Hostkou podcastu Vykroč bola MARTINA HALINÁROVÁ-JAŠICOVÁ. Bola prvou slovenskou víťazkou pretekov Svetového pohára v biatlone, keď sa tešila v Östersunde 1993 a Lahti 1995. Takisto sa stala aj prvou slovenskou medailistkou z MS, keď v Kontiolahti 1999 získala striebro. V Lillehammeri 1994 získala prvý slovenský olympijský bod. Na ZOH skončila štvrtá, piata a desiata v štafetách a šiesta, siedma a deviata v individuálnych disciplínach. Z ME 2003 má zlato.
Život po päťdesiatke
Minulý rok ste oslávili 50 rokov, no stále vyzeráte výborne. Aj sa tak cítite? Musím povedať, že sa cítim úžasne a niekedy si myslím, že ešte lepšie ako pred 10-15 rokmi. Dieťa mi odrástlo, užívam si život, skúšam na sebe rôzne veci a chcem žiť totálne naplno.
Hovorí sa, že tam, kde dávate svoju pozornosť, tam dávate aj silu a to rastie. Kam dávate celý tento rok najviac svojej pozornosti? Moja pozornosť je momentálne sústredená na seba. Už dávnejšie som vravela, že keď je človek spokojný sám so sebou, aj okolie je spokojné. Snažím sa ísť príkladom svojim zverencom aj okoliu, že aj život po päťdesiatke sa dá spokojne žiť a človek môže fungovať ako štyridsaťročný. Zameriavam sa na telesnú schránku, ale aj na hlavu, čítam knihy a vzdelávam sa sama o sebe. Veľmi rada pomáham ľuďom okolo seba, snažím sa ísť príkladom, že to ide, a ukazujem to sama na sebe. A v neposlednom rade mám skvelého priateľa, ktorého som si vysnívala. Mám momentálne život, na ktorom by som nič nemenila.
Spomienky na detstvo
Vráťme sa však úplne na začiatok. Ako si spomínate na svoje detstvo v rodnom Námestove pri Oravskej priehrade? Na čo ste sa hrávali ako malá? Viedlo vás okolie k športu? V Námestove som sa iba narodila, vyrastala som v Dolnom Kubíne, kde som prežila detstvo. Hrávali sme sa pred domom a keď mala odbiť kostolná veža siedmu hodinu večer a mala som byť doma, tak som nikdy tie zvony nepočula a vždy som z toho mala doma problémy. Hrávali sme sa s babami pri Orave, robili sme si domčeky s bábikami. Vždy som bola a dodnes som veľký „lakotník“ a mám rada zmrzlinu. Keď som mala 9 rokov, bol u nás beh o nanukovú tortu. Ja som si predstavila tortu s napichanými nanukmi a preteky som vyhrala. Vravievam, že „systém si ma zhltol“. Moje detstvo bolo potom už o tréningoch, ale mali sme dobrú partiu. Od piatej triedy som bola v športovej triede a hry či babské veci šli bokom.
Martina Halinárová-Jašicová. (Autor: Sportnet)
Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zákona o poľovníctve
Cesta k biatlonu
Ako ste sa dostali k biatlonu? Keď som nastúpila, bolo to samozrejme bežecké lyžovanie. Čo bolo vlastne samé osebe zaujímavé, lebo beh som vyhrala v normálnej obuvi, no bol október a oni mi dali na nohy lyže. Ani som nevedela a ocitla som sa v bežeckom lyžovaní. Športová trieda bola kombinovaná, boli v nej atléti plus bežci na lyžiach. Môj hlavný šport bol beh na lyžiach, atletiku som mala ako doplnkovú. Potom prišiel rok 1989, keď sa komplet športový systém na Slovensku zrútil na totálne dno a ja som neskôr ako 18-ročná bežkyňa na lyžiach nevedela, čo budem robiť. Pamätám si, že som bola dokonca aj niekde na masérskom kurze.
Konali sa však majstrovstvá Slovenska na Skalke, bolo to v roku 1992, keď prišli biatlonisti za Soňou Mihokovou, či by sa na to nedala. Ja som nevedela, čo budem robiť, tak som ju poprosila, či by sa nespýtala, či na ten biatlon môžem ísť aj ja, hoci o biatlonistoch sme vtedy hovorili, že to boli skrachovaní bežci na lyžiach. Bolo to v marci 1992, mesiac pred tým som ešte sledovala beh na lyžiach na olympiáde a biatlonový prenos som vypla. No a o dva mesiace som bola biatlonistka už aj ja. (Smiech.) Tým, že som mala výbornú kondičku, naučila som sa strieľať a zrazu som bola pri biatlone.
