Samopal sa ako veľmi účinná zbraň objavuje v období prvej svetovej vojny, vedľa talianskeho modelu Villar-Perosa M 1915 to bol i nemecký samopal MP 18/I.
Konštrukcia samopalu Huga Schmeissera, pojmenovaná podľa továrníka Theodora Bergmanna, bola prijatá v roku 1918 pre útočné oddiely nemeckej armády pod označením MP 18/I.
Hoci zbraň nebola dostatočne preverená v boji, stala sa konštrukčnou predlohou pre rôzne modely v ostatných krajín.
Po prvej svetovej vojne bol samopal vyradený z výzbroje, ale vyvíjal sa ďalej s určením pre policejné jednotky.
MAX. Deväťmilimetrový nemecký samopal MP 40 sa nachádza v zbierke Vojenského historického ústavu - Múzejného oddelenia Vojenského historického múzea Svidník), nazvanej Automatické zbrane. Samopal do zbierok vtedajšieho Dukelského múzea zaradili v roku 1982 prevodom z Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Banskej Bystrici.
Prečítajte si tiež: Prípad Ötzi: Staroveká vražda odhalená
Vývoj a história samopalu MP 40
MP 40 (Maschinenpistole 40) bol nemecký samopal kalibru 9 × 19 mm Parabellum, vyrábaný počas 2. svetovej vojny. S počtom viac ako milióna vyrobených kusov to bol najpoužívanejší samopal vo výzbroji nemeckej armády.
MP 40 patril do radu samopalov MP 38, MP 38/40 vyrábaných nemeckou firmou Erma Werke, ktorú nemecká vláda poverila vývojom nového samopalu v rokoch tesne pred druhou svetovou vojnou. Pri vývoji dala firma dôraz na jeho jednoduchú výrobu.
Navrhol ho konštruktér Heinrich Vollmer; aj keď je samopal niekedy nesprávne označovaný ako Schmeisser, hoci nie je známe, že by konštruktér Hugo Schmeisser do jeho vývoja zasiahol.
V medzivojnovom období mala nemecká armáda 37 000 samopalov (hlavne MP 18 I a MP 28 II), ktoré však neboli predpísanou zbraňou.
Nemecká firma Erma Werke v Erfurte roku 1936 skúšala nový typ samopalu „EMP 36“ používajúci mechanizmus s teleskopickým puzdrom vratnej pružiny záveru systému Vollmer, ktorý bol vybavený sklopnou ramennou opierkou, pištoľovou rukoväťou a dreveným predpažbím.
Prečítajte si tiež: História a vývoj nemeckých samopalov
Nemecká armáda sa len tesne pred druhou svetovou vojnou rozhodla zaviesť do výzbroje samopaly pre potreby tankového vojska a výsadkárov, preto bol prijatý v roku 1938 zdokonalený samopal firmy Erma pod označením MP 38. Počas 2. svetovej vojny boli skúšané aj samopaly MP 40 s úpravou pre nasadenie zdvojeného zásobníka (štandardné dva zásobníky boli umiestnené vedľa seba a po vystrieľaní nábojov z prvého sa druhý presunul na jeho miesto). Nie je známe kto tieto konštrukčné zmeny vykonal.
Tento samopal mimo firmy Erma Werke vyrábala aj zbrojovka v rakúskom Štajeri.
Samopal sa vyznačuje hlavnou bez plášťa, pištoľovou rukoväťou a sklopnou ramennou opierkou.
Má neuzamknutý, masívny záver s predzápalom. Úderníková pružina je uložená vo vnútri teleskopického systému rúrok, chrániaca ju pred znečistením. Napínacia páka záveru je umiestnená na ľavej strane.
Samopal nemá prepínač spôsobu streľby a umožňuje iba streľbu dávkou. Vďaka pomerne neveľkej kadencii je možné s určitou mierou zručnosti strieľať aj jednotlivými ranami.
Prečítajte si tiež: Vývoj a použitie nemeckých samopalov v 2. svetovej vojne
Nízka rýchlosť paľby sa prejavuje kladne na presnosti streľby a aj vystrieľanie všetkých nábojov zo zásobníka trvá dlhšie.
Je dosiahnutá pomocou pneumatického tlmiča, tvoreného odpruženým piestom v tvare tyčky, uloženým vo vnútri úderníka.
