Zverejňujeme šiesty diel tohtoročného pokračovania dlhodobého projektu Virtuálnej siene slávy olympionikov zo Slovenska, zameraný na vrcholy slovenského účinkovania na OH 2016 v Riu de Janeiro. Aj dnešné video je z „dielne“ renomovaného televízneho experta Stanislava Štefánika.
Úspechy slovenských športovcov na OH 2016 v Riu de Janeiro
Po londýnskom sklamaní posun vyššie Účinkovanie našich športovcov na OH 2012 bolo sklamaním z pohľadu početnosti výpravy aj medailovej úspešnosti. V oboch smeroch sme prvé olympijské hry na juhoamerickom subkontinente bilancovali radostnejšie.
Slováci sa síce takisto ako pred štyrmi rokmi vrátili domov so štyrmi medailami, ale celková zbierka 2 zlatých a 2 strieborných kovov bola výrazne lesklejšia ako londýnska (0-1-3). Aj počet športovcov v našej výprave mierne narástol - zo 47 na 51.
Najúspešnejšiu časť slovenskej výpravy takisto ako na všetkých predošlých olympijskej hrách v ére samostatnosti predstavovali vodní slalomári. Tí v každej zo štyroch kategórií reálne bojovali o cenné kovy a domov si priniesli zlatú i striebornú medailu, ako aj štvrté a piate miesto, tiež len kúštik od zisku cenných kovov.
Dovtedy „jednotvárny“ zoznam slovenských víťazov OH, ktorí pochádzali výlučne z vodného slalomu, v Riu rozšíril konečne ďalší šport - atletika. A po londýnskej prestávke sa medzi naše medailové odvetvia znovu zaradila aj rýchlostná kanoistika.
Prečítajte si tiež: Pohľad do zákulisia relácie Súdna sieň
Tóthov víťazný pochod po veľkom trápení
Chodec Matej Tóth si v Riu pripísal už štvrtý olympijský štart. Na OH 2012 v Londýne bol v chôdzi na 50 km pôvodne ôsmy, za štyri roky sa však po dodatočných dopingových nálezoch súperov posunul na piate miesto.
V roku 2014 získal nitriansky rodák pod vedením trénera Mateja Spišiaka striebro na majstrovstvách Európy a ďalší rok sa v Pekingu stal majstrom sveta. To ho pasovalo za hlavného favorita olympijského chodeckého maratónu.
Lenže v mesiacoch pred olympiádou Mateja sužovali veľké zdravotné problémy, najmä zápal holennej šľachy. Od januára absolvoval jediný štart, aj to len na trojkilometrovej trati. Nikto nevedel, ako zvládne olympijskú súťaž.
Matej Tóth napokon na okruhu na pláži Pontal predviedol takticky perfektný výkon, do ktorého vložil aj celé srdce. Nedal sa strhnúť úvodným tempom najrýchlejšieho muža histórie Francúza Diniza a stále si šliapal to svoje.
Na každom medzičase vždy po piatich kilometroch bol v prvej trojke - buď druhý alebo tretí. Diniz odpadol z čela po 30. km, potom vedenie prevzal Kanaďan Dunfee a 10 km pred cieľom Austrálčan Tallent.
Prečítajte si tiež: Aktivity pre žiakov v atletike
Päť kilometrov pred cieľom bol Tóth za ním druhý o 22 sekúnd a potom sa naňho začal doťahovať. Silou vôle ho predstihol a začal sa mu vzďaľovať natoľko, že ako šampión mohol prejsť métou so slovenskou vlajkou nad hlavou.
Métu preťal s náskokom 18 sekúnd pred Tallentom. „V horúcom a vlhkom počasí a na trati, kde nebol ani kúsok tieňa, to bol boj. Po 20 km som si vôbec nepomyslel, že budem mať medailu a po 40 km zase, že môžem získať zlato. V chodeckom maratóne nikdy nič nedostanete zadarmo. Telo sa musí zladiť s hlavou a vtedy, keď už oboje prestáva fungovať, musíte mať v sebe železnú rezervu silnej vôle,“ povedal Matej Tóth po zisku zlata.
