Lov je starý ako samo ľudstvo. Kedysi v praveku bol lov jediným spôsobom obživy človeka, neskôr bol vášňou a záľubou hlavne panovníkov a majetnejších vrstiev a dnes je poľovníctvo súčasťou aplikovanej ochrany prírody. Ako sa menilo sociálne a triedne zloženie spoločnosti, menilo sa aj nazeranie na zver, lov, poľovníctvo a ich funkcie. Poľovník dnešných čias nie je iba lovcom, ale zákonite sa stáva aktívnym činiteľom ochrany prírody.
Prvé zmienky a legislatíva
Prvý pokus o centrálnu úpravu lovu na našom území nachádzame v dekréte Ladislava I. - Svätého z r. 1095 (zákaz poľovať v nedeľu a vo sviatok). Dekrét Ladislava IV. Začiatky poľovníckeho práva možno nájsť v uzneseniach Zemského snemu už v 15.storočí. Zákonný článok XX z r. 1883 viaže právo poľovať na vlastníctvo pozemku. Vlastníci s výmerou min. 200 jutár mali právo na tomto území poľovať. Vlastníci nad 50 jutár sa spájali do spolkov.
Celkový rámec vývoju poľovníctva dávalo vždy „právo poľovať“ a s tým je spojená legislatíva, v podstate odvodená od vlastníctva pôdy. Dlhodobý vývoj spoločnosti zaznamenal vznik jednotlivých spoločenských formácií od raného feudalizmu po kapitalizmus formoval triednu a majetkovú diferenciáciu. V strednej Európe v celej svojej histórii sa vývoj poľovníctva uberal v rámci troch podstatných prvkov. Základ tvoria prírodné podmienky, druhým prvkom sú majetkové pomery a vzťahy a tretím je vývoj zbraní (a vojenstva). Súčasťou druhého prvku rozvoja poľovníctva boli oddávna právnenormy a opatrenia, ktoré svojim spôsobom z nich vyplývajú.
Do čias raného feudalizmu bol lov záležitosťou rodových skupín a revíri boli „zem nikoho“. Karol Veľký v 9. storočí stanovil, že všetka „zem nikoho“ je kráľovský majetok a „pôdou“ odmeňoval svojich verných, predovšetkým bojovníkov, ale aj cirkev - kláštory. U nás sa tak stalo v časoch budovania Uhorského kráľovstva v 12.-13. storočí. Prvým odmeneným kláštorom, ktorý získal lesy bol Sv. Je len prirodzené, že kráľ a vládnuca elita, vlastníci revírov si vymedzovali aj „právo poľovať“. Tak sa formovali aj zákony. V podstate, kto bol majiteľom pôdy, lesov, mal revír mal aj právo poľovať s rôznymi obmedzeniami a trestami pre iných, nemajetných. Prirodzene, že svoje práva si majetná časť obyvateľstva aj patrične strážila.
Postupom všetkých spoločenských formácií od raného feudalizmu až do kapitalizmus (s výnimkou socializmu), tento princíp platí. Už vo feudalizme si elita spoločnosti budovala ozbrojené skupiny, aj s ich aktívnou účasťou na bojových akciách. Pre elitu - bojovníkov sa stal lov priestorom na získanie obratnosti v používaní zbraní, v jazde na koni, prejavom odvahy a statočnosti. V týchto vzťahoch a súvislostiach sa uberal aj vývoj poľovníctva a zbraní.
Prečítajte si tiež: Lapua a Prešov
Uhorský kráľ Karol VI. vydal v roku 1729 dekrét o poľovníctve v ktorom je už uvádzaný čas ochrany niektorých druhov zveri v čase rodenia mláďat a ich odchovu. Až podľa dekrétu Jozefa II. Až takmer po 50 rokoch predovšetkým na východe Slovenska začali sa prenajímatelia združovať do loveckých spolkov a spoločností.
Prvý známy lovecký spolok sa založili karpatskí Nemci v roku 1833 mal názov Kesmarker Jagdverein, hoci úprava poľovného práva v bývalom Uhorsku, a teda aj na území Slovenska bola až za vlády Františka Jozefa I. Ten zákonným článkom XX/1883 o poľovníctve vytvoril legislatívnu úpravu práva poľovníctva aj na našom území. Pretrval napriek zmenám ktoré sa po rozpade Rakúsko- Uhorska a vzniku I. ČSR zostal na Slovensku v platnosti až do konca II. svetovej vojny a v niektorých zásadných častiach až do roku 1947. Po vzniku ČSR boli v rámci tohto zákona vydané vykonávacie predpisy dňa 10.
