História biatlonu na svetovej úrovni siaha do dávnej minulosti. Jeho prvopočiatky je potrebné hľadať už v lovectve a vojenčine, pretože pri týchto činnostiach dochádzalo ku spojeniu strieľania a kvalitnej fyzickej záťaže.
Prvé zaznamenané „biatlonové preteky“ boli organizované Spoločnosťou bežeckého lyžovania blízko švédsko-nórskych hraníc v roku 1767. Prvý známy lyžiarsky klub na svete Trysil Rifle an Ski Club bol založený v roku 1861 v Nórsku a podporoval bežecké lyžovanie spojené so streľbou. Ich hlavnou úlohou bolo pochopiteľne cvičiť armádu, keďže vojaci na lyžiach neboli v severských krajinách ničím výnimočným.
Už na premiérových Zimných olympijských hrách vo francúzskom Chamonix 1924 sa predstavila prvotná forma biatlonu pod názvom Vojenská hliadka. V tom čase bola iba predstavená ako ukážkový šport, nerobili ju masy. Po druhej svetovej vojne ale boli preteky vyradené z olympijského programu v St. Moritzi (1948) pre silné protivojnové cítenie, ktoré zbrane symbolizovali. V tom čase nebol tento druh športu prístupný obyčajným civilistom a preto nespĺňal ideály Medzinárodného olympijského výboru.
Za oficiálny vznik biatlonu je považovaný rok 1958, keď sa v rakúskom Saalfeldene uskutočnili prvé Majstrovstvá sveta v biatlone. Historicky prvým víťazom vo vytrvalostných pretekov na 20 km sa stal Švéd Adolf Wiklund. Tomuto podujatiu svetovej kvality predchádzalo množstvo pretekov, ktoré boli označené prívlastkom pokusné. Samotný vznik nepriamo nadväzoval na spomínané preteky vojenských lyžiarskych hliadok, ktoré sa konali už od začiatku 20. storočia.
Biatlon si veľmi rýchlo získal nielen srdcia športovcov, ktorí sa novému odvetviu zimného športu začali venovať, ale prakticky okamžite aj divákov. Jeho popularita stúpala každým dňom a už o dva roky neskôr, teda v roku 1960, bol biatlon zaradený do Zimných olympijských hier v americkom Squaw Valley. Zaujímavosťou je, že takýmto rýchlym rozvojom sa nemôže pochváliť žiadne iné športové odvetvie. Štartovalo sa v pôvodnej jedinej disciplíne na 20 km so štyrmi streleckými položkami. Súťažili iba muži.
Prečítajte si tiež: Olympijské nádeje v biatlone
Prvým významným medzníkom vo vývoji biatlonu predstavuje rok 1965. V tomto čase bola zavedená druhá disciplína - štafeta družstiev. Zároveň došlo aj k úprave pravidiel. Vzdialenosť streľby sa zjednotila na 150 m a upravila sa aj veľkosť terčov. O dva roky neskôr vznikla samostatná kategória juniorov. Nová disciplína - rýchlostné preteky (šprint) - uzreli svetlo sveta v roku 1974.
Až do roku 1984 bol biatlon výsostnou doménou mužského osadenstva. Zmena nastala na Svetovom šampionáte tohto roka vo francúzskom Chamonix, hoci v 80-tych rokoch bolo nežnejšie pohlavie v úzadí. Jazdili vlastné šampionáty a iba disciplíny na päť, resp. desať kilometrov. Víťazka vytrvalostných pretekov opanovala aj šprint. Tretiu zlatú medailu si na krk na svetovom šampionáte zavesila v štafete žien. V tom čase v nej nesúťažili štyri pretekárky, ale len tri.
O štyri roky neskôr bola na kongrese v Londýne založená Medzinárodná biatlonová únia známa pod skratkou IBU a v roku 1994 sa uskutočnil prvý riadny Kongres IBU v rakúskom Salzburgu, kde sa rozhodlo o organizácií prvých Majstrovstiev Európy v biatlone, ktoré sa konali vo fínskom Kontiolahti. V roku 1997 mal premiéru nový typ pretekov, ktoré dnes poznáme ako stíhacie preteky. Zaujímavosťou je, že táto disciplína sa v rámci Majstrovstiev sveta prvý raz odohrala na Slovensku - v Národnom biatlonovom stredisku Osrblie.
Pozícia IBU bola silná aj voči Medzinárodnému olympijskému výboru a stíhacie preteky sa na OH dostali v roku 2002. Dva roky po stíhačke sa pridali aj preteky s hromadným štartom pre tridsať najlepších pretekárov. Boom nových disciplín pokračoval a v roku 2005 sa v ruskom Chanty-Mansijsku uskutočnili prvé Majstrovstvá sveta zmiešaných štafiet.