Hľadie samopalu sa skladá z dvoch plátkov so zárezmi - pevného na streľbu do 100 ma sklopného do 200 m. Muška je chránená prstencovým uzáverom.
Pažba samopalu je vyrobená z kovu, pod hlavnou sa nachádza hliníková lišta a výstupok slúžiaci ako opierka pri streľbe z úkrytu.
Pri výrobe samopalu MP 40 sa zaviedol nový systém produkcie, tzv. mozaiková výroba. Jednotlivé súčiastky si už výrobcovia nevyrábali samostatne, výroba bola rozdelená medzi viacero subdodávateľov. Výrobný závod zbrane len kompletizoval z dodaných dielcov. Čas potrebný na výrobu jedného samopalu sa podarilo skrátiť z 18 na 15 hodín. Len v roku 1942 sa tak podarilo ušetriť 675-tisíc hodín. Znamenalo to výrobu ďalších 45-tisíc samopalov navyše.
Z konštrukčného hľadiska bol samopal MP 40 (podobne ako jeho predchodca MP 38) tvorený z rámu zbrane so spúšťovým mechanizmom, hlavne s poistnou maticou a ochrannou lištou, puzdra záveru s nalisovanou zásobníkovou šachtou, zo záveru s napínacou rukoväťou, teleskopického puzdra s vratnou pružinou a úderníkom, pištoľovej rukoväte s pažbou a zo sklopnej plecnej opierky a sústavy mieridiel.
Samopal MP 40 sa začal vyrábať od roku 1940 v troch zbrojovkách, ktoré patrili do vtedajšieho výrobného zbrojárskeho okruhu Thüringen (Durínsko) pokrývajúceho veľkú časť stredného Nemecka, časti území Rakúska a protektorátu Čechy a Morava.
Výroba sa začala vo firme Steyr-Daimler-Puch, A. G., v Grazi, neskôr aj v Erfurte a Suhle. Výroba samopalov MP 40 sa skončila v roku 1944, lebo ich mala vo výzbroji Wehrmachtu nahradiť kvalitatívne nová zbraň, útočná puška Sturmgewehr StG 44.
Dovedna sa v priebehu rokov 1940 - 1944 vyrobilo takmer 900-tisíc samopalov MP 40 vo všetkých variantoch. Takmer výhradne ich dostával nemecký Wehrmacht.
Aj keď MP 40 predstavoval z konštrukčného hľadiska jeden z prvých moderných samopalov kompaktného typu, v boji sa prejavili jeho nedostatky. MP 40, a najmä ich zásobníky boli pomerne nespoľahlivé a veľmi citlivé na prach a nečistoty, ktoré spôsobovali časté zasekávanie. Zbrane taktiež veľmi zle znášali nízke teploty, čo sa prejavilo najmä pri nemeckom ťažení do Sovietskeho zväzu, keď pri teplotách dosahujúcich - 30° Celzia začali v zbraniach mrznúť mazacie oleje, praskať úderníky a neskôr sa celkom zablokoval pohyb záveru. Nedostatkom bola aj nízka palebná kapacita samopalu so zásobníkom na 32 nábojov. Najmä v porovnaní so sovietskym samopalom PPŠ 41 s bubnovým zásobníkom na 71 nábojov.
Tento problém začala v polovici roka 1942 riešiť firma ERMA Erfurt úpravou zásobníkovej šachty samopalu MP 40 tak, aby mohla pojať dva zásobníky.
Výroba a modifikácie samopalu MP 40
V priebehu výroby samopal prekonal rad úprav. Napríklad v roku 1940 masívne a nákladné telo záveru s frézovanými pozdĺžnymi drážkami bolo nahradené hladkým a lisovaným. Objímka pre zásobník, ktorá mala pôvodne na boku dva otvory, potom bola bez otvorov a nakoniec s rovnobežnými rebrami.
Najpodstatnejším rozdielom bola konštrukcia poistiek. Pri rôznych modifikáciách bolo používané buď držadlo napínacej páky záveru v tvare skoby, ktoré zaisťovalo zbraň iba pri natiahnutom závere umiestnením držadla do zalomeného výrezu v tele zbrane. Alebo valcové držadlo s čiapočkou, ktoré mohlo účinne blokovať záver aj v prednej polohe.
