Biatlon je aj v histórii Dukly ukážkou obrovských zmien a vzostupu jedného športového odvetvia. Je pozoruhodné, že práve v Banskej Bystrici začínal priekopník prvej formy biatlonu v podobe vojenských hliadok Vojtech Pavelica.
Medzinárodná únia moderného päťboja a biatlonu bola konštituovaná až v roku 1948, biatlon je v programe zimných olympijských hier len od roku 1960 a kongres UIPMB rozhodol o zaradení malorážneho biatlonu až roku 1976 počas zimných OH v Innsbrucku.
Začiatok v provizóriu zažili prví vojenskí biatlonisti v Liptovskom Mikuláši - Okoličnom v tzv. detašovanom pracovisku. V roku 1970 sem premiestnili časť pretekárov z Dukly Liberec, kde bolo spolu s RH Semily centrum biatlonu. Prvým trénerom bol Milan Staroň, avšak onedlho po premiestnení roku 1974 do Banskej Bystrice prevzal trénerské vedenie popredný český biatlonista z Vrchlabí Ladislav Mundil.
Ďalšia generácia urobila z biatlonovej Dukly pojem, o čo sa zaslúžili František Chládek, Vítězslav Jureček, Jaroslav Kamenský, Zdeněk Pavlíček, Přemysl Rýgl, Josef Skalník, Dušan Šimočko st., Pavol Štofan, Peter Zelinka a Michal Žahourek. O tom, akou srdcovou záležitosťou sa stal pre nich biatlon, svedčí to, koľkí z nich to dotiahli na reprezentačných trénerov.
Takými sú Milan Gašperčík, Dušan Šimočko st. i Peter Zelnika, ktorý ako prvý získal olympijský bod za 6. miesto na zimných OH v roku 1980 v Lake Placid v rýchlostných pretekoch na 10 km. Jednu generáciu mužov v Dukle viedli tréneri Milan Gašperčík, Dušan Šimočko st. a Pavol Kobela.
Prečítajte si tiež: Ženský biatlon a hromadný štart na olympiáde
Práve ich zverenci, osobitne Marek a Miroslav Matiaškovci, majstri sveta a Európy v letnom biatlone, sa vypracovali do špičky. Prvý z nich prekonal výsledok P. Zelinku piatym miestom na zimných OH 2006 v Turíne v pretekoch na 20 km.
Na zimných olympijských hrách v roku 2010 v kanadskom Vancouveri Anastasia Kuzmina, ktorá reprezentuje Slovensko od decembra 2008, získala zlatú olympijskú medailu v rýchlostných pretekoch a striebornú medailu v stíhacích pretekoch. Sadu olympijských medailí z tejto olympiády skompletizoval Pavol Hurajt ziskom bronzovej medaily v pretekoch s hromadným štartom.
Doteraz najúspešnejšími ZOH sa pre Slovensko stali hry v roku 2018, ktoré sa konali v kórejskom PyeongChang, kde opäť Anastasija Kuzmina vybojovala medaily. Tentokrát až 3, a to striebro v stíhacích pretekoch, striebro vo vytrvalostných pretekoch a zlato v pretekoch s hromadným štartom, čím sa stala najúspešnejšou slovenskou olympioničkou v histórii.
Medzi ďalšie výrazné úspechy našich biatlonistov na tejto olympiáde patrí tiež 5. miesto Paulíny Fialkovej vo vytrvalostných pretekoch, a rovnako 5. miesto ženskej biatlonovej štafety (P. Fialková, A. Kuzmina, T. Poliaková, I. Fialková). Paulína Fialková zaznamenala aj skvelé 11. miesto v rýchlostných pretekoch.
Z mužov sa najlepšie umiestnil Matej Kazár, na 22. mieste v rýchlostných pretekoch, a potom Martin Otčenáš na 27. V súčasnosti sa v Dukle o našich biatlonistov starajú tréneri Anna Murínová, Lukáš Daubner, Daniel Kuzmin, Dušan Šimočko ml.
Prečítajte si tiež: Úspechy Johannesa Thingnesa Bö v biatlone
Biatlon patrí na Slovensku k najpopulárnejším športom už od 90-tych rokov a je z hľadiska výsledkov našim najúspešnejším zimným olympijským športom. Aj keď popularita biatlonu na Slovensku rástla najmä v ostatných rokoch, tento šport sa u nás začal rozvíjať už po skončení druhej svetovej vojny. V tomto období však neniesol dnešný názov, ale ľudia ho poznali ako Sokolovské preteky brannej zdatnosti a letný biatlon bol pomenovaný ako Dukelské preteky brannej zdatnosti.
