Stredne veľký elegantný durič takmer štvorcového telesného rámca.
Pôvod a História
Veľmi starobylý. V zurišskej katedrále sa zachovalo vyobrazenie podobných psov už z roku 1100 nášho letopočtu. Ako ostatné duriče, aj tieto nadväzujú na psy starých Keltov. V stredoveku sa používali na lov zajacov, líšok ale aj vysokej zveri. Na rozčlenenie do jednotlivých plemien, ktoré sa dnes pokladajú za samostatné, sa však čakalo až do začiatku tohto storočia.
Popis
Stredne veľký elegantný durič takmer štvorcového telesného rámca. Hlava dlhá, úzka, ušľachtilá. Uši zavesené pod líniou očí musia siahať najmenej po koniec nosa, dolu sú zaguľatené, porastené jemnou srstou. Krk dlhý, elegantný, svalnatý. Telo s ušľachtilou líniou chrbta, s pevným a rovným chrbtom, hlbokým, ale nie veľmi širokým hrudníkom a s mierne vtiahnutým bruchom. Nohy suché, s mohutným svalstvom, nesmú však pôsobiť ťažkým dojmom. Chvost stredne dlhý, tvorí predĺženie zadku, v pokoji a pri chôdzi spustený, pri vzrušení nad líniou chrbta. Srsť krátka, hladká, hustá, na ušiach a na hlave veľmi jemná.
Veľkosť: Psy 49-59 cm, suky 47-57 cm.
Charakteristika
Živý, mocný a vytrvalý poľovný pes s výborným čuchom. Povaha zodpovedá ušľachtilému zovňajšku, je tichá, pokojná, jemná, voči pánovi a jeho rodine veľmi priateľská, ináč skôr uzavretá.
Prečítajte si tiež: Pôvod Slovenského Kopova
Využitie
Poľovný pes, použiteľný ako durič aj ako farbiar. Niekedy sa chová aj ako príjemný spoločník.
Zvláštne Nároky
Žiada si veľa pohybu a verme dôsledný výcvik na privolanie. Všetka výchova musí prebiehať bez najmenšieho náznaku hrubosti, inak sa pes stáva plachým.
Výskyt
Vo Švajčiarsku pomerne bežný, občas ho chovajú aj inde v Európe. Za najstaršie plemená poľovných psov sa všeobecne pokladajú duriče, ktorých používanie sa čoraz viac obmedzuje, resp. špecializuje na určitý druh zveri, predovšetkým diviačej, a škodlivých dravcov, aj to iba vo vysokohorských revíroch. Sú to psy cvičené na prehľadávanie húštin aj v ťažšie dostupných terénoch.
Slovenský Kopov
Slovenský kopov je naše prastaré domáce plemeno, ktoré vyniká vytrvalosťou, ostrosťou, odolnosťou proti poraneniu i nepohode. Je veľmi vytrvalý na teplej stope. Vyčituje sa mu ťažká ovládateľnosť a neposlušnosť, čo je dôsledok najmä nedostatočného výcviku a nesprávneho vedenia. Má vždy čiernu farbu s hnedými až mahagónovými znakmi na končatinách, hlave, prsiach a chvoste. Malý biely znak na prsiach je prípustný, ale pre chov nežiaduci. Iné sfarbenie sa nepripúšťa. Pazúriky na zadných končatinách treba štencom po narodení odstrihnúť, lebo im neskôr prekážajú pri výkone. Prípustná výška psa, meraná v kohútiku (pleciach), je do 50 cm a sučky do 45 cm. Stavbu tela má ľahšiu, prezradzujúcu pohyblivosť a odvahu. Srsť je hladká, prostredne dlhá, s hustou podsadou.
Štajerský Hrubosrstý Durič
Štajerský hrubosrstý durič má žltú až červenú farbu, hrubú srsť s výraznými fúzmi a s obočím. Výzorom pripomína dosť farbiara. Vysoký je okolo 50 cm. Jeho prednosť pred našim kopovom spočíva v poslušnosti a v ovládateľnosti. Veľmi dobre sleduje i chladnú stopu a často nahradí výkonom i farbiara. Je menej vytrvalý ako slovenský a všeobecne nevyniká ostrosťou, i keď sa vše nájde i ostrý jedinec.
