Renesancia neznamenala len pokus o oživenie antických tradícií v kultúre, umení a spôsobe mierumilovného života. Významné a ambiciózne osobnosti renesančnej Itálie, Nemecka či Francúzska hľadali svoje vojenské vzory v dávnej minulosti antického sveta.
V období renesancie sa odohralo množstvo veľkých i malých bitiek, vojen a šarvátok, v ktorých mnohí významní i menej významní muži hľadali slávu, ale väčšinou v nich našli svoju smrť. To zároveň umožňovalo umelcom zobraziť slávu i odvrátenú stranu vojenských udalostí a ich fresky a monumentálne obrazy sú dodnes svedectvom úporných bojov, ale aj majstrovstva vtedajších remeselníkov, výrobcov zbraní a brnení.
Chladné zbrane
V renesancii doznieval vývoj chladných zbraní z predchádzajúceho obdobia. Základným typom chladnej zbrane pešiaka i jazdca zostáva meč takmer v rovnakej podobe ako v predchádzajúcich storočiach.
Od gotického obdobia sa renesančné zbrane odlišujú predovšetkým bohatou výzdobou, ktorá často pokrýva celú zbraň. Od gotických vzorov sa prešlo k bohatým vzorom napodobňujúcim antiku. Zobrazujú sa antickí bohovia, predovšetkým "patróni" vojny a bojových umení všeobecne - boh vojny Ares, bohyňa lovu Artemida či panenská a po bojoch túžiaca Athéna. Čepele, záštity i rukoväte sú až prezdobené tauziami, intarziami, leptaním a ďalšími technikami.
Meče
Charakteristickým mečom renesancie sa stala schiavona, nazvaná podľa slovansko-dalmátskych žoldnierov v službách Benátok, ktorí ju často používali. V zbierkach SNM-Historického múzea sa nachádza práve takýto meč s čepeľou vyrobenou v Pasove, ktorá je označená typickým pasovským vlkom. Čepeľ je dlhá 93 cm a široká 4,5 cm. Ochranný kôš tvoria kovové prúty, ktoré chránia ruku zhora i zospodu. Rukoväť má štvorcové zakončenie. Na zbrani je dodnes vidieť kvalitné celkové spracovanie i spracovanie samotnej čepele.
Prečítajte si tiež: Háčkovnica a winchestrovka
Inou typickou osobnou zbraňou renesancie je dýka cinquedea, ktorá má pri záštite pomerne širokú, niekoľkokrát žliabkovanú čepeľ, takže má akýsi predĺžený trojuholníkový tvar.
Typickým javom renesančných vojen sú žoldnieri, ktorí pochádzali zo všetkých častí vtedajšej Európy, čo sa prejavovalo aj v ich rozdielnej výzbroji. Najmä zo zaalpských krajín sú známi landsknechti vyzbrojení dlhými obojručnými mečmi a katzbalgermi, krátkymi mečmi, určenými pre osobnú ochranu. Tie sú rovnako typické a charakteristické pre toto obdobie, ako schiavony. Sú však kratšie, dokonca sa vyskytujú mierne zahnuté čepele, ako to možno vidieť na zbrani zo zbierok SNM-Historického múzea. Celková dĺžka tohto katzbalgera je 78 cm, čepeľ, dlhá 65 cm, je užšia (3,5 cm) ako čepeľ spomínanej schiavony a je bohato zdobená rastlinnými ornamentami a apotropaickými textami, z ktorých je čitateľné len slovo FEDE.
Už spomínané obojručné meče patrili do výzbroje špecializovaných žoldnierov, pretože používanie týchto zbraní si vyžadovalo osobitný výcvik. Bojovníci s obojručnými mečmi boli mimoriadne oceňovaní, dostávali dokonca dvojnásobný žold ako obyčajní pešiaci. Tieto zbrane používali radoví bojovníci, nie velitelia. V našich múzeách sa nachádza pomerne veľa exemplárov týchto zbraní, ktoré však väčšinou pochádzajú z neskoršieho obdobia, keď sa vyrábali ich efektné napodobeniny. Pri niektorých pôvodných exemplároch však môžeme sledovať takisto vynikajúce majstrovstvo majstrov mečiarov, kde sa ich pozornosť sústreďovala predovšetkým na rukoväť vykladanú kožou alebo kvalitnými látkami (zamat). Umelecký účinok sa dosahoval vyrezávaním ornamentov do dreveného podkladu rukoväte, ktorý sa potom pretláčal do vrchnej koženej vrstvy. Éra týchto zbraní však veľmi rýchlo skončila.
