Život každého človeka prirodzene končí smrťou. Je to jeden zo základných zákonov prírody a realita, ktorá sa deje okolo nás každý deň. Kým nezomrie niekto, kto nám je blízky, alebo známy, nepociťujeme to osobne. Až vtedy, keď sa osobne stretneme so smrťou, riešime otázky ohľadom organizácie a priebehu poslednej rozlúčky so zosnulým. Nie je to ľahká úloha, a aj preto Klub trubačov SR, záujmový klub Slovenského poľovníckeho zväzu, pripravil pre poľovníkov túto publikáciu, zostavenú na základe osobných skúseností svojich členov.
Táto publikácia pomáha samotným poľovníkom zamyslieť sa nad tým, ako by mala vyzerať ich posledná rozlúčka. Preto by bolo dobré, keby ešte za svojho života svojim najbližším zanechali inštrukcie, ktoré zvyky a tradície si na pohrebe prajú a ktoré nie.
Pri organizácii pohrebu poľovníka nemusíte využiť všetky zvyky a tradície uvedené v tejto publikácií, ale môžete si vybrať len tie, ktoré sa vám páčia, prípadne ste schopní ich reálne zrealizovať. Na základe skúseností vieme, že miestne zvyky používané na pohreboch sú mnohokrát odlišné nielen v závislosti od regiónu, ale aj od konkrétnej obce. Preto by sme boli veľmi radi, keby ich poľovníci rešpektovali a nesnažili sa ich na základe tejto publikácie násilne meniť. Skúste pozostalým odporučiť, ponúknuť, alebo naznačiť možnosti, ktoré si zosnulý poľovník prial, keď ešte žil.
Poľovnícka etika a morálka
Pretože poľovníctvo je záľuba, ktorá umožňuje poľovníkovi nielen poznanie a pozorovanie prírody, ale pôsobí na jeho city, rozum a srdce. Stručne povedané, poľovník by mal byť poctivý, čestný, slušný, nezištný a ochotný pomôcť. Pri love dodržiavať zásady chovu, ochrany a lovu zveri. Dodržiavať zásady bezpečného zaobchádzania so zbraňou, zachovávať poľovnícke zvyky a tradície, zvyšovať svoje odborné vedomosti. Nepoužívať v nadmernom množstve alkoholické nápoje.
Poľovnícka morálka je súhrn zásad, upravujúcich jednak vzťahy medzi poľovníkmi navzájom a jednak vzťahy poľovníka k nepoľovníckej spoločnosti. Poľovnícka etika je vzťah poľovníka k poľovníctvu ako takému, vzťah k zveri, prírode, poľovným psom a ku kolegom poľovníkom. Poľovnícka disciplína je uvedomelé a dobrovoľné dodržiavanie písaných aj nepísaných pravidiel, zvykov, tradícií a obyčají.
Prečítajte si tiež: Čo je strelecký zálomok?
Základnou vlastnosťou ozajstného poľovníka je jeho láska a úcta k prírode, úcta k zveri, neustále zdokonaľovanie si svojich vedomostí o živote zveri, skromnosť a dobrovoľná disciplína týkajúca sa jeho poľovníckeho života. Ozajstného poľovníka nerobí zelené oblečenie a puška cez plece.
Poľovnícke zálomky
Tradícia poľovníckych zálomkov má svoje korene v dávnej minulosti. Prvý krát sa objavuje okolo roku 1500 na drevorezbe, ktorá znázorňuje poľovníkov majúcich svoje klobúky ozdobené vencami z dubového lístia. Tak, ako sa počas existencie všetko vyvíja, tak aj poľovnícke zálomky prešli svojím vývojom a dnes sú neoddeliteľnou súčasťou našej poľovníckej kultúry.
Poľovnícke zálomky môžeme rozdeliť do troch skupín:
- Prvú skupinu tvorí posledný hryz, posledný zob a strelecký zálomok.
- Druhú skupinu tvoria smútočné zálomky, ktoré sa používajú pri smútočných obradoch.
- Tretiu skupinu tvoria účelové zálomky (nástrelový, stanovištný a pod.), ktoré sa používajú len zriedkavo.
