Sanácia vlhkého muriva je rôznorodá a komplikovaná problematika, preto je ťažké zvoliť iba jeden postup riešenia, ktorý by sa dal uplatniť vo všetkých prípadoch. Žiadna metóda sanácie vlhkosti nie je univerzálna a zvyčajne treba použiť kombináciu niekoľkých metód.
Vlhké murivo predstavuje jeden z najvážnejších problémov pri obnove historických i obytných stavieb. Mnohé objekty boli v minulosti viackrát sanované, napriek tomu sa vlhkosť opakovane vracia. Príčiny treba hľadať nielen v časovo obmedzenej účinnosti použitých technológií, ale aj v zmenených vonkajších a vnútorných podmienkach používania stavieb.
Postup sanácie vlhkého muriva podľa WTA (Wissenschaftlich-Technische Arbeitsgemeinschaft) je systematický, dôsledný a opiera sa o smernice, ktoré vychádzajú z najnovších vedeckých poznatkov v oblasti obnovy historických a vlhkých stavieb.
Čo je WTA?
WTA (Vedecko-technická pracovná skupina pre obnovu stavieb a pamiatkovú starostlivosť) vznikla v Spolkovej republike Nemecko v roku 1976 ako organizácia združujúca vedcov, odborníkov z praxe a ďalších špecialistov s cieľom zvyšovať kvalitu sanačných zásahov na historických stavbách. Najznámejším výstupom činnosti WTA sú tzv. smernice (WTA-Merkblätter), ktoré sa venujú konkrétnym problémom v oblasti sanácií stavieb a vychádzajú z najnovších vedeckých a technických poznatkov.
Označenie výrobku značkou WTA je možné len vtedy, ak výrobca preukáže, že produkt spĺňa požiadavky príslušnej smernice WTA. Výrobcovia sanačných alebo podkladových omietok môžu svoje výrobky označovať ako „WTA sanačné“ alebo „WTA podkladové“ iba vtedy, ak dodržia ustanovenia smernice WTA 2-9-04. Certifikáciu WTA pre sanačné systémy je potrebné pravidelne obnovovať.
V praxi sa často možno stretnúť s tvrdením výrobcu, že produkt bol testovaný podľa smernice WTA. Takéto vyhlásenie však neznamená, že výrobok skutočne spĺňa všetky požiadavky smernice - iba to, že bol podľa nej skúšaný.
Princíp fungovania sanačnej omietky
Zvyčajný priebeh degradácie klasickej omietky je, že vlhkosť v kvapalnej forme preniká z muriva do omietky. Prenikajúca voda je nositeľom rozpustných výkvetotvorných solí (roztoky síranov, dusičnanov, chloridov, uhličitanov), ktoré pochádzajú z podložia, ovzdušia, samotného murovacieho materiálu alebo z predchádzajúceho využívania objektu. Voda vynáša rozpustené soli na povrch muriva, t. j. omietky, kde sa odparí (tzv. odparovacia zóna). Soli potom pri hydratačných a kryštalizačných zmenách rozrušujú omietku aj murivo. Vysoká vlhkosť zároveň znižuje mrazuvzdornosť povrchových úprav a vrstiev muriva.
Inými slovami, sanačná omietka má:
- minimálny difúzny odpor omietky umožňujúci difúziu vodnej pary von z muriva,
- odolnosť proti pôsobeniu expanzných síl vplyvom rekryštalizujúcich solí,
- vysoký obsah pórov v štruktúre.
Sanačná omietka má vhodne nastavenú vysokú otvorenú pórovitosť a úroveň vnútornej hydrofobizácie. Hydrofobizácia sanačnej omietky obmedzuje prienik kvapalnej vody cez omietku na jej povrch a vysoká otvorená pórovitosť zaisťuje veľmi nízky difúzny odpor omietky proti prenikaniu vodnej pary.
Soli, ktoré masívne poškodzujú bežné omietky, sa v sanačnej omietke postupne ukladajú v jej veľkom pórovom systéme. Obmedzený prestup kvapalnej vlhkosti a veľký priestor na ukladanie solí tak zaisťujú, že povrch omietky ostáva dlhodobo bez viditeľných prejavov vlhkostí a porúch.
