V slovenskej spoločnosti prežívajú dodnes názory, súvisiace s mýtmi o bezpečnosti pred rokom 1989. O občianskych aktivitách panuje aj v súčasnosti často názor, že ohrozujú bezpečnostnú politiku štátu. Prednovembrový režim mal však jasné nastavenie. Bez systému nezávislého súdnictva a dodržiavania ľudských práv sa mohol stať ľubovôľou režimu nepriateľom každý.
Netreba zabúdať, že Štátna bezpečnosť (ŠtB) mala vybudovaný systém donášačov, ktorí za prilepšenie neváhali udávať vlastných príbuzných, susedov a známych. Režim okrem toho štatistiky často zamlčiaval, alebo skresľoval. O kriminalite sa síce nehovorilo tak často a bežne ako dnes, to ale neznamená, že nebola. Aj podľa dnes oficiálne dostupných údajov bola pritom kriminalita za socializmu na Slovensku porovnateľná s dnešnou. Na prekrytie problémov mal režim vybudovaný systém všadeprítomných nepriateľov zriadenia a rozvracačov republiky, na ktorých neustále upozorňoval v médiách.
Západné armády boli podľa propagandy trvalo nastúpené na našich hraniciach a pripravené zaútočiť. Jediný, kto tomu mohol zabrániť, bola podľa tohto ideologického výkladu nespochybniteľná komunistická strana a Sovietsky zväz ako záštita mieru. Režimu slúžila celá mašinéria bezpečnostných zložiek, ktoré mali pochybujúcich jedincov alebo skupiny odstrániť a potrestať. Aby nedošlo k podrývaniu vedúcej úlohy strany, režim si vytvoril mýty a konšpirácie, na základe ktorých boli identifikovaní nepriatelia režimu.
Patril medzi ne najmä mýtus o imperialistických štátoch, ktoré chcú zničiť komunistické krajiny na čele so Sovietskym zväzom. Jeho najmarkantnejším prejavom boli každodenné karikatúry zlopovestného Trumana sediaceho na mešci dolárov, či častušky typu: „Keď sa Truman narodil, vyzeral jak krokodíl…“, mýtus o boji proti mandelinke zemiakovej ako imperialistickom nástroji vyhladovania socialistického tábora, mýtus o žabích mužoch a balónoch nenávisti, na ktorých sa znášala na našu krajinu ideologická nákaza a podobne. Medzi „nepriateľov režimu“ patrili také skupiny ľudí, alebo myšlienky, ktoré by mohli spochybniť vedúcu úlohu strany.
Najväčší strach mal režim z „imperialistického“ Západu a NATO, z ideologickej diverzie, ale aj z vlastných intelektuálov, z Vatikánu, cirkvi, sionizmu. Pre jasné definovanie týchto nepriateľov používala komunistická moc staré propagandistické naratívy, napríklad hrozbu sionizmu, alebo vytvárala nové koncepty, ako napríklad označovanie cirkvi za spiatočnícku a fašistickú, snažiacu sa zvrátiť nastolený kurz definitívneho víťazstva komunizmu vo svete. Pripomeňme, že život ľudí v socializme bol životom v permanentnom strachu z chýb, ktoré mohli stáť každého vrátane rodinných príslušníkov život, prácu, budúcnosť.
Prečítajte si tiež: Zbrane, ktoré spôsobili hrôzu v prvej svetovej vojne
Práve preto je dôležité poukázať na bezpečnostnú realitu socialistického Československa, ktorá bola diametrálne odlišná, ako ju vníma ešte aj dnes značná časť populácie. Problematika bezpečnosti komunistického režimu v Československu nebola doteraz ani po tridsiatich rokoch od jeho pádu komplexne spracovaná. Väčšina štúdií a kníh sa zameriava na pôsobenie ŠtB ako represívneho aparátu na ovplyvňovanie a kontrolu obyvateľstva s cieľom udržať komunistickú stranu pri moci. Vnímanie bezpečnosti však treba vnímať v širšom medzinárodnom kontexte, determinovanom počas studenej vojny rozhodnutiami Moskvy, slúžiacimi na udržanie kontroly Kremľa nad svojimi satelitmi.
Vývoj zbraní v Československu
V päťdesiatych rokoch bolo vo výzbroji Československej ľudovej armády viacero typov osobných zbraní jednotlivca. Išlo o pušky kalibru 7,92 mm Mauser a od začiatku päťdesiatych rokov aj samopaly vz.23 a vz.25 kalibru 9 mm Parabellum (9x19). V roku 1951 bol pre ČSĽA vybraný ako unifikovaný pištoľový náboj sovietsky 7,62x 25 mm Tokarev. Vzhľadom na to boli zavedené do výroby samopaly vz.24 a vz.26, ktoré vychádzali z konštrukcie samopalov vz.23/vz.25, ale používali novo zavedený sovietsky náboj.