Novému druhu športu podľahli masy ľudí a stal sa okamžite veľmi obľúbeným. Disciplíny určené pre všetky vekové kategórie zastrešovali masovo-branné športy Zväzoramu. Jeho úlohu prebralo Združenie technických a športových činností Slovenskej republiky po skončení revolúcie v roku 1989. Jedným zo zakladajúcich členských zväzov združenia bol aj Slovenský zväz biatlonu ustanovený 16.
Prvé úspechy slovenských biatlonistov je potrebné hľadať ešte v ére Československa. Na OH 1980 v americkom Lake Placid si Peter Zelinka vybojoval 6. miesto v rýchlostných pretekoch. Zvíťazil Frank Ullrich. Okrem neho sme na OH mali aj Františka Chádeka. V ženskej kategórii zas svojimi výsledkami vyčnievala najmä Alena Fusková.
Vďaka výsledkom Petra Zelinku a Aleny Fuskovej sa začal biatlon rozvíjať na Slovensku aj po vzniku samostatnej krajiny. Slovenská biatlonová reprezentácia začala písať svoju históriu na Svetovom pohári v Pokljuke v decembri 1992, keď Slovensko získalo výnimku ako samostatná krajina. Od tohto podujatia sa do povedomia slovenských fanúšikov biatlonu zapísali najmä tri mená - Martina Jašicová (Schwarzbacherová-Halinárová), Soňa Mihoková a Anna Murínová. K ním neodmysliteľne patria aj nezabudnuteľné trénerské postavy Juraj Sanitra, Peter Zelinka a Roman Schwarzbacher.
Spočiatku v rokoch 1992 - 1994 reprezentovali slovenský biatlon členovia ASVŠ Dukla Banská Bystrica Pavel Kotraba, Pavel Sládek, Lukáš Krejčí a Daniel Krčmář (pôvodom Česi so slovenským občianstvom) spolu s Ľubomírom Machyniakom, ktorý vydržal v reprezentácii do roku 1998. Za jeho najvýznamnejší úspech sa považuje 8. miesto v rámci Svetového pohára vo vytrvalostných pretekoch vo švédskom Östersunde z roku 1997, kde mu mimoriadne vyšla streľba iba s jednou chybou. K Top 10 sa dostal ešte jedným 11. miestom v Ostrblí.
Prečítajte si tiež: Anastasia Kuzminová zlatá
V roku 1993 sa u nás mali vôbec prvý raz konať Majstrovstvá Európy, no bola slabá zima a nedostatok snehu. V ďalšej zime už perinbaba nesklamala a kompetentní získali do rúk organizovanie Juniorských majstrovstiev sveta 1994. Tu sa prvý raz svetu ukázal Francúz Raphael Poirée, a to poriadne. Ziskom bronzovej medaily v šprinte zaujala aj vtedy iba 17-ročná Andrea Henkel pri premiére vo svetovej konkurencii.
18. a 20. januára 1996 dedinka na Horehroní prvý raz hostila Svetový pohár. Vytrvalostné aj rýchlostné preteky. Bolo to jediné kolo sezóny, kde sa nejazdili štafety. Vo februári 1997 sa už nášmu areálu dostalo cti organizovať Majstrovstvá sveta elitnej kategórie. Svoju prvú z 22 individuálnych medailí tu získal Ole Einar Bjorndalen, a to v stíhacích pretekoch, disciplíne, ktorá mala práve v Osrblí majstrovskú premiéru.
O rok neskôr sa u nás konal šampionát v letnom biatlone, kde získala Schwarzbacherová zlato zo stíhačky. Tieto podujatia vytvorili Slovensku cestu k organizovaniu ďalších vrcholových podujatí v malebnom prostredí Horehronia. Postupne sa slovenské centrum biatlonu dostalo do centra diania a osem rokov sa tu jazdil Svetový pohár. Naposledy v decembri 2005.
