Tikot hodín sa zrýchlil, čas sa (napohľad) vymkol spod kontroly a okolie sa mieša v neprehľadný koktail. Ďalší rok sa chýli k svojmu koncu.
Pri poslednom prejazde podhorím nám svitanie premenilo krajinu na magické miesto, rozožalo lúky, polia i stavby a otvorilo myseľ. Dnes sa len krátko poprechádzame po okolí a potom sa zastavíme pri Klube jaskyniarov.
Chodník sa vinie úbočím Bubna a nízka oblačnosť skrýva širšie okolie Záhorskej nížiny, akoby sme sa plavili bielym oceánom, naokolo nič, len mliečna tma, ktorá sa rozbíja o útesy hôr.
Napájame sa na značku, začíname prudšie stúpať úbočím Pohanskej. Krajina sa prudko zmenila. A tak nemo a s úžasom obdivujem neuchopiteľnú silu prírody, jej nenapodobiteľnú majstrovskú ruku.
Pod nohami šumí biely oceán, nad hlavami pyšne čnejú hrdé múry hradu. Kde kedysi míľovými krokmi dunela história uhorských šľachtických rodov, kde dnes po skale ticho cupocú naše nohy.
Prečítajte si tiež: Piknik: kultúrny a jazykový fenomén
Sme tu práve teraz - a tak si teda užívajme spoločnosť priateľov, pokoj aj voľné chvíle. Hrad dnes ani bližšie neskúmame, spúšťame sa dole a ocitáme sa v novom svete.
Výrazného výbežku Malých Karpát, na temene ktorého sa už kedysi v dávnych dobách bronzových rozkladalo hradisko, neskôr keltské oppidum. Hmla, naša nepozornosť, či iná vyššia moc spôsobuje, že nahor nestúpame spôsobne po starej prístupovej ceste, ale driapeme sa tam ako kozy priamo proti vrstevniciam.
Z bledého prítmia vystupujú divne pokrútené kmene stromov, lesné bytosti, ktoré akoby sa už-už chystali prehovoriť, privítať, či pokarhať nevítaných návštevníkov. Machom obrastené skaly, privreté oči Zeme, čo pozorne sledujú dianie okolo seba.
Stojíme na maličkej lúčke na vrchole akropoly, akejsi improvizovanej vyhliadke, na mieste, ktoré máme tak radi, krajina sa nám začína meniť priamo pred očami. Vlny oceánu už len jemne olizujú vrchol Roštúna, obďaleč z nich vystupuje výrazná homoľa Vysokej… odliv stále klesá… objavuje sa dramatický Peterklín, naľavo mohutný Klokoč, po chvíli z bieleho mlieka priamo pod našimi nohami vytŕča súmerná homôľka, bezmenný vrchol, to bude určite Bubon. My sa však len krátko pristavíme pri jaskyni a zostupujeme.
Voľný priestor sa pomaly vylieva z lesa na širokú pláň pod hrebeňom Roštúna, vytvára zátoky, hlboké fjordy vnorené do lesných húštin, ktoré ako polostrovy vybiehajú do rozľahlej lúčnej hladiny. Na nej sa v slnečnom jase dňa kúpu drobné ostrovčeky, osamelé košaté stromy, nádherné solitéry.
Prečítajte si tiež: Význam slobody prejavu
Ponorme sa do uličiek obce, popod bralnatý zalesnený Bubon sa presuňme do jej centra. No to sa už blížime ku klubu jaskyniarov, kapustnica rozvoniava, trampská kapela ladí nástroje. My však najskôr zájdeme dovnútra, poprezerať si pripravovanú expozíciu histórie miestneho jaskyniarstva.
Kapustnica je skvelá, muzika zohraná a výborná, spoločnosť veselá, čas tu príjemne letí, kam sa tak ponáhľa… nič však netrvá večne, nastala chvíľa rozlúčky, zajtra je tiež deň, aj zajtra sa chystáme von. Hrad sme nakoniec našli, azúrová inverzia na Pohanskej nám vyrazila dych, lúky pod ňou pohladili na duši, kapustnica chutila, partia bola ako vždy skvelá - prežili sme ďalší deň ako z rozprávky.