Aby toho nebolo málo, po druhej svetovej vojne začal prevládať trend tzv. skrátených kalibrov. Vychádzal z poznatku, že priemerný pešiak reálne nestrieľa na vzdialenosť väčšiu než 400 m, preto je preňho zbytočný síce výkonný, ale ťažký puškový náboj (napr. 7,92 Mauser, .303 atď), ktorý si vyžaduje aj ťažkú zbraň a má silný spätný ráz. To znemožňovalo niesť do boja väčší počet nábojov, komplikovalo automatické nabíjanie a nedovoľovalo paľbu dávkou.
Protikladom výkonných a ťažkých pušiek s dlhým dostrelom boli samopaly. Tie používali pištoľové náboje (9 mm Parabellum, 7,62 Tokarev, .45 ACP ai), mali menšie rozmery, boli pomerne ľahké a plne automatické. To ich predurčovalo na boj v stiesnených priestoroch, v budovách a pod. Vďaka týmto vlastnostiam si ich obľúbili výsadkári, ale aj radoví pešiaci. Na druhej strane však samopal nemal vzhľadom na použitý kaliber účinný dostrel vyšší než 200-250 m. Preto začali snahy spojiť klady pušky a samopalu do jednej zbrane, a to cestou zníženia výkonu štandardných puškových nábojov.
Prvými prípadmi takýchto zbraní boli nemecké MP 43/44 na náboj 7, 92 mm vz.43 Polte a americké karabíny M1 kalibru .30 (7, 62x 33 mm). U nás sa nastúpilo na cestu nových nábojov v roku 1950, keď sa začal vývoj náboja Z-50, ktorý bol zavedený do výzbroje ČSĽA ako 7,62 mm krátky náboj vz.52. Ten mal kaliber 7,62 mm s dĺžkou nábojnice 44,9 mm (7,62x 45). Je však dobre známou skutočnosťou, že v tej dobe boli vzťahy Československa a ZSSR veľmi bratské, a tak bolo rozhodnuté o unifikácii streliva našej armády podľa sovietskeho vzoru.
Prečítajte si tiež: Ako si vybrať zbraň
Kaliber útočných pušiek (v našej vtedajšej nomenklatúre samopaly) a ľahkých guľometov bol stanovený na 7,62x 39 mm vz.43, čo je kaliber notoricky známych AK-47/AKM. Zavedenie nového náboja viedlo k rozhodnutiu prekonštruovať ako pušku vz.52 na typ vz.52/57 a rovnako guľomet vz.52 bol prerobený na vz.52/57. Oba nové typy zbraní používali nové náboje vz.43. Ani jeden typ sa však vo výzbroji neohrial dlho. Guľomet vz.52/57 bol nahradený univerzálnym guľometom vz.59 a pušky vz.52 nahradil samopal vz.58.
Predstavitelia vtedajšieho MNO (Ministerstvo Národnej Obrany) si uvedomili, že jedinou záchranou pred galimatiášom rozličných kalibrov a zbraní je zavedenie novej zbrane jednotlivca- samopalu vz.58. Konštrukcia novej zbrane sa pripravovala už približne od roku 1952. Od tohto roku vzniklo viacero projektov automatických zbraní na náboj vz.52, a to ČZ 515 a ČZ 552, ktoré vyvíjal J.Čermák, ZK 503 bratov Kouckých a ZB 530 od Václava Holka. Nakoniec boli vybrané dva typy, a to ZK 503 a ZB 530. V roku 1955 bol však vývoj kompletne zastavený a vyšiel príkaz na vývoj novej zbrane na náboj vz.43.
Oficiálne takticko-technické požiadavky boli vydané v roku 1956 a vedúcim vývoja sa stal Jiří Čermák. Vývoj trval dva roky, a tak mohla byť nová zbraň zavedená do výzbroje ČSĽA v roku 1958 ako 7, 62 mm samopal vzor 58. Mimochodom, názov samopal nie je správny. Podľa všeobecne prijatých zásad by mala byť zbraň označená ako útočná puška (angl. assault rifle). Napriek tomu, že ide o konštrukciu starú viac ako 40 rokov, stále je uznávaná ako výkonná a spoľahlivá zbraň. V roku zavedenia bola skutočne prelomová a svojou kvalitou podľa názoru viacerých odborníkov predstihne sovietske AK-47, ale aj mnohé súdobé západné konštrukcie. Medzi príslušníkmi československej armády (a nielen medzi nimi) sa stala legendárnou zbraňou. Oceňovaná bola najmä jej vysoká spoľahlivosť, odolnosť voči vonkajším vplyvom a veľmi dobrá kvalita vypracovania. Podľa mnohých bývalých príslušníkov ČSĽA zbraň fungovala kedykoľvek, neprekážali jej voda, blato, piesok ani zima.