Vznik poľovníckych spolkov
Prvé lovecké spolky na našom území vznikajú v minulom storočí. Napr.: Cserhát Košice 1834, Modra 1850, Jagdverein Kežmarok 1880, D. Kubín 1881, ďalej Dobšiná, Krupina… 10.decembra 1920 zakladá MUDr. Jan Červíček Lovecký ochranný spolok (LOS) na Slovensku. Prvé miestne LOS (organizácie) vznikli v Trnave, Martine, Šahách, Žiline, Bratislave, Košiciach, Galante…
V Prahe vzniká r.1923 československá myslivecká jednota. V septembri r.1929 bol vydaný Malý poľovnícky zákon ako doplnok článku XX/1883. V tom istom roku vzniká i československá kynologická jednota. Roku 1934 sa poľovnícke organizácie Čiech, Moravy a Slovenska zjednotili v Prahe.
B. 1. 5. 1920 uverejnilo niekoľko poľovníkov z Bratislavy na základe iniciatívy generála zdravotníctva MUDr. Jána Červíčka výzvu v ktorej sa vyzdvihoval hospodársky význam poľovníctva na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi. 27. 8. 1920 Na základe uverejnenej výzvy sa zišlo v malej župnej sále v Bratislave 34 záujemcov. predseda - MUDr. Dr. Dr. 21. 10. 10. 12. 1920 sa konalo Ustanovujúceho valného zhromaždenia Loveckých ochranných spolkov na Slovensku. Zúčastnilo sa ho 43 registrovaných členov a 33 zakladajúcich členov.
Prečítajte si tiež: Ako získať zbrojný preukaz na poľovnícke účely
Po rozbití ČSR r.1939 vzniká v Bratislave Zväz LOS na Slovensku a Česká myslivecká jednota. Po vojne vzniká Zväz LOS na Slovensku opäť v r.1947. V r.1961 vzniká v Prahe čs. myslivecký svaz. Ten zanikol v r. 1968 a podľa zákona o čs. federácii sa vytvorili dva zväzy Slovenský poľovnícky zväz a český myslivecký svaz.
Poľovnícka reč a názvoslovie
Popri formovaní poľovníctva vznikala aj tzv. poľovnícka reč - je to reč, ktorú používajú poľovníci medzi sebou. Vznikla veľmi dávno - medzi poľovníkmi, ktorí sa pokladali za určitú kastu a i svojou rečou sa chceli odlišovať od ostatného obyvateľstva. Okrem odborných poľovníckych výrazov (termínov) zahŕňa v sebe i slangové výrazy prevzaté z ľudovej reči alebo z iných jazykov (nemčina, maďarčina, čeština). Na poľovnícku reč nadväzuje i “poľovnícka latina’ - veselé často zveličené i vymyslené poľovnícke zážitky. Poľovnícka reč je súčasťou poľovníckych zvykov a obyčají.
Poľovnícke názvoslovie vzniklo zdokonaľovaním správnej poľovníckej terminológie. Knižne vyšlo roku 1985. V snahe zachovať čistotu slovenského jazyka i v poľovníctve je správne používať poľovnícke názvoslovie už v teoretickej príprave adeptov poľovníctva v rámci prednášok, besied, v odbornej literatúre, v časopisoch, v masovokomunikačných prostriedkoch, na kultúrnych podujatiach, ap. Poľovníckou rečou sa ešte hovorí na poľovačkách, pri práci v revíri, ap.
Klub histórie slovenského poľovníctva
Sekcia - Chladné poľovnícke zbranePredseda: Ing. Vývoj poľovníctva s osobitným zreteľom na vývoj poľovníckych nožov.Lov zveri - „poľovníctvo“ je súčasťou života človeka oddávna. Tvoril významnú časť obživy, ale aj zdroj surovín - koží a kožušín. Lov bol aj priestorom pre návyky v používaní zbraní, pestovaní odvahy a riešenia kritických situácií.
