Proliferácia a teda šírenie jadrových zbraní musí niekedy skončiť. Keď väčšina ľudí začuje anglické slovo „proliferácia“, bude predpokladať, že sa hovorí o šírení jadrových zbraní. Existujú na to dobré dôvody.
Na svete je už priveľa jadrových hlavíc a ďalší hráč na scéne, znamená nové riziká. Svet si nemôže dovoliť ďalšie atómové zbrojenie a už vôbec nie v tom najnepokojnejšom regióne spomedzi všetkých, na Blízkom východe.
Na svete je dnes už deväť štátov, ktoré vlastnia jadrové zbrane. Sú to: Čína, Francúzsko, India, Izrael, Pakistan, Rusko, Severná Kórea, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty americké. Treba ale pripomenúť, že vo svete sa stále nachádza približne 14,000 jadrových hlavíc, ktoré nad nami visia ako Damoklove meče, rovnako pripravené nás odstrašujúco chrániť pred nepriateľmi, ako aj nás samotných zničiť. Zároveň, v prípade ak sa prikročí k tomu, že budú atómové zbrane umiestnené do vesmíru, Damoklova symbolika dvojsečných mečov visiacich nad našimi hlavami sa stane realitou. Nukleárny arzenál, ktorý sa dnes nachádza v skladoch, by dokázal zničiť zemeguľu niekoľkokrát.
Od roku 1945 bolo totiž vyrobených dokopy 148-tisíc jadrových hlavíc. Je treba uznať istý posun pokiaľ ide o zníženie počtu atómových hlavíc zo strany hlavných dvoch superveľmocí.
Prečo je proliferácia hrozbou?
Nech si predstavitelia štátov hovoria čo chcú, každá jedna jadrová zbraň je vystavená riziku, že môže byť zneužitá spôsobom, ktorý nevieme predvídať, pokiaľ sa daná situácia nestane.
Prečítajte si tiež: Čo je Zmluva o nešírení jadrových zbraní?
Svet si nemôže dovoliť ďalšie atómové zbrojenie a už vôbec nie v tom najnepokojnejšom regióne spomedzi všetkých, na Blízkom východe. Položme si otázku, či bude svet lepším a bezpečnejším miestom na život ak bude mať ďalšia krajina na Blízkom východe atómové bomby. Už aj tak dosť toxický región s komplikovanými vzťahmi a históriou, do toho Irán s jadrovou zbraňou, a pravdepodobne v následnom domino efekte aj Saudská Arábia, ktorá by sa následne snažila taktiež vlastniť jadrové zbrane. Kto by bol ďalší, Egypt? Myslím, že podobný scenár nie je v nikoho záujme.
Dôvody pre ktoré sa Irán snažil získať jadrové zbrane sú nepriechodné, pretože ich vlastnenie automaticky neznamená, že vás už nikto nikdy nenapadne. Rád by som pripomenul, ako Argentína zabrala Falklandy v roku 1982. Anglicko bolo vtedy už dávno jadrovou veľmocou, ale Argentínčania nebrali ohľad a obsadili toto ich zámorské územie, ktoré síce nie je priamo súčasťou Spojeného kráľovstva, ale patrí pod ich suverenitu.
V zmienenej debate (z ktorej budem čerpať info aj v tomto blogu) Scott Sagan na túto tému povedal nasledovné: “jadrové zbrane, nie sú kontrolované štátmi, alebo štátníkmi. Sú kontrolované nedokonalými, obyčajnými ľudskými bytosťami, pracujúcimi vo vnútri defektných organizácií.” Mal tým na mysli prirodzenú ľudskú schopnosť konať skratovo, ale aj nedostatočnú bezpečnosť, ktorá sa častokrát odstraňuje až v dôsledku nepredvídaných okolností rizikových situácií. Toto platí aj špeciálne o Iráne, keďže ani tento štát netvorí výnimku. Práve naopak. Irán nie je zodpovedným a dôveryhodným medzinárodným hráčom.
Paradox zraniteľnosti-nezraniteľnosti
S týmto úzko súvisí aj téza nazývaná paradox zraniteľnosti-nezraniteľnosti. S touto dilemou sa stretávajú mocnosti, ktoré strategicky kalkulujú s rozmiestnením svojich jadrových odpaľovacích zariadení tak, aby ich chránili pred prípadným prekvapivým útokom od nepriateľa a to tým spôsobom, že ich ‘niekam zašijú’, najlepšie na čo najviac nepredvídateľné a menej dostupné miesto. Rozptýlenie jadrových zbraní síce vyrieši jeden problém, ale zároveň tým vytvára ďalší, a to, že takýmto spôsobom urobí jadrové zbrane viac zraniteľné pred teroristami.