Zbraň je primárne určená na ničenie živej sily nepriateľa, a to paľbou, bodákom alebo pažbou. Technický popis samopalu vz. 58:
- Hlaveň: má vývrt so štyrmi pravotočivými drážkami so stúpaním 240 mm. Na jej konci je závit pre nasadenie tlmiča ohňa, alebo cvičného násadca, ktorý umožňuje automatickú streľbu pri použití cvičných nábojov.
- Mieridlá: tvorí ich muška valcovitého tvaru a cieľnik. Cieľnik je nastaviteľný, má osem polôh s delením po 100 m, cieľnik možno nastaviť do polohy U (univerzál).
- Spúšťový mechanizmus: umožňuje paľbu jednotlivým ranami a dávkami. Na pohon nabíjacieho mechanizmu sa používa impulz prachových plynov. Tieto sa odvádzajú cez plynový kanálik do plynového systému, ktorý sa skladá z valca s piestom, pričom piest je spojený s nosičom závorníka. Piest je vybavený pružinou, ktorá zabezpečuje jeho návrat do prednej polohy.
- Záver: je uzamykaný závorou, ktorú nesie závorník. Závora uzamyká záver výkyvom do puzdra zbrane.
- Zásobník: sa k samopalu prichytáva zdola záchytkou zásobníka. Zásobník je oceľový skriňový s kapacitou 30 nábojov, ktoré sú podávané podávačom.
Vystrelená nábojnica je odstránená pomocou vyťahovača, ktorý ju vytiahne z hlavne a pevného vyhadzovača. Spúšťový mechanizmus je klasický mechanický, pričom k iniciácii prachovej náplne dochádza nárazom úderníka na zápalku náboja. Iniciácia náboja prebieha až po uzamknutí záveru v prednej polohe. Okrem toho má zbraň automatickú spúšť na paľbu dávkou. Jej funkciou je vypustiť úderník, pokiaľ je v režime automatickej paľby stlačená spúšť hneď po uzamknutí záveru v prednej polohe. 7, 62 mm samopal vz.58 Pi: najzriedkavejšia verzia, má pevnú drevenú pažbu, tlmič plameňa, dvojnožku a na ľavej stene puzdra zbrane je umiestnený držiak prístroja na nočné videnie.
Prečítajte si tiež: Využitie držiakov na zbrane
Okrem toho boli koncom šesťdesiatych rokov vyvinuté na báze Sa vz.58 dve zbrane, a to 7,62 mm automatická puška AP 67 a 5,56 mm útočná puška ÚP-Z 70. náboj redukovaný 7,62- Rd 43- redukovaný náboj sa používa pri streľbe na menšie vzdialenosti, má maximálny dostrel 1100 m. náboj cvičný- 7,62- Cv 43- „slepý“ náboj, krčok nábojnice je hviezdicovito zahnutý, nemá strelu. sňatie nadpažbia- palcom pravej ruky sa zatlačí na kolík nadpažbia a následne sa kolík vyberie.
Ešte predtým ako bol Sa vz.58 zavedený do výzbroje prebehla séria skúšok, ktoré preukázali jeho značnú spoľahlivosť a odolnosť. Často sa zabúda na to, že samopal sa zúčastnil aj na testoch v ZSSR. Prvý raz v roku 1957. Z druhých, neskorších testov vznikla správa (Otčet No 262). Vtedy bola testovaná drevená pažba, ako aj kovová opierka, a tiež dvojnožka a bodák vz.58. Skúšky sa zamerali najmä na paľbu v sťažených podmienkach. Strieľalo sa nasucho ( všetky súčasti boli zbavené mazív), po zaprášení, namočení, po vlečení samopalu v piesku a tiež pri extrémne nízkych a vysokých teplotách.
V týchto prípadoch bola konštatovaná značná spoľahlivosť zbrane, keďže len 4,5 percenta výstrelov bolo chybných, najčastejšie išlo o nesprávne podanie náboja, chybnú iniciáciu zápalky a nesprávne vyhodenie vystrelenej nábojnice. Pri normálnych podmienkach bolo zistených len 0,13 % chybných výstrelov, pričom požiadavka MNO (Ministerstva národnej obrany) bola 0,3 %. Po následnej rekonštrukcii a úpravách boli vykonané nové skúšky dvoch samopalov s výr. číslami 2182 a 2183. Skúšky samopalu 2182 priniesli zaujímavý výsledok- životnosť zbrane bola 25 333 výstrelov s percentom chýb 0,135.
Po týchto vyčerpávajúcich testoch bol v roku 1958 konečne samopal zavedený do výzbroje ČSĽA, kde zotrval bez zmeny zatiaľ 48 rokov, hoci dnes už v rozdelených armádach- českej a slovenskej, čo sa podarilo len máloktorej, ak vôbec niektorej, zbrani na svete.