Predsokratovská filozofia alebo raná grécka filozofia bola prvou etapou vývinu starovekej gréckej filozofie. Predstavitelia tejto filozofie pôsobili cca v rokoch 600 až 350 pred Kr., teda zväčša ešte pred verejným účinkovaním Sokrata (cca 470 - 399 pred Kr.), resp. neboli ovplyvnení jeho filozofiou. Od čias nemeckého romantizmu sa preto nazývajú predsokratici.
Ojedinele sa tiež možno stretnúť s označením predatická filozofia, keďže jej centrom neboli Atény (Atika), ale bohaté mestá v gréckych kolóniách v západnej časti Malej Ázie a južnom Taliansku.
Zdroje Poznania o Predsokratovskej Filozofii
Nijaké dielo predsokratikov sa nezachovalo kompletné. Všetky známe informácie tak pochádzajú od neskorších starovekých autorov, ktorí vo svojich spisoch buď priamo citujú výroky predsokratikov alebo vysvetľujú či kritizujú ich názory.
Aristoteles (384 - 322 pred Kr.) považoval predsokratikov za prírodných filozofov (gr. φυσικοί). Theofrastos z Eresu (371 - 287 pred Kr.) vo svojom diele Náuky prírodných filozofov (gr. Φυσικῶν δόξαι) ako prvý predstavil ucelený obraz o filozofických konceptoch predsokratikov. Významnejšiu pozornosť venuje predsokratikom aj historik starovekej gréckej filozofie Diogenes Laertios (3. storočie po Kr.).
Centrálna Téma: Hľadanie Arché
Z dostupných informácií vyplýva, že centrálnou témou predsokratickej filozofie bola otázka o pôvode všetkých vecí, o tzv. arché (gr. ἀρχή). Odpovede na ňu sa však u jednotlivých filozofov už značne odlišujú. Predsokratici sa venovali tiež etike, teológii a politickej filozofii.
Prečítajte si tiež: Herecká stránka Petra Sagana
Filozofi, dnes známi ako predsokratici, boli v staroveku označovaní ako „prví filozofi“ alebo „prírodní filozofi“. V stredovekej latinčine sa im hovorilo jednoducho philosophi ante Socratem (filozofi pred Sokratom). Výraz „predsokratici“ (nem. Vorsokratiker) po prvýkrát použil nemecký filozof Johann August Eberhard v roku 1788. V 19. storočí sa o rozšírenie tohto pojmu v nemeckej jazykovej oblasti zaslúžil predovšetkým Friedrich Schleiermacher.
Sokratovo učenie zásadným spôsobom ovplyvnilo charakter a smerovanie antickej gréckej filozofie. Tento paradigmatický obrat evidentne vnímal už aj Cicero, keď povedal, že Sokrates zniesol filozofiu z neba na zem. Z uvedeného teda vyplýva, že je oprávnené a zmysluplné rozlišovať filozofiu pred a po Sokratovi.
Rozdelenie Predsokratikov
Predsokratikov je možné roztriediť do určitých skupín alebo filozofických škôl. Zároveň však uplatňovanie odlišných klasifikačných kritérií nevyhnutne vedie k odlišným klasifikáciám.
Siedmi Grécki Mudrci
Legendárnych Siedmich gréckych mudrcov možno v istom zmysle považovať za predchodcov samotných predsokratikov. Podľa antickej tradície nimi začínajú dejiny gréckej filozofie a kultúry. Jedná sa o skupinov mužov - učencov, filozofov, zväčša však politikov -, obdivovaných pre ich múdrosť a prezieravosť. Rôzni autori však ponúkajú rôzne zoznamy členov tejto ctihodnej skupiny: Platón v dialógu Protagoras (343a) uvádza mená siedmich filozofov, iné pramene ponúkajú iné zoznamy s rozličným počtom mien. Všetci autori sa ale zhodujú, že Táles z Milétu, tradične považovaný za „prvého filozofa“, bol jedným zo Siedmich mudrcov.
Milétska Škola
Grécka filozofia (a teda aj západná filozofia vôbec) vznikla v starovekých gréckych koloniálnych mestách na západnom pobreží dnešného Turecka. Aristoteles v súvislosti s predsokratikmi zdôrazňuje predovšetkým ich hľadanie „najhlbšieho základu“ resp. „prvopočiatku všetkých vecí“ (gr. arché). Táles z Milétu považoval za „pralátku“ vodu; jeho žiak Anaximandros však tvrdil, že onou „pralátkou“ je akési nemateriálne apeirón, „nekonečné“, „neohraničené“, „neobmedzené“.