Posledný hryz je zálomok odlomený (nie odrezaný) konárik stromu alebo kríka, v okolí ktorého zver zhasla, ktorý vložíme ulovenej zveri do papule. Pri pernatej zveri dáme do zobáka posledný zob. Strelecký zálomok je zálomok jemne namočený do farby ulovenej zveri a patrí strelcovi. Strelec si pripevní zálomok na pravú stranu klobúka a nosí ho do polnoci.
Pri odovzdávaní streleckého zálomku stojí strelec pri chrbte ulovenej zveri, ležiacej na pravom boku s posledným hryzom v papuli, pušku má na ľavom pleci. Oproti stojí sprievodca, obidvaja majú obnažené hlavy. Sprievodca má už zálomok namočený vo farbe, položený na klobúku lícnou stranou smerom hore tak, že zálomok odlomeným koncom smeruje k strelcovi.
Prečítajte si tiež: Vlastníctvo zbrane a psychologické testy
Zálomok podáva ľavou rukou so slovami „ Blahoželám k dosiahnutému úlovku a podľa starej poľovníckej tradície prijmite tento zálomok, ktorý vám bude pripomínať túto slávnostnú chvíľu. Lovu zdar.“ Strelec vezme zálomok, poďakuje pozdravom zdar a podá sprievodcovi pravú ruku a upevní zálomok na pravú stranu klobúka.
Ak postrelenú zver dohľadal pes, strelec ulomí časť zálomku a dá vodičovi psa, ktorý ho zasunie psovi za obojok.
Poľovnícke signály a tradície
Už v dávnej minulosti používali lovci na dorozumievanie v teréne lovecký roh vyrobený zo zvieracieho rohu. Najčastejšie používaným nástrojom na vydávanie signálov a povelov je lesnica.
Lesnica je väčšia alebo menšia kruhovito zatočená kovová trubka s náustkom. Lesnicu nosí poľovník - lesničiar na primerane dlhom remienku cez ľavé plece pri pravom boku s náustkom otočeným dopredu tak, aby ju mohol bez zvesovania pohodlne použiť. Pušku môže nosiť podľa tradície na ľavom pleci.
Pri slávnostnom trúbení zaujme mierne rozkročený postoj. Ak má pušku, tak ľavou rukou drží jej hlaveň. Ak nemá pušku ani tesák, tak má ľavú ruku podopretú v bok.
Prečítajte si tiež: Poľovnícky skúšobný poriadok
Slovenské poľovnícke signály vznikli v roku 1970 pri 50. výročí organizovaného poľovníctva na Slovensku. Najčastejšie trúbené signály sú: č.1 uvítanie, č.2 začiatok činnosti, č.7 pozor, č.8 výrad, č.9 lovu zdar a č. 10 slávnostné lesnice. Táto tradícia pôsobí veľmi emotívne na city poľovníka.
Úcta k ulovenej zveri
Poslednú úctu ulovenej zveri vzdávame pri ulovení všetkej veľkej zveri, srstnatej aj pernatej, mäsožravej aj bylinožravej, bez ohľadu na pohlavie a vek. Po ulovení a presvedčení sa, že zver zhasla, úspešný strelec nezabúda niekoľko minút pri nej posedieť alebo postáť s obnaženou hlavou a v duchu si ešte raz premietne celý priebeh lovu.
Úctu ulovenej zveri prejavíme posledným hryzom (viď poľovnícke zálomky). Položíme zver na pravú stranu a zálomok dáme aj na telo zveri. Ak je ulovená zver samčieho pohlavia, tak zálomok smeruje zlomeným koncom k hlave, u samičieho pohlavia naopak (zvýraznenie trofeje a materstva).
Pri vyvrhovaní zaobchádzame so zverou s úctou. Vyvrhnutú zver nakladáme na dopravný prostriedok aj so zálomkom v papuli tak, aby jej hlava smerovala k zadnej časti voza. Tento zvyk, obyčaj má svoje nezastupiteľné miesto v poľovníckych tradíciách a jeho dodržiavanie je znakom vyspelosti organizátora spoločnej poľovačky.
