Biatlon patrí na Slovensku k najpopulárnejším športom už od 90-tych rokov a je z hľadiska výsledkov našim najúspešnejším zimným olympijským športom.
Bolo tomu tak aj pred vstupom Nasti Kuzminovej na scénu, ktorá tento fakt povýšila na ešte vyššiu úroveň.
Aj keď popularita biatlonu na Slovensku rástla najmä v ostatných rokoch, tento šport sa u nás začal rozvíjať už po skončení druhej svetovej vojny.
V tomto období však neniesol dnešný názov, ale ľudia ho poznali ako Sokolovské preteky brannej zdatnosti a letný biatlon bol pomenovaný ako Dukelské preteky brannej zdatnosti.
Novému druhu športu podľahli masy ľudí a stal sa okamžite veľmi obľúbeným.
Prečítajte si tiež: Servis airsoft zbraní
Disciplíny určené pre všetky vekové kategórie zastrešovali masovo-branné športy Zväzoramu.
Jeho úlohu prebralo Združenie technických a športových činností Slovenskej republiky po skončení revolúcie v roku 1989.
Jedným zo zakladajúcich členských zväzov združenia bol aj Slovenský zväz biatlonu ustanovený 16.
Prvé úspechy ešte v ére Československa
Prvé úspechy slovenských biatlonistov je potrebné hľadať ešte v ére Československa.
Na OH 1980 v americkom Lake Placid si Peter Zelinka vybojoval 6. miesto v rýchlostných pretekoch.
Prečítajte si tiež: Legislatíva pre vzduchovky na Slovensku
Netrafil jeden terč a nechal za sebou napríklad legendárneho Alexandra Tichonova.
Zvíťazil Frank Ullrich.
Okrem neho sme na OH mali aj Františka Chádeka.
V ženskej kategórii zas svojimi výsledkami vyčnievala najmä Alena Fusková.
Hneď na druhých ženských Majstrovstvách sveta v roku 1985 vo švajčiarskom stredisku Egg am Etzel obsadila 4. miesto vo vytrvalostných a 5. miesto v rýchlostných pretekoch.
Prečítajte si tiež: Tábor Wachumba: Cyklistika
Ženy vtedy bežali iba päť, resp. desať, kilometrov a hrali trocha druhé husle, keďže neabsolvovali spoločné šampionáty s mužmi, rovnako ani Svetový pohár a neštartovali na OH.
Úspechy, ktoré dosiahla Fusková, sa na MS desaťročie nepodarili napodobniť, až prišla Soňa Mihoková so štvrtým miestom z majstrovského šprintu v Anterselve 1995, a to isté zopakovala aj o dva roky na domácom šampionáte v Ostrblí.
Rozvoj biatlonu po vzniku samostatného Slovenska
Vďaka výsledkom Petra Zelinku a Aleny Fuskovej sa začal biatlon rozvíjať na Slovensku aj po vzniku samostatnej krajiny.
Slovenská biatlonová reprezentácia začala písať svoju históriu na Svetovom pohári v Pokljuke v decembri 1992, keď Slovensko získalo výnimku ako samostatná krajina.
Necelý mesiac pred rozdelením krajiny už nenastupovali športovci pod vlajkou Československa, ale už ako Slováci.
Od tohto podujatia sa do povedomia slovenských fanúšikov biatlonu zapísali najmä tri mená - Martina Jašicová (Schwarzbacherová-Halinárová), Soňa Mihoková a Anna Murínová.
K ním neodmysliteľne patria aj nezabudnuteľné trénerské postavy Juraj Sanitra, Peter Zelinka a Roman Schwarzbacher.
Postupne sa k ženskému družstvu pridali nové tváre: Erika Lehotská, Marcela Pavkovčeková, Tatiana Kutlíková, Jana Meiszlingerová, Zuzana Hasillová či Petra Slezáková.
Raketový vstup na scénu Svetového pohára mala najmä Jašicová, ktorá už v devätnástich rokoch vyhrala vytrvalostné preteky v Östersunde 11. marca 1993 tesne pred Nathalie Santerovou, neskoršou manželkou Oleho Einara Bjorndalena.
V sezóne 1992/93 dokonca obsadila 8.
Mužský biatlon to mal komplikovanejšie a pestrejšie.
Spočiatku v rokoch 1992 - 1994 reprezentovali slovenský biatlon členovia ASVŠ Dukla Banská Bystrica Pavel Kotraba, Pavel Sládek, Lukáš Krejčí a Daniel Krčmář (pôvodom Česi so slovenským občianstvom) spolu s Ľubomírom Machyniakom, ktorý vydržal v reprezentácii do roku 1998.
Za jeho najvýznamnejší úspech sa považuje 8. miesto v rámci Svetového pohára vo vytrvalostných pretekoch vo švédskom Östersunde z roku 1997, kde mu mimoriadne vyšla streľba iba s jednou chybou.
K Top 10 sa dostal ešte jedným 11. miestom v Ostrblí.
Osrblie ako centrum biatlonu
Samostatný slovenský biatlon si vybudoval rešpekt aj na medzinárodnom poli.
V oblasti športovej diplomacie či organizovania medzinárodných podujatí si počas svojej existencie našiel svoje miesto areál v Osrblí a dodnes je veľmi dôležitým prvkom vývoja nášho biatlonu.
Svoju "kariéru" začal veľmi zaujímavo.
V roku 1993 sa u nás mali vôbec prvý raz konať Majstrovstvá Európy, no bola slabá zima a nedostatok snehu.
V ďalšej zime už perinbaba nesklamala a kompetentní získali do rúk organizovanie Juniorských majstrovstiev sveta 1994.
Tu sa prvý raz svetu ukázal Francúz Raphael Poirée, a to poriadne.
Domov si odniesol zlato tak zo šprintu ako aj individuálu.
Jeho neskoršej manželke Liv Grete Skjelbreidovej síce šampionát nevyšiel podľa predstáv, ale jej čas ešte mal prísť.
Ziskom bronzovej medaily v šprinte zaujala aj vtedy iba 17-ročná Andrea Henkel pri premiére vo svetovej konkurencii.
18. a 20. januára 1996 dedinka na Horehroní prvý raz hostila Svetový pohár.
Vytrvalostné aj rýchlostné preteky.
Bolo to jediné kolo sezóny, kde sa nejazdili štafety.
Vo februári 1997 sa už nášmu areálu dostalo cti organizovať Majstrovstvá sveta elitnej kategórie.
Svoju prvú z 22 individuálnych medailí tu získal Ole Einar Bjorndalen, a to v stíhacích pretekoch, disciplíne, ktorá mala práve v Osrblí majstrovskú premiéru.
Medzi ženami triumfovala tiež legendárna Magdalena Forsberg.
Pred tým ovládla aj vytrvalostné preteky.
O rok neskôr sa u nás konal šampionát v letnom biatlone, kde získala Schwarzbacherová zlato zo stíhačky.
Tieto podujatia vytvorili Slovensku cestu k organizovaniu ďalších vrcholových podujatí v malebnom prostredí Horehronia.
Postupne sa slovenské centrum biatlonu dostalo do centra diania a osem rokov sa tu jazdil Svetový pohár.
Naposledy v decembri 2005.
Areál ukončil svoju slávnu éru rovnako ako začal, keď sa kvôli nedostatku snehu nemohlo ísť tretie kolo SP v decembri 2006.
Po následnom sprísnení kritérií zo strany IBU, kvôli ktorým musela byť väčšina stredísk zrekonštruovaná, u nás ostali nižšie podujatia - ME či IBU Cup.