Predkladaný príspevok poukazuje na úzke prepojenie a vplyv súkromného práva na trestnoprávnu zodpovednosť. Príspevok objasňuje vplyv inštitútu dobrých mravov na trestnosť neplnenia vyživovacej povinnosti v zmysle § 207 Trestného zákona. Prvá kapitola pojednáva o základných východiskách trestného činu zanedbania povinnej výživy.
Zjednodušená definícia trestného práva hovorí, že ide o časť právneho poriadku, ktorá chráni najvýznamnejšie spoločenské vzťahy upravené primárne v mimotrestných predpisoch.
V dôsledku toho dochádza k transpozícii rôznych súkromnoprávnych inštitútov do trestného práva. Tým je aj korektív dobrých mravov, odzrkadľujúci elementárne pravidlá slušnosti v normatívnej podobe, resp. s normatívnym účinkom.
Pravidlá morálky sa od normatívnych pravidiel odlišujú absenciou ich všeobecnej záväznosti a (predovšetkým) absenciou ich vynútiteľnosti štátnou mocou. Implementáciou generálneho označenia morálky v podobe „dobrých mravov“ do normatívnej podoby sa však ich vynútiteľnosť významne navýšila.
Z pohľadu reflektovania morálnych zásad spoločnosti právom ako takým má trestné právo významné postavenie, nakoľko vyjadruje morálne (etické) minimum povýšené na zákon a predovšetkým hierarchiu hodnôt danej spoločnosti.
V tomto zmysle je porušenie akejkoľvek trestnoprávnej normy súčasne porušením normy morálnej. To v konečnom dôsledku reflektuje aj právny následok spáchaného trestného činu. Trest, okrem toho, že je ujmou na základných právach a slobodách odsúdeného, vyjadruje tiež morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Prečítajte si tiež: Zbrane, ktoré spôsobili hrôzu v prvej svetovej vojne
Ako sa však trestné právo nazerá na situáciu, kedy sa v rámci záväzkového vzťahu, ktorému trestné právo poskytuje výslovnú/explicitnú ochranu, amorálneho správania dopustí ten, ktorému je trestnoprávna ochrana poskytovaná? Má takéto správanie vplyv pri skúmaní základných trestnoprávnych otázok?
Názov príspevku napovedá, že sa v ňom budeme venovať inštitútu dobrých mravov. Jeho prienik do trestného práva budeme skúmať cez prizmu trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Tr. zák.
Trestný čin zanedbania povinnej výživy má svoje špecifiká tak v rovine hmotnoprávnej, ako aj procesnej. Osobitosťou je deliaci moment skutku, ktorým je pri trestnom čine podľa § 207 Tr. zák. nie moment vznesenia obvinenia, ale až moment vyhlásenia rozsudku súdom prvého stupňa, resp. v prípade odvolania moment odobratia sa súdu druhého stupňa na záverečnú poradu.
S tým súvisia viaceré procesnoprávne problémy, napr. zásada prohibitio reformationis in peius v prípade, ak odvolanie podá iba obvinený, ktorý však pokračoval v páchaní trestného činu aj po rozhodnutí súdu prvého stupňa.
S tým potom súvisí aj nemožnosť následného vedenia trestného stíhania v medziobdobí od rozhodnutia súdu prvého stupňa po odobratie sa súdu druhého stupňa na záverečnú poradu, nakoľko tomu bráni zásada ne bis in idem.
Prečítajte si tiež: Ako si vybrať zbraň
Z § 207 Tr. zák. vyplýva, že trestnoprávnu ochranu požívajú len také vyživovacie vzťahy, ktoré vznikajú a zanikajú ex lege.
Výživné v pravom zmysle slova predstavuje osobitný druh súkromnoprávneho záväzku, vychádzajúci zo solidarity v rodinných vzťahoch a vznikajúci na základe inej právnej skutočnosti než zmluva (ako najčastejší právny titul).