Spoločná poľovačka a jej priebeh
Spoločnej poľovačky sa zúčastní len ten, kto je pozvaný. Je nedôstojné, neetické prísť s ďalším nepozvaným strelcom. poľovníckom oblečení a s príslušnými dokladmi - poľovný lístok, zbrojný preukaz a pozvánka. Je vhodné po príchode sa zvítať s ostatnými účastníkmi, prípadne sa predstaviť.
Pred začatím poľovačky skontroluje vedúci poľovačky, alebo iné poverené osoby každému účastníkovi doklady. Spoločná poľovačka začína slávnostným nástupom, lesničiari zatrúbia signál „Pozor“, čo je upozornením pre všetkých účastníkov poľovačky na zoradenie.
Strelci sa zoradia do radu prípadne do viacerých radov, strelci nastupujú na ceremoniál slávnostného zahájenia a ukončenia poľovačky zásadne so zbraňami, spĺňajúc zásady bezpečného zaobchádzania so zbraňami, oproti ním vo vzdialenosti 6-10 m (podľa podmienok) sa postavia vodiči psov, honci podobne ako strelci. Po ľavej strane strelcov sa postaví predseda PZ, poľovnícky hospodár, vedúci poľovačky, oproti ním stoja lesničiari.
Po zoradení lesničiari trúbia signál „Uvítanie“ - účastníci stoja nepohnute a s obnaženými hlavami. Po doznení signálu nasleduje privítanie a organizačné pokyny vedúceho poľovačky, predstavenie vedúcich strelcov, vedúcich honcov a vylosovanie streleckých stanovíšť.
Potom lesničiari trúbia signál „Slávnostné lesnice“ - záver zahájenia poľovačky. Po ňom sa účastníci rozchádzajú podľa organizačných pokynov. Vedúci strelcov potom privádza strelcov na vylosované stanovištia, oboznámi odkiaľ má očakávať zver a honcov. Potom zaželá lovu zdar nadvihnutím klobúka, strelec poďakuje zdar a nadvihne klobúk, hneď nadviaže vizuálny kontakt so susednými strelcami.
Strelec v žiadnom prípade neopúšťa svoje stanovište a nestrieľa zver, ktorá je bližšie k susedným strelcom. Spoločná poľovačka sa končí slávnostným výradom všetkej ulovenej zveri. Výradisko je priestor olemovaný čečinou, v každom rohu sa zapáli vatra.
Na výradisku pri poľovačke na diviačiu zver sa ulovená zver ukladá na pravý bok v poradí diviak, líška. Poľovnícka zvyklosť káže, že zver položená na výrade sa nesmie prekračovať. Ten, kto takýto skutok spácha, je súdený na poľovníckom súde, ktorý sa koná na poslednom pohone.
Na výrade sú účastníci poľovačky nastúpení takto: na čele výradiska, tam kde zver smeruje chrbtom, stojí vedúci poľovačky, predseda PZ, poľovnícky hospodár, oproti ním stoja lesničiari, po ľavej strane lesničiarov stoja strelci, oproti strelcom vodiči psov, honci a poľovnícky personál.
Po zaznení signálu „Výrad“, ktorý si účastníci poľovačky vypočujú s obnaženými hlavami, má krátky príhovor predseda PZ, poďakuje za účasť a disciplínu a pozve na posledný pohon. Potom dá slovo poľovníckemu hospodárovi, ktorý oboznámi prítomných s počtom a druhom ulovenej zveri, zablahoželá úspešným strelcom a odovzdá im zálomok.
Celkovo zhodnotí priebeh poľovačky a oznámi ako sa so zverou naloží. Po celkovom ukončení poľovnícky hospodár pozdraví „Lovu zdar“ a účastníci odpovedajú „Zdar“.
Ak je medzi úspešnými strelcami poľovník, ktorý ulovil svojho prvého diviaka, tak ho pasuje na lovca diviakov. Ak na zver strieľalo viac poľovníkov, platí zvyk „Prvá guľa, posledný brok“.
Posledný pohon je spoločenské posedenie účastníkov poľovačky v poľovnícky vyzdobenej miestnosti, kde si pri primeranom občerstvení účastníci spoločnej poľovačky rozoberú opäť priebeh poľovačky, porozprávajú si príhody z iných poľovačiek.
