Slovensko si prevzalo prvý z 15 tankov Leopard 2A4 od Nemecka. Tanky sú náhradou za 30 bojových vozidiel pechoty darovaných Ukrajine. Minister obrany Jaroslav Naď (OĽANO) to potvrdil na spoločnej tlačovej konferencii s nemeckou ministerkou Christine Lambrechtovou.
„Pomohli sme nielen ukrajinským ozbrojeným silám v ich spravodlivom boji za slobodu a demokraciu v ich krajine proti ruskej agresii, ale zároveň aj slovenským ozbrojeným silám," vyhlásil Naď s tým, že dodanie tankov Leopard je pre Slovensko dobrou správou.
Štandardy v rámci NATO
Ako vysvetlil slovenský minister, doterajších 30 tankov T-72 nemožno považovať za plnohodnotný tankový prápor z hľadiska cieľa vybudovať ťažkú mechanizovanú brigádu. S 15 tankami z Nemecka splní podľa neho Slovensko štandardy v rámci NATO.
„Uvedomujeme si, že či už T-72, alebo Leopard nie sú najmodernejšie tanky, ale v najbližšom období neplánujeme akvizíciu ďalších," dodal.
Všetkých 15 tankov by malo byť na Slovensku do budúceho roka. V tom čase už má byť vycvičený aj príslušný počet posádok. Naď potvrdil, že všetky tanky budú postupne vybavené komunikačnými systémami na utajovanú komunikáciu, ktoré budú plne kompatibilné so systémami Ozbrojených síl SR.
Prečítajte si tiež: Biatlonová streľba
Nemecká ministerka ocenila vzájomnú spoluprácu.
Ďalší Slováci ocenení ako Spravodliví medzi národmi
Ďalší dvanásti Slováci získali v stredu večer v historickej budove Národnej rady SR v Bratislave izraelské štátne vyznamenanie Spravodliví medzi národmi.
Za záchranu židovských spoluobčanov počas holokaustu im ho udelili predstavitelia štátu Izrael. Na slávnostnom večere sa zúčastnili okrem prezidenta SR Andreja Kisku i ďalší štátni predstavitelia.
Do zoznamu ocenených zapísali Máriu Hradskú, Adama Fiačana, Máriu Fiačanovú, Juraja Holčíka, Adama Bombu, Jozefa Kisela, Štefana Tarcalu, Vasiľa Kyjovského, Ľudovíta Repáša, Jána Balciara, Jána Ozvalda a Katarínu Ozvaldovú.
Ich potomkovia si prevzali ocenenia z rúk veľvyslanca štátu Izrael v SR Zvi Avinera Vapniho a konzulky štátu Izrael v SR Avital Geršonovej.
Prečítajte si tiež: Výber vzduchovky pre biatlon
Mená ocenených budú vytesané do Múru cti v Záhrade Spravodlivých v Jad va-šem v Jeruzaleme. Pripoja sa tak k viac ako 570 odvážnym mužom a ženám zo Slovenska a vyše 27 000 jednotlivcom z mnohých ďalších krajín.
Osud farára Juraja Holčíka
Veľvyslanec Izraela označil ocenených za odvážnych a spravodlivých ľudí, ktorí zachránili iných pred istou smrťou.
„Aj viac ako 70 rokov po skončení druhej svetovej vojny nás tieto úžasné príbehy nútia opätovne sa zamyslieť nad povahou človeka, ktorá dokáže byť nesmierne krutá, no zároveň veľmi odvážna a dobrotivá,“ konštatoval.
Jedným z príbehov bol osud evanjelického farára Juraja Holčíka, ktorý pokrstil počas svojej služby v Banskej Bystrici veľké množstvo Židov s cieľom zachrániť ich pred prenasledovaním a deportáciou.
Podľa evidencie bolo v roku 1939 pokrstených 200 Židov, pričom 111 z nich pokrstil práve on. Svedectvo podal Zvi Ginzberg. Ten informoval, že v rokoch 1940-1942 krstil Židov, ktorí bývali v meste, aby im mohol vystaviť certifikáty potvrdzujúce ich kresťanstvo.