Na základe desaťročiami preverených skúseností možno konštatovať, že omietkové systémy, ktoré vyhovujú požiadavkám smernice WTA, majú vysokú účinnosť a vysoké úžitkové vlastnosti. Čo je však najpodstatnejšie - pri vhodnom použití sú vlastnosti omietky zárukou dobrého výsledku sanácie.
Výroba a spracovanie sanačných omietok
Účinnosť sanačnej omietky závisí predovšetkým od skladby a homogenity malty. Suché maltové zmesi vyrábané priemyselne majú štandardné zloženie, ktoré garantuje výrobca. Ich spracovanie teda menej ovplyvňuje nedbalosť pracovníkov na stavbách a s vyššou pravdepodobnosťou sú zaručené ich finálne vlastnosti. Na svoje spracovanie zvyčajne vyžadujú intenzívne miešanie, ktoré zaistí vnesenie vzduchových pórov do štruktúry čerstvej malty.
Pri priemyselnej výrobe suchej zmesi je súčasťou plniva vysoko pórovité kamenivo s otvorenou pórovitosťou, ako je perlit alebo pemza. Tým je zvýšená konečná pórovitosť a kapacita omietky na ukladanie solí.
Sanačné omietky vyrábané pomocou prísad na stavbe sa vyrábajú obyčajne z bežných spojív, plniva a prísady, ktorá sa pridáva do zmesi pri miešaní malty. Pri tejto technológii prípravy sanačnej omietky je zvýšená pravdepodobnosť ovplyvnenia výsledného produktu ľudským faktorom. Pri výrobe malty na stavbe je tiež problematické pridávať do zmesi pórovité kamenivo a malta iba z hutného kameniva nemôže dosiahnuť porovnateľnú pórovitosť s maltou, ktorá obsahuje pórovité kamenivo.
Ďalšia dôležitá požiadavka smernice WTA vyplýva z potreby rýchleho vytvrdnutia a získania dostatočnej pevnosti pri veľmi vysokej pórovitosti (> 40 % objemu). Smernica predpokladá, že spojivo sanačných omietok je rýdzo hydraulické (cement, hydraulické vápno).
Skladba omietkového systému podľa WTA
Omietkový systém podľa smernice WTA je založený na možnosti vytvárať súvrstvie omietok špecifických vlastností podľa aktuálneho stavu muriva:
- prednástrek - má v systéme sanačných omietok zaistiť adhéziu (priľnavosť) k podkladu. Musí byť odolný proti pôsobeniu solí. Zvyčajne sa nanáša sieťovito, t. j. nepokrýva celý povrch omietaného muriva.
- sanačná omietka WTA - zaisťuje to najpodstatnejšie - finálny povrch ostane vizuálne suchý, bez výkvetov solí a porúch. Súčasne konštrukciu neuzavrie, ale umožní difúziu vodných pár z konštrukcie.
Vyššie uvedené typy omietok možno podľa aktuálneho stavu vlhkosti a zasolenia skladať do omietkového systému. Pri zvýšenom zasolení muriva treba zabrániť prieniku rozpustných solí do ešte nevyzretej, čerstvo nanesenej vrstvy sanačnej omietky. Niektorí výrobcovia predpisujú vykonávať špeciálne nátery (antisalty) na podkladovom murive, ktoré majú tomuto negatívnemu účinku zabrániť. Vrstva jadrovej omietky sa môže cielene navrhnúť ako akumulačná na ukladanie solí a posunutie odparovacej zóny, najmä pri veľmi zasolenom murive. Kritérium stupňa zasolenia pre návrh skladby omietok je vhodné pri návrhu konzultovať priamo s dodávateľom hmôt.
Požiadavky na sanačné omietky WTA
Asi najznámejším parametrom pre sanačnú omietku je objem vzduchových pórov v čerstvej malte sanačnej omietky, t. j. tých známych 25 % objemu čerstvej malty. Z hľadiska funkcie omietok však nemožno obísť ani ďalšie požiadavky, ktoré sú v konečnom dôsledku ešte podstatnejšie. Sú to dostatočná veľkosť celkovej otvorenej pórovitosti a kapilárna nasiakavosť. Zladenie otvorenej pórovitosti a kapilárnej nasiakavosti tvorí fundament funkčnosti omietkových systémov podľa WTA.