Ide o inštitút rodinného práva, účelom ktorého nie je len uhradzovanie výživy v užšom slova zmysle (strava), ale aj o uspokojovanie ostatných hmotných (ošatenie, hračky, školské, hygienické či športové potreby) či nehmotných potrieb (vzdelanie, zdravotná starostlivosť, kultúrny či duchovný rozvoj, bývanie).
Iste, povaha súkromného práva a jeho základné zásady (najmä zásada zmluvnej autonómie) umožňujú uzatvoriť dohody (zmluvy), ktoré sa svojím obsahom budú podobať výživnému. Rovnako je tiež možné rozšíriť okruh osôb, ktorým sa bude poskytovať výživa aj nad rámec rodinného puta.
Nepôjde však o výživné v pravom a hlavne právnom slova zmysle; pôjde o dohody ((i)nominátne kontrakty) podľa Občianskeho zákonníka. Osobitnú ochranu, ktorú rodine poskytuje Ústava Slovenskej republiky, zákonodarca reflektuje aj v tom, že rodinnoprávny vyživovací vzťah má v porovnaní s tým občianskoprávnym privilegované a nadradené postavenie čo do obsahu a rozsahu poskytovanej ochrany.
Prečítajte si tiež: Využitie držiakov na zbrane
Príkladom nech je ochrana prostriedkami trestného práva, kedy § 207 Tr. zák. chráni len vyživovacie vzťahy zakotvené v zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov („ZR“).
Nevyhnutné je však zdôrazniť, že nie každý vyživovací vzťah upravený ZR požíva trestnoprávnu ochranu. Pri bližšom pohľade na jednotlivé druhy výživného upravené v ZR je dokonca zrejmé, že tieto druhy nepožívajú rovnakú ochranu čo do kvality a rozsahu ani podľa rodinnoprávnej úpravy.
Trestný zákon zvýrazňuje slovné spojenie „zákonná povinnosť ...“ Tr. zák. operuje v tejto súvislosti s dvoma pojmami, a síce vyživovať a zaopatrovať. V doktrinálnom poňatí je zaopatrovanie širším pojmom od výživného, nakoľko výživné spadá svojím účelom a systematikou do súkromnoprávneho inštitútu zaopatrenia, pričom výživné predstavuje osobitný druh zaopatrovacieho záväzku (popri zmluvnom zaopatrení).
Vzhľadom na extenzívne poňatie pojmu výživné je však rozdiel medzi zaopatrením a vyživovaním prakticky nulový. Zákonodarca znak „zaopatrovať“ v podstate traduje z minulého obdobia (20. storočie), kedy sa pojem „výživné“ nechápal tak ako dnes, čo zjavne uniklo jeho pozornosti. Dôsledkom toho je obsolétnosť znaku „zaopatrovať“.
Trestnoprávnu ochranu požívajú len také vyživovacie vzťahy, ktoré vznikajú priamo zákonom. Z toho je potom zrejmé, že vznik a zánik vyživovacieho vzťahu nie je viazaný na konštitutívne rozhodnutie súdu, ale na splnenie podmienky stanovenej ZR.
Trestné právo preto neposkytuje ochranu „príspevku na výživu rozvedeného manžela“, nakoľko vyživovací vzťah tu vzniká až konštitutívnym rozhodnutím súdu. Z rovnakého dôvodu nemožno hovoriť o zákonnej vyživovacej povinnosti v prípade „príspevku na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke“ podľa § 74 ods. 2 ZR, nakoľko povinnosť k jeho úhrade vzniká pravdepodobnému otcovi až rozhodnutím súdu.
Navyše, pri tomto príspevku nejde ani o výživné v prav(n)om slova zmysle, nakoľko nejde o opakujúcu sa dávku (čo je pre výživné príznačné). Pri príspevku na úhradu nákladov ide o jednorazové plnenie, prípadne plnenie v splátkach.