Prečítajte si tiež: Parametre vzduchovky Biatlon
„Od roku 1944 až do konca 2. svetovej vojny ukrýval Juraj Holčík vo svojej pivnici rodinu Partošovcov, ktorí vlastnili obchod s farbami v centre mesta. V roku 1946 odišla rodina žiť do Izraela,“ uviedol Zvi Ginzberg vo svojom svedectve.
Odkaz pre novú generáciu
„Dnešné pripomenutie si holokaustu je odkaz pre nové generácie, aby si uvedomili, aké strašné zverstvá sa robili v tých rokoch v Slovenskom štáte,“ uviedol pre TASR jeho syn Ján Holčík. Svojho otca označil za humanistu. Spolu s iným farárom podľa neho pokrstili do 700 Židov.
„Je to odkaz pre novú generáciu, aby sa správali k ľuďom a všetkým imigrantom ako priatelia,“ dodal.
Osobnú odvahu vyznamenaných ocenil aj prezident Andrej Kiska. „Skláňam sa s úctou pred záchrancami, ktorí sa proti tomu dokázali postaviť. Skláňam sa pred ich činmi a verím, že dnes ich príbehy budú inšpiráciou pre všetkých našich občanov, ktorí vyznávajú hodnoty slušnosti, ľudskosti a tolerancie a ktorí sú pripravení tieto hodnoty brániť,“ zdôraznil Kiska.
Podpredseda Národnej rady SR Béla Bugár (Most-Híd) uviedol, že dnes je našou povinnosťou bojovať proti negatívnym javom spoločnosti. Vyjadril úctu a vďaku všetkým oceneným.
Vláda SR proti antisemitizmu
Vláda SR v mene jej podpredsedu Petra Pellegriniho (Smer-SD) nebude podporovať prejavy antisemitizmu a nedovolí zabudnúť.
Titul Spravodliví medzi národmi je každoročným ocenením, ktorým sa vyjadruje úcta a obdiv nad veľkými činmi obyčajných ľudí, ktorí riskovali vlastný život pri záchrane prenasledovaných židovských spoluobčanov.
Je prejavom vďaky židovského národa ľuďom nežidovského pôvodu za záchranu Židov.
Irena Brežná: Vojna na Ukrajine mi pripomína Čečensko
Spisovateľka, novinárka a slavistka Irena Brežná celé desaťročia sleduje Rusko. Žije vo Švajčiarsku, z Československa emigrovala po invázii v roku 1968. Je držiteľkou viacerých ocenení za publicistiku a literatúru.
Boli ste vo vojne v Čečensku, napísali ste o tom knihu. Čo prežívate, keď sa pozeráte na vojnu na Ukrajine? Pripomína vám to Čečensko?
Áno, samozrejme. Sledujem to a hlavne si uvedomujem, nakoľko bola vojna v Čečensku systematická, a to sa teraz na Ukrajine opakuje. Vákuové zbrane, fosforové a kazetové bomby… To sú všetko zbrane zakázané Ženevskou konvenciou. Keď to čítam, dokonca som bola prekvapená, že sa ani pojmy nezmenili. V Čečensku boli zriadené takzvané filtračné tábory, kde sa mali filtrovať bojovníci. Keď ich vyzliekli donaha, pozerali sa na to, či nemajú odtlačky pušky na pleci. Ale to bolo len oficiálne, inak sa tam systematicky mučilo. Keď sa rodina dozvedela, že je ich príbuzný v tábore, mohli ho vykúpiť. Zarábalo sa na tom a vykupovali sa aj mŕtvoly. Neviem či to takto ide aj teraz, ale viem, že sa robí obchod s ľuďmi vo filtračných táboroch pri Mariupole. Až teraz chápem, že v Čečensku to nebola nejaká svojvôľa zo strany ruskej armády, ale že to boli príkazy, a že išlo o to úplne zdeptať obyvateľstvo. Dostať ľudí do stavu, že si povedia: „Všetko je lepšie ako vojna.”