Turistiku sme v posledných rokoch rozšírili už na týždennú periódu, čo nám umožnilo spoznať naše tzv. malé hory veľmi podrobne po všetkých stránkach. No a Povianočná turistika sa vždy niesla aj v znamení vyčistenia si svedomia, ktoré nás trápilo po praktizovaní tejto lukulskej gastronómie. Na túto liečebnú kúru sa 27. 12.2022 vybralo 23 adeptov, ktorí zvíťazili sami nad sebou a nelenilo sa im skoré vstávanie, aby krátko pred ôsmou hodinou rannou zaparkovali svoje motorové tátoše na parkovisku vo viniciach nad Dolnými Orešanmi - nad Sv.
Počasie pripomína skôr jar. Ale má byť pekne, slnečno a budú aj výhľady. Začíname hneď z ostra po žltej značke smerujúcej na Orešianske sedlo. Asi v polovici tohto stúpania odbočujeme po zvážnici doľava. Smerujeme na vrchol Skalkovej, kde sa nám ukazujú prvé výhľady na dlhú rovinu smerom na Trnavu.
Zakrátko prichádzame k horárni Šišoretné. Táto bývalá Palfyovská lesná rezidencia je dnes prerobená na penzión, ponúkajúci rekreačný pobyt pre svojich hostí na oddych a wellness. Prichádzame k veži vysielača. Odtiaľ strmým, ale krátkym stúpaním sa dostávame do výšky 505m na vrchol prvého Šišoretného.
Postupujeme ďalej po hrebeni smerom k ďalšiemu tzv. Strednému Šišoretnému. Cesta je veľmi romantická. Sprevádzajú nás krásne exempláre starých stromov, všelijakých pokrútených tvarov, ktoré si dlhé roky upevňovali svoju pozíciu v skalnom masíve. Teraz tu žijú v pokojnej symbióze aj s krásnym, zeleným machovým kobercom - niektorí začíname hľadať diery, kde by sa mohli ukrývať malí elfovia.
Krajina Elfov nás privádza do závetria v malej dolinke, kde je priam ukážkové miesto na odpočinok a občerstvenie. Svedomie ide teraz trochu stranou, na rad prichádzajú obsahy našich batohov spojené s výstavou a ochutnávkou vianočného pečiva. V našej ceste pokračujeme ďalej.
Vystúpame na vrchol Zadného Šišoretného, prehupneme sa do malej dolinky. Sprava na nás lákavo hľadí vrchol Kukly. No až inokedy. Teraz máme iný smer. Za vrcholom Starého Slaniska začína svet Godovej skaly. Tento skalnatý hrebeň nám ukazuje, že krajina Elfov ešte nekončí, treba len pozorne pozerať. Máme tu aj krásne výhľady do vnútrozemia Malých Karpát.
Naďaleko je nevýrazný vrchol Lichteku. Ten nás tiež láka. Po zlezení posledného odvážlivca zo skalnatého brala Godovej skaly sa vydávame na Lichtek. Je len neďaleko, je výškovo nevýrazný, ale výhľady ponúka excelentné: Zrkadlisko, Sklený vrch, Geldek, Roštún, Klokoč, Starý plášť, Čierna skala… až po kláštor sv. Kataríny pri Naháči.
Čas neúprosne plynie a my sa musíme poberať ďalej. Máme pred sebou poslednú métu dnešnej túry - vrchol Klokočinu. Je neďaleko, stúpanie k nemu nie je náročné, len sa musíme predierať mimo chodníkov. Zvážnice Pod Klokočinou a Pod Obecnou horou nás privádzajú dolu na Biháre - chatovú oblasť nad orešanskými vinicami. Sme v cieli. Sme vďační za dnešný deň.
Keď som bol malý chlapec deň trval viac ako celý týždeň. Čas a ľudská pamäť však potom rozohrali svoje šálivé hry. Snehová guľa sa postupne začína nabaľovať. Stretnutie s Jančim, rozpad impéria, moje Áno. Snehová guľa sa rúti dole svahom, berie so sebou všetko, čo jej stojí v ceste. Hrádza sa pretrhla, záplava sa valí do údolia, zachráň sa, kto (ešte) môžeš.
