Kedysi Slovenský poľovnícky zväz, dnes Slovenská poľovnícka komora eviduje tabuľky najsilnejších trofejí raticovej zveri na Slovensku ulovených v poľovných revíroch, ale aj samostatne vo zvernicových chovoch. Dnešná evidencia medailových trofejí je vedená prostredníctvom Štatistického informačného systému Slovenskej poľovníckej komory, ktorej štatistiku vedú jednotliví pracovníci kancelárií obvodných poľovníckych komôr.
Úvod do histórie rybolovu v Púchove
V dávnych dobách pred založením spolku, vodné právo „t.j.“ loviť ryby, patrilo jednotlivým obciam. Tieto mali právo vodu prenajať na verejnej licitácií za určitý poplatok, podľa toho, aký záujem bol o tú ktorú rieku, potok prípadne nádrž. Prenájomca mal neobmedzenú moc loviť ryby, nehľadelo sa na zákon i keď tento lovenie rýb tiež do určitej miery spresňoval. Prenájomca vodného práva lovil ryby väčšinou tak, aby s toho čo najviac vyzískal. Lovil sieťami, zvlášť pri zvýšenom stave vody, kládol na noc „šnóry“ a niekedy si zalovil aj na udicu. Hlavne na jeseň, kedy sa naviac lovili hlavátky.
Metódy lovu rýb pred založením rybárskeho spolku
Ďalším loviacim prostriedkom boli zaťahovacie siete. Tieto boli až 150 metrov dlhé a 1,5 m vysoké, na spodku opatrené olovami a na vrchu koncovými plavákmi. Tieto siete sa kládli výlučne z člna tým spôsobom, že jeden koniec zadržali rybári na brehu, zbytok siete sa vypúšťal postupne z člna. Takto sa obyčajne zatiahla niektorá zátoka smerom do prúdu vody a druhým koncom siete sa prišlo k brehu, kde ďalší rybári spoločne ťahali a tak čo sa v zátoke nachádzalo ostalo v sieti. Takéto záťahy boli niekedy dosť bohaté na úlovok a to bol vlastne príjem nájomcu, lebo tieto chytené ryby odpredával, prípadne si ponechal pre seba, ktoré údil aby mal zabezpečenú potravu i v zimnom období. Takéto záťahy sa prevádzali len v jesenných mesiacoch, kedy ryby už mali väčšiu hodnotu.
Podľa dostupných zdrojov a správ takéto siete vlastnila rodina Gašpárkovcov z obce Nosice a tieto siete prepožičiavali, alebo sa sami prenajali na takéto záťahy. Ďalším spôsobom lovenia rýb bolo lovenie z člna za šera a v noci hlavne v jesenných mesiacoch, ktoré sa všeobecne nazývalo na „osty“. Osty boli vlastne trojrohé vidlice opatrené spiatočnými ozubmi. Tieto vidlice boli upevnené na 2 až 3 m dlhej tyčke. Spôsob lovu pozostával v tom, že do člna si vošli 2-3 rybári, z ktorých jeden udržoval oheň na zadnej strane člna a ostatní mali v ruke vidlice -osty. Rybár, ktorý udržiaval oheň, obyčajne aj riadil čln.
V tomto období bola voda vo Váhu tak čistá ako zrkadlo, takže bolo vidieť každú rybu vo vode. Rybári s bodcami -osťami sa snažili ležiace ryby na dne vody nabodnúť na vidlicu -ostu. Ako vieme na jeseň keď voda chladne, obzvlášť mreny ležia nehnute na dne rieky a preto tieto boli najviac predmetom takéhoto lovu. Stávalo sa, že i iné ryby padli za obeť tomuto lovu, zvlášť vtedy sa hojne vyskytujúce kolky, ba niekedy sa podarilo uloviť i hlavátku, jalca a iné. No ryby takto ulovené, boli znehodnotené a ťažko už boli predmetom predaja a preto sa viac konzumovali v domácnostiach rybárov.