Neodmysliteľnou súčasťou histórie poľovníctva je aj história vývoja zbraní. V prezentovaní vývoja „poľovníckych nožov“, treba uviesť, že poľovnícke nože sú len špička vývoja „čepeľových chladných zbraní s rukoväťou“ , ktoré sú súčasťou vývoja chladných zbraní a po vzniku palných zbraní aj súčasťou vývoja všetkých zbraní. Našou sledovanou kategóriou teda bude vývoj „čepeľových chladných zbraní s rukoväťou“ až po poľovnícke nože a to v dvoch smeroch. Prvým smerom budú aspekty ich vývoja, druhým zdrojom poznatkov o vývoji bude „odpočet“ - výskyt čepeľových chladných zbraní s rukoväťou, aké nám história z ich vývoja zanechala.
Prečítajte si tiež: Strelivo pre poľovníkov
O aspektoch, resp. faktoroch vývoja čepeľových chladných zbraní s rukoväťou môžem jednoznačne uviesť, že v ňom dominuje prvý a primárny faktor - „účel“ (ich použitie). Mieru naplnenia „účelu“ vymedzuje druhý faktor - technické podmienky (možnosti) doby. Obidva faktory sa vyvíjajú v rámci tretieho faktora, ktorý tvorí historické prostredie a vplyvy, resp. Čepeľové chladné zbrane s rukoväťou sú „technické“ výrobky, ktorých technická úroveň je v širších súvislostiach záverečnou fázou výrobného reťazca, od baníctva - ťažby rúd, hutníctva - ich spracovanie na kovy, výrobu zbraní, nožiarstva všeobecne až po poľovnícke nože.
Uvedený reťazec tvorí „technické podmienky doby“. Na formovanie „účelu“ i „technických podmienok doby“ svojim vplyvom pôsobí historické prostredie. V ňom obidva faktory vznikajú a realizujú sa. Vo všeobecnosti vývoj všetkých čepeľových chladných zbraní s rukoväťou môžeme uviesť v kvalitatívnych stupňoch „účelu“. V prvom stupni klasifikácie „účelu“ vývoj stimulovali základné spôsobilostí čepeľových chladných zbraní s rukoväťou“ - rezať, bodať a sekať. Druhou rovinou, druhým kvalitatívnym stupňom klasifikácie „účelu“ bolo prispôsobovanie jednotlivých druhov čepeľových chladných zbraní s rukoväťou špecifickým odborovým požiadavkám, ako je vojenstvo, poľovníctvo, poľnohospodárstvo, remeselníctvo a pod. Tretí stupeň klasifikácie vývoja „účelu“ sa týka vykonania špecifických úkonov až operácií v rámci odborových prác.
Aplikácia vývoja v poľovníctve je „účel“ v prvom stupni klasifikácie formulovaný ako vykonanie všeobecných základných činností (rezať, bodať i sekať) a následne vznik druhov čepeľových chladných zbraní s rukoväťou“. V treťom stupni klasifikácie „účelu“ je účel formulovaný ako vykonanie špecifických úkonov a operáciív rámci odborových - poľovníckych prác. A. Usmrtenie zveri, B. Ošetrenie zveri (vyvrhnutie), C. V histórii poľovníctva sa na konečné usmrtenie poranenej (i uštvanej) raticovej zveri „bodnutím do „krajiny srdečnej“ (na komoru) používali poľovnícke tesáky, poľovnícke dýky, poľovnícke bodáky „zátkové špundbajonety“ - v počiatkoch pušiek „predoviek“. Usmrtenie zveri bodnutím „za väzy“ bolo súčasťou Alpskej tradície a používanie poľovníckeho noža záražca - „zaväzáka“.
V 20. storočí používanie čepeľových chladných zbraní s rukoväťou zákonnou úpravou (bezpečnosť) skončilo. V 20. storočí sa vývoj poľovníckych nožov uberal cestou zvyšovania „účelnosti“ univerzálneho poľovníckeho noža s pevnou čepeľou. Viedlo to k vzniku účelových prvkov noža s pevnou čepeľou (pílka na kosť, ostrý háčik na kožu a ozubené ostrie „žraločie zuby“ na účinné rezanie a na rezanie náročných materiálov), ako súčasť noža. Vznikli aj „účelové doplnky“ (ocieľka, brúska, pilník, malý nožík a pod.) ako účelový doplnok spravidla v puzdierku na hlavnom puzdre noža .