Týždeň sa scvrkol ani nie na deň, ako kladivo búšim na bránu prítomnosti, víkend čo víkend sa deriem von z toho prúdu, snažím sa nadýchnuť, utekám do prírody. Sobota a nedeľa - Vianoce sú tu, von sa určite nedostanem, nevymyslíme tentokrát niečo aj v týždni?
Akcia uprostred týždňa - to je vhodné Iba ak pre dôchodcov alebo úplných bláznov, Braňo nakoniec na poslednú chvíľu (ako obvykle) odriekol, medzi desiatimi tulipánmi tak vytŕča jediný tŕňový ker. Asfalt je pokrytý vrstvou ľadu, šmýka sa ako fras, k slovu sa tak (konečne) dostanú aj mačky, nemusím ich (donekonečna) roznášať v batohu.
Prvý cieľ dnešného putovania sa vypína priamo nad našimi hlavami - Kŕč, v minulosti známy tiež ako Komberek či Komperek (to divné pomenovanie mu dali vraj nemeckí prisťahovalci, ktorí sa na týchto miestach usádzali po tureckom vpáde). Meníme plány, hore sa nebudeme štverať priamo proti vrstevniciam, obídeme to pekne dokola, od chrbta vedie na horu pohodlná cesta.
Obchádzame staré lomy, zimný les nás nesmelo víta, kdesi od chrbta sa ozývajú pravidelné duté rany. V Lošonci strieľajú. Tá hlboká jama vedľa cesty nie je len taká obyčajná diera, je to krasový útvar - závrt zvaný Strapek. Práve tadiaľ mali podľa legendy vstupovať do podzemia tajomní ľudia pôvodom z Dolného Rakúska, ktorí tu niečo ťažili a poklady potom odnášali kamsi ďaleko. Nosili nohavice „do zvona“ s rozstrapkaným koncom - Strapkári.
Samotný vrchol je nenápadné zalesnené miesto, zaujímavé hádam len snehom zaviatym ohniskom a pozostatkami kostier prístreškov (pre celtu), už dlhšie tu pravdepodobne nikto neprenocoval. Atmosféru však určuje nielen miesto samotné, ale aj naše aktuálne nastavenie.
Prebehneme kúsok lesom, sneh výborne drží naše kroky, ďalej pokračujeme po zvážnici, kdesi odspodu sa k nám pachtí traktor. Les sa mení na rúbaň, priestor sa otvára. Jediným krokom sa ocitáme v zimnej rozprávke.
Hrebeň Slepého vrchu a Dubníka odpoly halí hmla, vyzrážala sa na korunách stromov, zamrzla, vytvorila striebristú nádheru, všetko navôkol pokrýva ako pavučina ľahký snový závoj. V údolí sa leskne hladina orešianskej priehrady, hneď vedľa vytŕčajú komíny fabriky na Majdáne. Od rána sme vzdialení len niekoľko kilometrov a zopár desiatok minút, pripadáme si však ako v inom svete.
Náš ďalší cieľ sa nachádza kúsok vpravo, v lese, po zvážnici to ale ide akoby samo. A už sa blížime, obchádzame oplotok a stúpame na vrchol. To nie sú len stromy, ale umelecké diela! Svojbytní živí jedinci, stromoľudia, tajomní Tolkienovi Enti. Obrovské, pokrútené, hrčovité, košaté artefakty pevne ukotvené na skalnatom vrchole, tuho zápasiace o svoju existenciu, prežívajúce v neľahkých podmienkach osamelej malokarpatskej hory.
Soviná, len 458 metrov vysoká nenápadná krásavica, tajuplná kňažná orešianskeho krasu, z rohu krásy sa na jej svahy vysypalo nespočetne drahokamov. Magické miesto, tajomná Šangri-la vystúpila na hrebeň Malých Karpát. V údive stojím, nestačím mačkať spúšť. Stromy rozprávajú. Dnes sa navyše aj vyparádili, obliekli nádherný čipkový šat, jemné kryštáliky námrazy sa perleťovo odleskujú ...