Pasovanie za poľovníka a lovca
Ceremoniál prijímania za poľovníka má svoj pôvod pravdepodobne v obrade pasovania za rytiera. Dnes sa používa zvyčajne na slávnostnom ukončení skúšky z poľovníctva pre uchádzačov o prvý poľovný lístok.
V poľovníckych združeniach sa môže prijatie za člena urobiť slávnostne odovzdaním pamätného listu (môže byť aj pasovací list), ktorý po prijatí odovzdá novoprijatému členovi predseda a poľovnícky hospodár. Predseda odovzdáva pamätný list a podáva novému členovi pravú ruku so slovami: „Tento pamätný list nech sa ti stane trvalou spomienkou na chvíle, kedy si bol ako člen prijatý do nášho poľovníckeho združenia“.
Pasovanie na lovca určitého druhu zveri sa vykonáva vtedy, keď poľovník uloví prvý kus daného druhu zveri. Úspešný strelec pokľakne na pravé koleno, pušku drží v pravej ruke opretú pätkou o zem, ľavú ruku položí na trofej, alebo hlavu ulovenej zveri.
Pasujúci sa zľahka dotkne čepeľou tesáka, alebo poľovníckou dýkou jeho ľavého ramena a povie: „Týmto úderom ťa v mene svätého Huberta, nášho patróna pasujem na lovca (jeleňov, srncov, medveďov a pod.), pamätaj, že zver musíš najprv chovať, chrániť a len potom sa jej poľovníckym spôsobom zmocniť. Druhým úderom ti blahoželám k uloveniu tvojho prvého (jeleňa, diviaka a pod.). Tretím úderom ti pripomínam, aby si vždy a za každých okolností zostal čestným poľovníkom, statočným členom našej poľovníckej rodiny a oddaným ochrancom našej krásnej prírody. Prajem ti Lovu zdar“.
Počas pasovania majú strelec aj pasujúci klobúky na hlave. Potom úspešný strelec vstane, pasujúci mu podá pravú ruku a zároveň mu odovzdá „Pasovací list na lovca….“.
Poľovnícky pohreb a smútočný zálomok
Prvým krokom pri organizovaní poľovníckeho pohrebu je návšteva rodiny zosnulého poľovníka. Pri návšteve prejavíme sústrasť v mene celého poľovníckeho združenia. Zistíme, aký bude pohreb a podľa toho dohodneme spôsob a formu našej účasti. Požiadame o parte a umiestnime ho do poľovníckej skrinky.
Dobré je dať fotografiu z jeho poľovníckej činnosti a poľovnícky zálomok previazaný s čiernou stuhou. Potom zabezpečíme rečníka, čestnú stráž, strelcov čestnej salvy a trubačov. Zabezpečíme veniec z čečiny a živých kvetov so zelenou stuhou a zlatým nápisom.
Je vhodné, aby čestná stráž bola 4 až 6 členná v poľovníckych uniformách, bielych košeliach a čiernych kravatách a s obnaženými hlavami. Na ľavom rukáve kabáta majú pripevnené zálomky s tromi výhonkami, vrcholom smerujúcim dolu a rubom navrch previazané čiernou stužkou. Rečník má zálomok s piatimi výhonkami v dĺžke 35 cm, previazaný čiernou stužkou, ktorý pred príhovorom položí na rakvu. Je ustrojený ako čestná stráž.
Poľovníci idú pred rakvou, ak sú trubači, idú s nimi. Poľovníci a trubači majú také zálomky ako aj čestná stráž. Čestnú salvu strieľajú 3 dvojice pri spúšťaní rakvy do hrobu v 5 sekundových intervaloch. Čestná stráž má zlomené (otvorené) brokovnice pri rakve a stoja čelom k smútočným hosťom.
Je veľmi dobre pripraviť plný košík zálomkov s tromi výhonkami o dĺžke 10 cm previazaných čiernou stužkou a dať zálomky všetkým poľovníkom na pohrebe. Poľovníci hádžu do hrobu zálomky tak, ako to urobil rečník so svojím zálomkom.
Smútočný zálomok je ihličnatá vetvička, ktorá môže byť previazaná jemnou čiernou stuhou alebo flórom. Používa sa pri rozlúčke so zosnulým druhom a kladie sa na truhlu alebo sa vhodí priamo do hrobu.