Sovietske raketomety kaťuša sa stali popri tanku T-34 alebo samopalu špagin jedným zo symbolov Červenej armády počas druhej svetovej vojny.
Do výzbroje pritom zbraň, ktorá vyvolávala v radoch nepriateľských vojakov paniku už len svojim zvukom, zamierila len tesne predtým, ako Hitler spustil svoj plán Barbarossa a nacistické jednotky vtrhli na územie svojho doterajšieho spojenca.
Do boja sa prvé kaťuše dostali o tri týždne neskôr, 14.
V tom čase pritom velitelia mohli nasadiť do boja ešte len niekoľko desiatok "gardových mínometov", ako sa v sovietskej armáde novinka trochu nepresne označovala.
Siedmimi z nich disponovala jednotka pod vedením kapitána delostrelectva Ivana Fljorova, ktorá nové zbrane dostala k dispozícii koncom júna 1941.
Prečítajte si tiež: Samopaly z 2. svetovej vojny
Krátko po tretej hodine popoludní tak na železničnú stanicu, kde Nemci od rána zhromaždili vlaky s muníciou, palivom, vojenskou technikou a ďalšími zásobami, vyleteli z jednoduchých konštrukcií na nákladiakoch tucty rakiet.
Po ich dopade zavládol na mieste chaos.
Podľa jednej z teórií mal útok kaťuší aj jeden skrytý dôvod, a to snahu za každú cenu zničiť infraštruktúru a techniku, ktorá padla do nemeckých rúk.
Iste ale je, že nová zbraň vyvolala medzi Nemcami pozdvihnutie.
"Rusi nasadili batériu s neobyčajným množstvom hlavní.
Prečítajte si tiež: Samopaly Sovietskeho zväzu v druhej svetovej vojne
Jej salva je ako ohnivý hurikán a nám spôsobené straty ohromné," stálo v hlásení pre velenie.
Nasadenie sovietskych kaťuší síce protivníka prekvapilo, na osude Orše ale ani Fljorovej akcie nemohlo nič zmeniť.
Červená armáda musela naďalej ustupovať na východ a v rukách nemeckých jednotiek tak zostalo mesto takmer na tri roky.
Okupantom sa síce postavili na odpor partizáni, ktorí útočili na vlaky aj ďalšie zariadenia, oslobodenia sa ale Orša dočkala až v júni 1944 za Veľkej letnej ofenzívy.
Prvé bojové skúsenosti s kaťušami však ukázali, že novinka, vyvíjaná od konca 30. rokov, má pred sebou sľubnú budúcnosť.
Prečítajte si tiež: Význam nemeckých samopalov v druhej svetovej vojne
Sovietske vedenie preto rozhodlo o ďalšom vývoji a masovej výrobe.
V auguste 1941 tak vznikli prvé predpisy o ich nasadení a do konca prvého vojnového roka mala Červená armáda k dispozícii 554 raketometov.
Prišli ale ďalší velitelia, ktorí z katuše (pôvod mena možno hľadať pravdepodobne v piesni o dievčati, ktorej milý odišiel do armády) vytvorili jednu z najslávnejších zbraní vojny.
Niet divu, že medzi nemeckými vojakmi budili kaťuše hrôzu, podľa typického kvílenia pri streľbe od nich dostala zbraň prezývku "Stalinove organy".
Na front sa počas štyroch rokov dostal rad variantov kaťuše, najtypickejšie ale boli tie s označením BM-13, ktoré Sovieti použili už v júli 1941.
Ďalšie zbrane z obdobia druhej svetovej vojny
Okrem pásových beštií sa však na neľútostných bojiskách po celom svete objavovali aj zbrane najrôznejšieho druhu.
Či už boli sovietske, nemecké, britské, japonské, čínske, americké, talianske, francúzske, fínske, poľské, československé alebo mnohé ďalšie, v novom seriáli si prezradíme zopár informácií o najznámejších a najzaujímavejších kúskoch, takže toho nebude málo.
Opäť ale dôkladne pripomíname, že nižšie nenájdete akýsi rebríček zoradený na základe kvality či iného kritéria, ale zoznam desiatich zbraní (pušiek, samopalov,...), ktoré rozhodne stoja za oboznámenie.
Pravdepodobne ak patríte k nadšencom vojenstva, ste už o niektorých čítali a možno sa vám pošťastilo ich držať aj v ruke, no článok o každej jednotlivej zbrani iba v krátkosti informuje a nerozoberá jej históriu do najposlednejšieho detailu.