Napríklad, počas mieru drží Pakistan svoje jadrové hlavice pod zámkom na strážených základniach. Ale počas krízy Pakistan svoje jadrové zbrane presúval na neobývanú časť krajiny, kde sú síce menej vystavené útoku nepriateľa, avšak oveľa viac vystavené ukoristeniu zo strany teroristických organizácií.
Prečítajte si tiež: Jadrový arzenál Ruska
Situácia sa stala v roku 1999, keď sa udial tzv. Kárgilský konflikt medzi Indiou a Pakistanom, a teda medzi dvoma krajinami s jadrovými zbraňami. Podľa článku Washington Post, spravodajský dôstojníci Pakistanskej tajnej služby ISI, navrhovali aby vyriešili zraniteľnosť svojho čerstvo získaného jadrového arzenálu tak, že ho na nejaký čas ukryjú do susednej krajiny. Do Afganistanu. Pripomínam, že v tom období tam už vládol Taliban.
Proliferačná sieť A.Q. Khana
Ďalšie riziko spočíva aj v strate kontroly nad jadrovou hlavicou. Môže sa stať, že aj týmto spôsobom Irán získa jadrovú zbraň, alebo keď už ich už bude sám vyrábať, môže sa situácia presne otočiť. V prípade, že sa nejaká skupina ľudí na vlastné riziko rozhodne jadrovú hlavicu darovať, alebo predať štátu, ktorý ešte jadrové zbrane nevlastní.
Ani v tomto prípade nehovoríme o science-fiction à la James Bond. Proliferačná sieť Abdula Kádir Chána (A.Q. Khan) je dôkazom toho, že aj niečo tak dôležité ako jadrová technológia, môže preliezť pomedzi prsty svetového dohľadu. Chán, ktorý býva označovaný ako otec pakistanskej atómovej bomby, bol na začiatku jadrového programu tejto krajiny. Pracoval vo firme v Holandsku, ktorá sa zaoberala obohacovaním uránu, a z ktorej ukradol tajné dokumenty, s ktorými potom utiekol do Pakistanu.
Konajúc vo svojom vlastnom záujme a chamtivosti začal predávať technológiu na výrobu bomby. Neskočil len pri Pakistane. Know-how začal ponúkať kadekomu. Kaddáfimu v Líbyi predal dizajn bomby a technológiu samotnú ponúkal Saddámovi v Iraku. Ten však ponuku odmietol, pretože si myslel, že ide o operáciu CIA. Chána to nezastavilo a upriamil svoju pozornosť na Severnú Kóreu, ktorá mala z neho tiež osoh.
Irán a jadrové zbrane
Už teraz vieme, že keď svet nachytal Irán na hruškách, ako podvádza Organizáciu spojených národov tým, že nedodržiava zmluvy ku ktorým sa zaviazal, a že sa v utajení snažil vyvíjať jadrové zbrane, dialo sa to najmä vďaka tomu, že miesta, kde vyvíjal jednotlivé časti bomby, boli roztrúsené v odľahlých častiach krajiny.
Prečítajte si tiež: Taktické jadrové zbrane: Účinky a dopady
Áno, poviete si, veď inak to ani nemôže byť. Avšak ak sa toto deje v krajine, ktorá je epicentrom podpory teroristických organizácií a poskytuje nielen tréning, financie ale aj asistenciu rôznym skupinám, ktoré operujú po celom regióne, pýta si to zvýšenú pozornosť. Stačí jedna militantná skupina, ktorá sa napojí na zradikalizované indivíduá v armáde a problém je na svete. Ak by jadrová hlavica bola odcudzená alebo predaná inej entite pôsobiacej v regióne, čelili by sme úplne novej dynamike zahraničných prúserov na Blízkom východe.
Dôvody prečo sa Irán snaží získať jadrové zbrane
Existuje niekoľko (aj oprávnených) dôvodov prečo sa Irán či už snaží, alebo snažil o získanie jadrových zbraní. Jedným z nich je napríklad nedávna história krajiny, kde sa v 19. a 20. storočí striedala jedna zahraničná nadvláda za druhou (Rusko, Británia, USA). A teda nedôvera voči všetkému cudziemu. Ďalším dôvodom je, že krajina je vojensky a industriálne zaostalejšia v porovnaní s akýmkoľvek možným regionálnym súperom. Irán si je toho vedomý, a práve preto sa snaží dosiahnuť technologicky to, v čom ostatní súperi v regióne zlyhali. Irán chce byť vedúcou krajinou moslimského sveta, získať rešpekt aj vstupom do exkluzívneho ‘jadrového klubu’.