Je síce pravdou, že pri ostatných druhoch výživného pravidelne dochádza k určeniu ich výšky súdnym rozhodnutím, takéto rozhodnutie má však iba deklaratórny, nie konštitutívny (právotvorný) účinok.
Orgán činný v trestnom konaní („očtk“) a súd v trestnom konaní nie sú v zmysle § 7 ods. 1 Tr. por. takýmto rozhodnutím pri posudzovaní existencie vyživovacej povinnosti a jej rozsahu viazaní, keďže táto predbežná otázka sa dotýka samotnej viny obvineného (povinného).
Na druhej strane, záver o neviazanosti neznamená, že očtk a súd v trestnom konaní môžu civilný rozsudok ignorovať. Je nevyhnutné, aby súd rozhodujúci v trestnom konaní vykonal tiež dôkaz spisom, z ktorého vychádzal súd rozhodujúci v občianskoprávnom konaní, pokiaľ je dostupný, vysporiadal sa s dôkazmi a zisteniami, ktoré sa stali podkladom pre jeho rozhodnutie, a na základe zhodnotenia všetkých vykonaných dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov náležite odôvodnil svoj odlišný záver.
Pri rozhodovaní civilného súdu o výživnom musí tento okrem parametrov podľa § 75 ods. 1 ZR skúmať (a to z úradnej povinnosti) tiež to, či by priznanie výživného nebolo v rozpore s dobrými mravmi.
Ak je však oprávneným maloleté dieťa, výživné je možné priznať aj napriek rozporu s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi je totižto v zmysle § 75 ods. 2 ZR dôvodom nepriznania výživného.
Ako sme už uviedli, pri vyživovacích vzťahoch vznikajúcich ex lege má prípadné súdne rozhodnutie len deklaratórne účinky. Rovnako to platí aj o rozhodnutí, ktorým by súd výživné nepriznal z dôvodu, že (dospelý) oprávnený konal v rozpore s dobrými mravmi (contra bonos mores).
Ustanovenie § 75 ods. 2 ZR vychádza z premisy, že konanie oprávnenej osoby, ktoré má charakter konania contra bonos mores, nie je hodné ochrany, preto z takéhoto konania nemôže mať ani úžitok. Je zrejmé, že § 75 ods. 2 ZR je adresovaný súdu, ktorý o výživnom pre plnoletú oprávnenú osobu rozhoduje.
Formulácia právnej normy obsiahnutej v uvedenom paragrafe môže evokovať, že výživné priznáva len súd, a o výživné musí oprávnená osoba súd aj požiadať. Vyživovacie vzťahy však, až na dve výnimky, vznikajú priamo zo zákona; k ich vzniku nie je potrebné súdne rozhodnutie.
Predstavme si situáciu, kedy povinná osoba prestane plniť vyživovaciu povinnosť, nakoľko sa opodstatnene domnieva, že si to oprávnená osoba (napr. plnoleté dieťa, manžel,...) vôbec nezaslúži. Na tomto mieste nie je z hľadiska účelu príspevku dôležité zaoberať sa otázkou, akým spôsobom by sa oprávnená osoba musela správať alebo niečo spraviť, aby to bolo v rozpore s dobrými mravmi.
To samozrejme závisí od okolností každého jedného prípadu. V otázke dobrých mravov čo do ich konkrétneho obsahu preto nemôže vzniknúť ani ustálená súdna prax. Marginálne len uvádzame, že dobré mravy doktrína vymedzuje ako spôsoby správania, ktoré nie sú nikomu na ujmu.
Dobré mravy musia byť chápané v zmysle nositeľa hodnotových základov práva a bariéry proti amoráliám pri výkone subjektívnych práv a ďalej ako interpretačné vodítko slúžiace k odstráneniu zbytočného právneho formalizmu, ktorý je ústavne neudržateľný.
