Guľomet je automatická strelná zbraň kalibru do 20 mm. Podľa kalibru bývajú rozdeľované na malokalibrové - kalibru do 10 mm a veľkokalibrové - kalibru od 10 do 20 mm. O guľometoch ako automatických zbraniach hovoríme, pokiaľ používajú náboje s plášťovou strelou. Pokiaľ používajú strelu s vodiacimi nákružkami, patria už medzi automatické kanóny. Malokalibrové guľomety sa obvykle delia na ľahké (ručné, s dvojnožkou), ťažké (s podstavcom) a univerzálne.
Prvé guľomety a ich vývoj
Prvým funkčným guľometom nasadeným v boji bol viachlavňový mechanický guľomet systému Gatling (1862), poháňaný kľukou, s kadenciou 560 rán/min. Vytvoril ho Američan Richard Gatling. Zbraň použili v Americkej občianskej vojne. Zbraň nebola celkom automatická, napriek tomu je označovaná ako prvý guľomet.
Neskôr sa objavila konštrukcia Maxim (1885 - 1890), ktorá pracovala s krátkym záklzom hlavne. Maximov guľomet mal kadenciou okolo 500 rán/min. V 1. svetovej vojne boli najpoužívanejšie osvedčené guľomety typu Maxim. Angličania uprednostňovali ťažké guľomety Vickers vychádzajúce z konštrukcie Maxim a ľahšie bubnové guľomety Lewis, vlastnej výroby. Nemci nazývali svoje guľomety - kópie guľometu Maxim, jednoducho „Machinengewehr“ (strojová puška, strojová zbraň). Američania používali model Browning. Vlastné konštrukcie guľometov používalo Francúzsko a Rakúsko-Uhorsko. Guľomety sa stali jednou z príčin, prečo sa vojna stala statickou.
Medzivojnové obdobie a 2. svetová vojna
Počas medzivojnového obdobia sa objavilo mnoho nových konštrukcií ako M2 Browning kalibru 12,7 mm (0,50 palca). Armády začali vyhľadávať ľahšie automatické zbrane pre jednotlivcov. Začali sa intenzívne používať ľahké guľomety a automatické pušky.
Veľmi kvalitné guľomety boli vyvinuté a vyrábané v Československu (ľahký guľomet ZB vz. 26, vyrábaný vo Veľkej Británii ako BREN, a ťažký guľomet vz. 24). Nemcom sa pred vojnou podarilo vyrobiť veľmi úspešný viacúčelový guľomet MG 34, s podporou ktorého postupovala nemecká pechota celú vojnu. Zbraň bola inštalovaná i do tankov a lietadiel.
Prečítajte si tiež: Prípad Ötzi: Staroveká vražda odhalená
Koncept guľometov sa veľmi nezmenil, najznámejšou novinkou bol systém Vulcan s rotujúcim zväzkom hlavní, ktorý oprášil starý koncept gatling a dosiahol kadenciu až 6 000 výstrelov/min (100 rán za sekundu) s elektrickým odpaľovaním munície, pretože klasické úderníky by nevydržali namáhanie pri streľbe a nezaručovali spoľahlivé odpálenie náboja.
Experimentálne verzie šesťhlavňového guľometu XM-134 dosiahli rýchlosť paľby až 24 000 výstrelov za minútu, ale takáto extrémna rýchlosť paľby zatiaľ nemá praktické uplatnenie a navyše bola dosiahnutá len na veľmi krátky čas niekoľkých sekúnd a rýchlo dochádzalo k poškodeniu zbrane extrémnym tepelným namáhaním pri streľbe.