Prečítajte si tiež: Poľovníctvo Púchov: Adresár a vybavenie
Ďalším spôsobom lovenia rýb bolo lovenia rýb v dobe trenia. Tento spôsob však neprevádzali nájomcovia vodného práva, ale poväčšine drobní pospolití ľudia. Najpríhodnejšou riečkou pre ťah rýb do trenia bola vtedy Biela Voda. Do tejto rieky v jarných mesiacoch boli také prívaly rýb do trenia, že až nebolo vidno dno, čo môžu dosvedčiť ešte i dnes žijúci starší občania Púchova. Prvými rybami, ktoré na jar išli do trenia boli podustve, nosáli neskoršie mreny, lipne a jalce. Pri týchto ťahoch sa stalo mnohokrát, že i hlavátky vyšli z Váhu do tejto riečky či už do trenia, prípadne za korisťou, faktom zostáva že sa tieto tam ulovili.
Spôsob tohto lovu bol však veľmi prenasledovaný vtedajšími „žandármi“ a nejeden prichytený si odsedel za tento priestupok niekoľko dní v okresnom väzení, keď tento prichytený nebol schopný zaplatiť pokutu. Ľudia naučený na takýto spôsob lovenia rýb šarapatili ešte i v prvých rokoch založenia rybárskeho spolku v Púchove.
Začiatky športového rybárčenia
Športové rybárčenie v týchto dobách bolo v Púchove a jeho okolí iba v plienkach. Podľa rozprávania starších občanov, dvaja bratia Mandzíkovci boli údajne aj akýmisi sprievodcami rybárov-cudzincov, ktorí v tých dobách chodili loviť ryby na udicu v okolí Púchova. Títo boli z Anglicka, Francúzska, Nemecka...no výlučne len na hlavátky, ktorých v týchto dobách bolo vo Váhu nadostač. Podľa vyjadrenia rybára -neskoršieho člena výboru a tiež predsedu RS p. Flašíka Jozefa ešte pred založením spolku lovieval u nás na udicu ryby a to výlučne len hlavátky dnes už zomrelý Rohn. Neskoršie bol i zakladajúcim členom rybárskeho spolku v Púchove. Ďalším takýmto rybárom na udicu bol tiež dnes už zomrelý Makay Al, ktorý bol taktiež zakladajúcim členom. Z tých, ktorý pri zakladaní spolku už neboli, ale chytali ryby na udicu pred založením spolku, treba ešte spomenúť občanov ako Lieskovský Ferdinant, Pribiš Ladislav, Majtán Leo. Toto je zhruba z histórie z pred založenia Rybárskeho spolku v Púchove.
Založenie Rybárskeho spolku v Púchove
V roku 1935 bol prenájomcom vodného práva v Púchove otec neskoršieho člena a tajomníka výboru MO Jána Jelčica. Od tohto majiteľa -prenájomcu dostal povolenie na športové lovenie rýb na udicu vtedy už vo výslužbe -vrchný strážmajster četnícky Sedloň, inak telom i dušou športovec rybár. Toto povolenie dostal s veľkými výhodami a to, že si môže pribrať toľko rybárov, koľko uzná za vhodné, no za predpokladu, že každý bude mať vyhotovený štátny rybársky lístok. Sedloň vedomý tohto práva vydával povolenie tomu, kto sa toho uchádzal za poplatok 10 Kčs ročne. Takto sa v roku 1935 zjavilo v Púchove už 13 riadnych rybárov s riadnym štátnym rybárskym lístkom, ktorí boli oprávnení loviť ryby na udicu vo vodách patriacich obci Púchov. Týchto 13 rybárov si založilo v tom samom roku Rybársky krúžok, ktorý však nemal ešte žiadny právny podklad. V tom čase prišlo k licitácií vodného práva a tak tento krúžok pristúpil k utvoreniu rybárskeho spolku a vodné právo obce Púchov prenajal. Stanovy spolku boli však schválené až v priebehu roku 1936.