Prečítajte si tiež: Víťazi Miláno - San Remo
Pytagorejci
V 6. storočí pred Kr. založil Pytagoras zo Samu v gréckej kolónií Kroton, v dnešnom juhotalianskom meste Crotone, vlastnú filozofickú komunitu. Členovia tohto spoločenstva sa z úcty k svojmu zakladateľovi nazývali pytagorejci. Pytagorejci sa, na rozdiel od iných predsokratikov, nezaoberali hľadaním „pralátky“, ale venovali sa číslam a matematickým vzťahom, ktoré považovali za kľúč k všeobsiahlemu poznaniu a pochopeniu sveta. Vychádzali z predpokladu, že základné princípy univerza možno uchopiť, vyjadriť a porozumieť im pomocou mier, čísiel a proporcií. Ako príklad sa v tejto súvislosti často spomína tón vibrujúcej struny (ľubovoľného strunozvučného) hudobného nástroja.
Vzťah čísel k fyzikálnym objektom bol v pytagorejskej ontológii vysvetľovaný rozlične. Pytagorejcov navzájom vždy spájalo verné priateľstvo. Pytagoreizmus sa stal jedným z najvplyvnejších filozofických smerov antického Grécka. Pytagorejské myslenie významne ovplyvnilo predovšetkým Platóna a Euklida. Pytagorejci Filolaos z Krotóna a Hiketas zo Syrakúz ako prví tvrdili, že Zem rotuje, a odmietali súdobí geocentrický model vesmíru, avšak bez toho, aby predstavili alternatívu v podobe heliocentrického modelu.
Hérakleitos z Efezu
Hérakleitov spôsob myslenia býva označovaný ako polárny, dialektický či paradoxný; jeho slová pôsobia, akoby mali „dvojakú gravitáciu“. Dochované výroky a literárne fragmenty tohto efezského filozofa majú charakter sentencií, niekedy bývajú označované aj ako gnómy. Hérakleitos evidentne často hovoril v tajuplných hádankách, svedčí o tom aj prímenie „Temný“ (gr. Charakteristickým znakom Hérakleitovej filozofie je vedomie skrytej jednoty protikladov. Dalo by sa teda povedať, že imanentnou súčasťou každého fenoménu je aj jeho protiklad. Hérakleitos zdôrazňuje, že realitu konštituujú protikladne pôsobiace sily.
Podľa Héraklita však existuje absolútny, najhlbší a nemenný základ a princíp, jediný a večný poriadok (logos; gr. λόγος) neustále sa meniaceho a vyvíjajúceho sa diania, celého procesu stávania sa. Vlastným symbolom tohto trvalého princípu, logos-u sveta, je „oheň“. Hérakleitos však, na rozdiel od staršej iónskej filozofie, nechápe „oheň“ ako akúsi „pralátku“, ale práve ako symbol najjemnejšej štruktúry univerza, ako symbol ducha. Ďalšími významnými symbolmi sú pre Hérakleita: „blesk“ - symbol nečakaného, náhleho zvratu; „vojna“ resp. „spor“ - symbol napätého vzťahu protikladov, ktorý je konštitučným prvkom nášho sveta; „sen“ - symbol všeobecnej nerozumnosti.
Hérakleitos nikdy nezaložil vlastnú filozofickú školu v prísnom zmysle slova. Na Hérakleitove myšlienky však každopádne nadviazali mnohí antickí filozofi, predovšetkým Kratylos, ktorý bol, ešte pred Sokratom, učiteľom samotného Platóna. Hérakleitos ovplyvnil aj viacerých novovekých filozofov, menovite G. W. F. Hegela, F. Nietzscheho a M.
