koristných nemeckých MP 40. Sovietske samopaly boli aj vo výzbroji 2. čs. paradesantnej brigády.
Raketenpanzerbüchse 43
Nemecká protitanková zbraň Raketenpanzerbüchse 43 (skrátene RPzB) je raketová zbraň, ktorá používala protitankové strelivo kalibru 88 mm. Jej vývoj nadväzoval na jednoduchú ručnú protitankovú zbraň - Panzerfaust (30M klein, 30M, 60M), zavedenú do výzbroje nemeckej armády v roku 1942. Stala sa obávanou protitankovou zbraňou. Jej náboj dokázal na vzdialenosť 30 metrov preraziť až 150 mm silný pancier.
Začiatkom roka 1943 nemecká armáda ukoristila v Tunisku niekoľko amerických ručných protitankových zbraní Bazooka, ktoré sa stali predlohou pre Raketenpanzerbüchse. Hlavným konštrukčným prvkom tejto zbrane bola 164 cm dlhá kovová rúra - odpaľovacia trubica s vnútorným priemerom 88 mm, do ktorej bol inštalovaný spúšťový mechanizmus so spôsobom odpaľovania využívajúcim elektrické impulzy. Hmotnosť celej zbrane predstavovala 9,25 kg.
Prečítajte si tiež: Nemecká airsoft prilba: Kompletný prehľad
Na streľbu sa používal raketový protitankový náboj kalibru 88 mm so špeciálne tvarovanou nábojovou hlavicou, zakončenou stabilizačnými letkami, pod skráteným označením RKpB Gr. 4322. Hmotnosť celého náboja dosahovala 3,3 kg, pričom hmotnosť samotnej nálože činila 0,6 kg. Zbraň dosahovala vysokú prieraznosť panciera (až 180 mm) na pomerne veľkú vzdialenosť (až 150 metrov). Obsluhu tvorili dvojčlenné družstvá - strelec a nabíjač. Odpaľovacia trubica vydržala vyše 200 výstrelov.
Jej hlavnou nevýhodou bolo, že pri výstrele vyvíjala silný plameň, sprevádzaný hustým čiernym dymom so splodinami, ktorý nebezpečne ohrozoval jej obsluhu a zároveň rýchlo prezrádzal pozíciu. Práve pre hustý čierny dym dostala zbraň medzi vojakmi prezývku Ofenrohr - piecka. Preto už v novembri 1943 zbraň modifi kovali pridaním vypuklého ochranného štítu, ktorý účinne chránil obsluhu zbrane pred plameňom a dymom. Zbraň dostala označenie Raketenpanzerbüchse 54. Vojakom prekážala pri presunoch a manévrovaní dĺžka zbrane a jej vysoká hmotnosť. Preto bola odpaľovacia trubica skrátená na 135 cm a celková hmotnosť zbrane aj s ochranným štítom sa znížila na 9,5 kg. Nový model bol do výzbroje nemeckej armády zavedený v decembri 1944.
Celkovo tak bolo všetkých verzií zbrane vyrobených približne 315-tisíc kusov. Aj napriek niektorým nedostatkom bola zbraň považovaná za veľmi účinnú. Zaujímavosťou je, že Nemci vyvíjali taktiež protilietadlovú verziu Raketenpanzerbüchse pod označením Fliegerschreck. Jej odpaľovacia trubica bola dlhá 174 cm. Vyrobených bolo 500 kusov v skúšobnej sérii. Do bojov už nezasiahli.