Vzhľadom na to, že prvá kniha z činnosti spolku sa nezachovala, nie je možné zistiť, kto bol vlastne prvým predsedom spolku. Podľa výpovede Jozefa Flašíka prvým predsedom bol Hofman N .,avšak dušou celého spolku bol jednateľ Sedloň. Pri zakladaní Rybárskeho spolku boli títo členovia: Sedloň N.,Hofman N.,Makay Alfred, Sogo N.,Rohn N.,Frištacký Eduard,Jánsky, Stránsky, Šubert,Majtán Július, Majtán Jozef, Blanárik Imrich a Flašík Jozef. Zvolávanie výboru vykonával vždy osobne jednateľ. Spolok bol chudobný a okrem pečiatky a zápisničnej knihy nemal žiadny iný majetok. Behom roku 1936 sa však stav členstva zvýšil až na 35 členov a vtedy sa už dalo počítať do budúcnosti.
Prečítajte si tiež: História horskej cyklistiky (Dohňany a Púchov)
V roku 1937 výbor vylicitoval už aj vodné právo vtedy ešte obce Horné Kočkovce. 1.mája 1937 bolo dané do prevádzky vodné dielo „Hydrocentrála“ pod touto obcou, ktorá bola postavená na jej chotári a tak nám pribudla pekná a na ryby bohatá voda a s tým aj možnosť lepšieho rybárčenia. Pod touto Hydrocentrálou -vzdúvadlom bolo priam eldorádo rýb všetkých druhov. Táto skutočnosť o hojnosti rýb pod týmto vzdúvadlom dala podnet, že nám začali pribúdať členovia a to nielen miestni ale i rybári z Moravy. Vtedy spolok pristúpil k zákazu prijímania Ďalších členov a stanovil si na výborovej schôdzi i napriek niektorým hlasom určitú hranicu, no táto bola neskoršie znova prekročená.
Prekročená bola z dôvodov, že do Rybárskeho spolku sa hlásili stále noví a noví členovia. Úlohou každého člena vtedy bolo, aby nachytal pokiaľ možno čo najviac rýb. To čo sa vtedy lovilo nedá sa s dnešnou dobou porovnať. Veď napríklad pod vzdúvadlom v Dol. Kočkovciach bolo toho toľko, že jeden rybár chytil za jedno odpoludnie 50-100 kusov mieňov, prípadne 25-30 kusov boleňov, 30-40 jalcov, 15-20 kusov mrien a podobne. Tiež sa tam objavili i hlavátky a to väčšie množstvo najmä v období trenia. Na tieto sme sa zameriavali, tieto sme chytali do podjímačov a prenášali nad vzdúvadlo do Váhu. Taktiež sa objavilo veľké množstvo cejnov, taktiež v dobe trenia. I tieto sme chytali do podberákov a sieti a prenášali nad hydrocentrálu.
V jednom prípade pri ťahu, boli pozvaní zástupcovia rybárskeho spolku Trenčín a na veľké naliehanie správa Hydrocentrále otvorila jedno stavidlo, pri čom väčšie množstvo cejnov prešlo nad vzdúvadlo ,pokiaľ ich nezrazil späť silný tlak. Plevelných rybiek v tejto časti bolo veľké množstvo a na tieto sem prišiel aj sám rybársky nestor Samko Ivaška a bral si tieto plevelné rybky ako potravu pre svoje hlavátky do Martina. Samozrejme že naši členovia mu statočne pomáhali a za túto ochotu nám- spolku dodával násadu malých hlavátok, ktoré spolok vysádzal nad vzdúvadlom do Váhu. Za takýchto podmienok sa lovilo ďalej , v ďalšom roku rybársky spolok prevzal do prenájmu vodné právo v obci Nimnica, potom obec Nosice a neskôr aj vodné pásmo od bratov Schneiberovcov v Lednickom Rovnom, ktorým patrilo vodné právo obcí: Streženice,Horenice,Lednické Rovné,Horovce,Dolné Kočkovce a Beluša, ktoré boli dotiaľ v prenájme od vyššie uvedených bratov rybárskemu spolku v Trenčíne.