Prečítajte si tiež: Faktory ovplyvňujúce vek psa
Jazvečíkovitý Durič
Jazvečíkovitý durič sa podobá úplne jazvečíkovi, len má väčšiu a mohutnejšiu postavu. Nie je to notorický durič každej zveri a je pomerne ľahko ovládateľný. Farbu má prevažne čiernu, s mahagónovými znakmi ako náš kopov.
Tatranský Durič
Našim chovateľským zámerom je vytvoriť nové plemeno psa zodpovedajúce a čo najviac sa približujúce požiadavkám výkonu práva poľovníctva v súčasnej dobe. Uvedeným požiadavkám sa podľa nášho názoru, najviac približuje nízkonohé plemeno duriča strednej až malej veľkosti v type slovenského kopova. Ide o plemeno nenáročné na priestor a výživu (vhodný aj pre poľovníkov bývajúcich v meste, minimálne nároky na prepravu autom), pomerne ľahko prenášateľné s ohľadom na veľkosť (transport na posed), odolné, bez významnejších zdravotných problémov (najmä dedičné ochorenia).
Vzhľadom na predpokladané uplatnenie v praxi je vhodný na prácu duriča a farbiara a môže vykonávať všetky skúšky poľovnej upotrebiteľnosti pre tieto plemená. Vzorom pre exteriér tohto plemena sú duriče existujúce na Slovensku v minulom storočí. Šľachtitelia slovenského kopova sa rozhodli z tejto palety duričov rôzneho typu a sfarbenia vyšľachtiť plemeno stredného až menšieho rámca čierneho sfarbenia s pálením.
Na fotografiách z 19. storočia sa však vyskytujú aj duriče iného sfarbenia s bielymi odznakmi, ktoré sa podľa existujúcich záznamov vyskytovali medzi jedincami aj pre výberoch slovenských kopovov do plemenitby z domácej populácie v minulom storočí. Svoje vynikajúce povahové vlastnosti preukazuje slovenský kopov už celé desaťročia. Medzi výrazné pozitíva patrí jeho temperament, často krát až neúnavná chuť do práce, ochota a záujem sledovať stopu zveri (nepofarbenú aj pofarbenú), hlasitosť na stope a jedinečná odvaha. Tieto povahové črty sú neustále žiadané, v chove upevňované a selektované.
Avšak s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, týkajúce sa výkonu práva poľovníctva a súčasne platnej legislatívy, môžu byť práve niektoré z jeho povahových vlastností obmedzujúcim a limitujúcim faktorom pre využitie kopova mimo rozsiahlych lesných komplexov a v malých revíroch. Práve v takýchto revíroch nájde praktické uplatnenie nová forma národného nízkonohého plemena duriča ktorá zachováva uvedené žiaduce povahové črty slovenského kopova obohatené o vlastnosti umožňujúce mu výraznejšie využitie pri dohľadávkach postrieľanej zveri.
Prečítajte si tiež: Všetko o Francúzskom Bielom a Oranžovom Duričovi
Jedným z podstatných rozdielov práce takéhoto typu duriča je menší „akčný rádius“ pri durení, ktorý je často príčinou straty a zabehnutia slovenského kopova - ide síce o pomalšie, ale pritom vytrvalé, systematické a hlasité durenie ako aj pomalšie rozvážnejšie a vytrvalé sledovanie stopy poranenej zveri.
Východzím plemenom pri vytvorení novej formy národného nízkonohého plemena duriča je slovenský kopov. Hlavne jedince menšieho rámca, ktoré nespĺňajú štandard slovenského kopova z hľadiska telesného rámca ale aj sfarbenia. Na dosiahnutie požadovaných exteriérových a pracovných vlastností boli použité i ďalšie poľovné plemená psov. Použité sú iba plemená posilňujúce jeho vlastnosti duriča a psa na dohľadávanie raticovej zveri.