Ním sa vyrovnal svojmu veľkému predchodcovi Jozefovi Pribilincovi, ktorý triumfoval v chôdzi na 20 km v Soule 1988.
Škantárovci najprv vyradili Hochschornerovcov a potom triumfovali
Z našich olympijských šampiónov z predchádzajúcich trojo hier sa do Ria nekvalifikovala ani jedna loď. Bratia Peter a Pavol Hochschornerovci, ktorí dlhodobo dominovali svetovému deblkanoe, podľahli v domácom kvalifikačnom súboji bratancom Ladislavovi a Petrovi Škantárovcom.
Bratanci Škantárovci zo Spišskej Starej Vsi (odtiaľ pochádza aj ich dovtedajší dlhoročný tréner Juraj Minčík) sa na svoju prvú olympiádu dostali až vo veku 33, resp. 34 rokov. Napriek tomu, že v kategórii C2 mali na konte až štyri medaily z majstrovstiev sveta a tri tituly majstrov Európy, keď išlo o miestenku na olympiádu, roky doplácali na dominanciu nedostižných Hochschornerovcov.
Prečítajte si tiež: Úspechy slovenskej atletiky
Až pred Riom bratanci rozhodli tvrdý duel s dvojičkami vo svoj prospech a z areálu v Deodore vylovili napokon zlaté medaily. V semifinále obsadili Škantárovci šieste miesto, takže hlavní súperi išli vo finále až po nich. Ich skvelá jazda súpermi otriasla a žiadna loď ich už neohrozila. Britská dvojica Florence, Hounslow za Slovákmi zaostala o 43 stotín sekundy a takisto ako na OH 2012 jej zostalo „len“ striebro.
Škantárovci tak nadviazali na medailovú niť fenomenálnych „Hochšíkov“. Ladislav Škantár so po zisku najcennejšieho kovu vyznával: „Sú to neopísateľné pocity. Bolo to pre nás všetko veľmi psychicky náročné a som veľmi rád, že sa nám podarilo ustáť ten tlak. Uvedomovali sme si, že je to pre nás asi posledná olympijská šanca. Nie sme najmladší a navyše deblkanoe zrejme v programe OH v Tokiu už nebude. To všetko sme mali v hlavách, ale ustáli sme to.“
Peter Škantár ho doplnil: „Toto je niečo neuveriteľné. Nedokážem teraz popísať moje pocity, pretože je to niečo fantastické. Vyhrať olympiádu... Pred finále som si povedal, že musíme ísť s pokojnou hlavou a nerobiť zbytočné chyby. Všetko nám vychádzalo a som veľmi rád, že v tomto vetre sme dokázali ísť čisto.“
Žiaľ, mužské deblkanoe na divokej vode po OH 2016 vypadlo z olympijského programu, pretože v mene „rodovej rovnosti“ muselo uvoľniť priestor ženskému singlkanoe.
Beňuš vyradil Martikána a potom nadviazal na jeho šnúru
Podobný príbeh ako v kategórii C2 sa odohral aj v singlkanoe. V tejto disciplíne dlhodobo dominoval nielen na Slovensku, ale aj v celosvetovom meradle Michal Martikán. Ten získal v C1 päť olympijských medailí v sérii!
V Bratislavčanovi Matejovi Beňušovi mu síce už dávnejšie vyrástol silný súper, ale keď išlo o postup na olympiádu, Michal mával navrch nad ním aj nad ďalším naším singlistom svetovej triedy Alexandrom Slafkovským. „Zlomilo“ sa to až pred Riom, keď si miestenku vybojoval urastený (196 cm) Matej.
Odkedy si Beňuš zabezpečil olympijskú účasť, viac ako na preteky sa zameriaval na tréningy - predovšetkým priamo na olympijskej vode v Deodore. Spoznal ju dôverne. Na OH potom jazdil v pohode a s prehľadom, až vo finále zariskoval. Najmä spodnú časť prešiel fantasticky a bol rýchlejší, než v semifinále suverénny Nemec Tasiadis. Napokon ho o 85 stotín sekundy predstihol iba Francúz Gargaud Chanut.
Matej nadviazal na Martikánovu medailovú šnúru šiestym slovenským kovom v tejto disciplíne v sérii. Striebrom Beňuš prevýšil svojho trénera Juraja Minčíka, bronzového v rovnakej disciplíne na OH 2000.
