Druhá svetová vojna bola rozsiahly ozbrojený konflikt, ktorý priniesol obrovské straty na životoch a rozsiahle škody. Počas tohto konfliktu sa používali rôzne zbrane, vrátane guľometov, ktoré zohrávali kľúčovú úlohu na bojiskách. Mnohé z týchto zbraní boli vyvinuté ešte počas prvej svetovej vojny alebo pred ňou, no druhá svetová vojna priniesla aj vývoj úplne nových guľových zbraní s cieľom mať účinnejšie zbrane ako nepriateľská strana.
Dôvodom vývoja nových zbraní však bola aj skutočnosť, že bolo potrebné vyrábať z technologického hľadiska čo najjednoduchšie zbrane, čo umožňovalo ich výrobu na obrovské množstvá, pretože obrovské množstvá vojakov potrebovali obrovské množstvá zbraní.
Významné guľomety používané počas druhej svetovej vojny
Počas druhej svetovej vojny sa používalo množstvo významných guľometov, medzi ktoré patrili:
- Sovietsky ťažký guľomet Maxim model 1910/30
- Československý ľahký guľomet ZB vzor 26
- Sovietsky ľahký guľomet Degťarev (DP-27)
Sovietsky ťažký guľomet Maxim model 1910/30
7,62 mm sovietsky ťažký guľomet Maxim model 1910/30 s prírastkovým číslom 1994/00077 S je v súčasnosti zaevidovaný v zbierke VHÚ - Mo VHM Svidník (Vojenský historický ústav - Múzejné oddelenie Vojenského historického múzea Svidník) s názvom Automatické zbrane pod evidenčným číslom 9463. Guľomet bol pritom do zbierok múzea vo Svidníku oficiálne získaný prevodom dňa 12. mája 1994.
Od roku 1905 sa vyrábali v zbrojovke v Tule a guľomety dostali označenie „7,62 stankovij pulemjot sistemy Maksima obrazca 1905 goda“. V roku 1910 bol guľomet modifikovaný. Celkovo bol odľahčený, dostal typický pozdĺžne žliabkovaný vodný chladič hlavne a špeciálnu dvojkolesovú lafetu s ochranným štítom systému Sokolova.
Prečítajte si tiež: História a vývoj samopalu PPŠ-41
Guľomet do výzbroje ruskej cárskej armády zaviedli pod označením „7,62 stankovij pulemjot sistemy Maksima obrazca 1910 goda“. Jeho sériová výroba sa v Tule naplno rozbehla v roku 1912 a do konca prvej svetovej vojny bolo vyprodukovaných 32-tisíc kusov. Po vzniku ZSSR sa tento guľomet naďalej vyrábal v Tule a v roku 1930 sa dočkal ďalšej modernizácie, spočívajúcej v úprave mieridiel, podávacieho a spúšťového mechanizmu.
Súviselo to so zavedením ťažkej strely (11,8 g) pre štandardný puškový náboj kalibru 7,62×54 mm R, čím sa menili jeho balistické vlastnosti. Koncom 30. rokov 20. storočia bol guľomet označený za zastaraný a jeho nástupcom sa v roku 1939 stal modernejší ťažký guľomet pod označením DS-39 (Degťarev Stankovyj - 39). Zároveň sa ukončila výroba guľometov Maxim.
Celkovo bolo do konca roka 1939 vyprodukovaných 76 300 kusov. Lenže v rámci priameho nasadenia na fronte už počas tzv. Zimnej vojny medzi ZSSR a Fínskom sa nový ťažký guľomet DS-39 ukázal ako pomerne nespoľahlivý, preto ho stiahli z výzbroje a zároveň padlo rozhodnutie o obnovení výroby guľometov Maxim. Tá sa opätovne rozbehla až v roku 1941.
Po vpáde nemeckých vojsk do ZSSR zbrojovku v Tule evakuovali a výroba guľometov Maxim pokračovala v Iževsku, v Zlatouste a v Kovrove. Malý otvor umiestnený v jeho zadnej časti nahradilo charakteristické veľké veko v polovici jeho dĺžky, ktoré v zimných podmienkach umožňovalo naplnenie chladiča snehom. Spomínaná úprava chladenia hlavne sa v bojových podmienkach osvedčila.
Výroba guľometov Maxim trvala až do konca druhej svetovej vojny, hoci v roku 1943 ho vo výzbroji armády začal nahrádzať nový a modernejší typ ťažkého guľometu pod označením „7,62-mm stankovyj pulemjot konstrukcii Gorjunova obrazca 1943 goda“. Okrem Červenej armády guľomety Maxim počas druhej svetovej vojny používali aj jej spojenci, medzi nimi aj 1. československý armádny zbor v ZSSR.