Naznačili ste, že v Čečensku to bolo v niečom podobné. Hovorí sa veľa o tom, že ruskí vojaci, ktorí začínali napríklad na poddôstojníckej úrovni v Čečensku, sú teraz velitelia na Ukrajine. Prejavuje sa to? Sú to veci, ktoré sa naučili v Čečensku a teraz ich uplatňujú na Ukrajine? Je to na individuálnej úrovni vojakov, alebo ide o povel z hora?
V Čečensku boli aj žoldnieri, ktorých regrutovali z gulagu. Povedali im, že keď pôjdu, tak im odpustia zopár rokov. Ruská armáda prebrala takzvaný zlodejský zákon, ktorý je v gulagu, a tam sú znásilňovania, pri ktorých nejde o sexuálne túžby, ale o to ponížiť človeka. Tento celý zákon je komplexná záležitosť.
Moje čečenské priateľky ma vždy upozorňovali: Pozor na neho, toto je žoldnier a títo sú novobranci. To boli takí chlapci, akých teraz vidíme na Ukrajine. Nakoľko a odkiaľ zhora to ide, alebo či to je už zaužívaná taktika, ktorá sa používa…
Keď sme v Čečensku videli mŕtvolu, ležiace nehybné telo, Čečenci vždy hovorili: „Pozor! Nedotýkať sa,” a zobrali veľkú palicu a prehodili ho sem a tam. Pretože ruská armáda pripevňovala výbušniny na mŕtvoly, aby keď prišli rodinní príslušníci - hodia sa k nej a začnú plakať - ich to vyhodilo do vzduchu. Rovnako sa to teraz robí aj na Ukrajine. Výbušniny, ktoré pripevňujú na dvere, keď vyrabujú dom, a keď sa doň ľudia vrátia a otvoria dvere, tak vybuchnú. Opäť to zažívam, že sa mi to vyjavuje, a potvrdzuje sa, že to bola taktika.
Takže nie naučené správanie tých istých ľudí, ktorí boli v Čečensku a aj na Ukrajine, ktorí na ruskej strane bojovali - ale príkaz zhora?
Myslím, že áno. Napríklad rabovanie vo veľkých čečenských domoch, kde žijú celé generácie, o ktorých ruskí vojaci hovorili, že ako dobre si žijú, a už hneď mali závisť a nenávisť k nim. Rabovanie tiež prikazovali dôstojníci. Ponáhľaj sa, dones mi to, a potom sa to vozilo na juh do Ruska na trhy. Napríklad do Rostova nad Donom. Teraz sa to vraj vozí do Bieloruska, kde sa to predáva. Rabovali naozaj všetko, aj spodnú bielizeň.
V Čečensku boli vojaci aj pod narkotikami. Vo vyrabovaných domoch sme našli striekačky a samozrejme alkohol. Toto som počula aj o Ukrajine.
Zacitujem z vašej knihy Vlčice zo Sernovodska: „Jeho materská vláda ho tiež presviedča o tom, že nie je páchateľom, a tak sa nemusí zodpovedať za svoje individuálne činy. Za ťažké zločiny na čečenskom obyvateľstve nebol počas prvej ani druhej vojny súdený jediný príslušník armády.” Vy tu opisujete Čečensko pred viac ako 20 rokmi, ale videli sme napríklad, že Vladimír Putin ocenil vojakov z Buče, namiesto toho, aby - čo by sa zrejme stalo v nejakej západnej armáde - by ich postavili pred súd. Je to podľa vás tiež systematická črta?