Prečítajte si tiež: Sagan a Krst: Historický Kontext
Eleatská Škola
Tzv. „Eleatská“ filozofická škola vznikla v starogréckom koloniálnom meste Elea (lat. Velia), ktoré sa nachádzalo na západnom pobreží antickej provincie Lukánia. Parmenides - mimochodom Hérakleitov súčasník - zastával názor, že všetky vnímateľné zmeny a rozdiely sú len čírou ilúziou. Najhlbšou skutočnosťou nášho sveta (gr. ἀλήθεια) je nemenné a nemeniteľné bytie. Nie je známe, či Parmenides a Hérakleitos o sebe navzájom vôbec vedeli. V minulosti sa za zakladateľa eleatskej školy mylne považoval Xenofanes z Kolofónu. Napriek tomu, že pôsobil v Eley, nemožno ho - na základe súčasného stavu poznania - priamo spájať s (Parmenidovou) eleatskou filozofickou školou. Xenofanes sa preslávil predovšetkým svojou kritikou súdobých antropomorfných predstáv o bohoch. Bol stúpencom henoteizmu, t. j. názoru, že existuje jeden najvyšší boh, ktorý sa úplne vymyká ľudským predstavám, čo však nevylučuje existenciu a uctievanie nižších, jemu podriadených božstiev.
Atomisti
Všetky veci sa podľa atomistov v konečnom dôsledku skladajú z nepatrných, nedeliteľných (gr. Predstavitelia atomistickej filozofie považovali atómy za onú bájnu „pralátku“ (arché). Atóm ako taký je abstraktum; základný element každého súcna; neviditeľná, najsubtílnejšia materiálna štruktúra vecí, postihnuteľná len rozumom. V princípe je táto antická teória dodnes základom mechanistického resp. Existujú elementárne stavebné kamene hmoty, tzv. Atómy sa pohybujú v „prázdnote“, ich kombináciou vzniká mnohorakosť.
V myšlienkach atomistických filozofov sa nachádzajú o. i. aj prvé náznaky úvah o zrážkach telies, gravitácii, kauzalite, princípe zachovania hmotnosti a hybnosti či zákone akcie a reakcie, atď. Stretávame sa tu dokonca s jednoduchými vedeckými modelmi (t. j.
„Pluralisti“
Poeleatskí prírodní filozofi, nazývanej aj „pluralisti“, sa pokúšali zmieriť Parmenidovu náuku o iluzórnosti zmien s reálnou skúsenosťou zjavne existujúcich, zmyslami vnímateľných zmien vonkajšieho sveta. Hlavnými predstaviteľmi tohto filozofického smeru boli Empedokles a Anaxagoras. Empedokles nadviazal na filozofiu milétskej školy, pričom do nej vniesol pytagorejské, eleatské i hérakleitovské prvky. Anaxagoras priniesol iónsku filozofiu do Atén.
Sofisti
Sofisti boli poslednými predsokratickými filozofmi. Za skutočné arché považovali ľudskú kultúru, ba dokonca samotného človeka. Ponúkali konkrétne rady pre dobrý, šťastný a úspešný život. Dôraz kládli na prepojenie teórie s praxou. Veľký význam u sofistov zohrával aj koncept areté (gr. Myšlienky jednotlivých sofistov sú po každej stránke natoľko odlišné, že nemožno hovoriť o akejsi jednotnej „sofistickej náuke“.
Napriek tomu však mali sofisti niekoľko spoločných znakov: boli to potulní učitelia, odborníci vo svojich oblastiach, kozmopoliti, no zároveň však i veční cudzinci bez občianskych práv, ktorí záujemcom sprostredkúvali vedomosti len za určitú odmenu. Hlásali, že každý človek je sám v sebe jediným kritériom svojej interpretácie sveta. Každopádne, sofistom primárne išlo o právne a rétorické víťazstvá, poznanie pravdy bolo pre nich druhoradé. Jedným z najznámejších predstaviteľov sofistov bol filozof Gorgias z Leontín.
Hodnotenie sofistov bolo a stále je veľmi kontroverzné. Podľa Platóna už Sokrates kritizoval ich neúnosný, neprimeraný, deštrukčný relativizmus a skepticizmus. Naopak, uznania sa sofistom dostalo v 19. storočí, napr. aj zo strany nemeckého filozofa G. W. F. Hegela. V súčasnosti však opäť prevládala Sokratov resp. S istotou možno konštatovať, že pôsobenie sofistov významnou mierou prispelo k zániku tradičných spoločenských hodnôt.
Vplyv a Interpretácia
Mnohých predsokratických filozofov nie je možné jednoznačne zaradiť do žiadnej z uvedených skupín. V staroveku, počnúc Platónom, resp. Prvé vydanie fragmentov predsokratických filozofov pochádza z roku 1573. Cenným prameňom textov prvých starogréckych filozofov sú rozsiahle historicko-systematické práce nemeckého protestantského teológa a filozofa Johanna Jakoba Bruckera (1696 - 1770). V 18. storočí tak postupne stúpal záujem o predsokratickú filozofiu, seriózne štúdium predsokratikov však začína až Friedrichom Schleiermacherom a G. W. F. Hegelom.