Halapartne a roľnícke zbrane
Koncom obdobia renesancie vrcholí nemecká sedliacka vojna a rôzne roľnícke povstania. Bojovníci vzbúrených oddielov nemali možnosť vyzbrojovať sa kvalitnými zbraňami, okrem toho boli zvyknutí na svoje bežné pracovné nástroje, ktoré sa dali ľahko využiť aj v boji proti vyzbrojeným vojenským oddielom. Už halapartňa, pôvodom zo Švajčiarska, bola kombináciou niekoľkých pracovných nástrojov, ktoré sa v rukách skúsených sedliakov stali obávanými zbraňami.
Úspechy, ktoré sedliaci dosiahli svojimi nástrojmi pretvorenými na zbrane, podnietili neskôr mnohých panovníkov, aby dali zhotoviť pre svoje súkromné armády zbrane vychádzajúce z roľníckych náradí. Tie však v rukách profesionálnych vojakov nemali takú účinnosť ako v rukách pôvodných užívateľov. Preto sa postupne menia len na ozdobné a symbolické zbrane. Aj halapartňa sa zmenila z pôvodne účinnej, na okrasnú zbraň.
Prečítajte si tiež: O vzniku prvých zbraní
Ochranná zbroj
V renesancii (aspoň podľa maliarskych diel) vrcholí vývoj ochrannej zbroje. Svojím vyhotovením takmer stráca pôvodnú ochrannú funkciu a stáva sa skôr dekoratívnym prvkom. Vidíme to napríklad na portréte španielskeho cisára Karola V. od Tiziana (1548) a Filipa II. od toho istého majstra (1550). Obidve brnenia sú bohato členené, aby umožňovali lepší pohyb, ale pre boj v období, keď sa už začínajú používať palné zbrane, strácajú svoje opodstatnenie. Podobne ako sa niektoré zbrane menia len na ozdobné symboly vojska (halapartne), aj brnenie stráca svoju funkčnosť, pretože ho čoraz viac zdobia nefunkčné prvky.
Bohaté a masívne brnenia si mohli dovoliť len panovníci, zatiaľ čo obyčajní bojovníci nemali takmer žiadne. Spomínaných landsknechtov, ktorí bojovali s obojručnými mečmi, by ťažké brnenie znevýhodňovalo v boji, v ktorom potrebovali dostatočnú voľnosť pohybu a ľahkosť pri narábaní s ťažkou zbraňou.
Na osobnú ochranu bojovníkov slúžili aj štíty, ktoré sú podobne ako mnohé zbrane, bohato zdobené. Štít zo zbierok SNM-Historického múzea má priemer 62 cm.
Palné zbrane
Renesancia už pozná palné zbrane, ktoré sa však používali ako hromadné, zriedkavejšie ako individuálne zbrane. Kanóny a delá však dosiahli v období renesancie už vysoký stupeň technického rozvoja a často sa používali. Hoci sú to väčšinou ešte spredu nabíjané zbrane, používali sa nielen pri obrane, ale aj útoku. Delové hlavne vyrábali majstri zlievači a bohato ich zdobili erbami objednávateľov, rastlinnými ornamentami, ale aj figurálnou výzdobou. Často sa označovali menom výrobcu, čo pri niektorých iných typoch zbraní ešte nebolo zvykom.
Práve používanie ťažkých palných zbraní vyvolávalo potrebu budovať opevnenia, ktoré sa projektovali už so zreteľom na používanie palných zbraní a na ich vlastnosti (dostrel, prieraznosť).
Prečítajte si tiež: Vývoj prvých strelných zbraní
Výroba zbraní na Slovensku
Výroba zbraní a ochrannej zbroje na Slovensku bola v období renesancie bohato rozvinutá. Máme doložené cechy mečiarov, prvých puškárov a delolejárov, výrobcov brnení vo významných hospodárskych centrách (Bratislava, Kremnica, Košice). Aj vyspelí kováči mimo hlavných centier dokázali vyrobiť základné zbrane pre potreby miestneho obyvateľstva.