Putin sa tiež pohybuje v tomto zlodejskom zákone a používa aj kriminálny žargón, čo je napríklad posolstvo, že nič sa nedeje, a my vás za to nebudeme súdiť. Ukrajinská spisovateľka Oksana Zabužko uverejnila esej, kde hovorí, že empatia s páchateľom a beztrestnosť sa už objavujú v ruskej literatúre ako u Tolstého a Dostojevského. Tí opísali, že treba chápať páchateľa a odpúšťať mu. Nejde v prvom rade o stotožnenie sa s obeťou, ale s páchateľom, ktorý je tiež chudák a človek, a ktorý je v pravoslávnej viere. Zločin a trest?
Áno, presne. Ale nielen tam. Celý Dostojevskij je tým presiaknutý. Oksana Zabužko hovorí, že to má a malo veľký vplyv na ruskú mentalitu.
Toto už som čítal. Profesor Martin C. Putna, český rusista, tiež hovoril v podobnom zmysle o Dostojevskom. U nás bol doteraz taký konsenzus, že to je krásna ruská literatúra. Ja sa priznám, sám som ho veľa čítal a v nejakom čase sa mi páčil. Teraz profesor Putna hovorí - a vy to naznačujete tiež - že táto ruská mentalita sa v Dostojevskom buď už odráža, alebo ju pomáhal spolutvoriť. Ale ona nie je tá krásna literárna a vznešená, tam sú práve zakotvené veci ako nacionalizmus, nenávisť, ospravedlňovanie zločinov… Vidíte to tam tiež?
Ja tam vidím posolstvo, že Dostojevskij bol presvedčený, že svet nepotrebuje právny štát a že potrebuje pravoslávnu vieru, ktorá má spasiť ľudstvo. Ruskij kresťanin tam niekde v tej ruskej glubinke, je ten pravý človek, ktorý trpí a je schopný spasiť celý svet.
Vladimir Putin a ruská mentalita si o sebe myslia, že ako impérium priniesli kultúru všetkým národom, ktoré kolonizovali. Keď som tam prišla po perestrojke, tak boli nešťastní, že čo sa to deje. Prečo Uzbekistan alebo Balti odchádzajú?
Toto je zjavne aj prípad Ukrajiny. Rád by som nadviazal na to, akú kultúru im doniesli. Z toho, čo hovoríte, mi vyplýva, že tu bude nejaký mýtus o vznešenej ruskej kultúre, ktorú reprezentujú Dostojevskij a ďalší. Alebo tá kultúra je vlastne sama nasiaknutá ideológiou a ruskou kultúrou je náboženský pravoslávny konzervativizmus, nacionalizmusa možno aj ďalšie negatívne veci, ktoré aj teraz vidíme na Ukrajine. Toto je ruská kultúra? Toto je to, čo sa snažili Rusi priniesť Uzbekistanu, Kazachstanu, Ukrajincom? Ten zločinecký zákon?
Hlavne imperializmus. Oni opovrhujú národmi, ktoré kolonizovali. Tak ako vo Francúzsku, v Anglicku a Nemecku začala dekolonizácia, v Rusku vôbec neexistuje, že si pripustia, že urobili aj krivdu. Keď bola vojna v Čečensku, nazývala som to koloniálnou vojnou, oni tomu hovorili konflikt.
Ide o to, čo druhým doniesli. Keď si myslia o sebe, že sú proroci, veľký národ a najväčšia krajina na svete… Pestovať sebakritiku v Rusku znamená prejaviť slabosť. A taký človek je potom hodný opovrhovania. Ide vždy o to zachovať si tvár, ukázať silu, naparovať sa a byť presvedčený sám o sebe. Hoci až takí presvedčení nie sú, ale kompenzuje sa to pocitom „sme velikaja nácia".
Venedikt Vasilievič Jerofejev a Vladimir Georgijevič Sorokin písali o tom, že táto hierarchia - ktorej sa hovorí pyramída, a na ktorej vrchole je Vladimír Putin, ktorý rozhoduje o všetkom, dnešný cár - pochádza z mongolských hord, ktoré v stredoveku prišli do Ruska. Ale myslím si, že to netreba zhadzovať na mongolského chána, ale konečne si priznať, kto sme a ako sa správame k iným národom.