Iránci, resp. predstaviteľa štátu, pohŕdavo pozerajú na okolitý svet, keďže seba samých považujú za akéhosi pokračovateľa Perzskej ríše. Dosvedčujú to aj tweety iránskeho ministra zahraničných vecí Javada Zarifa, ktorý si ohýba históriu ako sa mu zachce. Perziu vidí ako ríšu, ktorej sa škodilo vždy z vonku a všetci ostatní boli len agresori. Iránci pristupujú s dešpektom k historickým faktom, reáliám a nastaveniam svetových organizácií (zatajovanie jadrového programu pred OSN, resp. IAEA). Ich vnímanie seba samých ako kultúrne a historicky nadradených celému regiónu, v kombinácii s absolútnym nedostatkom sebareflexie, predstavuje nebezpečne namiešaný a najmä výbušný koktail.
Samotné tvrdenie, že aj naši nepriatelia majú jadrovú zbraň je nepostačujúce. Nemôže to fungovať ako donekonečna stavajúce sa domino. On má zbraň tak ju chcem aj ja, lebo sa cítim ohrozený tou jeho. Niektoré štáty, rovnako ako indivíduá, v našom spoločenstve jednoducho nemôžu vlastniť zbrane. Na ilustráciu sa hodí dať na porovnanie keď jednotlivec žiada o strelnú zbraň. Tiež o tom nerozhoduje samotný občan sám od seba, či si môže zaobstarať strelnú zbraň, musí mať na ňu povolenie. Keď si osoba podá žiadosť o držanie strelnej zbrane, preveruje sa jeho kriminálna história ak nejakú má, policajti sa chodia pýtať rodinných príslušníkov, prípadne susedov na dotyčného. Keď policajti (OSN) vidia, že žiadateľ o strelnú zbraň (Irán) nielenže klamal v žiadosti, ale dozvedia sa, že permanentne u nich doma prebiehajú hádky, že bije svoju ženu a šikanuje celé svoje okolie, je zrejmé, že mu to povolenie na vydanie zbrojného preukazu neprejde. Išlo by totiž o riziko pre celú komunitu. Taký istý princíp musí fungovať na medzinárodnej úrovni.
Keď už spomínam Izrael, svet si nemohol nevšimnúť antagonistický vzťah medzi Iránom a Izraelom ktorý trvá už dekády. Doteraz však neprišlo k priamej vojenskej konfrontácii medzi týmito krajinami. Avšak tendencie Iránu vlastniť jadrové bomby paradoxne závratným spôsobom zvyšujú riziko konfliktu medzi týmito dvoma krajinami, keďže Izrael je ochotný podľa viacerých vyjadrení ísť aj za čiaru, len preto aby nedovolil Iránu vlastniť tieto zbrane. Et inde, vyhliadka na vlastnenie jadrovej zbrane pre Irán znamená skôr vojenský konflikt, ako potenciálny mier, ktorý Irán uvádza ako dôvod proliferácie.
Porozumieť situáciám kedy sú jadrové zbrane skutočnou odstrašujúcou silou pre potenciálny nepriateľský štát, by si vyžadovalo dôsledné preverenie toho, kto a za akých podmienok by kontroloval jadrové zbrane v Iráne.
Štáty, ktoré sú kryté ‘jadrovým štítom’, majú tendenciu vystupovať agresívnejšie na medzinárodnom poli. Zoberme si za príklad iránskeho suseda, Pakistan, ktorý taktiež po získaní jadrových zbraní začal vystupovať ráznejšie najmä pokiaľ ide konvenčné použitie vojenskej sily. ‘Paradox stability a nestability’ je teória z medzinárodných vzťahov popisujúca nestabilnú situáciu, ktorá nastáva medzi dvoma znepriatelenými štátmi ktoré vlastnia jadrové zbrane, ale zároveň sa neštítia vystupovať s agresívnou rétorikou, prípadne použiť konvenčnú metódu boja.
Aj nezainteresovanému musí byť jasné, že v prípade ak by Irán vlastnil jadrové zbrane, Američania by boli oveľa viac zdráhavejší ho napadnúť. Aj v samotnej diskusii ktorú som spomínal to padlo. Iránske revolučné gardy (ktoré sú samostatnou zložkou Iránskej armády), by mohli podobný vietor do plachiet v podobe jadrového arzenálu využiť k ešte vyhranenejšiemu vystupovaniu v regióne. Podporovanie teroristických organizácií od Iraku po Sýriu by mohlo dostať nový level. Práve logistickú podporu týchto teroristických organizácií po celom regióne majú na starosti Iránske revolučné gardy. Tento rok boli pridané zo strany USA do zoznamu ako samostatná teroristická organizácia.
V posledných mesiacoch máme možnosť sledovať ako sa Irán správa agresívne, či už rétoricky, alebo fyzicky v námorných alebo vzdušných zónach. Obrana je jedna vec, ale výpadky akých sme svedkami v poslednej dobe v Ománskom zálive začínajú prilievať olej do ohňa.