Snáď neexistuje viac populárna nemecká zbraň z obdobia druhej svetovej vojny ako Maschinenpistole 40, ktorú ste mohli zaregistrovať v každej hre zameranej na obdobie rokov 39-45, čo dokazuje jej mimoriadnu obľúbenosť.
Za jej vznikom stáli najmä dve osoby, a to konštruktér Heinrich Vollmer a výrobca Erma Werke (Erfurter Maschinenfabrik).
Tento takmer 5 kilogramov vážiaci samopal dokázal vystreliť 500 rán za jednu minútu a zahnať tak nejedného protivníka.
Dokopy bolo podľa odhadov vyrobených až 1 000 000 kusov.
Počas vojny bolo vyvinutých hneď niekoľko prototypov a využívali ho najmä jednotky Waffen-SS.
Guľomet MG42
A teraz si predstavíme snáď najznámejší guľomet na svete.
Jeho zvuk naháňal Sovietom i Američanom hrôzu a stretnúť sa s ním zoči-voči nechcel asi nikto.
900-1510 (záležalo na obsluhe) vystrelených rán za minútu dokázalo pokosiť nejednu nepriateľskú jednotku a na pozore sa museli mať všetci v okruhu jedného kilometra, pokiaľ mal účinný dostrel.
Jedinou známejšou nevýhodou boli veľké náklady na jeho výrobu, a preto bolo podľa najpresnejších odhadov zhotovených okolo 750 000 kusov.
So svojou váhou cez 11 kilogramov nebol ani zrovna najľahším, no aj tak si vyslúžil prezývku ako trhač papieru, pretože práve takto znel pri svojej silnej paľbe.
Sturmgewehr 44
Ďalšia legendárna útočná puška s pôvodným názvom Sturmgewehr 44 od Huga Schmeissera.
Už na prvý pohľad nenápadne pripomína ďalší vojenský pojem s názvom AK-47, a preto uvádzame zaujímavosť, že v továrni, kde vzniklo sovietske "ákačko", pracoval aj odvlečený Hugo Schmeisser, no späť k jeho nemeckému dieťaťu.
Takmer pol milióna vyrobených kusov s kadenciou 500 až 600 rán za minútu si našlo uplatnenie nielen počas bojov druhej svetovej vojny, ale aj po nej, keďže tvorili súčasť výzbroje aj našej bývalej československej armády.
Išlo o štandardnú zbraň, ktorá však najčastejšie, podľa tvrdení vojakov, trpela problémom s prehriatou komorou po dlhšej streľbe, čo spôsobovalo explózie nábojov v samotnej zbrani, čo nie je pre strelca zrovna najpríjemnejšia záležitosť.
Bola využívaná až do 60.
Panzerfaust
Prejdime k trošku odlišnejším typom zbraní.
Panzerfaust, resp. pancierová päsť bývala ručná protitanková zbraň pripomínajúca jednoduché zariadenie určené na poškodzovanie nepriateľských tankov.
Spočiatku nešlo o žiadnu prelomovú zbraň, pretože Nemci s ňou dostrelili ledva na vzdialenosť 30 metrov, no neskôr sa u ďalšieho prototypu zlepšil na 60 metrov, až pokým sa vývoj nezastavil na 250 metroch.
Raketenpanzerbüsche 4322
Pozrime sa na zúbky väčšieho brata pancierovej päste, teda k ďalšej ručnej protitankovej zbrani s rážou 88mm.
Ich nemeckému vývoju najskôr ale dopomohli ukoristené americké Bazooky, z ktorých najskôr vznikol takmer 10 kilogramový typ s názvom Raketenpanzerbüsche 4322.
Už len samotné strely boli ťažké, pretože vážili niečo vyše 3 kíl.
Aj táto legendárna zbraň mala svoje nedostatky.
Jedným z najväčších bol nepríjemný plameň šľahajúci po vystrelení, a preto musel byť dorobený aj dodatočný kryt pre obsluhu.
Plameňomet
Teraz niečo netradičnejšie - plameňomet vyrábaný v rokoch 1943 a 1945.
Na jeho obsluhu stačil iba jeden vojak, no musel si poradiť s jeho 38 kilogramovou váhou.
Dostrel činil 25 metrov a najdlhšie mohol vojak páliť, doslova, okolo 10 sekúnd.
V neskorších fázach vojny bol nahradený ľahšou verziou s názvom Flammenwerfer 41, ktorý vážil 28 kilogramov a oplýval dostrelom až 32 metrov.