V tomto období pri tak značnom rozšírenom revíre vzniká i značný počet v príleve nových členov z týchto pridružených obcí a tiež návštevnosť v našich revíroch,ked sa tieto vyznačovali veľkým množstvom rýb. Následkom toho, že do našich revírov prichádzajú i mnohí rybári z iných organizácií a spolkov, začína sa zdokonaľovať i rybárske náčinie na športový rybolov a stále novšie a novšie spôsoby športového rybolovu, výroba vlastných mušiek k loveniu lipňov, pstruhov...Žiaľ však s týmto prichádzajú i neblahé časy a to okupácia v roku 1939.
Rybársky spolok počas vojny
Týmto rokom sa začali neblahé časy i pre náš spolok, škoda, že z tohto obdobia sa nezachovali žiadne písomné údaje. Táto časť obdobia je čerpaná s pamäti p. Flašíka Jozefa a niektorých ďalších členov spolku. Po vyhlásení tzv. Slovenského štátu, boli nútení niektorí naši členovia opustiť náš spolok a to len preto, že boli národnosti českej. Takto boli postihnutí členovia: Sedloň, Jánský, Stránsky, Šubert ako členovia zakladajúci a vzhľadom na to, že títo boli členovia výboru a Sedloň dokonca jednateľom, spolok sa dostal do veľmi nepriaznivej situácie.
Prečítajte si tiež: Úsek Vážskej Cyklomagistrály: Púchov - Piešťany
Bolo treba zvoliť nových členov do výboru, ale ako to obyčajne býva na lovenie bolo veľa členov ,ale na prácu vo výbore o pozdvihnutie spolku veľmi málo. Takto sa dostali do výboru pri nasledujúcich voľbách aj členovia nemeckej národnosti. Z týchto členov bol zvolený dokonca aj predseda nemeckej národnosti Topler. Nemcov bolo v tomto čase v našom spolku viacej. Výborové schôdze boli v tomto čase poriadané v hoteli Kanada (teraz prechádza tadiaľ cesta z pešieho mostu z Púchova na železničnú stanicu a preto bol zbúraný),ktorý patril jednému nášmu členovi Červeňákovi st.
Trúfalosť takýchto ľudí vo výbore bola tak veľká, že na jednej výborovej schôdzi navrhli vylúčenie zo spolku i neskoršieho predsedu Garguláka Karola st. len preto, že bol tiež národnosti českej i keď jeho manželka bola Slovenka. Proti tomuto návrhu sa rezolútne postavil Flašík Jozef , ako i ďalší členovia výboru Blanárik Imrich a Majtán Jozef. Svoje stanovisko sme si hájili tým, že sme spolok športový a nie politický a preto nie je možné niekoho zo spolku vylúčiť, keď je národnosti českej. Návrh nakoniec prijatý nebol , len vďaka Flašíkovi Jozefovi a ďalších členov výboru Slovákov. Gargulák zostal v spolku i naďalej.
Ďalším takýmto návrhom bolo prepustenie potoka Kebľanka Dr.Neumanovi, ktorý bol v tom čase šéfom prezidentskej kancelárie. Tento potôčik tiekol vedľa jeho majetku a bol v tom čase bohatý na pstruhov. Návrh znel za poplatok 25 Kčs a spolok ho prepúšťa spomenutému doktorovi. I proti tomuto návrhu sa ostro postavil p. Flašík a súčasne sa ponúkol za tento potôčik sumu 100 Kčs. Jeho návrh však neprešiel a tak bol potôčik Kebľanka veľkodušne prepustený za tak nízku cenu.