Do konca vojny sa podľa rôznych zdrojov vyrobilo od 746 000 do 1,1 milióna samopalov MP 40. Napriek niektorým nedokonalostiam bol MP 40 jednou z najlepších zbraní 2. svetovej vojny.
Modely samopalu MP 40
- MP 36: Prvý prototyp z roku 1936 na rozdiel od ďalších modelov má zásobník zo strany. Sú dva kusy jeden v Prahe v múzeu a jeden je u súkromného zberateľa.
- MP 38: Prvá verzia vyrábaná od roku 1938 do roku 1940.
- MP 38 (L): Vyľahčená verzia vyrábaná v menšom množstve v roku 1938 s telom zbrane z ľahkej zliatiny (L - Leichtmetall).
- MP 38/40: Verzia vyrábaná v roku 1940.
- MP 40: Verzia vyrábaná od roku 1940 do roku 1944. Technologické zjednodušenie a zlacnenie výroby. Puzdro záveru nahradené lisovaným. Najpočetnejšia masovo vyrábaná verzia.
- MP 41: Modifikácia s drevenou pažbou namiesto sklopnej ramennej podpery vyrábaná od roku 1941 do roku 1942. Možnosť streľby dávkou aj jednotlivými ranami. Vyrábané firmou Haenel v Suhle v pomerne malej sérii. Nebol oficiálne zaradený do výzbroje nemeckej armády. Používaný bezpečnostnými zložkami, vojskami SS a exportovaná do zahraničia. S počtom 2000 kusov to bol od roku 1944 najrozšírenejší samopal vo výzbroji armády Slovenského štátu.
- MP 40 II. model: Táto verzia sa vyrábala od roku Od roku 1942 do roku 1944. V podstate malá modernizácia MP 40.
- MP 45: Bol prototyp útočnej pušky vychádzajúci z MP 40 z roku 1945, ktorá používala náboj 7,92x33 mm Kurz. Preto útočná puška. Samopal používa iba pištoľové náboje.
Použitie a vplyv
Na začiatku vojny mali nemecké poľné jednotky vo výzbroji 8773 týchto samopalov. Prvá výrobná verzia MP 38 bola použitá pri invázii do Poľska. Používali ho hlavne výsadkári, či velitelia čiat pechoty a prednostne ním boli vyzbrojované jednotky SS. Pre svoj malý dostrel bol vhodný na boj v mestách av zákopoch. Jeho nevýhodou bol dlhý zásobník, ktorý sťažoval streľbu v ľahu.
Samopaly MP 38 a MP 40 sa ľudovo nazývali "schmeissery", v skutočnosti však boli dielom Heinricha Vollmer.
Samopal MP 35
Samopal MP 35 bol vo výzbroji nemeckej policie a zbraní SS od polovice třicátých let 20. století až do konce druhé světové války. Maschinenpistole 35 (MP35). Typ ...
Exemplář jedné z dalších variant označované jako MP 35/I je součástí sbírek VHÚ a prošel před časem restaurátorským procesem.
Restaurovaný samopal má na pouzdře závěru vyraženo: MP 35/I (značení je přes sebe vyraženo dvakrát, takže římská číslice I vypadá jako II ), dále aif 44, SS-Wa1, v. č. 1391 e . Na boku pažby je červenou barvou namalovaný trojúhelník.
Restaurovanie samopalu MP 35/I
Zbraň bola už skôr prelomená v krku pažby na dve časti, zlepená dvousložkovým čírym lepidlom bez akéhokoľvek vyztuženia spoje ani zatmelení, prípadne barevného retušování. Vzhľadom k tomu, že boky vybrania pre kovové súčasti sú veľmi slabé, došlo k opětnému rozlomení celej pažby.
Po demontáži všetkých kovových súčastí od častí pažby boli lepené spoje dokonale zbavené zvyškov pevne ulpělého lepidla pomocou silonového kartáča v kombinácii s napařením, aby krusta lepidla zmäkla a odlupovala sa v čo najväčších kusoch. Postup sa opakoval niekoľkokrát, až do dokonale čistého lomu dreva.