Martina Halinárová-Jašicová počas šprintu v rámci pretekov Svetového pohára v Osrblí v roku 2005. (Autor: TASR)
Tréning a súťaženie
Bývalá vynikajúca česká biatlonistka Gabriela Soukalová ako malá biatlon rada nemala, nechcelo sa jej trénovať ani pretekať. Vlastné štartové čísla zahrabávala do snehu a športtester pripevňovala svojmu psovi, aby bežal za ňu. Ako to bolo s vami? Trénovali a súťažili ste radi? Gabriela prišla do biatlonu, keď ja som skončila, a dodnes ma baví. Teším sa aj na jej film, pretože veľa z toho, čo zažila ona, som zažila aj ja. Vychovávali nás ešte v socialistickom systéme, boli sme naučené počúvať a ani sme si nedovolili podvádzať. Gabriela mala smolu alebo šťastie v tom, že rodičia boli tréneri. Ja som mala pracujúcich rodičov, ktorí ani nevedeli, že som sa niekam prihlásila. Raz som bola na gymnastike, potom inde a podobne. Rodičia ma podporovali, no som vlastne jediná z mojej veľkej oravskej rodiny, ktorá je športovkyňou. Nemala som žiadne zajačie úmysly a nepotrebovala som, aby niekto za mňa behal. Práve naopak, ja som bola poctivá aj vtedy, keď si to ostatní zjednodušovali.
Krása biatlonu
Počiatky biatlonu siahajú hlboko do histórie a spájajú sa s loveckou činnosťou. Neskôr sa organizovaný biatlon rozvíjal v armádnych podmienkach ako príprava vojakov, najmä v Škandinávii. Biatlon si udržiaval status armádneho športu neprístupného civilistom. Na ZOH 1924 v Chamonix bol predstavený ako ukážkový šport pod názvom vojenská hliadka. Po II. sv. vojne ho však z programu pre silné protivojenské nálady na niekoľko rokov vyradili. Za oficiálny vznik biatlonu je považovaný rok 1958, keď sa v Rakúsku uskutočnili prvé MS. V čom spočíva krása tejto disciplíny pre vás a v čom pre fanúšika? Myslím si, že pre športovcov aj fanúšika je tento šport úžasný v tom, že aj ten najlepší bežec nemusí skončiť na stupňoch víťazov ako v bežeckom lyžovaní. V biatlone to tak nefunguje, navyše v dlhších disciplínach máte za každú netrafenú z dvadsiatich rán minútu prirážku, takže aj slabší bežci môžu dosiahnuť výborný výsledok. Streľba dokáže v biatlone neskutočne zmeniť poradie. Môžete byť fantasticky bežecky pripravený, nevyjde vám streľba, stačí, keď trošku „pofúkne“ vietor alebo niečo, a je koniec vašich nádejí. A aj preto má biatlon veľkú popularitu.
Prečítajte si tiež: Biatlonová streľba
Biatlon pôvodne vznikol ako vytrvalostná disciplína. Moderná doba priniesla aj nové, dynamickejšie a divácky atraktívnejšie disciplíny. Dnes ich je sedem: vytrvalostné preteky, rýchlostné preteky, stíhacie preteky, preteky s hromadným štartom, štafeta, miešaná štafeta a single mix štafeta. Ako to bolo za vašich čias? Dá sa excelovať vo všetkých? Biatlonu som sa začala venovať v roku 1992, vtedy som bola ešte v československej reprezentácii. A keďže v Albertville 1992 bol ženský biatlon vôbec prvý raz na olympiáde, dá sa povedať, že si pamätám ešte jeho začiatky. Boli to krásne časy. My sme vtedy mali len vytrvalostný biatlon, čiže 15 km pre ženy a 20 km pre mužov, a rýchlostný. V roku 2000 nastúpili stíhacie preteky a keď som končila, bolo disciplín šesť. Za desať dní MS som dokázala ísť všetkých šesť disciplín, čo je dosť pre organizmus, o to viac pre ženský. A či vie človek excelovať vo všetkých disciplínach? Ole Einar Björndalen získal na jednej olympiáde štyri či päť zlatých medailí, takže sa to dá. Nóri sú v tomto fenomenálni, že vedia získať tri-štyri medaily.
Sezóna a príprava
V reprezentácii ste debutovali v decembri 1992 ešte v drese Československa. V ďalšom roku ste ako prvá Slovenka vyhrali v Östersunde preteky Svetového pohára (vytrvalostné preteky na 15 km). Biatlonová sezóna trvá od konca októbra do polovice marca. Je to necelý polrok, ale zato veľmi intenzívny, s množstvom pretekov a tlaku. Čo je dôležité, aby to biatlonistka zvládla v zdraví? Je pravda, že vtedy sme nemali až toľko disciplín v rámci pretekov, nemala som ešte ani štafetu, keďže sme nemali dosť dievčat. Štafetu sme mohli postaviť až od roku 1998, keď prešli ešte niektoré dievčatá z bežeckého lyžovania k biatlonu. V biatlone sa hovorí, že zima vám ukáže, čo ste robili v lete. Museli sme mať kondičku, vedieť strieľať a mať okolo seba dobrý tím. Ten bol ešte veľmi malý, tvorili ho traja ľudia, mali sme jeden modrý ford, v ktorom sme aj spávali, aj cestovali, to si terajší športovci ani nevedia prestaviť, v akých podmienkach sme trénovali a pretekali.