Nemecký univerzálny guľomet MG 42
7,92 mm nemecký univerzálny guľomet MG 42 sa nachádza v zbierke VHÚ - Mo VHM Svidník (Vojenský historický ústav - Múzejné oddelenie Vojenského historického múzea Svidník). Univerzálny guľomet MG 42 bol vyvinutý a zavedený do výzbroje Wehrmachtu v priebehu druhej svetovej vojny, na jar 1942. Z konštrukčného hľadiska tento guľomet v podstate predstavoval inovovanú a zároveň aj zjednodušenú verziu svojho predchodcu - univerzálneho guľometu (Rheinmetall) MG 34, ktorý bol do nemeckej armády zavedený v roku 1936.
Univerzálny guľomet MG 34 sa vyznačoval výbornými konštrukčnými vlastnosťami. Guľomet sa dal nabíjať prostredníctvom nábojových schránok aj nábojových pásov. Mohol byť na rôznych typoch dvojnožiek (ako ľahký guľomet) a trojnožiek (ako ťažký guľomet). Využíval sa aj vo vojenských lietadlách, v tankoch a obrnených vozidlách. V boji sa prejavili nedostatky jeho konštrukcie.
Zvýšená citlivosť na mráz, ľad, prach a bahno, ktoré spôsobovali jeho časté zasekávanie. Z technologického, časového a finančného hľadiska bola jeho výroba veľmi náročná. Väčšina jeho súčastí sa vyrábala frézovaním. Preto bola koncom roku 1939 vyhlásená súťaž na novú, zdokonalenú zbraň. Ako najlepšia sa napokon ukázala konštrukcia Ing. Wernera Grünera z Döbelnu pod označením MG 39. Tento guľomet sa už vyznačoval odolnejšou a jednoduchšou konštrukciou. Čas na výrobu sa skrátil o viac než polovicu. Konštrukciu tvorili predovšetkým lacnejšie plechové výlisky.
Prečítajte si tiež: História a vývoj nemeckých samopalov
Hlaveň a pažba zbrane boli usporiadané v jednej priamke, čo výrazne znižovalo zdvih hlavne po výstrele, čím bol guľomet pri samotnej streľbe pomerne stabilný. Hlaveň zbrane s hmotnosťou 1,8 kg mala dĺžku 530 mm a jej vývrt tvorili štyri pravotočivé drážky. Pomerne nízka hmotnosť konštrukcie záveru umožňovala guľometu dosahovať veľmi vysokú kadenciu streľby - až 1 500 výstrelov za minútu. Jeho vysoká kadencia spôsobovala, že zvuk dávky pripomínal trhanie papiera alebo látky.
Zbraň sa používala so sklápacou dvojnožkou a odnímateľným bubnovým zásobníkom s kapacitou 50 nábojov, alebo na trojnožke s nábojovým pásom s kapacitou 250 nábojov. Nevýhodou guľometu bola pri jeho nízkej hmotnosti v kombinácii s použitím výkonného streliva neveľká presnosť streľby.
Univerzálne guľomety MG 42 sa vyrábali v štyroch nemeckých firmách a v rakúskej zbrojovke Steyr-Daimler-Puch A. G. v Grazi. Išlo o prvý masovo vyrábaný guľomet, ktorého hlavné časti tvorili plechové výlisky. Od roku 1942 do konca druhej svetovej vojny bolo vyrobených približne 750 000 kusov. Okrem nemeckej armády ho využívali aj nemeckí spojenci. Najmä Fínsko, Taliansko, Slovensko a Maďarsko.
Po roku 1945 sa guľomet MG 42 stal základom pre ďalšie konštrukcie. V roku 1969 ho po prerazení na kaliber .308 Winchester (7,62×51 mm NATO) zaradil do svojej výzbroje Bundeswehr pod označením MG 3. V jeho výzbroji sa guľomet MG 3 nachádza dodnes. Pod označením M53 „Sarac“ sa guľomet MG 42 kalibru 7,92×57 mm Mauser licenčne vyrábal v bývalej Juhoslávii, kde bol naposledy použitý v priebehu tamojšej občianskej vojny. Z Juhoslávie ho exportovali do Grécka, Španielska, Turecka a do Pakistanu.