Pre účely príspevku však predpokladajme, že oprávnená osoba naozaj konala v rozpore s dobrými mravmi, v dôsledku čoho by jej v prípadnom súdnom konaní nebolo výživné priznané. Rozpor s dobrými mravmi a nepriznanie výživného nemáme formálne potvrdené rozhodnutím súdu.
Povinná osoba vzhľadom na amorálne správanie oprávnenej osoby prestala plniť svoju vyživovaciu povinnosť, pričom po troch mesiacoch neplnenia oprávnená osoba podala (účelovo, súc si vedomá trestnoprávnej problematiky) trestné oznámenie pre spáchanie trestného činu zanedbania povinnej výživy.
Úvodom sa žiada ozrejmiť, že konanie (plnoletého) oprávneného v rozpore s dobrými mravmi nie je dôvodom absolútneho zániku vyživovacej povinnosti. Tá aj napriek porušeniu dobrých mravov stále trvá. Rozpor konania oprávnenej osoby s dobrými mravmi má za následok to, že oprávnená osoba sa kvázi pozbavuje výkonu práva na výživu, lepšie povedané dočasne stráca nárok žiadať od povinnej osoby zabezpečenie výživy.
Otázkou je, čo si predstaviť pod pojmom „dočasne“. Z trestnoprávneho hľadiska ide o otázku kľúčovú, nakoľko jej odpoveď vymedzuje to, odkedy mal potencionálny páchateľ (opätovne) povinnosť plniť vyživovaciu povinnosť. Odpoveď bude rovnako abstraktná, ako je obsah pojmu „dočasne“.
S poukazom na § 78 ods. 1 ZR je pojem „dočasne“ potrebné vykladať tak, že oprávnenému nebude prislúchať nárok na výživu, dokým sa nezmenia pomery. To v kontexte dobrých mravov môže znamenať, že oprávnený zmenil svoje správanie k povinnému, z tohto správania možno bez dôvodných pochybností vyvodiť záver, že ide o správanie úprimné, nie len predstierané, a ktoré by bolo možné v kontexte charakteru amorálneho správania vyhodnotiť ako správanie, ktorým oprávnený odčinil, resp. preukázal úprimnú snahu odčiniť svoje amorálnosti voči povinnému.
Z predchádzajúceho odseku vyplynulo, že nárok oprávneného a povinnosť povinného zanikajú a obnovujú sa súčasne tým istým momentom. Vzťah medzi právom (nárokom) a povinnosťou je totižto vzťahom korelačným. Právo a povinnosť vždy existujú popri sebe. Ak preto zákon spája s amorálnym správaním plnoletej osoby dočasný zánik nároku na výživu, potom je s takýmto správaním spojený aj zánik povinnosti vyživovať túto plnoletú osobu, hoci len dočasne.
Je síce pravdou, že v civilnom konaní o určení výživného pre plnoletú osobu súd určuje/nepriznáva výživné pro futuro. Pravidlo o nepriznaní výživného pre rozpor s dobrými mravmi by však platilo aj vtedy, ak by v ZR existovala možnosť spätného priznania výživného pre plnoletú osobu.
Operujeme tu totiž stále len s jednou príčinou (konanie contra bonos mores), ktorá spôsobuje rovnaký následok (zánik nároku požadovať výživné). Je jedno, či sa výživné (ne)priznáva spätne alebo do budúcna, následok bude vždy v podobe nepriznania výživného, nakoľko by sa vychádzalo z toho istého amorálneho konania, z tej istej príčiny. Súd rozpor s dobrými mravmi konštatuje vždy spätne.
Ak konanie v rozpore s dobrými mravmi nastalo v minulosti a na základe toho súd nepriznáva výživné do budúcnosti, nepriznal by za toto konanie v minulosti výživné ani spätne. Tak káže elementárna logika. Logike by nebolo učinené zadosť,...
tags: #nepouzitelna #zbran #nedovolene #ozbrojovanie #judikatura