Prečítajte si tiež: Kord: Technické špecifikácie
Po skončení vojny boli tieto guľomety približne do polovice 50. rokov 20. storočia v menšom množstve aj vo výzbroji československej armády. Okrem toho ich mala aj Čína či Severná Kórea. Vo výzbroji armád tzv. krajín tretieho sveta sa udržali až do konca 80. rokov 20.
Československý ľahký guľomet ZB vzor 26
Československý 7,92 mm ľahký guľomet ZB vzor 26 bol do zbierok vtedajšieho Dukelského múzea získaný 20. júla 1984 prevodom z Vojenského útvaru 1217 Moldava nad Bodvou. Jeho priamymi predchodcami boli ľahké guľomety Praga I, Praga II.A, Praga II.B, Praga I-23 a napokon Praga vzor 24, ktoré v prvej polovici 20. rokov 20. Priamou konkurenciou pražskej zbrojovky v súťaži pre čs.
Pôvodné guľomety Praga mali veľa nedostatkov a v medzinárodnej súťaži nevyhrali. V prvej obsadili druhé miesto za dánskym guľometom Madsen. V opakovanej súťaži sa guľomet Praga I-23 umiestnil na druhom mieste za belgickým guľometom Browning. MNO dalo konštruktérovi krátky čas na prepracovanie zbrane. Prerobený guľomet Praga vzor 24 bol dodatočne vyskúšaný v novembri 1924. Svojím výkonom všetkých prekvapil. Konkurenciu výrazne prekonal.
Koncom marca 1925 bola potom medzi Zbrojovkami Praga a Brno podpísaná licenčná zmluva na sériovú výrobu guľometov Praga vzor 24 na Morave. Do Brna sa presunul aj Václav Holek so svojím konštruktérskym kolektívom. Sériová výroba guľometov sa rozbehla v roku 1926. Po vojskových skúškach boli na guľomete urobené niektoré úpravy. Do začiatku roka 1932 sa podarilo pre potreby čs. armády vyrobiť vyše 18-tisíc kusov zbrane.
Jeho tvorca ju postupne zdokonaľoval. Vznikli nové verzie: vzor 27, 30, 30J a ZGB 33 (boli určené predovšetkým pre zahraničných odberateľov). Do marca 1939 bolo pre potreby čs. armády dodaných 34-tisíc kusov guľometu. Výroba zbrane pokračovala v Brne aj v priebehu druhej svetovej vojny do roku 1941, keď bola po zavedení výroby nemeckých ľahkých guľometov MG-34 zastavená. Od roku 1926 do roku 1941 bolo v Brne vyrobených celkovo 145-tisíc ľahkých guľometov rôznych modelov.
Prečítajte si tiež: Samopaly Sovietskeho zväzu v druhej svetovej vojne
Prvými zahraničnými zákazníkmi bola Juhoslávia a Litva. V roku 1928 boli guľomety dodané do Číny, ktorá ich do začiatku druhej svetovej vojny zakúpila vyše 30-tisíc. Guľomety boli dodávané aj do Ekvádoru, Iránu, Brazílie a Thajska. Exportované boli aj zbrane, ktoré vznikli postupnou modernizáciou.
Ľahký guľomet ZB vzor 30 sa úspešne vyvážal do Rumunska, Afganistanu, Bolívie, Ekvádoru, Uruguaja, Peru a Turecka. Vzor 30J sa exportoval do Juhoslávie, Číny, Afganistanu, Bolívie a do Venezuely.
Ľahký guľomet ZB vzor 27 si získal veľkú popularitu vo Veľkej Británii, kde sa jeho zdokonalená verzia pod označením ZGB vzor 33 začala licenčne vyrábať v tamojšej zbrojovke Royal Small Arms Factory v londýnskej časti Enfield pod označením BREN (Brno - Enfi eld). Tieto guľomety sa vyrábali s hlavňami kalibru cal.303. a len na britských ostrovoch ich bolo vyprodukovaných približne 220-tisíc kusov. Ďalšie sa počas vojny vyrábali aj v Kanade (zbrojovka John Inglis) a v Austrálii (zbrojovka Lithgow Small Arms Factory).