Veľkokalibrový guľomet DŠK
Veľkokalibrový 12,7 mm guľomet DŠK vzor 38/46, s výrobným číslom F1028, tvorí súčasť zbierkového fondu Vojenského historického múzea v Piešťanoch. Múzeum ho získalo kúpou v roku 2009. Na jar 2010 bol guľomet verejnosti prezentovaný v rámci výstavy Oslobodenie Slovenska v priestoroch Slovenského národného múzea v Bratislave.
Prečítajte si tiež: Vývoj a použitie nemeckých samopalov v 2. svetovej vojne
Vývoj guľometu DŠK sa začal v ZSSR v druhej polovici tridsiatych rokov minulého storočia. V roku 1938 bola prijatá konštrukcia zbrane z dielne konštruktérov Degťareva a Špagina. Prvé veľké bojové použitie guľometu bolo zaznamenané počas tzv. zimnej vojny s Fínskom a neskôr v druhej svetovej vojne. Guľomet pomerne jednoduchej konštrukcie, s jednoduchým ovládaním, vynikal spoľahlivosťou, a preto si vo vojskách rýchlo získal obľubu a dobré hodnotenie. Používal sa ako pechotná i samostatná protilietadlová zbraň, ťahaná na dvojkolesovej lafete s ochranným štítom alebo ako súčasť výzbroje tankov a obrnených vozidiel.
Po skúsenostiach s využívaním guľometu v boji počas druhej svetovej vojny sa urobili na ňom konštrukčné úpravy, po ktorých bol prijatý do výzbroje pod označením DŠK vzor 38/46. Guľomety DŠK sa používali nielen v ZSSR, ale aj v iných štátoch bývalého socialistického bloku, ako aj v krajinách tretieho sveta. V súčasnosti pretrváva vo výzbroji mnohých z týchto štátov.
V roku 1950 Československo získalo licenciu na výrobu guľometu DŠK vzor 38/46. Dodanú výrobnú dokumentáciu na tuzemské podmienky rozpracovala Zbrojovka Brno, ale samotnú výrobu v rokoch 1952 až 1955 realizovala Zbrojovka Vsetín. Oficiálne bola zbraň do výzbroje československej armády zavedená v roku 1953. Koncom šesťdesiatych rokov prešiel guľomet v Československu modernizáciou, ktorej výsledkom bol upravená verzia DŠKM vzor 38/46.
Protilietadlový guľomet DŠKM je účinná samočinná zbraň, ktorá tvorila dôležitú súčasť výzbroje tankov T-54M a T-55A a ich modernizovaných variantov v československej armáde. Na tankoch bol guľomet so špeciálnou lafetou, upevnený na otočnom kruhu vežičky nabíjača tanku.
Guľomet DŠKM je určený na boj so vzdušnými cieľmi pohybujúcimi sa rýchlosťou do 550 km/h vo výške do 1 500 m, na ničenie guľometných postavení, ľahkých poľných opevnení, delostreleckých stanovíšť do vzdialenosti 2 000 m, obrnených vlakov a iných obrnených cieľov do vzdialenosti 500 m. Na streľbu z guľometu DŠKM vz. 38/46 sa môže použiť 12,7 mm náboj so strelou priebojnou zápalnou, priebojnou zápalnou svietiacou československej alebo sovietskej výroby. Na výcvik v streľbe sa používali náhradné náboje československej výroby.
Guľomet DŠKM má pevnú, vzduchom chladenú hlaveň. Tá má vývrt s ôsmimi pravotočivými drážkami, ktoré udeľovali strele pri jej pohybe hlavný otáčavý (rotačný) pohyb. V zadnej časti prechádza vývrt do hladkej nábojovej komory, ktorá svojím tvarom a rozmermi zodpovedá nábojnici 12,7 mm náboja do guľometu. Medzi nábojovou komorou a drážkovanou časťou hlavne je prechodový kužeľ, ktorý slúžil na postupné zarezávanie strely do drážok na začiatku jej pohybu. Na zlepšenie chladiaceho účinku pri streľbe má stredná časť hlavne rebrovanie.