Ako ste sa pripravovali po psychickej stránke? Nazývame to suchá streľba. Spravíte si na stenu malý terč, ktorý nie je väčší ako špendlíková hlavička, a pracujete s flintou, akoby ste strieľali, čiže vlastne naprázdno strieľate. Sú to miniatúrne pohyby, ktoré musíte mať zvládnuté čo najrýchlejšie, to je alfa a omega celej streľby. Nie je to tak, že si zoberiem flintu a idem strieľať. Pamätám si, ako nám hokejisti fandili popri trati na olympiáde v Nagane či Salt Lake City, bola tam úžasná atmosféra. Až taká, že po olympiáde si to prišiel vyskúšať do Osrblia Zdeno Cíger a bol veľmi prekvapený, aké to je. Lebo strieľať na špendlíkovú hlavičku na vzdialenosť 50 metrov je dosť náročné. A to nehovorím ešte o poveternostných podmienkach. Zdeno netrafil nič.
Aký tím potrebuje okolo seba v dnešnej dobe vystavať biatlonistka, ktorá chce súťažiť s najlepšími? Ja som trošku kritik tých mentálnych koučov a neviem ešte, kto všetko chodieva so športovcami, pretože mám pocit, že by niektorí športovci boli najradšej, keby všetko robil niekto za nich. A pritom je to iba na športovcoch. Osobne si myslím, že my sme zaostávali najmä v servise lyží, čo je alfa a omega, ako vám idú lyže na snehu. Keď prvýkrát Nasťa Kuzminová vyhrala olympiádu, to bola „pecka“ ako sme mali pripravené lyže. Servis musí fungovať, je nemožné mať tridsať pretekov, z čoho vám dvadsaťpäť nevyjde servis a päť áno. Aj športovci sú potom znechutení, lebo drú ako kone a lyže vám nejdú ani dolu kopcom, ani hore a je to fakt makačka. Človek však musí pracovať sám so sebou. Keď vám niekto povie "teraz musíš toto a teraz toto“, tak to nie je správne, športovec si to musí sám prebrať v hlave. My sme nemali žiadnych psychológov, no podávali sme úžasné výkony. Mám pocit, že dnešní športovci absolútne nie sú pripravení ani len na to, že idú preč od rodiny. Nehovoriac o tom, že sa rozplačú, keď si o sebe prečítajú niečo na sociálnej sieti.
Martina Halinárová-Jašicová počas vytrvalostných pretekov na ZOH 2006 v Turíne. (Autor: TASR)
Prečítajte si tiež: Výber vzduchovky pre biatlon
Strava a doplnky výživy
Čo strava a doplnky výživy? Riešili ste ich počas kariéry? Ja som presvedčená, že dvadsať-dvadsaťpäťroční ľudia absolútne nič nemusia riešiť, telo im funguje. Samozrejme, keď je veľká fyzická záťaž a človek sa potí a príde o minerály, treba niečo doplniť, inak by dostal napríklad kŕče. Nedopĺňaním doplnkovej výživy som si raz privodila až astmatické záchvaty. Ale celkovo nie som typ, ktorý sa kŕmi tabletkami, smrdí mi to chémiou. Milujem chlapské jedlá, bôčiky, zabíjačkové produkty a podobne. Možno to na mne nevidno, ale fakt to milujem a o to viac sa hýbem. Jasné, že si nemôžem dať pred pretekmi klobásu, malo by to byť niečo striedme a zdravé, ale nikdy som nebola striktná, stravu som si nevážila.
Líčenie a ženskosť v biatlone
Dnešné biatlonistky sa líčia aj na preteky. Mali ste pri sebe na trati rúž aj vy? Som žena, ktorá šla vždy proti prúdu. Vo štvrtok sme mávali v starej dobe biatlonu „mejdany“ či diskotéky, kde sa aj čo-to popilo. Vždy som tvrdila, že v prvom rade som žena, potom budem matka a až potom športovkyňa. Vždy som bola rada nalíčená, hoci nie v pretekoch, to prišlo až s Gabrielou Soukalovou, ktorá nosila linky až k uchu. (Smiech.) Snažila som sa však vždy vyzerať ako dáma a vždy som tvrdila, že by som chcela na biatlone aj nejakú sukničku, aby sme vyzerali ako ženy. Dokonca dnes, keď idem na bežky, oblečiem si tenisovú sukničku. Páči sa mi, aké sú dnes baby v biatlone krásne, aj s pomocou kozmetiky.