Kapilárna nasiakavosť je prakticky jediný podstatný rozdiel medzi omietkou sanačnou a jadrovou. Obmedzenie kapilárnej nasiakavosti pri sanačnej omietke WTA zaisťuje, že voda v kvapalnej podobe neprenikne otvoreným pórovým systémom na povrch omietky, nevyplavuje soli a nevytvára výkvety, ktoré ničia omietku. Naopak, dostatočne vysoká hodnota kapilárnej nasiakavosti v jadrovej omietke WTA umožní pomerne rýchly prienik kvapalnej vody spolu s transportovanými soľami von z muriva do omietky.
Aplikácia sanačných omietok WTA
Pri aplikácii sanačných omietok si treba uvedomiť, že sanačné omietky nezaistia odstránenie vlhkosti z muriva, ale iba dlhodobo suchý a nepoškodený povrch omietok. Priedušná sanačná omietka vizuálne „skryje” vlhkosť, zabráni tvorbe výkvetov na povrchu omietky a umožní difundovanie vlhkosti z muriva bez zjavných porúch na povrchu omietok, prípadne postupné vysychanie sanovaného muriva. V prípadoch, kde z určitých dôvodov nemožno vykonať obnovu izolácií, omietkový systém dlhodobo zaistí vizuálne suchý povrch omietky.
Sanačné omietky je vhodné použiť ako súčasť komplexného sanačného zásahu spolu s niektorou ďalšou metódou zníženia vlhkosti v murive, napr. v kombinácii s obnovou hydroizolácie (podrezanie, injektáže, zarážanie plechov a pod.), s prevetrávanými vzduchovými systémami, drenážami atď. v situáciách, keď je napr. veľmi problematické účinne realizovať akýkoľvek druh dodatočného izolovania muriva a obmedzovanie prísunu vlhkosti do muriva (napr. v prípadoch, keď aj pri použití akejkoľvek metódy dodatočného izolovania ostáva i po vytvorení zábran proti vzlínaniu vlhkosti murivo určitý čas vlhké. Čas vysychania je v tomto prípade až desiatky mesiacov. v prípadoch, keď je v sanovanom murive okrem vlhkosti aj značný podiel škodlivých solí poškodzujúcich samotné murivo.
Zásadnou požiadavkou na zaručenie účinnosti sanácie je celková hrúbka sanačnej omietky. Jednou z najdôležitejších operácií na zaistenie dobrej funkcie a životnosti sanačnej omietky je príprava podkladu. Narušené murovacie prvky sa musia vymeniť. Zo škár medzi murovacími prvkami (kameň, tehla) sa odstráni malta do hĺbky minimálne 20 mm a povrch prvkov sa dobre očistí oceľovou kefou.
Neoddeliteľnou súčasťou systému sanačných omietok je jeho konečná povrchová úprava, ktorá by mala mať najmä vyhovujúce difúzne parametre. Ako finálnu úpravu treba použiť zásadne vrstvu s nízkym difúznym odporom proti prestupu vodnej pary, ktorá neznehodnotí funkciu celého sanačného omietkového systému. Túto vrstvu zvyčajne tvorí štuková malta, ktorá je ošetrená náterom.
Na ekvivalentnú hrúbku vzduchovej vrstvy povrchovej úpravy sanačnej omietky požaduje smernica WTA hodnotu Sd < 0,2 m. Týmto parametrom obyčajne vyhovujú náterové systémy na vápennej, silikátovej či silikónovej báze. Akrylátové nátery sú menej vhodné. Ako zaujímavú úpravu možno vo vhodných prípadoch použiť aj tenkovrstvové minerálne omietky.
Diagnostika a určenie zdroja vlhkosti
Až na základe predchádzajúcich krokov možno správne určiť zdroj vlhkosti a zvoliť vhodnú metódu. Napríklad vlhkosť v kúte nemusí byť spôsobená zatekajúcou strechou, ale kondenzáciou.
