Základom výzbroje povstaleckej 1. čs. armády na Slovensku boli opakovacie pušky. Zbrane pochádzali zo skladov slovenskej armády, ktorá používala výzbroj československého, nemeckého a rakúsko-uhorského pôvodu.
Opakovacia puška vz. 23 a vz. 24 systému Mauser
Okrem menšieho počtu starších zbraní systému Mannlicher to boli najmä opakovacie pušky vz.23 a vz.24 systému Mauser. Po 1. sv. vojne Československo zakúpilo linku na výrobu pušiek Mauser a tieto pušky sa postupne stali aj štandardnou zbraňou československého vojaka. Po viacerých úpravách pôvodnej pušky bol do armády zavedený vz.23 a následne definitívny vz.24. Pušky sa vyrábali v Zbrojovke Brno a pomerne hojne boli exportované do celého sveta.
V 30. rokoch 20. storočia pristúpila československá armáda, v súvislosti s nástupom nacizmu, k modernizácii a zabezpečeniu armády pre prípad vojny s nacistickým Nemeckom. Po rozpade Československa a vzniku slovenskej armády, táto zdedila vybavenie svojej predchodkyne armády československej republiky.
Počet pušiek vz.23 a vz.24 vo výzbroji slovenskej armády bol pomerne dostatočný, aj keď časť mobilizačnej potreby musel byť pokrytý staršími puškami systému Mannlicher. Postupom času, používaním a bojovým nasadením zbraní došlo nielen ku bojovým stratám, ale aj k technickému opotrebovaniu pušiek.
Pušiek sa tak už v prvej polovici vojny nedostávalo a tento stav sa nepodarilo plne odstrániť. V prípade starších pušiek vz.23 bola snaha ich odsunúť na „druhú koľaj“ a vybaviť nimi jednotky Pracovného sboru Národnej obrany. Vzhľadom na nedostatok pušiek tento plán nebol realizovaný a oba vzory slúžili v rámci celej armády.
Prečítajte si tiež: Návod na hru pre dvoch
Úbytok bol riešený nákupom menšieho množstva pušiek vz.24 v roku 1942 a najmä nákupom náhradných dielov od výrobcu Zbrojovky Brno, závod II Považská Bystrica. Okrem opráv pušiek vz.23 a vz.24 došlo aj k zavedeniu adaptácie pušky vz.24, ktorá následne umožnila používanie nemeckého puškového granátometu (Gewehr Granat Geräte) používaného v slovenskej armáde ako 3 cm puškový granátomet vz.41.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania boli použité všetky dostupné pušky. Povstalci disponovali asi 40 tisícami pušiek vz.23 a vz.24, ktoré dopĺňali pušky dodané zo Sovietskeho zväzu pre partizánov a v rámci vzdušného mostu, pričom išlo najmä o koristné nemecké pušky Mauser K98k, len v menšej miere sovietske pušky Mosin.
Tieto pušky boli aj vo výzbroji 2. čs. paradesantnej brigády prepravenej letecky na povstalecké územie. V priebehu povstania sa prejavil nedostatok ručných zbraní vrátane pušiek. Ručné zbrane museli v prospech bojových jednotiek odovzdať všetky tylové útvary. Výzbroj si mohli ponechať len jednotky s bojovými či výcvikovými úlohami.
Napriek tomu na konci októbra 1944 ostávalo asi päť tisíc povstaleckých vojakov bez zbrane. Koniec októbra znamenal aj koniec povstaleckej armády. V roku 1973 našli lesníci nad obcou Nižná Boca pušku vz.24 vrastenú v strome. Strom bol spílený a dopravený do Múzea SNP. Múzejníci rozbehli v tlači pátranie po osudoch objavenej zbrane, podarilo sa však získať len časť príbehu.
Objavenú pušku používal v roku 1944 neznámy povstalecký vojak. Po jeho zranení bola puška odložená medzi dva mladé stromy a vojak bol odsunutý na ošetrovňu. Na pušku sa zabudlo a postupne ju strom obrástol.
