Samopal vz. 58, kalibru 7,62x39 mm, je útočná puška, ktorá v československej armáde nahradila samopaly PPŠ-41 začiatkom 60. rokov 20. storočia.
Vývoj a história samopalov
Vôbec prvý prototyp samopalu pod označením PPT-27 skonštruoval v Sovietskom zväze ešte v roku 1927 slávny konštruktér zbraní Fedor Vasilievič Tokarev.
Tento prototyp bol aj napriek problémom s dostupnosťou vhodnej pištoľovej munície skonštruovaný pre použitie práve pištoľového náboja, keďže pri tomto strelive mohol byť do konštrukcie zakomponovaný jednoduchý neuzamknutý dynamický záver (pri puškovom strelive bol kvôli jeho vysokému výkonu potrebný zložitejší uzamknutý záver).
Prototyp samopalu bol teda skonštruovaný pre použitie náboja do revolveru Nagant M1895 kalibru 7,62x38 mm, čo už vzhľadom na atypickosť tohto náboja predstavovalo skutočné majstrovské dielo, ktoré sa však do výzbroje armády nedostalo.
Bolo však tým pravým odrazovým mostíkom k vývoju ďalších, v tej dobe vyspelých, konštrukcií samopalov v Sovietskom zväze.
Prečítajte si tiež: Viac o počte nábojov v revolveroch
Jedným z nich bol moderným spôsobom riešený samopal z konštrukčnej dielne Vasilija Alexejeviča Degťareva, ktorý pri vývoji svojej konštrukcie využil nový náboj vyvinutý F. V. Tokarevom pre samonabíjaciu pištoľ TT-30.
Tento prototyp dostal označenie PPD-34, pričom na prelome rokov 1934 - 1935 sa stal víťazom súťaže, ktorú vypísalo velenie sovietskej Červenej armády v snahe získať do svojej výzbroje automatickú zbraň jednotlivca.
Tejto súťaže sa zúčastnilo celkovo 14 rôznych typov samopalov pochádzajúcich z dielní štyroch konštruktérov (okrem V. A. Degťareva to boli S. A. Korovin, S. A. Priluckij a I. N. Kolesnikov).
Samopal PPD-34 v nej zaujal najmä svojou robustnou konštrukciou s drevenou pažbou a bubnovým zásobníkom s kapacitou 25 nábojov.
Strieľal jednotlivo, ale aj v dávkach.
Prečítajte si tiež: Kaliber nábojov do vzduchovky
Do výzbroje sovietskej armády bol síce oficiálne zavedený 9. júla 1935, no vzhľadom na jeho zložitejšiu výrobu a slabý účinný dostrel sa postupne začala hľadať nová konštrukcia.
V. A. Degťarev preto v roku 1938 vylepšil konštrukciu PPD-34, ktorá už mohla používať pôvodný bubnový zásobník na 25 nábojov, alebo nový bubnový zásobník s kapacitou 71 nábojov, pričom sa zvýšil aj účinný dostrel zbrane.
Tá bola pod označením PPD-34/38 zavedená koncom roku 1938 do výzbroje armády, no začiatkom nasledujúceho roku bola výroba samopalov na príkaz J. V. Stalina zastavená.
Tento stav bol však len dočasný, keďže na konci novembra 1939 vstúpil Sovietsky zväz do vojny s Fínskom.
V rámci nej sa pre sovietsku armádu ako veľmi nebezpečné ukázali družstva samopalníkov na lyžiach, ktoré vykonávali nespočetné množstvá krátkych, no vysoko efektívnych prepadov sovietskych jednotiek.
Prečítajte si tiež: Detailný popis vz. 58
Výzbroj týchto fínskych samopalníkov tvorili samopaly Suomi M1931, ktoré boli podobné samopalom PPD.
Z tohto dôvodu žiadali velitelia sovietskej armády J. V. Stalina o pridelenie samopalov PPD v počtoch pre aspoň jedno družstvo na každú streleckú rotu.
Po následnom Stalinovom odsúhlasení boli samopaly PPD zo skladov dopravované priamo na front, pričom sa okamžite rozbehla aj ich sériová výroba, v rámci ktorej už dominovala zjednodušená verzia samopalu PPD-34/38 pod označením PPD-40.