Mongolskí cháni boli už takmer pred tisíc rokmi a súčasné Slovensko asi nebude riadiť ideami Pribinu alebo Mojmíra. Pristavím sa ešte pri literatúre. Povedali ste, že v ruskej kultúre, aj v Dostojevskom, ale aj v dielach ostatných spisovateľov, sú zakotvené veci ako imperializmus. Majú Rusi autenticky pocit - aj vďaka ruskej kultúre - že môžu siahať na národy okolo seba?
Najlepší synovia ruskej kultúry, ako Puškin a Lermontov, boli dôstojníci cárskej armády, ktorí prišli kolonizovať Kaukaz. Imponovali im tieto takzvané divoké národy, ale pritom im vôbec neprekážalo, že ich tam utláčajú a obsadzujú.
Rozumiete ešte súčasnému Rusku? Dá sa týmito argumentami z predminulého storočia a prípadne ešte mongolským chánom vysvetliť súčasné Rusko?
Ja to odmietam, a preto spomínam, že ako je možné, že Jerofejev aj Sorokin to opakujú. To je tá mytológia - my chudáci, bol tu Džingischán a ako všetko spustošil. Ešte aj tá inteligencia, ktorá už žije na Západe, to prevezme, to už je divné.
Kedy si konečne uvedomia, alebo budú mať rešpekt k malým národom, a nielen si myslieť o sebe, že ten veľký je najlepší? Je to ako na školskom dvore, že najsilnejšieho sa majú všetci báť. Veľké silné Rusko pred 20 rokmi rozdrvilo maličké Čečensko. Ukrajina je podstatne väčšia ako Čečensko a vyzerá to, že momentálne tam Rusi nevyhrávajú. Nedosiahli to, čo chceli v Kyjeve. Nedosahujú to, čo chcú pri ofenzíve na Donbase už niekoľko týždňov. Sú tam v podstate zaseknutí. Kam toto smeruje? Ako to podľa vás môže dopadnúť?
Ale v Čečensku to bolo tiež také. Boris Jeľcin si myslel, že za dva týždne to tam všetko obsadí, a bude to v poriadku. To trvalo, potom bolo také zvláštne prímerie a následne sa do toho pustil Vladimir Putin, čo trvalo roky. Ale zrovnal to tam so zemou, zbombardoval, čo sa dalo. Malé Čečensko je možné zbombardovať, no celú Ukrajinu zbombardovať je podstatne náročnejšie. Samozrejme, je to veľké sústo. Možno aj tým, že sa mu to doteraz všetko darilo, si myslel, že to pôjde ľahko a že Západ sa do toho nebude tak púšťať. Ja som mala veľmi zlú skúsenosť so západnými politikmi, keď sme za nimi chodili ešte s čečenskými aktivistkami. Hlavne s Nemeckom, kde nám vždy hovorili, že nemôžu izolovať Rusko. Tam bolo neustále jedno, že Putin je vojnový zločinec, koľko ich tam zabije, čo tam robí, aké zverstvá, oni mu ešte neustále v nemeckom Bundestagu tlieskali v roku 2001. Sedela tam Angela Merkelová, bol tam Gerhard Schröder.
Vladimir Putin sa vtedy na chvíľu tváril, že bude prozápadný. Zdá sa, že západní politici sa buď poučili, alebo sa odvtedy vymenila generácia, a teraz to vyzerá tak, že Rusko do nejakej miery izolovali.
Môžeme diskutovať o plyne, rope a iných veciach, ale moja otázka je, či je vôbec Rusko schopné sa poučiť, aj keby túto vojnu prehrali? Ako na to zareagujú? Nepripustia si, že prehrali, aby si zachovali tvár, alebo sa poučia a ako Nemci po druhej svetovej vojne prestanú mať túto imperialistickú a kolonialistickú potrebu? Alebo to v Rusku podľa vás vôbec neprichádza do úvahy?