Prečítajte si tiež: Pamiatky v Sibiu
Problémom týchto pušiek bola nemožnosť vzájomnej substitúcie jednotlivých súčiastok, a to nielen medzi puškami jednotlivých vzorov navzájom, ale aj medzi jednotlivými puškami rovnakého vzoru. Bolo to preto, lebo aj napriek zavedenej strojovej výrobe sa ešte stále pomerne veľa najmä menších súčiastok vyrábalo ručne. A tak, pochopiteľne, nespĺňali presnú toleranciu umožňujúcu ich úplnú zameniteľnosť.
Spomínaný problém sa podarilo vyriešiť na zasadaní výzbrojnej komisie čs. armády 7. februára1924, keď bola definitívne stanovená jednotná podoba novej pechotnej pušky. Puška dostala v septembri 1924 označenie ako puška vzor 24, pričom od svojich predchodkýň (najmä od pušky vzor 23 a 23a) sa líšila len v drobných detailoch. Sériová výroba pušiek vzor 24 pre potreby armády sa v Brne naplno rozbehla začiatkom roka 1925.
Takmer kompletné prezbrojenie útvarov čs. armády puškami vzor 23, 23a a 24 systému Mauser sa podarilo dosiahnuť na jar 1927. Cena jednej pušky predstavovala 507 Kč za kus (bez bodáka). Do 15. marca 1939 bolo celkovo pre potreby armády vyrobených 762-tisíc pušiek vzor 24. Od roku 1937 sa ich produkcia rozbehla aj v novovybudovanom závode v Považskej Bystrici.
Po vzniku protektorátu Čechy a Morava sa pušky vzor 24 systému Mauser vyrábali aj naďalej, tentoraz pre potreby nemeckej armády, do výzbroje ktorej boli zavedené pod označením Gewehr 24(t). Celkovo sa pre potreby nemeckej armády od marca 1939 do konca roka 1942 vyrobilo 330-tisíc kusov.
Po skončení druhej svetovej vojny mala československá armáda k dispozícii približne 50-tisíc pušiek vzor 23, 23a a 24 systému Mauser, ktoré pochádzali z medzivojnovej produkcie. S ďalšou výrobou týchto pušiek sa však v povojnovom období nepočítalo, keďže predstavitelia armády hľadali už nový typ štandardnej pechotnej pušky, ktorá by bola jednotná pre celú armádu.
Prečítajte si tiež: Slovenské vzduchovky
Zaujímavosťou je, že hoci hlavným odberateľom pušky vzor 24 systému Mauser bola, prirodzene, československá armáda, tak celkový súhrn produkcie na export výrazne prevýšil objednávky MNO. Sumárny počet pušiek vzor 24 systému Mauser v rôznych prevedeniach podľa požiadaviek jednotlivých zahraničných zákazníkov totiž podľa firemného súhrnu z roka 1942 dosiahol počet 1 290 300 kusov.
Puška vzor 24 systému Mauser bola vo svojich časoch veľmi modernou a spoľahlivou zbraňou. Právom bola považovaná za jednu z najlepších adaptácií a modernizácií nemeckej pušky Mauser model 1898. V medzivojnovom období išlo v rámci československej armády o najrozšírenejšiu zbraň zavedenú do výzbroje.
Guľometná pištoľ vz.41 (MP 40)
Nemecké samopaly Maschinenpistole 38 a Maschinenpistole 40 patria asi medzi najznámejšie samopaly v histórii vôbec. Dodnes je pri tom pomerne neznámym faktom, že samopal MP 40 bol pod názvom Guľometná pištoľ Sch vz.41 aj vo výzbroji slovenskej a tým pádom aj povstaleckej armády.
Pre nemeckú armádu a jej spojencov bolo počas 2. svetovej vojny vyrobených takmer milión samopalov MP 40. Nemecký vplyv v slovenskej armáde a skúsenosti z bojov na východnom fronte spôsobili záujem armády o tento druh zbrane. Na fronte sa absencia samopalov vo výzbroji riešila používaním koristných sovietskych samopalov PPD-40 a PPŠ-41.