Samopal PPŠ-41
Dňa 21. decembra 1940 bol Špaginov samopal oficiálne zavedený do výzbroje sovietskej Červenej armády pod označením Pistolet-pulemjot Špagina obrazca 1941 goda.
Prvé kusy samopalu PPŠ-41 sa vo výzbroji sovietskej armády objavili v roku 1941, ale masívna sériová výroba týchto zbraní sa rozbehla od roku 1942.
Do roku 1947 bolo v Sovietskom zväze vyprodukovaných vyše 5 miliónov kusov samopalov PPŠ-41, pričom približne 10 000 kusov bolo vyrobených aj v iránskom guľometnom závode v Teheráne.
Konštrukčné časti samopalu PPŠ-41
Hlavnými konštrukčnými časťami 7,62 mm sovietskeho samopalu PPŠ-41 boli hlaveň, mieridla, puzdro záveru s príklopom spojeným s ochranným plášťom hlavne, záver s jednoduchou poistkou, spúšťový mechanizmus s preraďovačom streľby, drevená pažba a zásobník, pričom základom konštrukcie a zároveň dielom, ktorý do nej v podstate integroval všetky ostatné súčasti bolo lisované oceľové puzdro záveru.
V ňom sa pri streľbe pohyboval masívny neuzamknutý dynamický záver, ktorého súčasťou bol aj vyťahovač prázdnych nábojníc a napínacia páka s jednoduchou posuvnou drážkovanou poistkou, ktorá sa pri zaistení zbrane zasúvala do jedného z dvoch výrezov v puzdre záveru, čím mohol byť záver zaistený v prednej alebo v zadnej polohe.
Samotný záver bol do pohybu uvádzaný vratnou pružinou, ktorá bola umiestnená okolo vodiacej tyčky, ktorej koniec bol upevnený v nárazovej platničke nachádzajúcej sa na zadnej stene puzdra záveru.
V prednej časti puzdra záveru bolo na otočnom čape upevnené puzdro hlavne, do ktorého bola vsadená jej zadná časť.
Hlaveň samopalu mala dĺžku 265 mm (popri celkovej dĺžke samopalu 840 mm) a bola uchytená do ochranného plášťa, ktorý sa nachádzal okolo nej, pričom bol vylisovaný zo silného oceľového plechu.
Vnútro hlavne tvoril tvrdo chromovaný vývrt so štyrmi pravotočivými drážkami, ktorý obmedzoval eróziu (vypaľovanie) materiálu hlavne a okrem toho bránil vzniku korózie vývrtu hlavne v dôsledku používania nábojov so zápalkami na báze traskavej ortuti, ktoré aj pri extrémne nízkych teplotách vykazovali vysokú spoľahlivosť zážihu.
Na vrchnej strane a na oboch bočných stranách ochranného plášťa hlavne sa nachádzali oválne otvory (tri na vrchnej strane a po štyri na oboch bočných stranách), ktorých primárnou úlohou bolo chladiť hlaveň, pričom zároveň slúžili aj ako odľahčovacie otvory.
Ochranný plášť hlavne bol priamo spojený s príklopom puzdra záveru, pričom pri jeho otvorení sa s ním otáčal na rovnakom čape.
Zošikmená predná časť ochranného plášťa hlavne presahovala jej ústie a bola zakončená tenkou oceľovou doštičkou, v ktorej strede sa nachádzal otvor pre prelet striel s priemerom 11 mm.
Na úsťovej časti ochranného plášťa hlavne sa nachádzali tri výrezy okrúhleho tvaru (dva bočné a jeden vrchný), ktoré plnili úlohu úsťovej brzdy a zároveň aj kompenzátora zdvihu, keďže prostredníctvom nich po výstrele tlačili prachové plyny unikajúce z vývrtu hlavne zbraň zároveň dopredu a nadol, čím sa efektívne tlmil spätný ráz a zdvih zbrane pri výstreloch, a tým sa zasa výrazne zvyšovala jej presnosť.