Jedince týchto plemien, ako aj ich medziplemenné krížence sú do chovu vyberané na základe prísnych kritérií, zohľadňujúcich vopred určené povahové a exteriérové charakteristiky plemena Tatranský durič. Podiel genetických informácií slovenského kopova v cielenom plemene by mal prevažovať. Zámerom chovateľskej práce je vytvorenie nového plemena, vytvoreného na základe slovenského kopova obohateného krížením s niekoľkými plemenami, ktoré zvýraznili hlavne jeho vlastnosti na dohľadávanie zveri, s ustálenou genetickou výbavou.
Krátky Popis Pôvodu
Na Slovensku sa oddávna chovali duriči, ktoré boli využívaní na lov zveri v horských revíroch Slovenska. Z týchto psov rôznych typov a veľkostí bol v 30 rokoch 20. storočia vybraný typ duriča strednej veľkosti a po dlhom procese jeho šľachtenia bol uznaný ako Slovenský kopov. V prvej etape šľachtenia boli využité jedince rôznej veľkosti, typu a farby a z nich bol nakoniec výberom ustálený typ Slovenského kopova. Napriek dlhoročnému šľachteniu sa občas vo vrhoch slovenského kopova vyskytujú jedince menšieho rámca resp. odlišného sfarbenia. Tieto jedince boli využité na vyšľachtenie duriča menšieho rámca.
Celkový Vzhľad
Nižší, ľahšej stavby tela, harmonický. Hrudník s dostatočných odstupom od zeme. Jednoznačne obdĺžnikový rámec, pevná kostra, rovný chrbát, mierne zvýraznený kohútik, chvost rovný až šabľovitý nesený v rovine chrbta.
Dôležité Miery
Tatranský durič je plemeno menšieho rámca dosahujúce výšku v kohútiku do 42 cm. Telesný rámec je obdĺžnikový v pomere výšky v kohútiku k dĺžke tela 1:1,25 /pes/ až 1,35/suka/.
Povahové Vlastnosti
Je inteligentný, temperamentný s dobrou ovládateľnosťou, vyrovnanou povahou, bez známok agresivity alebo bojazlivosti voči okoliu . Voči ľudom je priateľský. Napriek jeho priateľskej povahe je náruživý pri práci a odvážny pri kontakte so zverou. Pri práci je vytrvalý s vynikajúcim čuchom a orientáciou v teréne.
Hlava
Mierne dlhšia ako širšia. Zreteľne vyjadrený stop, ktorý rozdeľuje hlavu na cca približne rovnakú lebečnú časť a papuľu.
Lebka
Lebečná časť je primerane široká, v temennej časti mierne klenutá s mierne zvýrazneným tylovým hrboľom.
Stop
Zreteľný.
Papuľa
Približne rovnako dlhá ako lebka. Nesmie byť pri pohľade zboku kvadratická. Symetricky sa zužuje k nosu, nie príliš špicatá pri pohľade zboku ani klinovitá pri pohľade zhora.
Pysky
Dobre kryjú dolnú čeľusť, zreteľný ústny kútik.
Zuby
Dobre vyvinuté, Rezáky pevne sediace v čeľusti, vytvárajú plný oblúk. Nožnicový zhryz.
Oči
Tmavohnedé alebo hnedé, primerane veľké, mandľového tvaru. Ani vystúpené ani príliš hlboko vsadené.
Uši
Stredne dlhé až dlhšie siahajúce po špičku nosa. Širšie nasadené nad rovinou oka. Nie príliš úzke, dobre zaoblené až zaguľatené.
Krk
Strednej dĺžky, svalnatý, bez kožných záhybov.
Horná Línia
Pevná rovná až mierne klesajúca od kohútika ku koreňu chvosta.
Chrbát
Pevný, pružný , svalnatý.
Zadok
Široký, dostatočne dlhý, mierne klenutý. Bedrá sú primerane dlhé, dobre osvalené s harmonickým prechodom do krížov.
Hrudník
Nie príliš široký, primerane hlboký. Pre zachovanie výborných pracovných vlastností plemena nie je žiadúci príliš hlboký hrudník. Jeho hĺbka by nemala presahovať polovicu výšky v kohútiku. Je však priestranný. Rebrá sú oblúkovité, pružné, šikmo nasadené smerom dozadu.