Komplexnejšie riešenie bolo realizované v roku 1942. V rámci tradičných väzieb sa slovenská armáda obrátila na Zbrojovku Brno, kde bolo objednaných tisíc samopalov ZK-383, ktoré boli do slovenskej armády zavedené pod označením Guľometná pištoľ ZB vz.42. Z objednaného množstva bolo napokon dodaných len 190 kusov a tak táto zbraň nezohrala vo výzbroji zásadnejšiu úlohu. V snahe doplniť výzbroj bol v roku 1943 testovaný a v počte dve tisíc kusov objednaný nemecký samopal MP 41. Realizácia objednávky sa omeškala a napokon posunula na december 1944. Po vypuknutí Slovenského národného povstania bola samozrejme z nemeckej strany stornovaná.
Ako náhradu za nedodané samopaly ZK-383 ponúklo Nemecko samopaly talianske. 1938 a 1938/42. Najpočetnejším samopalom slovenskej armády sa počas vojny napokon stal MP 40. Od roku 1943 sa v rukách slovenských vojakov objavujú menšie počty samopalov MP 38 a MP 40. V rámci výzbrojného programu Eiche objednala v roku 1943 slovenská armáda dve tisíc samopalov MP 40, príslušenstvo a dva milióny nábojov. Pod názvom Guľometná pištoľ vz.41 mali byť používané ako zbrane veliteľov od družstva vyššie a ako osobné zbrane dôstojníkov. Patrili aj do výzbroje padákových strelcov - parašutistov slovenskej armády, aj každý slovenský tank mal pridelený jeden samopal MP 40.
Počet samopalov dodaných slovenskej armáde do leta 1944 zďaleka nepokrýval plán. Po vypuknutí povstania sa približne polovica slovenských samopalov nachádzala na povstaleckom území a bola náležite využitá jednotkami 1. čs. armády na Slovensku. Nedostatočný počet a bojové straty boli do istej miery kompenzované dodávkami zbraní od spojencov. V rámci vzdušného mostu zo Sovietskeho zväzu bolo dodaných okolo dvoch tisíc samopalov, ako sovietskych PPŠ-41, tak aj koristných nemeckých MP 40. V rukách povstalcov sa ale objavili aj samopaly PPS-43. Sovietske samopaly boli aj vo výzbroji 2. čs. paradesantnej brigády.
Múzeum Slovenského národného povstania má vo svojich zbierkach viacero samopalov MP 40. Niektoré z nich je možné vďaka značeniu identifikovať ako slovenské Guľometné pištole vz.41. Najcennejšie zbierkové predmety sú tie, ktoré majú svoj vlastný príbeh spojený s konkrétnou osobou. Do zbierok Múzea SNP sa v roku 1966 dostal darom samopal MP-40, ktorý počas svojej vojenskej služby používal Martin Kučera. M. Kučera slúžil v lete 1944 pri Spojovacom prápore 2 v rámci poľnej armády gen. A. Malára. Pri odzbrojovaní slovenských jednotiek nemeckým Wehrmachtom na konci augusta 1944 patril medzi tých vojakov, ktorí sa rozhodli prejsť na povstalecké územie. Počas Povstania pôsobil M. Kučera pri Kombinovanej spojovacej rote 2 v rámci II. taktickej skupiny. Tak ako mnohí povstalci aj on si svoju zbraň odniesol domov a tak sa podarilo zachrániť pre múzejné využitie ďalší autentický predmet z čias SNP. Cennými prírastkami Múzea SNP sú tiež fotografie a spomienky M. PhDr.
Raketenpanzerbüchse 43
Nemecká protitanková zbraň Raketenpanzerbüchse 43 (skrátene RPzB) je raketová zbraň, ktorá používala protitankové strelivo kalibru 88 mm. Jej vývoj nadväzoval na jednoduchúručnú protitankovú zbraň - Panzerfaust (30M klein, 30M, 60M), zavedenúdo výzbroje nemeckej armády v roku 1942. Stala sa obávanou protitankovou zbraňou. Jej náboj dokázal na vzdialenosť 30 metrov preraziť až 150 mm silný pancier. Prvým bol jej pomerne malý dostrel (účinný 30 - 60 metrov). Druhým, že išlo o zbraň na jedno použitie.