V prednej časti ochranného plášťa hlavne sa nachádzala základňa výškovo staviteľnej mušky s ochrannou krytkou okrúhleho tvaru a na zadnej časti plášťa sa v mieste za otvorom pre vyhadzovanie prázdnych nábojníc nachádzala základňa s cieľnikom mieridiel, ktorý bol pri niekoľkých prvých kusoch zbrane sektorový a staviteľný do vzdialenosti 500 metrov delený na desať častí po 50 metroch, avšak takýto cieľnik bol z hľadiska reálneho účinného dostrelu zbrane zložitý a nepraktický, a preto bol pri ďalších kusoch nahradený jednoduchším a praktickejším plátkovým cieľnikom so stredovým výrezom, ktorý sa preklápal na vzdialenosť 100 alebo 200 metrov.
Táto zmena taktiež prispela k zjednodušeniu a zrýchleniu výrobe zbrane.
Na ľavej strane ochranného plášťa hlavne bola medzi oválnymi chladiacimi a odľahčujúcimi otvormi umiestnená jednoduchá úchytka pre nosný popruh.
Puzdro záveru bolo jednoduchými skrutkami spojené s drevenou pažbou svetlohnedej až tmavohnedej farby, pričom jej podpažbie dosahovalo až k šachte pre vloženie zásobníka.
Na konci pažby bola umiestnená plechová pätka s odpruženou krytkou, ktorá chránila prístup do otvoru v pažbe, v ktorom bola umiestnená olejnička a čistiaca súprava.
Na ľavej strane pažby bola v blízkosti jej krku umiestnená úchytka pre nosný popruh.
V priestore podpažbia sa pod puzdrom záveru nachádzal spúšťový mechanizmus zbrane spolu s preraďovačom streľby v tvare posuvnej páčky, ktorý bol umiestnený pred jazýčkom spúšte a umožňoval nastavenie streľby jednotlivými ranami alebo dávkami.
Spúšť sa spolu s preraďovačom nachádzala pod jedným spoločným lúčikom.
Medzi lúčikom spúšte a preraďovača a šachtou pre vloženie zásobníka sa na spodnej strane puzdra záveru nachádzala sklopná páčka, ktorou sa uvoľňovala zarážka zásobníka nachádzajúca sa v zásobníkovej šachte.
Samopal bol primárne skonštruovaný pre použitie bubnového zásobníka s kapacitou 71 nábojov.
Avšak tieto zásobníky boli pomerne nespoľahlivé.
To bolo spôsobené tým, že vo vodiacich drážkach podávacieho mechanizmu bolo umiestnených len prvých a posledných desať nábojov, čo pri nedokonalom naplnení zásobníka malo za následok spriečenie voľných nábojov, a tým pádom aj jeho zaseknutie.
Okrem toho boli tieto zásobníky pomerne ťažké a nedali sa doplňovať nábojmi, kým neboli úplne prázdne, keďže napnutá pružina podávacieho mechanizmu po otvorení zásobníka vymrštila všetky zostávajúce náboje do širokého okolia strelca.
Navyše pri vyprázdňovaní zásobníka počas streľby (slimákovým spôsobom) sa dosť závažným spôsobom menilo ťažisko zbrane.
Vzhľadom k týmto problémom s bubnovým zásobníkom bol už vo februári 1942 vyvinutý aj jednoradový segmentový zásobník s kapacitou 35 nábojov, a teda samopal mohol byť používaný s dvoma typmi zásobníkov.
Samopal bol skonštruovaný pre štandardný sovietsky pištoľový náboj kalibru 7,62x25 mm Tokarev, ktorý sa vyznačoval veľkým výkonom v rámci priebojnosti a dĺžky (smrteľnej) dráhy strely.
Toto strelivo s oceľovou špičkou malo dopadovú energiu najmenej 750 Joulov a bez väčších problémov dokázalo preraziť oceľový plech o hrúbke 4 mm.
Dostrel týchto nábojov v rámci samopalov PPŠ-41 predstavoval 750 - 1000 metrov pri úsťovej rýchlosti 485 m/s, pričom počas celej dráhy letu na uvedenú vzdialenosť bola strela pre živý cieľ smrteľná.
Teoretická kadencia tejto zbrane bola pritom približne 900 rán za minútu.
Použitie samopalu PPŠ-41
V priebehu druhej svetovej vojny sa samopaly PPŠ-41 dostali aj do výzbroje 1. československého armádneho zboru v ZSSR, pričom niekoľko tisíc kusov bolo dodaných aj jednotkám bojujúcim v Slovenskom národnom povstaní, a taktiež aj partizánskym skupinám bojujúcim na východnom Slovensku.