Tretí za Maťom senzačne skončil Japonec Takuja Haneda, ktorý sa dovtedy desať rokov pripravoval na Slovensku, kde aj vyštudoval jeho vysokú školu. Ten historickú prvú kanoistickú medailu nielen pre Japonsko, ale pre celú Áziu, okomentoval slovami: „Polovica z nej je slovenská...“
Matej Beňuš po zisku striebra povedal: „Odkedy som videl Miša Martikána z Atlanty 1996 priniesť zlato, želal som si získať kov aj ja. To, čo na olympiádach dokázal on, bola pre mňa výzva. Chcel som pokračovať v jeho stopách a podarilo sa mi to.
Medailový návrat štvorkajaka, po ôsmich rokoch znovu strieborný
Po relatívnom neúspechu slovenského štvorkajaka v podobe 6. miesta na OH 2012 sa rok pred olympiádou v Riu dala dohromady nová osádka. Ku komárňanským veteránom ovenčeným olympijskými medailami aj titulmi majstrov sveta i Európy Erikovi Vlčekovi a Jurajovi Tarrovi si sadli do lode mladíci Denis Myšák z Novák (na pozíciu „háčika“) a Tibor Linka za Šamorína (ako zadák).
Pod vedením trénera Petra Likéra získal štvorkajak na olympijskom kilometri v Miláne rok pred OH senzačný titul majstrov sveta a v júni 2016 v Moskve aj titul majstrov Európy. To Slovákov pasovalo medzi favoritov olympijskej súťaže na Jazere Rodriga de Freitas pod sochou Krista Spasiteľa.
Nádeje naši reprezentanti naplnili, aj keď na nedostižné nemecké kvarteto v zložení Rendschmidt, Liebscher, Hoff, Gross naša štvorica nemala. V tesnom súboji o striebro však Slováci predstihli Čechov. Zopakovali strieborný úspech z Pekingu 2008, o ktorý sa pričinili aj dvaja starší členovia osádky.
Už 34-ročný Erik Vlček získal pri svojej piatej olympijskej účasti už tretiu medailu (druhú striebornú) a ešte o dva roky starší Juraj Tarr druhú. Dvadsiatnici Myšák aj Linka sa stali v tej chvíli vôbec najmladšími slovenskými olympijskými medailistami.
Po zisku striebra povedali: Denis Myšák: „Finálová jazda bola veľmi dobrá, nespravili sme žiadne chyby. Dúfal som, že sa udržíme s Nemcami a potrápime ich do záveru. Musím však priznať, že boli lepší.“
Erik Vlček: „Bral som to tak, že keď bude medaila, bude to fantastické, a ak nie, mám za sebou skvelé úspechy, nemusím byť sklamaný. Neprehrali sme boj o zlato, získali sme striebro. Vedel som, že finiš máme jeden z najlepších. Česi vo finále veľmi dobiedzali, ale už to nestihli. Táto olympijská medaila je moja najcennejšia.“
Juraj Tarr: „Ďakujem všetkým, ktorí stáli za nami. Bol to experiment, ktorý vyšiel. Odborníci hovoria, že chce čas, kým nová osádka dozreje. Za necelý rok sme toho dokázali veľmi veľa. Páčilo sa mi, že naši mladí sa čoraz silnejšej konkurencie nezľakli.“
Tibor Linka: „Sú to úžasné, neopísateľné pocity. Je to moja prvá olympijská medaila. Dúfam, že sa to ešte niekedy zopakuje. Na divokej vode v Deodore sa Slovákom celkove darilo. Na cenné kovy siahali aj kajakárka Jana Dukátová a iba 19-ročný kajakár Jakub Grigar.
Jana Dukátová, ktorá znovu v domácom kvalifikačnom súboji zdolala dvojnásobnú olympijskú šampiónku Elenu Kaliskú, doplatila vo finálovej jazde na jeden dotyk bránky. S čistou jazdou by získala bronz, s „ťukom“ na ňu zostalo len štvrté miesto - o dve priečky vyššíe ako v Londýne 2012.