Začiatkom roka 1943 nemecká armáda ukoristila v Tunisku niekoľko amerických ručných protitankových zbraní Bazooka, ktoré sa stali predlohou pre Raketenpanzerbüchse. Hlavným konštrukčným prvkom tejto zbrane bola 164 cm dlhá kovová rúra - odpaľovacia trubica s vnútorným priemerom 88 mm, do ktorej bol inštalovaný spúšťový mechanizmus so spôsobom odpaľovania využívajúcim elektrické impulzy. Hmotnosť celej zbrane predstavovala 9,25 kg.
Na streľbu sa používal raketový protitankový náboj kalibru 88 mm so špeciálne tvarovanou nábojovou hlavicou, zakončenou stabilizačnými letkami, pod skráteným označením RKpB Gr. 4322. Hmotnosť celého náboja dosahovala 3,3 kg, pričom hmotnosť samotnej nálože činila 0,6 kg. Zbraň dosahovala vysokú prieraznosť panciera (až 180 mm) na pomerne veľkú vzdialenosť (až 150 metrov). Obsluhu tvorili dvojčlenné družstvá - strelec a nabíjač. Odpaľovacia trubica vydržala vyše 200 výstrelov.
Vojaci si ju však veľmi neobľúbili. Jej hlavnou nevýhodou bolo, že pri výstrele vyvíjala silný plameň, sprevádzaný hustým čiernym dymom so splodinami, ktorý nebezpečne ohrozoval jej obsluhu a zároveň rýchlo prezrádzal pozíciu. Práve pre hustý čierny dym dostala zbraň medzi vojakmi prezývku Ofenrohr - piecka. Strelci museli byť chránení ohňovzdornou pláštenkou a plynovou maskou. Tým sa však výrazne zhoršila ich pohyblivosť a schopnosť účinne zamerať cieľ. Navyše pre dym bolo veľmi obmedzujúce použitie zbrane v zastavaných územiach.
Preto už v novembri 1943 zbraň modifi kovali pridaním vypuklého ochranného štítu, ktorý účinne chránil obsluhu zbrane pred plameňom a dymom. Strelec už nemusel nosiť ohňovzdornú pláštenku a plynovú masku. Zbraň dostala označenie Raketenpanzerbüchse 54. Hmotnosť modifi kovanej zbrane vzrástla síce na 11 kg, no bolo pre ňu vyvinuté nové strelivo pod označením RKpB Gr. 4992 so zvýšeným obsahom nálože.
Pôvodne malo byť vyrobených 382 000 kusov Raketenpanzerbüchse 54, ale najmä pre spojenecké nálety sa produkcia zastavila v júli 1944 na čísle 289 151 kusov. Vtedy bol už ukončený vývoj tretieho modelu tejto zbrane pod označením Raketenpanzerbüchse 54/1. Vojakom prekážala pri presunoch a manévrovaní dĺžka zbrane a jej vysoká hmotnosť. Preto bola odpaľovacia trubica skrátená na 135 cm a celková hmotnosť zbrane aj s ochranným štítom sa znížila na 9,5 kg. Bonusom boli zdokonalené mieridlá. Nový model bol do výzbroje nemeckej armády zavedený v decembri 1944. Do konca vojny bolo napokon dodaných 25 750 kusov.
Celkovo tak bolo všetkých verzií zbrane vyrobených približne 315-tisíc kusov. Aj napriek niektorým nedostatkom bola zbraň považovaná za veľmi účinnú. Už pri prvom, dobre mierenom výstrele sa strelcovi podarilo zničiť nepriateľský tank.
Zaujímavosťou je, že Nemci vyvíjali taktiež protilietadlovú verziu Raketenpanzerbüchse pod označením Fliegerschreck. Jej odpaľovacia trubica bola dlhá 174 cm. Vyrobených bolo 500 kusov v skúšobnej sérii. Do bojov už nezasiahli. Okrem Nemecka využívali Raketenpanzerbüchse v priebehu druhej svetovej vojny v menšej miere aj jeho spojenci.