Filozofi však reflektovali predsokratikov dlhú dobu, pod vplyvom rôznych predsudkov, veľmi selektívnym spôsobom. Do predsokratickej filozofie si mnohí neskorší filozofi len projektovali svoje vlastné myšlienky. Nemožno zabúdať, že predsokratici sú mimoriadne heterogénnou skupinou, často zastávajú odlišné, ba až protikladné postoje. Veľkú úlohu tu zohráva aj fakt, že nijaké dielo nijakého predsokratika sa nezachovalo kompletné. Všetko, čo o nich vieme, pochádza zo zmienok v spisoch neskorších autorov. Tí však myšlienky oných ctihodných mudrcov neraz modifikovali či dokonca dezinterpretovali, aby nimi mohli podoprieť svoje vlastné filozofické názory.
V predsokratickej filozofii dnes už nikto nehľadá bájne „korene“ západnej racionality a kultúry. Je totiž zrejmé, že aj predsokratici museli vychádzať z poznatkov, kultúry a myslenia predchádzajúcich generácií. Tvrdenie, že zrod gréckeho myslenia je výsledkom prechodu od mýtu k logosu, je v súčasnosti považované za hrubú simplifikáciu. Pretože, čo je v skutočnosti logos a čo je v skutočnosti mýtus? Správnejšie je preto zrejme hovoriť, že predsokratici stoja kdesi uprostred. Zaiste si so sebou prinášajú čosi zo starodávnych čias, no usilujú sa to rozvíjať. Avšak, nerozvíjajú náhodou z veľkej časti skôr rôzne (zdedené) metafyzické idey a mýticko-náboženské predstavy?
Predsokratici, vychádzajúc z úvah o arché, filozoficky rozpracovali pojmy ako „svet“, „bytie“, „stávanie sa“, „číslo“ alebo „logos“. Je však existencia arché vôbec dokázaná? Takýmto a podobným kritickým otázkam sa jednoducho nie je možné vyhnúť. Každopádne, predsokratici „pripravili pôdu“ pre neskorších veľkých filozofov. Čo však, samozrejme, neznamená, že by ich myšlienky dnes neboli aktuálne: Xenofanova kritika antropomorfných predstáv bohov je súčasťou modernej kritiky náboženstva, moderná psychoanalýza sa nevyhne reflexii Empedoklovej náuky o láske a nenávisti, Zénonove paradoxy dodnes zamestnávajú filozofov, matematikov i fyzikov. Nad výrokmi predsokratických filozofov uvažovali vo svojich dielach aj také osobnosti ako Friedrich Hölderlin, Samuel Beckett, Karl Marx alebo Karl Popper.
Nietzsche a Heidegger totiž tvrdili, že západná metafyzika, počnúc Platónom, si v skutočnosti, žiaľ, nikdy neosvojila jednu z najpodstatnejších intencií predsokratickej filozofie - t. j. Nietzsche vo svojom diele Filozofia v tragickom období Grékov o. i. Martin Heidegger nadväzuje na Nietzscheho úvahy. Samotné predsokratické myslenie dokonca považoval za prameň svojej vlastnej filozofie. Heidegger sa chcel zámerne vrátiť k tým princípom predsokratickej filozofie, ktoré tradičná metafyzika, podľa neho na škodu veci, zanedbala resp.
Karl Jaspers vo svojom Úvode do filozofie píše:„Predsokratici majú ono osobité čaro, ktoré je charakteristické pre „začiatky“. Vecne im porozumieť je nesmierne ťažké. Treba sa preto pokúsiť oprostiť od akéhokoľvek „filozofického vzdelania“, ktoré by nám rozličnými myšlienkovými alebo jazykovými štruktúrami neumožňovalo vnímať bezprostrednosť ich myslenia. Myšlienky predsokratikov sú výsledkom sformulovania najstarších dojmov ľudstva z „dotyku s bytím“. Sme pri tom svedkami prvého „osvietenia mysle“. Každý z týchto veľkých mysliteľov má takú charakteristickú, sebe vlastnú, prísnu jednotnosť štýlu, aká sa už od oných čias vskutku neobjavila. Keďže sa z ich diel zachovali len zlomky, väčšina interpretov nedokáže odolať pokušeniu čosi pridať.