Bývalá majsterka sveta aj v Európy v K1 tak zostala bez olympijského kovu, ktorý jej vo veľmi cennej zbierke trofejí ako jediný chýba. Multimedailista z mládežníckych súťaží Jakub Grigar si na olympijskej trati počínal ako skúsený harcovník. Vyhral semifinále a aj vo finále bol až takmer do cieľa na vedúcej pozícii.
Dve bránky pred koncom sa však dostal do vodného valca, v ktorom stratil čas. Z priebežnej prvej priečky tak klesol na konečnú piatu. Aj tak sa tým postaral o historicky najlepší výsledok slovenského kajakára na divokej vode pod piatimi kruhmi.
Takisto piaty skončil v Riu de Janeiro kladivár Marcel Lomnický. V najsilnejšej svetovej konkurencii tak dosiahol svoj najcennejší životný výsledok.
Po predošlých medailovo úspešných hrách tentoraz vyšli naprázdno strelci. Najlepší výsledok spomedzi nich dosiahol Juraj Tužinský - štvrtý vo vzduchovej pištoli na 10 m. V ľubovoľnej pištoli na 50 m Pavol Kopp pridal 7. miesto.
Strieborná trapistka z OH 2008 aj 2012 Zuzana Rehák Štefečeková pre materské povinnosti tieto hry vynechala.
Sieň slávy slovenskej atletiky
Na galavečere Atlét roka 2024 v Bratislave uviedli do Siene slávy slovenskej atletiky (SSSA) ďalšie tri významné osobnosti (v poradí 52., 53. a 54.), tentoraz všetky tri spojené s bežeckými disciplínami, no najmä s osemstovkou.
Noví členovia siene slávy
- JÁN KOŠTIAL (25. februára 1942 Bratislava) - popredný diaľkár, tréner prvej slovenskej majsterky Európy, organizátor, pedagóg a vedec.
- DIONÝZ SZÖGEDI (9. októbra 1944 Licince v okrese Revúca) - prvý slovenský šprintér s medailou z ME (1969 bronz v čs.
- EDUARD ADAMKO - in memoriam (16. júna 1889 Lübeck/Nem. - 10.
- ZDENĚK HRBÁČEK - in memoriam (10. júla 1936 Bzenec v okrese Hodonín/ČR - 8.
Ďalšie osobnosti v sieni slávy slovenskej atletiky
- Hana Čápová (26.03.1935, Veľká pri Poprade) - brankárka, trénerka.
- Eva Glesková-Lehocká (26. júl 1943, Zvolen) - atletika (60 m, 100 m a 200 m).
- Stanislav Kropilák (10.06.1955, Kremnica) - basketbalista.
- Ingrid Potisková - Holkovičová (5. decembra 1959, Bratislava) - športová gymnastika.
- Ladislav Petrovič (12. 5.)
Lucia Hrivnák Klocová
Treťou novou tvárou v SSSA je bývalý čs. a slovenský šampión na 1500 m Pavel Slouka, ktorý však oveľa väčšie úspechy dosiahol ako tréner Lucie Hrivnák Klocovej, Gabriely Gajanovej (bronz na ME do 18 rokov 2016 a MEJ 2017, 4. * 20. Mimoriadne úspešnú kariéru začala v Martine pod vedením trénera Milana Nemčeka (1997 - 1998), potom prešla k Pavlovi Sloukovi a vydržala u neho až do konca kariéry.
O rok neskôr sa v Grossete stala juniorskou majsterkou Európy. Čakanie na ďalší cenný kov - už seniorský - však bolo dlhé. Získala ho na ME 2010 v Barcelone, ibaže nie priamo na ovále, ale o 6 rokov neskôr dodatočne po dopingových diskvalifikáciách súperiek. V roku 2012 na ME v Helsinkách finišovala piata, ale vo výsledkoch je už štvrtá.
Rovnaká priečka jej aktuálne patrí aj v poradí finále behu na 1500 m na OH 2012 v Londýne, kde sa nečakane „prebila“ až do finále a dobehla v ňom ôsma. Postupne diskvalifikovali za porušenie antidopingových pravidiel až štyri jej súperky, takže momentálne je - štvrtá! Na londýnskych hrách sa blysla v semifinále i doteraz platným rekordom SR 4:02,99 min. júna 2007 na Zlatej tretre v Ostrave (1:59,88).