Areál ukončil svoju slávnu éru rovnako ako začal, keď sa kvôli nedostatku snehu nemohlo ísť tretie kolo SP v decembri 2006. Po následnom sprísnení kritérií zo strany IBU, kvôli ktorým musela byť väčšina stredísk zrekonštruovaná, u nás ostali nižšie podujatia - ME či IBU Cup. Za doteraz poslednú významnú akciu, ktorá sa odohrala v areáli Osrblia, je považovaná Zimná univerziáda v roku 2015.
V každej zo šiestich zimných olympiád sme zaznamenali minimálne jeden individuálny výsledok v Top 10. O tom, že už od začiatku sa veľké nádeje vkladali práve do biatlonu, svedčí aj fakt, že Martina Jašicová spolu s hokejistom Petrom Šťastným skladala za celú slovenskú výpravu olympijský sľub pred odchodom na ZOH 1994 v nórskom Lillehammeri.
Jašicovej chýbalo máličko, konkrétne posledný výstrel, od historicky prvej slovenskej medaily na OH. Ak by ho trafila, vo vytrvalostných pretekoch by získala bronz na úkor legendárnej Nemky Uschi Dislovej. K rodáčke z Dolného Kubína sa pridala 12. pozíciou zo šprintu Soňa Mihoková, ktorá v tom čase ešte len začínala svoju úspešnú kariéru.
V rokoch 1995 a 1996 sa Slovenkám podarili vyhrať aj dve súťaže Svetového pohára. S veľkým odhodlaním nastupovali naše reprezentantky na domáci svetový šampionát v Osrblí 1997 už pod vedením Juraja Sanitru. Mihoková potvrdila svoj výborný kredit štvrtým miestom v šprinte a piatym v „individuále“, ale medailu znova nezískala a ako sa neskôr ukázalo, tak blízko k nej už na MS nikdy nebola. Už za Romana Schwarzbachera vydatá Jašicová sa v Osrblí nepresadila.
V rýchlostných pretekoch na 7,5 km skončila Mihoková štvrtá, Schwarzbacherová siedma a Murínová deviata. V Top 10 sme teda mali tri pretekárky, čo je na OH výsledok z ríše absolútneho science-fiction, v žiadnom športe už nikdy nedosiahnuteľný.
Týmito výsledkami nabudené Slovensko zákonite očakávalo zisk medaily zo štafety, vôbec prvej na ZOH v ére samostatnosti. A zdalo sa, že si slovenské ženy po ňu i bežia a keby len to. S Nemkami a Ruskami sa dokonca priamo bili o olympijské víťazstvo. Schwarzbacherová i Murínová odovzdávali prvé s náskokom 30, resp. 17 sekúnd. Na tretí úsek však prišla Tatiana Kutlíková, ktorá sa v predchádzajúcich dňoch do individuálnych disciplín nedostala a psychickú ťarchu historického okamihu neuniesla. Na ležke iba raz dobíjala, ale pri streľbe v stoji, žiaľ, zarmútila celé Slovensko. Z ôsmich nábojov trafila iba tri terče a následné dve trestné kolá nás zosunuli na štvrté miesto.
Musíme spomenúť aj fakt, že tento spoločný úspech dosiahla štvorica v úplne rozvrátených medziľudských vzťahoch. V každom prípade sa 15. i 19.
Okrem enormných úspechov ženského družstva je nutné spomenúť aj fakt, že prvýkrát v histórii štartoval na olympiáde za Slovensko aj muž. Bol ním Ľubomír Machyniak, ktorý mal práve životnú sezónu 1997/98. Na OH sa síce nepresadil, ale v Östersunde zaznamenal 8.
Na šampionáte vo fínskom Kontiolahti si po stíhacích pretekoch a iba jednom netrafenom terči striebornú medailu na krk zavesila Martina Schwarzbacherová. Bola to vôbec prvá medaila zo svetového šampionátu pre Slovensko.
Najlepšie obdobie kariéry naopak zažívala Anna Murínová, ktorá v sezóne 1999/2000 obe kolegyne prevýšila 17. miestom v celkovom hodnotení Svetového pohára. V areáli Soldier Hollow vrámci OH 2002 v Salt Lake City sa už vo veľkom atakovanie popredných miest nekonalo. Najlepší výsledok dosiahla Martina, už vydatá za Ivana Halinára, vo vytrvalostných pretekoch. Po dvoch minelách obsadila deviate miesto.
