Poľovníctvo sa riadi zákonom o poľovníctve, vykonávacími predpismi a poľovníckymi tradíciami.
Najcennejšie v poľovníckej tradícii je úctivý a šetrný prístup k prírode.
Národný park Poloniny je národný park na Slovensku na hraniciach s Poľskom a Ukrajinou v Poloninách Bukovských vrchoch.
Pomenovanie Poloniny vzniklo z názvu jedinečných horských hrebeňových lúk nachádzajúcich sa nad úrovňou lesa, ktoré sa v týchto končinách nazývajú poloniny.
V roku 1993 bol NP Poloniny zaradený organizáciou UNESCO do siete medzinárodných biosférických rezervácií.
Prečítajte si tiež: Poľovnícky tesák: Zbraň pre poľovníkov
V júni 2007 boli do Zoznamu svetového prírodného dedičstva UNESCO zapísané aj karpatské bukové pralesy.
Prales Stužica - unikátny príklad zachovanej prírody
Stužica na slovensko-ukrajinsko-poľskej hranici je najväčším slovenským pralesom, ktorý je zapísaný aj v zozname Svetového dedičstva UNESCO.
Juraj Vysoký pritom považuje za takmer isté, že prales by bol celý vyrúbaný.
Ako sa Stužici podarilo vyhnúť štandardnému osudu slovenských lesov?
Najprv o drevo v tomto lese nebol záujem.
Prečítajte si tiež: Ako vybrať držiak na pušku
Neskôr preplávala dvoma svetovými vojnami, ležala v niekoľkých štátoch a hranice okolo nej sa zmenili vždy skôr, než stromy v nej stihol niekto vyťažiť.
Práve poloniny boli predmetom záujmu gazdov z Novej Sedlice pre kvalitné seno.
Dreva mal každý dosť hneď za dedinou, tráva však bola vzácna.
Horská lúka, takzvaná polonina, v rovnomennom národnom parku.
„Spory sa riešili tak, že župný sudca chodil na miesto činu a tam bolo treba svedčiť na Bibliu,“ hovorí Juraj Vysoký.
Prečítajte si tiež: Nálepky pre milovníkov prírody
V roku 1859 bola vytýčená nová katastrálna aj župná hranica.
Podľa riaditeľa Správy Národného parku Poloniny Miroslava Buraľa vedie turistický chodník po starej ceste, ktorá do prvej svetovej vojny spájala Uličskú dolinu s Haličou (dnes súčasť Poľska).
V sedle už v roku 1865 stála poľovnícka chata grófa Hercega Lobkovica.
Zanikla v polovici 20. storočia, bola najstaršou poľovníckou chatou v Poloninách.
Za lúkou už vchádzame do pralesa Stužica.
Z veľkej časti ho tvoria tzv. jedľovo-bukové kvetnaté lesy.
„Je to biotop, ktorý je na Slovensku v lesoch najbežnejší, ale zároveň je najmenšie percento z neho prísne chránených v rezerváciách.
Tu je ochrana zabezpečená na veľkom území, takže sa tunajšie lesy mohli vyvinúť pre ne v typickej forme.
Zaujímavým fenoménom týchto lesov je, že v súčasnosti sa tam masovo obnovuje jedľa, ktorá bola určitý čas - a z celoslovenského hľadiska stále je -, na ústupe.
„Jedľa je náš pôvodný strom.
Kedysi tu bola podstatne viac rozšírená a naši predkovia ju dosť využívali.
Vedeli z nej robiť domy, vodné stavby, šindle, dokonca bola užitočná pre pastvu v lese,“ hovorí Marián Jasík.
S príchodom Jozefa Dekréta Matejovie a plánovaného hospodárenia v lesoch, teda niekedy na prelome 18. a 19. storočia, sa do popredia vo veľkej miere dostal smrek.
Zelená značka nás vyvedie na Čierťaž, na hlavný hrebeň Bukovských vrchov.
Prvýkrát sa hranice okolo pralesa Stužica začali hýbať po konci prvej svetovej vojny.
Rakúsko-Uhorsko sa rozpadlo a prales sa ocitol v 1. ČSR.
V tomto čase už prales patril pod správu štátnych lesníkov.
Potom prišla druhá svetová vojna.
Po Mníchovskej dohode v roku 1938 obsadili južnú časť a časť východného Slovenska Maďari.
Pralesy boli na území Maďarska až do roku 1944.
„Vyťažili všetky dostupné lesy v dnešnej ukrajinskej časti Stužice, pričom boli zasiahnuté časti pralesov v rezervácii.
V roku 1946 bola Zakarpatská Ukrajina pričlenená k Sovietskemu zväzu.
Medzi Stužicou a Novou Sedlicou zrazu viedla hranica medzi ČSSR a Sovietskym zväzom.
„Keďže hranica sa ťahala po katastroch, ostalo to tak, ako sa to zmenilo po prísahe gazdov, keď si ľsťou prisvojili časť katastra Stužice,“ smeje sa Juraj Vysoký.
Z druhého štátu tu, samozrejme, nikto ťažiť nemohol.
Od Čierťaže pokračujeme po červenej hrebeňovej značke na hraničný trojbod Kremenec.
V Stužici totiž nie sú len spomínané jedľovo-bukové lesy.
V tejto najvyššej časti pohoria sa nachádza pás takzvaných javorovo-bukových horských lesov, kde jedľu nahradil javor horský.
Tento pás sa tiahne od Rydošovej cez Udavu až po Riabu skalu.
„V najvyšších častiach Stužice je zaujímavé to, že tieto javorovo-bukové horské lesy sú v dôsledku extrémnejších klimatických podmienok menšie, pokrútené, často bizarných tvarov.
Sneh formuje tvar ich kmeňa do akýchsi fajok, často sú niekoľkokrát zlomené od námrazy.
Môžeme tu vidieť stromových ‚entov‘, ktorí vyzerajú ako z rozprávky.
Od Kremenca schádza červená turistická značka dole až k Stužickej rieke.
Na krátkom úseku vedie značka dokonca po telese Maďarmi vybudovanej železnice.
Aj vďaka tomu sa tu neťažilo ani za socializmu.
Rezervácia v stužickom pralese však nebola novinkou.
tags: #polovnicka #spolocnost #poloniny