Prehľad zbraní
| Zbraň | Kaliber | Hmotnosť | Účinný dostrel |
|---|---|---|---|
| Puška vz. 24 | 7,92 x 57 mm Mauser | 4,05 kg | cca 500 m |
| MP 40 | 9 x 19 mm Parabellum | 3,97 kg (nabitý) | cca 100 m |
| Raketenpanzerbüchse 43 | 88 mm | 9,25 kg | 150 m |
Puška Bren
Pred tromi rokmi poskytol vtedajší minister obrany Martin Glváč rozhovor denníku SME, v ktorom popisoval svoje vyzbrojovacie plány. Uplynuli štyri mesiace a Glváč nechal nakúpiť 688 českých pušiek Bren - za 1,5 milióna eur bez súťaže a v úplnej tichosti.Puška Bren prezvala názov po britskom guľomete z čias druhej svetovej vojny, ktorý vznikol ako vylepšená verzia guľometu zbrojovky Brno. Skratka „Bren“ odkazovala na mestá Brno a Enfield, kde sa guľomet vyrábal.
V júli 2014 sa Glváč stretol s českým ministrom obrany Martinom Stropnickým v priestoroch vojenského závodu v Novákoch, kde Česká zbrojovka rozbiehala novú prevádzku. Glváč v tom čase ešte popieral, že by išiel nakupovať české útočné pušky.Pušky kúpili primárne pre novo budovaný prieskumný prápor s označením ISTAR. Glváčovo ministerstvo pôvodne tvrdilo, že tento prápor - určený pre medzinárodné jednotky - treba vyzbrojiť čo najskôr. Aké sú s puškami skúsenosti, nie je známe, podľa všetkého zatiaľ neboli nasadené v zahraničnej operácii. Denník N sa spýtal hovorkyne súčasného ministra Petra Gajdoša, ako hodnotí rozhodnutie kúpiť prvú verziu pušiek.
Slovenskí vojaci sú štandardne vyzbrojení samopalmi vzor 58, ktoré pochádzajú ešte z federálnej výzbroje. Exminister Glváč tvrdí, že nové pušky žiadali v prvom rade vojaci. „Spomínané rozhodnutie z roku 2014 bolo realizované na základe požiadavky ozbrojených síl, s ktorou som súhlasil.Na Glváčovu stranu sa v tom čase postavilo aj vedenie armády, ktoré si pochvaľovalo, že vďaka puškám z Uherského Brodu budú môcť lepšie spolupracovať s českou armádou. Za každú z českých pušiek bez príslušenstva zaplatilo ministerstvo 2324 eur. Českí vojaci už niekoľko rokov využívajú pušky Bren aj v Afganistane. Či aj Slováci už využili nové pušky v bojovej operácii, nechcela hovorkyňa prezradiť.
Ďalším z jeho argumentov bolo, že Česká zbrojovka sa zaviazala na Slovensku investovať a zriadiť montážnu halu v priestoroch Vojenského opravárenského podniku v Novákoch. „Dvesto ľudí v tej hladovej doline dostane prácu. Česká zbrojovka dodala svoje pušky okrem českej a slovenskej armády aj mexickej federálnej polícii. V menšej miere zbrojovke pomohol aj tri roky starý nákup exministra Glváča.V roku 2014 podľa dostupných informácií neexistoval model útočnej pušky, na ktorý sa informujete. Podľa oficiálnych internetových stránok našich českých partnerov táto nová generácia útočnej pušky prezentovaná AČR až v októbri 2015. Spomínané rozhodnutie z roku 2014 bolo realizované na základe požiadavky OS SR, s ktorou som súhlasil. S odstupom času možno konštatovať, že podobné strategické partnerstvá ako spolupráca medzi MO ČR a MO SR v oblasti vyzbrojovania a unifikácie vojenského materiálu majú svoj zmysel.