Čs. 7,92 mm ľahký guľomet ZB vzor 26 z konštrukčného hľadiska predstavoval automatickú zbraň strieľajúcu zo zadnej polohy záveru používajúcu náboj kalibru 7,92x57 mm Mauser. Guľomet sa používal predovšetkým v pechotných jednotkách, ale aj ako súčasť výzbroje obrnených vozidiel a v čs. pohraničných pevnostných objektoch.
Na zbrani oceňovali vojaci po celom svete najmä jej spoľahlivosť, jednoduchú obsluhu a údržbu.
Sovietsky ľahký guľomet Degťarev (DP-27)
Vo februári 1927 bol prijatý do výzbroje Červenej armády ľahký guľomet konštruktéra Vasilija Aleksejeviča Degťareva pod označením DP-27 Degťarev pechotný vzor 1927. Zbraň bola určená pre overený a rozšírený puškový náboj kalibru 7,62 × 54 mm s okrajom.
V čase zavedenia sa vyznačovala nízkou hmotnosťou (bez zásobníka) v porovnaní s domácimi, ale najmä zahraničnými ekvivalentmi. Sériové guľomety DP mali kapacitu diskového zásobníka - 47 nábojov, ktorý sa upevňoval v hornej časti nad nábojovou komorou. Ako dôležitá vlastnosť sa ukázala jednoduchosť rozoberania a skladania.
V čase vojny boli trofejné guľomety prijaté do výzbroje nemeckej armády, no najviac ich prijali do výzbroje armády vo Fínsku, kde zriadili aj výrobu niektorých náhradných súčiastok. Počas používania sa ako nevýhoda ukázala pružina umiestnená pod horúcou časťou hlavne. Zbraň pri intenzívnej streľbe zlyhávala.
V roku 1944 sa guľomet modernizoval na verziu DPM. Zlepšil sa spúšťovo-bicí mechanizmus, zvýšila životnosť vratnej pružiny a guľomet bol vybavený pažbičkou - pištoľovou rukoväťou. Vratná pružina sa preniesla viac do zadnej časti, čím pribudla vystúpená časť z rámu vzadu nad pažbou. Zmenou prešla aj poistka zbrane.
Licenčná výroba modernizovaného guľometu prebiehala v Poľsku a aj v Číne pod označením Typ 53. Modernizácia tankovej verzie sa označovala ako DTM. Tankové verzie mali od začiatku zásobník na 63 nábojov. Na scénu v roku 1946 prišiel na základe predchádzajúcej verzie rotný guľomet RP-46. V tomto prípade sa používanie typického taniera vo vrchnej časti vytratilo.
Bývalo zvykom, že na základe používania z praxe dostávali zbrane charakteristické prívlastky. Na území Slovenska sa pravdepodobne nachádzalo malé množstvo už okolo polovice roka 1941 ako koristný materiál z východného frontu v správe slovenskej armády.
Ďalší prísun guľometov DP prebiehal od polovice roka 1944, či už v rámci organizátorských partizánskych skupín, prípadne skupín, ktoré prešli frontom. Okrem koristných nemeckých zbraní predstavovali menšie množstvo i dodávky prostredníctvom vzdušného mosta zo ZSSR.
Popri vojskách Červenej armády sa nachádzal i vo výzbroji 1. československého armádneho zboru. Aj duklianske bojisko je dôkazom ich použitia, o čom svedčia nálezy umiestnené vo Vojenskom historickom múzeu v oddelení Svidník.
Od roku 1944 vytvárala Červená armáda samostatné motocyklové pluky vybavené dvesto až tristo motocyklami M72, kde bol guľomet DP upevnený na postrannom vozíku. Okrem iného aj takto ich používala Červená armáda pri oslobodzovaní Československa.
Guľomet bol zaradený aj do výzbroje povojnovej československej armády. V roku 1948 sa z peších jednotiek dostal do útvarov určených k mobilizačným potrebám. Časť guľometov sa v roku 1953 po vyradení odpredala, ale nejaký čas ho využívali ešte pri výučbe a výcviku. V zbierkach VHM Piešťany sa možno stretnúť aj so školskou verziou označenou ako „ŠKOLNÍ“, čo odkazuje na spomenuté obdobie.
V rámci Československa ustúpil vo výzbroji novým typom zbraní domácej výroby. Vo výzbroji sa však naďalej udržala tanková verzia DT ako súčasť výzbroje tanku T-34/85, ktorý mal v tom čase stále perspektívu vo výzbroji.
S tým súvisela skutočnosť, že začiatkom 50. rokov minulého storočia sa tankové guľomety DT prečíslovali v podniku Zbrojovka Brno a spolu so zásobníkmi označili preberacími značkami armády. Tieto guľomety boli označené ako ZTD. V neskoršom období armáda získala modernizované tankové guľomety DTM z Poľska, ktoré boli vedené pod názvom ZTDA.
