Tikot hodín sa zrýchlil, čas, tá nehmatateľná, neuchopiteľná entita, sa (napohľad) vymkol spod kontroly, všetko navôkol sa mihá ako v bláznivom panoptiku, okolie / veci / udalosti sa miešajú v neprehľadný koktail, výbušnú zmes kedykoľvek hroziacu neriadenou explóziou, ďalší rok sa chýli k (svojmu) neodvratnému koncu, zachráň sa kto (ešte) môžeš!
Úzky tmavý tunel, špendlíkovú hlavičku by si ním pretlačil len sťažka, zo všetkých síl sa tadiaľ snažím pretiahnuť, predrať sa von, na druhú stranu, kde cítim svetlo, kde tuším šum hlasov, je to zrod čohosi nového, život po živote či len reflexia očakávaného?
Nech robím - čo robím, vždy prídem posledný… v Plaveckom Podhradí už parkuje pekná kôpka áut, okolo stojí o čosi viac turistov a turistiek, takú účasť som dnes veru nečakal!
…chodník sa vinie úbočím Bubna, už po niekoľkých metroch sa stráca v hmle… nie, až také romantické to (bohužiaľ) nie je, no nízka oblačnosť skrýva širšie okolie Záhorskej nížiny, akoby sme sa plavili bielym oceánom, naokolo nič, len mliečna tma, ktorá sa rozbíja o útesy hôr, perleťová triešť príboja sa zrkadlí v korunách ihličnanov na brehu pevniny. Aspoňže neprší.
Napájame sa na značku, začíname prudšie stúpať úbočím Pohanskej. Krajina sa prudko zmenila. Náhle, ako rýchla búrka, čo láme stromy na svahu hory sťa zápalky, ako zimná noc, čo bez varovania zahalí bloky skál tichom, snom a machom.
Prečítajte si tiež: O význame slov Piknik, Kultúra, Lúka a Ruka
A tak (vždy, stále a znova) nemo a s úžasom obdivujem neuchopiteľnú silu prírody, jej nenapodobiteľnú majstrovskú ruku. Ale už odbočujeme z cesty, na hrad sa pravidelne (nelogicky) škriabeme tou najväčšou strminou. Pľúca ide rozdrapiť, srdce sa snaží vyskočiť z hrude, búši ako piest až kdesi za spánkovou kosťou. Prečo (sa nikdy nepoučíme)!?
Pod nohami šumí biely oceán, nad hlavami pyšne čnejú hrdé múry hradu. …kde kedysi míľovými krokmi dunela história uhorských šľachtických rodov, kde dnes po skale ticho cupocú naše nohy.
Spoločnosť priateľov, pokoj aj voľné chvíle. Hrad dnes ani bližšie neskúmame, nechceme rušiť pokoj driemajúcich hradieb, spúšťame sa dole, dnes ma zastúpil Viki, zvládol svoj prvý zápis do knihy návštev, pomaly ale predsa nám vyrastajú nástupcovia.
Stačí len niekoľko krokov, len jedna zákruta, len zopár viet príjemného rozhovoru a ocitáme sa v novom svete. Úplne inom - dramatickom, divom, neusporiadanom. …výrazného výbežku Malých Karpát, na temene ktorého sa už kedysi v dávnych dobách bronzových rozkladalo hradisko, neskôr keltské oppidum, vraj jedno z najväčších v našich končinách.
Hmla, naša nepozornosť, či iná vyššia moc spôsobuje, že nahor nestúpame spôsobne po starej prístupovej ceste, ale driapeme sa tam ako kozy priamo proti vrstevniciam. …z bledého prítmia vystupujúce divne pokrútené kmene stromov, lesné bytosti, ktoré akoby sa už-už chystali prehovoriť, privítať, či pokarhať nevítaných návštevníkov. Machom obrastené skaly, privreté oči Zeme, čo pozorne sledujú dianie okolo seba.
Prečítajte si tiež: Význam slobody prejavu
Kus spečenej strusky, možno prastarý artefakt, dôkaz dávnej prítomnosti človeka, alebo len huncútsky kúsok akéhosi veselého tuláka. Križujeme cestu, ďalej už kráčame po nej.
Stojíme na maličkej lúčke na vrchole akropoly, akejsi improvizovanej vyhliadke, na mieste, ktoré máme tak radi, krajina sa nám začína meniť priamo pred očami. Vlny oceánu už len jemne olizujú vrchol Roštúna, obďaleč z nich vystupuje výrazná homoľa Vysokej… odliv stále klesá… objavuje sa dramatický Peterklín, naľavo mohutný Klokoč, po chvíli z bieleho mlieka priamo pod našimi nohami vytŕča súmerná homôľka, bezmenný vrchol, to bude určite Bubon.
My sa však len krátko pristavíme pri jaskyni a zostupujeme. Opäť priamo dole, kolmo na vrstevnice, akosi nám to dnes zachutilo. Nad hlavami nám preletí sova, na rozlúčku pustí malé hebké pierko. …voľný priestor sa pomaly vylieva z lesa na širokú pláň pod hrebeňom Roštúna, vytvára zátoky, hlboké fjordy vnorené do lesných húštin, ktoré ako polostrovy vybiehajú do rozľahlej lúčnej hladiny. Na nej sa v slnečnom jase dňa kúpu drobné ostrovčeky, osamelé košaté stromy, nádherné solitéry.
…ponorme sa do uličiek obce, popod bralnatý zalesnený Bubon sa presuňme do jej centra. No to sa už blížime ku klubu jaskyniarov, kapustnica rozvoniava, trampská kapela ladí nástroje. My však najskôr zájdeme dovnútra, poprezerať si pripravovanú expozíciu histórie miestneho jaskyniarstva. Keď bude dokončená, bude to pekné a zaujímavé miesto, dá sa to rozpoznať už dnes.
Kapustnica je skvelá, muzika zohraná a výborná, spoločnosť (už aj s Jančim) veselá, čas tu príjemne letí, kam sa tak ponáhľa… prečo aspoň na chvíľu nepostojí? Nič však netrvá večne, nastala chvíľa rozlúčky, zajtra je tiež deň, aj zajtra sa chystáme von.
Hrad sme nakoniec našli, azúrová inverzia na Pohanskej nám vyrazila dych, lúky pod ňou pohladili na duši, kapustnica chutila, partia bola ako vždy skvelá - prežili sme ďalší deň ako z rozprávky, v hustej rannej hmle by som na to však nebol vsadil ani päť centov.
Už sa nestŕham zo sna, prestali ma desiť úzke, navonok nepriestupné tunely, obavy či skôr nenaplnené očakávania sa premenili na príjemné spomienky.
Od rána sme vzdialení len niekoľko kilometrov a zopár desiatok minút, pripadáme si však ako v inom svete.