Na samočinný pohyb záveru do zadnej polohy sa využíva tlak časti prachových plynov na piest, unikajúcich z hlavne plynovým kanálom. Do prednej polohy sa záver vracia tlakom vratnej pružiny. Náboj sa pri výstrele pevne uzamkne v hlavni závorníkom s dvoma uzamykacími doštičkami. Guľomet sa zásobuje nábojmi z kovového 50-článkového pásu, podávanými stolovým podávačom. Pás sa ukladá v kovovej schránke, ktorá sa upevňuje na kolísku lafety guľometu.
Základné technické údaje 12,7 mm guľometu vz. 38/46 (DŠKM):
- Hmotnosť guľometu bez lafety: 34 kg
- Hmotnosť guľometu s protilietadlovou lafetou: 157 kg
- Dĺžka guľometu: 1 625 mm
- Kadencia: 550 - 600 výstrelov/min
- Úsťová rýchlosť: 850 m/s
- Dostrel: do 5 500 m
Tank T-55AM2K a jeho výzbroj
Stredný tank T-55AM2K je veliteľskou verziou tanku T-55AM2. Tank sa vyznačuje vysokou manévrovacou schopnosťou na ceste aj v teréne. Tank T-55AM2K, ako prostriedok veliteľa tankového práporu alebo pluku, je určený na riadenie a koordináciu bojovej činnosti v rámci útočného i obranného boja, a na rozdiel od tanku T-55AM2, nie je vybavený systémom riadenia paľby KLADIVO.
Hlavný zbraňový systém tanku T-55AM2K je zhodný so stredným tankom T-55 a tvorí ho 100mm kanón D 10-T2 SA/SK s drážkovanou hlavňou, stabilizovaný v dvoch rovinách. Maximálny dostrel kanóna je 14,6 km s polohovou libelou, v prípade použitia zameriavacieho ďalekohľadu maximálne 6 900 m. Na rozdiel od štandardnej verzie T-55AM2 nie je veliteľská verzia vybavená systémom riadenia paľby KLADIVO.
Doplnkovými systémami sú spriahnutý 7,62mm tankový guľomet PKT a na vežu lafetovaný 12,7mm protilietadlový guľomet vz. DŠK-M. K pasívnym systémom ochrany patrí 8 ks vrhačov dymových granátov 902S kalibru 81 mm na pravom boku veže. a tepelným naftovým zadymovacím zariadením TDA. Na tank je možné namontovať zahĺbovacie zariadenie ŽELIVKA.
Pohon tanku zabezpečuje vzadu uložený štvortaktný, vznetový, kvapalinou chladený motor V-55 M2, s celkovým výkonom 456 kW. Posádka tanku bola 4-členná v zložení veliteľ, vodič, strelec a nabíjač. Do výzbroje ČSĽA bol tank T-55AM2K zavedený začiatkom roka 1990. T-55A Vojenský opravárenský podnik 025 Nový Jičín v rokoch 1988 až 1990. V januári 1993 prevzala v rámci delenia bývalej Československej armády stanovený počet tankov T-55AM2K do svojej výzbroje i Armáda SR.
Stredný tank T-55AM2K vojenskej poznávacej značky 710-17-66 bol do zbierkového fondu VHM Piešťany zaradený v roku 1999. Tank bol vyrobený v roku 1971, na štandard AM2K bol modernizovaný v septembri v roku 1990. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia bol tank zaradený do výzbroje VÚ 1038 Kežmarok. Posledným jeho užívateľom bol VÚ 1480 Liptovský Mikuláš.
tags: #nemecky #protilietadlovy #gulomet