Horizontálne a vertikálne šírenie
Tento typ šírenia sa často označuje ako „horizontálny“. Najväčším bezprostredným problémom je dnes Irán, ktorý dramaticky skrátil čas potrebný na vývoj jadrových zbraní. Jadrovo vyzbrojený Irán by potom pravdepodobne vyvolal regionálne preteky v zbrojení. Niektoré z tamojších štátov - najmä Saudská Arábia, Egypt, Spojené arabské emiráty a Turecko - by mohli vlastné jadrové zbrane buď samy vyvinúť, alebo získať iným spôsobom.
Ale nech je tento scenár akokoľvek dôležitý, pozornosť si dnes zaslúži aj iný typ proliferácie: vertikálne šírenie, konkrétne zvýšenie kvality a/alebo kvantity jadrových arzenálov oných deviatich krajín, ktoré už tieto zbrane vlastnia. Nebezpečenstvo tu spočíva nielen v tom, že by mohli vo vojne tieto zbrane použiť, ale aj v tom, že by sa pravdepodobnosť vojny zvýšila.
Najrýchlejšie rastúci jadrový arzenál na svete je dnes ten čínsky. Čína zrejme verí, že ak sa v tejto oblasti vyrovná USA, môže v čase akejkoľvek krízy v oblasti odradiť USA od intervencie v prospech Taiwanu.
Potom je tu Severná Kórea, ktorej jadrový program sa nepodarilo obmedziť ani ekonomickým sankciám, ani diplomacii. Predpokladá sa, že v súčasnosti Severná Kórea vlastní viac ako 50 bojových hlavíc. Niektoré sú na medzikontinentálnych raketách so zlepšujúcou sa presnosťou.
A opäť, ani tu nie je otázkou len to, ako by mohla Severná Kórea svoj jadrový arzenál použiť priamo. Je ľahké predstaviť si napríklad severokórejský útok na Južnú Kóreu alebo dokonca Japonsko s použitím konvenčných síl, ktorý by bol spojený s vyhrážkou Spojeným štátom, že ak zasiahnu, Severná Kórea svoj jadrový arzenál použije proti nim. Je to práve táto hrozba, ktorá vytvára verejný tlak na vedenie Južnej Kórey, aby sa pustilo do vývoja jadrových zbraní.
Rusko a kontrola zbrojenia
Ďalší dôvod na obavy ponúka Rusko, ktoré je spolu s USA vlastníkom jedného z dvoch najväčších jadrových arzenálov na svete. Obe krajiny prijali dohody o kontrole zbrojenia (nová zmluva START) obmedzujúce počet jadrových hlavíc, ktoré môže každá z krajín rozmiestniť, na 1 550. (Ďalšie hlavice však môžu byť uložené v skladoch.) Dohoda obmedzuje aj počet odpaľovacích zariadení (lietadiel, rakiet a ponoriek) nesúcich jadrové hlavice. Platnosť novej zmluvy START (ratifikovaná bola v roku 2011 a odvtedy ju niekoľkokrát predĺžili) vyprší vo februári 2026. Rusko by mohlo odmietnuť opätovné predĺženie zmluvy, napríklad preto, lebo výkon jeho ozbrojených síl na Ukrajine spôsobil, že je od svojho jadrového arzenálu závislejšie než kedykoľvek predtým.
Washington znepokojuje nielen to, čo môže urobiť Rusko, ale aj to, že USA teraz čelia trom protivníkom s jadrovými zbraňami, ktorí by mohli koordinovať svoju politiku a v kríze predstavovať jednotný jadrový front. To všetko núti USA prehodnotiť postoj vo veci jadrových zbraní. V marci vraj americká vláda dokončila pravidelnú revíziu svojich jadrových síl. Na novú generáciu bombardérov, rakiet a ponoriek sa majú vynaložiť minimálne miliardy dolárov. V najhoršom prípade by sme mohli vstúpiť do éry neštruktúrovanej jadrovej súťaže.
Jadrové zbrane hrali počas studenej vojny stabilizačnú úlohu. Práve ich existencia ju pomohla udržať v chlade. V tom čase však boli len dve osoby s rozhodovacou právomocou, pričom každá z nich mala k dispozícii arzenál, ktorý mohol prežiť prvý úder zo strany nepriateľa, čo umožnilo uskutočniť odvetu. Tento stav len posilňoval odstrašovací potenciál.
Tri a pol desaťročia po skončení studenej vojny sa vynára nový svet, charakterizovaný pretekmi v jadrovom zbrojení, možnosťou vstupu potenciálnych nových členov do čoraz menej exkluzívneho jadrového klubu a dlhým zoznamom hlbokých nezhôd v súvislosti s politickými dohodami na Blízkom Východe, v Európe a v Ázii. Toto nie je situácia, kde vidno jasné riešenie, v najlepšom prípade ju možno efektívne kontrolovať.
tags: #proliferace #jadernych #zbrani