Škoda hlavne tesnej chyby na poslednej stojke, bez ktorej by doplnila Andreu Henkelovú a Liv Grete Poiréeovú na stupni víťazov. V štafetových pretekoch sa opäť od ženského kvarteta sľubovalo veľa. A zverenkyne Juraja Sanitru scenár z Nagana takmer na vlas zopakovali. Halinárová s Murínovou opäť bežali na medailových pozíciách, no tentoraz si pozíciu kata nedobrovoľne zahrala Marcela Pavkovčeková. Rovnako ako Kutlíková nezvládla stojku tretieho úseku a po trestnom kole sme klesli na šiestu pozíciu.
Počas posledného spoločného olympijského cyklu sa ešte Halinárová s Mihokovou po čistej streľbe ukázali 6. a 9. miestom v šprinte na MS v Chanty-Mansijsku 2003. V tomto roku si Martina odskočila aj na ME v talianskom Forni Avoltri, kde vyhrala šprint. Potom ju čakala materská dovolenka pri narodení syna Michala. Anna Murínová zasa dosiahla životný výsledok v januári 2004 - 3.
Obdivuhodná ženská generácia ukončila svoju púť na OH v Turíne, kde už bežecky nemala na tie najlepšie pretekárky. Čistá streľba Halinárovej v šprinte stačila "iba" na 16. miesto. V štafete bez trestného okruhu skončila rovnaká štvorica ako v Salt Lake City desiata. Po olympiáde v reprezentačnom družstve skončili Murínová, Pavkovčeková i tréner Sanitra (ten sa zameral na Pavla Hurajta), o rok neskôr Mihoková.
Pod talianskymi piatimi kruhmi sa ale konečne presadil Slovák. Po životnom výkone obsadil 5. miesto vo vytrvalostných pretekoch Marek Matiaško s jednou chybou na poslednej položke. Prvýkrát na ZOH štartovala naša mužská štafeta. Obsadila 14. pozíciu.
Vzostup mužského biatlonu ale odštartoval pár rokov skôr, hoci bol trochu v úzadí úspešných žien. Pavol Hurajt bol od začiatku skvelým strelcom a kariéru odštartoval neuveriteľným Osrblím v decembri 2003 (3. kolo SP), keď v individuále, šprinte i stíhačke minul z päťdesiatich terčov jediný, hneď na prvej položke. Obsadil 13., 10. a v stíhačke napokon pamätné tretie miesto, keď vo fotofiniši predstihol vedúceho muža SP Rusa Sergeja Rožkova. Tretie miesto dosiahol v sezóne 2003/04 ešte aj v rýchlostných pretekoch v americkom Fort Kente. V oboch prípadoch zvíťazil legendárny Raphael Poirée. Hurajt sa ale na MS nikdy nedostal do Top 10.
Po OH v Cesane San Cicario prišlo najhoršie obdobie slovenského biatlonu. V sezónach 2006/07 a 2007/08 sa žiadny Slovák nedostal do Top 10 žiadnych pretekov v SP ani MS. Pred sezónou 2008/09 však zo Sibíru prišla istá Anastázia Kuzminová. Vicemajsterka sveta v kategórii kadetiek totiž tesne pred svojou druhou sezónou vo Svetovom pohári otehotnela. V decembri 2006 ešte ako Anastázia Šipulinová stihla prvý raz v kariére zabodovať 13. miestom v Östersunde.
Prehľad umiestnení slovenských biatlonistov na ZOH:
| Meno | ZOH | Umiestnenie |
|---|---|---|
| Peter Zelinka | Lake Placid 1980 | 6. miesto (rýchlostné preteky) |
| Marek Matiaško | Turín 2006 | 5. miesto (vytrvalostné preteky) |
| Anastasia Kuzminová | Vancouver 2010 | 1. miesto (rýchlostné preteky), 2. miesto (stíhacie preteky) |
| Pavol Hurajt | Vancouver 2010 | 3. miesto (preteky s hromadným štartom) |
| Anastasia Kuzminová | PyeongChang 2018 | 1. miesto (preteky s hromadným štartom), 2. miesto (stíhacie preteky), 2. miesto (vytrvalostné preteky) |
| Paulína Fialková | PyeongChang 2018 | 5. miesto (vytrvalostné preteky) |
| Ženská štafeta | PyeongChang 2018 | 5. miesto |