Prehľad zbraní
| Zbraň | Kaliber | Hmotnosť | Účinný dostrel |
|---|---|---|---|
| Puška vz. 24 | 7,92 x 57 mm Mauser | 4,05 kg | cca 500 m |
| MP 40 | 9 x 19 mm Parabellum | 3,97 kg (nabitý) | cca 100 m |
| Raketenpanzerbüchse 43 | 88 mm | 9,25 kg | 150 m |
SA-Dienstdolch M33
S návrhom na vznik služobnej dýky pre príslušníkov oddielov Sturmabteilung (SA) prišiel v polovici roku 1933 ich veliteľ Ernst Julius Röhm. Jeho návrh dostal konkrétnu podobu vďaka profesorovi priemyselnej školy v Solingene, Paulovi Woennovi, ktorý vychádzal z historickej švajčiarskej dýky Holbein. Po schválení navrhnutého dizajnu Adolfom Hitlerom bola dňa 15. decembra 1933 zavedená do výzbroje SA pod označením SA-Dienstdolch M33. Prvé kusy boli vyšším dôstojníkom SA slávnostne odovzdávané už na Vianoce roku 1933. V tamojších kruhoch preto dostala označenie aj ako tzv. Ich hlavným výrobcom sa stala nožiarska firma Carl Eickhorn v Solingene.
Tieto dýky sa na základe použitého materiálu a rozdielnych výrobných tolerancií dajú rozdeliť do troch kategórií. Prvú kategóriu predstavovali dýky tzv. raného obdobia (1933 - 1935). Tie mali kovania rukoväte a puzdra vyrábané z masívneho niklu. Ich čepeľ bola na vnútornej strane označená logom výrobcu. Puzdro bolo vyrobené z oceľového plechu a jeho povrch bol upravený hnedým brunýrovaním. Druhú kategóriu tvorili dýky tzv. prechodného obdobia (1936 - 1938). Na výrobu kovaní ich rukoväte a puzdra sa používal už iba poniklovaný oceľový plech, zinkové zliatiny či hliník. Čepele boli okrem loga výrobcu značené aj kódom a značkou RZM (Reichzeugmeisterei - Ríšsky kontrolný úrad kvality). Puzdro bolo vyrábané z oceľového plechu, avšak drahé brunýrovanie bolo nahradené acetónovým náterom.
Napokon pre tretiu kategóriu dýk tzv. neskoršieho obdobia (1939 - 1942) bolo charakteristické kovanie rukoväte z poniklovaného hliníka a kovanie puzdra výhradne z poniklovaného oceľového plechu. Orechové drevo rukoväte bolo pritom nahradené drevom hrušky, javora, duba či buka. Sériová výroba sa skončila na konci roku 1941, pričom dosiahla takmer 3 000 000 kusov. V roku 1942 bolo ich nosenie oficiálne zakázané. Zaujímavosťou je, že dňa 3. februára 1934 veliteľ SA rozhodol, že všetci dôstojníci, ktorí do organizácie vstúpili pred 31. decembrom 1931, budú obdarovaní čestnou dýkou. Tá mala na svojej vnútornej strane čepele vyleptané špeciálne venovanie v znení „In herzlicher Kameradschaft Ernst Röhm“ (V srdečnom kamarátstve Ernst Röhm). Výrobu týchto dýk zabezpečovalo 16 špeciálne vybraných firiem po celom Nemecku. Ich produkcia dosiahla 125 960 kusov.
Po tzv. Noci dlhých nožov (29. 6. - 30. 6. 1934), kedy bolo okrem iného aj odstránené vedenia SA, bolo na základe rozhodnutia č. 6747/34 zo dňa 1. Dýka na obrázku bola pod kódovým označením RZM M7/33 vyrobená vo firme Waffenfabrik F. W. Höller v Solingene v období rokov 1936 - 1938. Do zbierok niekdajšieho Dukelského múzea bola získaná dňa 20. mája 1967 kúpou od súkromnej osoby. Ide pritom o jeden z dvoch kusov tejto zaujímavým spôsobom spracovanej štandardnej pobočnej zbrane, ktoré sú vo svidníckom múzeu neoddeliteľnou súčasťou rovnošiat tzv. hnedých košieľ. Tie sa pritom z pôvodného poriadkového a ochranného 46-členného zoskupenia NSDAP vytvoreného v roku 1921 dokázali postupne rozrásť na organizáciu, ktorá mala v roku 1934 niekoľko miliónov členov.
tags: #nemecka #zbran #dostojnikov