Streľba v biatlone
Pri behu na lyžiach v rámci biatlonu nie je stanovený bežecký štýl, používa sa najmä korčuľovanie. Po istom úseku trate nasleduje vždy streľba, či už v ľahu alebo v stoji. Z vysoko intenzívneho bežeckého výkonu prichádza biatlonistka na strelnicu vo vysokej pulzovej frekvencii. Čaká na ňu ďalšia náročná úloha - trafiť terč vzdialený 50 metrov s priemerom 4,5 cm pri streľbe v ľahu alebo 11,5 cm v stoji. Ako sa pretekárka upokojí tak, aby trafila terč? Toto je takisto omyl. Ľudia si myslia, že prídeme na strelnicu zadýchaní. Podstatnou stránkou športov je kondícia - ak mám dobrú kondičku, dokážem za minútu z pulzu 170 ísť na 120. Biatlonisti hovoria o tzv. ťažkej a ľahkej strelnici. Ak je pred strelnicou nejaký kopček alebo je na ňu dlhý príjazd, tak sa hovorí, že je to ťažká strelnica. Ale ak si všimnete, športovci pred strelnicou vypúšťajú tempo a neprídu úplne zadýchaní. Idú na ňu pohodovým tempom, na ktoré sú zvyknutí z tréningov. Napríklad v Ruhpoldingu je strelnica ľahká, lebo sa na ňu ide dolu kopcom, z ktorého sa biatlonisti spustia a dojazdia až na strelnicu. Ak by niekto meral pulzy biatlonistov pri opúšťaní strelnice, bolo by vidno, že po nejakých tridsiatich sekundách odchádzajú prakticky v pokojových pulzoch.
Čo na strelnici neviete ovplyvniť, sú poveternostné podmienky. Čo sa deje, keď fúka silný vietor? Je to strašný stres. Športovec je z toho hotový, nešťastný a praje si, aby to prestalo. Musíte „cvakať“ doľava-doprava a veľakrát si biatlonista povie, že to už nedá a niekam to odstrelí, len nech to má za sebou. Nie je to príjemné. Zaujímavé je to aj vtedy, keď je pri streľbe za niekým skrytý a zrazu ten druhý biatlonista zo strelnice odíde, neverili by ste, ako s vami dokáže vietor pohnúť. Čo je paradoxné, ja som Svetový pohár v Östersunde vyhrala práve vo veľkom nárazovom vetre, Nórky dokonca vtedy kývli na to, že nejdú ani „nastreľovať“. No mne sa v ňom tak dobre strieľalo a dokonca si pamätám, že sa mi snívalo, že vyhrám Svetový pohár. Najhoršie však je, keď vás pri streľbe v stoji začne triasť v nohách, vtedy sa to nedá ovplyvniť a ste radi, keď zo strelnice odídete. Niektorí biatlonisti si v takom prípade spravia drep a dodajú svalom sily, aby to prestalo, no je to veľmi ťažké, mnohokrát to neprestane a je to zlé.
Podarilo sa vám trafiť niekedy do terča súperky? Alebo sa vám stalo, že ste v puške nemali náboj? To nie, ale aj ja som mala rôzne príhody. Tým, že máme mnoho disciplín, musíte si pred štartom pripomenúť, aká je to disciplína, čo idete bežať, aké je poradie streľby, či máte náboje vyberať alebo nie a podobne. Pri strelnici je tichá zóna, vôbec tam nie je dovolené rozprávať, tréneri vám nesmú nič povedať. Pamätám si, ako som bola na majstrovstvách sveta v Pokljuke a prichádzala som na strelnicu, zrazu počujem výkrik: „Boha!“ Hneď som vedela, že niečo je zle - namiesto stojky som ležala. (Smiech.) Zahraniční samozrejme nevedeli, čo tréner povedal, no ja som hneď vedela, že sa niečo stalo, tak som sa postavila a bolo to potom správne. Mám aj krásnu príhodu s Ruskou Anfisou Rezcovovou, ktorá minulý rok zomrela. Bola to olympijská víťazka, ktorá prešla z bežeckého lyžovania k biatlonu, ale nevedela strieľať. A v Ruhpoldingu boli jediné preteky, kde trafila všetkých 10 terčov, ale do vedľajšieho terča. (Smiech.) Tak jej dali aspoň cenu útechy. Úprimne povedané, keď si nedáte veľký pozor, môže sa to stať hocikomu, strelecké koridory sú úzke. Strelnica je tichá zóna, kde nedochádza ku komunikácii s trénerom. Kde je možné počas pretekov komunikovať? Majú biatlonisti aj slúchadlá na komunikáciu s trénerom ako napríklad cyklist...