Spodná Línia a Brucho
Spodná línia je v oblasti brucha mierne vtiahnutá.
Chvost
Primerane hrubý a dlhý. Siahajúci po pätový kĺb. Nasadený mierne pod rovinou alebo v rovine chrbta. Rovný až mierne šabľovitý.
Plece
Plné a dobre osvalené. Lopatka dostatočne dlhá, šikmo uložená, dobre naviazaná na hrudný kôš.
Rameno
Dostatočne dlhé s dobrým zauhlením medzi lopatkou a ramennou kosťou, umožňujúce psovi priestranný a vytrvalý pohyb.
Záprstie
Mierne šikmé.
Predná Tľapka
Dobre klenutá s uzavretými prstami. Pazúriky a brušká prstov tmavo sfarbené.
Koleno
Pevné, napnuté.
Zadná Tľapka
Veľmi dobre klenutá a uzavretá. Bez vlčích pazúrikov.
Pohyb
Vo všetkých typoch pohybu je plynulý a výdatný. Pri kluse je chrbát nesený v rovine a pohyb tela je elegantný. Predné i zadné končatiny sú v akcii paralelné.
Koža
Strednej hrúbky, elastická, bez záhybov.
Srsť
Tvrdá, hrubšia jednoznačne priliehavá, s dostatočným leskom.
Sfarbenie
- Čierna s pálením - čierna farba s presne ohraničenými hnedými alebo hnedo hrdzavými znakmi na hlave, nad očami, po stranách nosa a pyskov, na hrudi a na končatinách, okolo konečníka, na spodnej strane chvosta. Prípustné sú biele znaky na hrudi a končatinách, prípadne biela lysinka na hlave.
- Hnedá - jednofarebné hnedo sfarbené jedince. Odtiene hnedej sú od svetlohnedej až po tzv. jeleniu červeň. Všetky s prímesou čiernej farby. Vyžaduje sa čierna maska v tvárovej časti hlavy.
Výška v kohútiku: Suky: 34 - 38 cm.
Švajčiarsky Durič
Staré keltské plemeno psov sa za dve tisícky rokov svojej existencie takmer nezmenilo. Dalo základ aj pre šľachtenie francúzskych a talianskych duričov, ktoré sú však väčšie a ťažšie. V súčasnosti patria podľa štandardu Medzinárodnej kynologickej federácie do šiestej skupiny FCI medzi stredne veľké duriče, pričom pod číslom 59 sú štyri farebné rázy, a to bernský, jurský, lucernský a schwyzský. Najkvalitnejšie jedince nájdete v krajine pôvodu, kde s nimi duria všetky druhy zveri.
Keďže chovatelia ani v minulosti do tohto plemena nezasahovali, poľovné vlohy si uchovalo na vysokej úrovni. Inde Francúzi si švajčiarske duriče veľmi obľúbili, pochváliť sa môžu najmä schwyzskými a jurskými psami, ktoré v revíroch dosahujú excelentné výkony. Zapájajú ich do svoriek s inými plemenami, hoci švajčiarske duriče lovia zväčša individuálne. Každý poľovník vedie tri či štyri psy, tie však majú rozdelené úlohy. Jeden zver durí, druhý jej nadbieha a podobne.
„Vo Švajčiarsku som sa nestretol so svorkovým lovom, tam poľujú individuálne,“ porovnáva Jaro Kučík, zrejme jediný majiteľ poľovne využívaného schwyzského duriča na Slovensku. Holanďania vlastnia síce exteriérovo kvalitné jedince, ale nemajú kde poľovať, a tak cestujú za lovmi do Francúzska alebo do severných krajín. Nóri používajú hlavne schwyzské duriče, v menšej miere lucernské, a to na všetky druhy zveri, počnúc zajacmi a končiac losmi. Švajčiarske duriče prenikli aj do Švédska a čiastočne do Talianska, kde však väčšmi uprednostňujú domáce plemená. Niekoľko psov jurskej variety používajú aj v Kanade, najmä na lov zajacov.
V Českej republike sa bernské duriče stali obľúbenými spoločníkmi, nie však poľovníkov, ale bežných majiteľov. A majú tam tiež niekoľko schwyzských duričov.