Lucia Hrivnák Klocová oficiálne ukončila kariéru v septembri 2017, no na ovále sa potom objavila ešte viackrát. Napríklad v auguste 2019 si na Memoriáli Josefa Sečkářa v Brne zabehla 1000 m (3. za 3:01,91) na počesť človeka, s ktorým spolu s koučom Sloukom spolupracovali, keďže za Brno 15 rokov hosťovala.
Po tomto jednorazovom návrate však prišiel ozajstný v máji 2021. Na 1500 m štartovala v dvoch kolách atletickej ligy (1500 m za 4:25,02), 3. miestom pomohla reprezentácii SR v II. lige ME družstiev v Starej Zagore a 26. 6. 2021 po triumfe na M-SR v Trnave ukončila krátku „návratovú“ anabázu.
Mamička Adamka a Timejky však bez atletiky vydržala len dva roky. Na veteránskych M-SR v júli 2023 v Žiline, na prahu štyridsiatky, okrem osemstovky (2:17,88) vyhrala aj beh na 400 m (1:01,81) - po mesiaci systematickej prípravy… V súčasnosti už niekoľko rokov vštepuje atletické základy množstvu malých detí a pôsobí aj ako riaditeľka multišportových Turčianskych hier mládeže, je poslankyňa mestského zastupiteľstva a predsedníčka komisie športu v Martine.
Gabriela Sedláková
Najmladšia zo štyroch dcér futbalového trénera sa narodila v Topoľčanoch a sprvu žila v Solčanoch, do školy však chodila v Skalici, kde ju otec, riaditeľ učilišťa, zveril trénerovi a zakladateľovi miestnej Olympie Jurajovi Zapletalovi. O rok neskôr ako študentka trenčianskeho športového gymnázia a zverenka Vladimíra Dudu v bratislavskom vrcholovom stredisku mládeže získala na juniorských ME 1985 v Cottbuse zlato v tzv. mŕtvom dobehu spoločne s Rumunkou Pinteovou!
Aj prechod medzi ženy zvládla dobre: na halových ME 1987 v Liévine jej síce tesne unikla medaila (štvrtá za 2:02,24), ale o dva týždne na premiérových halových MS v Indianapolise ako prvá a dodnes jediná Slovenka stála na pódiu! Vo finále v poslednej zákrute predbehla Juhoslovanku Colovičovú a na rovinke aj Kirjuchinovú (ZSSR), bronzovú z HME v Liévine.
Sedláková zabehla európsky juniorský halový rekord 2:01,85, ktorý vydržal 27 rokov (!) - až v zime 2014 ho o 4 stotiny zlepšila Islanďanka Aníta Hinriksdóttirová.
Tréner Duda rátal s vyvrcholením Sedlákovej kariéry na OH 1992 a leto 1987 tomu nasvedčovalo: v auguste sa Sedláková postarala o najväčšiu senzáciu majstrovstiev Československa v Třinci - dva týždne pred MS vyhrala nad úradujúcou majsterkou sveta a svetovou rekordérkou Jarmilou Kratochvílovou. Vtedy ešte Sedlákovej chýbalo takmer pol druha sekundy k Čerchlanovej slovenskému rekordu z roku 1976 (1:59,0), ale o päť dní už aj ten patril minulosti: na mítingu Grand Prix IAAF v Západnom Berlíne dobehla štvrtá v senzačnom slovenskom rekorde 1:58,37!
Vydržal 37 rokov, v auguste 2024 ho prekonala Gabriela Gajanová (1:58,22). V semifinále rímskych MS 1987 však Sedláková bežala o 3,9 s pomalšie, skončila štvrtá, čo na finále nestačilo. V roku 1988 sa jej výkonnostný rast zastavil, na olympiádu do Soulu ju nenominovali. Neskôr sa s trénerom Dudom rozišla, ale ani renomovaný kouč Eugen Laczo ju už nenaštartoval - síce výdatne rozšírila zbierku titulov (po 7 čs. a slovenských), ale osemstovku pod dve minúty viac nezabehla. V úplnom závere kariéry ju pripravoval Miroslav Vavák.