Druhým aspektom prezentovania vývoja poľovníckych čepeľových chladných zbraní s rukoväťou je „odpočet“, resp. výskyt, aký nám história ich vývoja zanechala v zbierkach múzeí, ústavov a jednotlivcov. Tu bolo potrebné orientovať sa na krajinu, ktorá v histórii vývoja zbraní bola pre strednú Európu lídrom. Takouto dominantnou krajinou v histórii vývoja a výroby chladných zbraní a v nožiarstve je Nemecko. Z osobitných publikácií, ktoré poskytujú prehľad o druhoch chladných zbraní aj o historických poľovníckych nožoch a chladných čepeľových zbraniach s rukoväťou je publikácia „EUROPÄISCEHE HIEB - UND STICHWAFFEN“ autorov Heinricha Müllera a Hartmuta Köllinga, ako podrobný prehľad zo zbierok zbraní nemeckých múzeí, ako uvádzajú autori : „ktoré sa podieľali na nemeckej histórii“.
Z hľadiska vplyvov na vývoj chladných zbraní a nožiarstva mali v histórii strednej Európy prvoradý vplyv Kelti. 5. - 10. storočie. Prvou zmienkou o noži, ktorý používali bojovníci i poľovníci je nôž scramasax. Vo vývojových štádiách sa používal až do 10. storočia. V 8. V 11. storočí vývoj nadviazal na scramasax, vznikol univerzálny tesák, takmer s rovnakými prvkami ako scramasax. (Podľa Ing. Z. V 12.- 15. storočí v čase rytierov a križiackych výprav dominovala dýka. Bola „zbraňou krajnej núdze“ bojovníkov i poľovníkov. V 14. storočí vznikol „univerzálny poľovnícky tesák“, ktorý z dýk prevzal výraznú priečku a stredový hrot . Univerzálny poľovnícky tesák“ bol skôr vo výzbroji profesionálnych lovcov. V 16.
V 16. storočí sa aj v poľovníctve začínajú používať palné zbrane nabíjané ústim hlavne -„predovky“. Vývoj chladných zbraní armády sa oddeľuje od vývoja poľovníckych nožov. V Alpských krajinách, predovšetkým v Rakúsku sa v nadväznosti na poľovnícke kapitulárie Karola Veľkého a svätohubertskú tradíciu začína formovať stredoeurópska poľovnícka kultúraa poľovnícke tradície. Presadzuje sa úcta k prírode, k živej i ulovenej zveri, starostlivosť o zver v čase núdze i čase vývinu a rodenia mláďat. Koncom 17.
V 17. storočí (1672) vzniká v Nemecku zatvárací nôž s perom. Do 19. V 18. storočí sa používa poľovnícky tesák „plaute“ . Vznikol z švajčiarskej šable „plute“. V 19. storočí je už na vrchole vývoja formovanie Alpskej tradície poľovníckeho noža záražca - „zaväzáka“. V 19. storočí vznikajú zatváracie nože s nástrojmi sklopnými do rukoväte. V druhej polovici 19. V druhej polovici 19. V 20. storočí končí používanie čepeľových chladných zbraní s rukoväťou. V 20. storočí vzniká nová koncepcia „noža s nepevnou - pohyblivou čepeľou“- multitool, alebo „súbor nástrojov“ aj poľovníckych, keď nositeľom sklopných nástrojov nie je rukoväť, ako u zatváracieho noža, ale ramená kombinovaných kliešti. V 20.
V 20. storočí nové technické riešenia poskytujú množstvo doplňujúcich technických riešení. Vývoj poľovníctva nielen na Slovensku sa bude vždy odvíjať predovšetkým od prírodných podmienok, právo poľovať bude odvodené od vlastníctva pôdy a poľovníctvo bude stále ovplyvňovať vývoj zbraní. Lov zveri je tak starý ako ľudstvo. Vplyvom rastúcej civilizácie ľudstva sa menil i pohľad na voľne žijúcu zver a jej lov. Ešte za čias Rímskeho impéria , Rímske právo pokladalo zver za „vec nikoho“( res nullius). Podľa tohto práva loviť zver mohol každý, avšak pri vstupe na cudzí pozemok potreboval súhlas majiteľa.
tags: #polovnictvo #lov #sport #bazos