Ďalej sa celok slepil zabarveným dvousložkovým lepidlom a zafixoval pomocou svěrek. Po dokonalém vytvrdnutí směsi lepidla bol ve vnitřní časti pažby vyfrézován priestor pre zpevňovací drevenú destičku, jež sa zalepila do pažby stejně zabarveným lepidlem. Po opětném „vyzrání“ směsi lepidla sa již dokonale zpevněná časť krku pažby opracovala do původního tvaru.
Po zatmelení menších puklin na povrchu bola zabroušena, a to opakovaně třikrát, namořena podle zabarvení okolí a napuštěna šelakovou politurou.
Kovové súčasti zbrane boli narušeny korozí, převážně na chemicky načerněných plochách. Také vyleštěné, kluzné súčasti boli částečně pokryty korozními ostrůvky.
Po celkové montáži zbrane následovala závěrečná úprava mikrokrystalickým voskem, která zaručuje stabilitu deponované zbrane.
Projekty pechotných zbraní z roku 1944
V průběhu druhé poloviny roku 1944 vznikaly v německých zbrojovkách projekty pěchotních zbraní, jejichž společným jmenovatelem byla jednoduchá konstrukce, využití nejlevnějších výrobních technologií (lisování, tvarování součástek ohýbáním, svařování) s cílem dosáhnout při minimálních nákladech a krátkých výrobních časech maximální možné produkce.
Vyčerpání mobilizačních rezerv a naléhavá potřeba obrany stále se zmenšujícího území Německa postupem spojeneckých front vedlo ke zřízení jednotek „německého lidového útoku“ - Volkssturmu.
K jejich formování došlo na základě výnosu Adolfa Hitlera ze dne 25. Poslední dvě zbraně vznikly na rýsovacích prknech konstrukční kanceláře zbrojovky Mauser Werke v Oberndorfu nad Neckarem, přičemž v prvním případě se jednalo o téměř věrnou kopii britského samopalu Sten Mk. II.
Gerät Potsdam vyráběla v průběhu posledních dvou měsíců roku 1944 pouze oberndorfská továrna. Druhý výrobně jednoduchý samopal s číselným označením MP 3008 a krycím názvem Gerät Neumünster vznikl podle datace výkresů jednotlivých konstrukčních skupin v průběhu října 1944, ale do výroby se v mateřské firmě nedostal.
Souhrnná objednávka na výrobu zcela iluzorního množství jednoho milionu samopalů Gerät Neumünster včetně příslušenství nesla datum 15. listopadu 1944, neměla sice konkrétního příjemce, avšak počítala s celkovou výrobou 250 000 kusů měsíčně s tím, že hotové samopaly budou závody zasílat do armádních zbrojnic v Güstrow, v Ingolstadtu a v Praze.
Neumünster představoval maximálně zjednodušenou variantu samopalu, jehož základní koncepce sice připomínala britský Sten, ale to se týkalo především konstrukce a uložení spoušťového mechanismu včetně příčně suvného přepínače režimu střelby.
Způsob spojení ramenní opěrky s pouzdrem závěru byl stejný, tím však veškerá inspirace Stenem končila. Na rozdíl od Stenu měl německý samopal hlaveň nalisovanou do objímky a zajištěnou příčným kolíkem. Objímku s hlavní spojovaly s pouzdrem závěru sváry.
Charakteristický rozlišovací markant představovala vertikálně situovaná zásobníková šachta, jejíž přední část měla průvlek pro připevnění nosného popruhu.
Výroba samopalů Neumünster je dodnes zatížena mnoha otazníky. Není dosud známo, kolik firem a kterých se na jejich výrobě skutečně podílelo, jaké dosáhly produkce, o celkovém počtu vyrobených zbraní ani nemluvě.
Soupisy dislokačních kódů, přidělovaných výrobcům zapojených do válečného průmyslu, se v abecední řadě jedno- až třípísmenných krycích označení dochovaly pouze do písmene ozz, takže kódy přidělené v závěru války různým firmám nelze dodnes v mnoha případech s konkrétními výrobci ztotožnit.
Z tuzemských archivních zdrojů víme, že počátkem ledna 1945 obdržela Česká zbrojovka ve Strakonicích dotaz, zda by byla schopna provádět měsíčně montáž 20 000 samopalů Neumünster, případně zařídit výrobu jejich hlavní s protlačovaným vývrtem. Z kapacitních důvodů oba požadavky o pár dní později musela odmítnout.
tags: #nemecky #samopal #strumberger