Ďalšie zbrane používané počas druhej svetovej vojny
Okrem spomínaných guľometov sa počas druhej svetovej vojny používali aj ďalšie zbrane, ako napríklad:
- Krátka americká zbraň COLT M1911 kalibrovaná na náboj .45 ACP.
- Americké samopaly Thompson kalibrované na pištoľový náboj .45 ACP.
- Samonabíjacia puška M1 Carbine s kalibrom .30 (7.62 mm).
- Ruská pištoľ TT 33 Tokarev s kalibrom 7.62 x 25.
- Ruský samopal PPSh 41 (Špagin) kalibrovaný na náboj 7.62 x 25.
- Opakovacia puška Mosin 1891 kalibrovaná na kaliber 7.62 x 54R.
- Nemecké samonabíjacie pištole Walther P38 a Luger P08 s kalibrom 9 x 19 (Luger).
- Nemecký samopal MP 40 s kalibrom 9 x 19 (Luger).
- Nemecká opakovacia puška Mauser K98 s kalibrom 7.92 x 57.
PPŠ-41 (Pistolet pulemjot Špagina)
PPŠ-41 známy tiež ako "Špagin" bol sovietsky samopal používaný predovšetkým v druhej svetovej vojne, a v Kórei. V dobe vpádu Nemcov do ZSSR bol rozšírený samopal PPD-40. Avšak onedlho sa hľadal menej náročný samopal na výrobu, ktorý by tiež pouíval strelivo 7,62 x 25 Tokarev.
Puzdro záveru rovnako prechádzalo do plášťa hlavne s veľkými otvormi, na chladenie hlavne. Samopal mal dynamický záver a s bubnovým zásobníkom na 71 nábojov vážil 5,54 kg. Výraznou výhodou zbrane bola aj jej jednoduchá konštrukcia a výroba, pri ktorej sa používal lacný materiál ako kovové výlisky, či na polovicu rozrezané hlavne pušiek Mosin-Nagant, ktorých bolo všade dosť. Vďaka tomu ho bolo možné vyrábať aj v civilných závodoch len s minimálnou úpravou strojov. Do roku 1947 sa ich vyrobilo vyše 5 000 000 kusov.
Špaginmi boli vyzbrojené celé samopalnícke jednotky. Tieto sa stali základom úderných armád, ktoré podporovali sovietske tankové jednotky. Medzi jednotkami na východnom fronte sa stala zbraň čoskoro veľmi populárna, najmä vďaka nízkym nárokom na obsluhu.
Zbraň bola veľmi populárna aj medzi nemeckými jednotkami, ktoré ju s obľubou používali. Samopal PPŠ-41 nazývaný Špagin, ktorého konštrukcia je veľmi jednoduchá a odolná, je známy svojou odolnosťou a spoľahlivosťou. Počas druhej svetovej vojny bol najpočetnejším samopalom v sovietskej armáde.
Jednou z mála nevýhod tejto zbrane je pomerne ťažký a menej spoľahlivý bubnový zásobník, ktorý sa zložito nabíja, čo ale vyriešil príchod spoľahlivých a jednoduchých segmentových zásobníkov v neskorších fázach vojny. Nemenej obľúbený bol aj medzi vojakmi nemeckej armády, ktorý využili každú príležitosť aby sa ho zmocnili, v nemeckej armáde si samopal vyslúžil prezývku „Ivan“.
Špagin sa vyrábal od konca roku 1940 a do konca vojny bolo vyrobených približne 5 miliónov kusov.
Technické parametre vybraných zbraní
| Zbraň | Dĺžka | Dĺžka hlavne | Hmotnosť | Účinný dostrel |
|---|---|---|---|---|
| PPŠ-41 (Špagin) | 828 mm | 265 mm | 5,4 kg | cca. 150 m |
| PPS-43 (Sudajev) | 820 mm / 615 mm | 243 mm | 3,04 kg | cca. 150 m |
| DP28 | 1270 mm | 604 mm | 9,12 kg | cca. 800 m |
| SVT-40 | 1226 mm | 625 mm | 3,85 kg | cca. 800 m |
| SG-43 Gorjunov | 1120 mm | 719 mm | 13,6 kg / 40,4 kg (s podstavcom) | cca. 800 m |
| Mosin-Nagant M91/30 | 1232 mm | 730 mm | 4,05 kg | cca. 800 m |