Za takéhoto šafárenia sa spolok vôbec nerozvíjal, ba práve naopak upadal. Rýb bolo vo Váhu dostatok a zvlášť pod Hydrocentrálou pod Streženicami. Inak voda nad Hydrocentrálou bola veľmi znečisťovaná odpadmi z celulóziek, no i napriek tomu boli i v týchto úsekoch Váhu hojnosť rýb. Pochopenie pre nasádzanie rýb v tej dobe zo strany členov výboru nebolo takmer žiadne. I tu stojí za zmienku uviesť ,že p. Flašík spolu z p.Gargulákom navrhli zakúpiť násadu ušľachtilých rýb- šťuky, kapry, ale návrh bol zamietnutý s poznámkou ,že kto kedy videl nasádzať do Váhu ryby a tak sme boli odkázaní len na tie, ktoré sa sami vo Váhu vyliahli.
Takto utekal rok za rokom až prišlo Slovenské národné povstanie. Vtedy už okupačná nemecká armáda viedla svoje nerovné boje a ničila nám v našich vodách všetko čo bolo živé. Bolo až trápne ísť k vode s rybárskym prútom, lebo kde sa človek pozrel, všade sa ozývali výbuchy granátov a iných výbušnín, ktoré používala okupačná armáda na ničenie všetkého čo vo vode bolo. Dokonca sa našli i taký naši ľudia, ktorí týmto okupantom ukazovali kde sa ryby zdržujú. V dobe SNP prestali pracovať všetky továrne a len vtedy sme videli, že aká by mohla byť vo Váhu čistá voda. Bol to priam požitok pozerať na Váh, túto krásavicu Považia. Jeho vody bolo tak čisté ako pramienky potôčkov v horách. Žiaľ čo mu najviac chýbalo zo dňa na deň a to ryby, následkom ničivých výbušnín. Rybársky spolok v tejto dobe prakticky ani nefungoval, rybár sa bál vyjsť s prútom k vode, nakoľko nevedel či sa vráti domov.
Ustupujúca armáda okupantov mala plné ruky práce a tak isto i občania nemeckej národnosti, ktorí sa chceli zachrániť útekom do bezpečia. Pri takomto úteku do bezpečia zmizli z nášho mestečka i členovia výboru nášho spolku a s nimi i predseda Topler a jeho kumpáni. Dňa 1,mája 1945 bolo naše mestečko Púchov oslobodené „slávnou“ Sovietskou armádou a od tej doby sa tiež uľahčilo aj naším rybám, ktoré v našich vodách ešte zostali.
Obnova rybárstva po vojne
Rybársky spolok v Púchove po oslobodení sa ťažko dával do starých koľají. Príčina bola i v tom, že vody boli vybrakované od rýb a tak vlastne nebolo čo chytať. Vzdúvadlo pri Dolných Kočkovciach bolo zničené ustupujúcou nemeckou armádou a tak jedine tam pri jarnom trení došlo dosť rýb z dolného úseku Váhu. Keďže továrne ešte nepracovali voda Váhu bola pomerne čistá a tak tam bola možnosť i väčších úlovkov.
Mesto Púchov bolo 30. apríla 1945 oslobodené rumunskými vojakmi. Nemci pri ústupe ničili čo sa dalo a tak vyhodili do vzduchu peší most, železničný most a tiež bola úplne rozrušená hydrocentrála pod obcou Streženice. Veľa rýb v rieke Váh i v jeho prítokoch nezostalo, pretože sa doslova drancovali granátmi, náložami, rozbuškami a podobne. Zaslúžili sa o to najmä maďarskí vojaci v područí Nemcov.
Rozrušená hydrocentrála v Dolných Kočkovciach však umožňuje ťah rýb hore Váhom, i čistota vody vo Váhu je priaznivá, pretože znečisťujúce fabriky nepracovali. Život v meste sa začína normalizovať. Aktivizovať sa začínajú i rybári. Do hostinca „ U Potoku“ zvolávajú schôdzu, kde sa volí nový výbor „ĽUDOVÉHO SPOLKU RYBÁROV“ v tomto zložení: Predseda - Červeňák Ondrej starší, tajomník - Hoffman N., hospodár - Brojo Štefan.
V roku 1950 sa začala obnova chovu koní na Veľkej Lúke na Muráni.