- Každá stavba bola projektovaná pre konkrétne účely - inak koncipovaný bol hospodársky objekt, inak sakrálna stavba či nemocničný pavilón. Od toho sa odvíja hrúbka stien, zloženie muriva, miera vetrania či úroveň pôvodnej hydroizolácie. Pri zmene účelu (napr. z chlieva kúpeľňa) často dochádza ku kolízii medzi pôvodnými stavebnými riešeniami a novými požiadavkami na komfort a hygienu.
- Pôvodne bývali stavby situované nad úrovňou terénu a vstupy chránili niekoľkostupňové schodiská. Dnešná tendencia dorovnávať terén až k prahom dverí spôsobuje, že sa hydroizolačná rovina (či už z čadiča, žuly alebo hliny) nachádza pod úrovňou zrážkových vôd. Voda tak preniká do muriva nad pôvodnou izoláciou.
- Presné zistenie aktuálnej miery vlhkosti muriva a smeru jej šírenia je nevyhnutné. Vlhkosť kolíše v čase - po dlhšom suchom období je nižšia než po zime. Najspoľahlivejšie výsledky poskytujú laboratórne analýzy odobratých vzoriek. Zásadným parametrom je aj nasákavosť použitého materiálu. Napr. 8 % vlhkosť je zanedbateľná pri pórobetóne, no predstavuje úplné presýtenie vápenca. V procese diagnostiky je dôležité identifikovať aj už realizované sanačné zásahy - ako staré injektáže, nopové fólie či vrstvy asfaltu, ktoré nemusia byť navonok viditeľné.
- Súčasné zmeny - výmena okien, dotesnenie škár, nefunkčné komíny - výrazne ovplyvňujú mikroklímu interiéru. Moderné byty často postrádajú prirodzené vetranie. Bez dostatočného prísunu čerstvého vzduchu a odvetrania vlhkého vzduchu dochádza ku kondenzácii v chladných kútoch, na stenách či v špajziach.
Ďalšie metódy sanácie vlhkého muriva
- Dodatočná vodorovná hydroizolácia: Zameraná na kapilárnu vzlínavosť. Realizuje sa buď mechanickým podrezaním muriva (WTA 4-7) alebo chemickou injektážou (WTA 4-12).
- Zamedzenie prieniku vlhkosti z terénu: Ak sa murivo nachádza pod úrovňou terénu, použijú sa metódy podľa WTA 4-6 - najčastejšie minerálna stierková hydroizolácia aplikovaná zvnútra alebo zvonka.
- Plošná injektáž muriva: Táto metóda sa uplatňuje najmä pri klenutých pivniciach alebo stenách bez povrchovej úpravy. Vŕta sa v šachovnicovom rastri kolmo na zdivo a injektáž sa vykonáva vodoodpudivým krémom (napr. silan-siloxán).
Sanáciu nemožno zužovať len na výmenu omietky. Smernica WTA 2-9 stanovuje kritériá pre sanačné omietky - tie však predstavujú len doplnkové opatrenie, nie riešenie príčiny. Obranné omietky, popísané v směrnici WTA 2-10, sa používajú tam, kde vlhkosť a soli sú trvalé. Tieto omietky slúžia ako „pufrovacia zóna“, ktorá sa prípadne po rokoch vymení.
Správna sanácia vlhkého muriva začína kvalitnou diagnostikou a pokračuje výberom vhodných technológií - nie univerzálnym riešením. Smernice WTA poskytujú projektantom a realizátorom jasný rámec - od prípravy cez výber injektážnych látok až po vhodnú skladbu omietkového systému.
Tabuľky a parametre
Tab. 1: Hrúbka omietky
| Typ omietky | Hrúbka |
|---|---|
| Jednovrstvová | 15 až 30 mm |
| Dvojvrstvová | do max. cca. |
Tab. 2: Požiadavky na jadrovú omietku WTA a sanačnú omietku WTA
Z hľadiska funkcie omietok však nemožno obísť ani ďalšie požiadavky, ktoré sú v konečnom dôsledku ešte podstatnejšie. Sú to dostatočná veľkosť celkovej otvorenej pórovitosti a kapilárna nasiakavosť. Zladenie otvorenej pórovitosti a kapilárnej nasiakavosti tvorí fundament funkčnosti omietkových systémov podľa WTA.