Biatlon sa môže pýšiť najlepším zimným olympionikom všetkých čias. Nór Ole Einar Björndalen získal na piatich OH trinásť cenných kovov - osem zlatých, štyri strieborné a jeden bronz. Prekonal tak svojho krajana a bežca na lyžiach Bjorna Dahlieho, ktorý tiež získal osem zlatých „placiek“, ale v celkovej bilancii sa zastavil na čísle dvanásť. Na OH v japonskom Nagane sa cesta jedného skončila a druhého začala. Dodajme, že členom striebornej naganskej štafety bol aj Oleho starší brat Dag Björndalen.
Prečítajte si tiež: SP Biatlon: Ženská štafeta - prehľad
Slovensku patrí veľmi slušná 9. pozícia so siedmimi medailami, keď Kuzminovú vo Vancouveri bronzom doplnil Pavol Hurajt. Všetko odštartoval 2. februára 1997 v Osrblí bronzom zo stíhacích pretekov.
Zatiaľ čo jeho legendárny súper, mimochodom rovesník, Raphael Poirée sa na OH trápil a získal iba jedinú individuálnu medailu, zo svetových šampionátov si odniesol štrnásť, z toho polovicu zlatých. No neskôr ho predstihol jeho krajan Martin Fourcade, ktorý získal jedenásť zlatých a spolu 18 medailí. No a napokon všetkých prekonal Johannes Thingnes Bö, ktorý si zapísal 12 zlatých.
Biatlon patrí na Slovensku k najpopulárnejším športom už od 90-tych rokov a je z hľadiska výsledkov našim najúspešnejším zimným olympijským športom. Aj keď popularita biatlonu na Slovensku rástla najmä v ostatných rokoch, tento šport sa u nás začal rozvíjať už po skončení druhej svetovej vojny. V tomto období však neniesol dnešný názov, ale ľudia ho poznali ako Sokolovské preteky brannej zdatnosti a letný biatlon bol pomenovaný ako Dukelské preteky brannej zdatnosti.
Na OH 1980 v americkom Lake Placid si Peter Zelinka vybojoval 6. miesto v rýchlostných pretekoch. Hneď na druhých ženských Majstrovstvách sveta v roku 1985 vo švajčiarskom stredisku Egg am Etzel obsadila 4. miesto vo vytrvalostných a 5. miesto v rýchlostných pretekoch.
Slovenská biatlonová reprezentácia začala písať svoju históriu na Svetovom pohári v Pokljuke v decembri 1992, keď Slovensko získalo výnimku ako samostatná krajina. Necelý mesiac pred rozdelením krajiny už nenastupovali športovci pod vlajkou Československa, ale už ako Slováci. Od tohto podujatia sa do povedomia slovenských fanúšikov biatlonu zapísali najmä tri mená - Martina Jašicová (Schwarzbacherová-Halinárová), Soňa Mihoková a Anna Murínová.
Prečítajte si tiež: Štafeta mužov v biatlone – Kompletné výsledky
V roku 1993 sa u nás mali vôbec prvý raz konať Majstrovstvá Európy, no bola slabá zima a nedostatok snehu. V ďalšej zime už perinbaba nesklamala a kompetentní získali do rúk organizovanie Juniorských majstrovstiev sveta 1994. 18. a 20. januára 1996 dedinka na Horehroní prvý raz hostila Svetový pohár. Vo februári 1997 sa už nášmu areálu dostalo cti organizovať Majstrovstvá sveta elitnej kategórie.
Do olympijskej histórie sa Slovensko vpísalo veľkými písmenami. V každej zo šiestich zimných olympiád sme zaznamenali minimálne jeden individuálny výsledok v Top 10. O tom, že už od začiatku sa veľké nádeje vkladali práve do biatlonu, svedčí aj fakt, že Martina Jašicová spolu s hokejistom Petrom Šťastným skladala za celú slovenskú výpravu olympijský sľub pred odchodom na ZOH 1994 v nórskom Lillehammeri.
V rýchlostných pretekoch na 7,5 km skončila Mihoková štvrtá, Schwarzbacherová siedma a Murínová deviata. V Top 10 sme teda mali tri pretekárky, čo je na OH výsledok z ríše absolútneho science-fiction, v žiadnom športe už nikdy nedosiahnuteľný.
Na šampionáte vo fínskom Kontiolahti si po stíhacích pretekoch a iba jednom netrafenom terči striebornú medailu na krk zavesila Martina Schwarzbacherová. Bola to vôbec prvá medaila zo svetového šampionátu pre Slovensko.
V areáli Soldier Hollow vrámci OH 2002 v Salt Lake City sa už vo veľkom atakovanie popredných miest nekonalo. Najlepší výsledok dosiahla Martina, už vydatá za Ivana Halinára, vo vytrvalostných pretekoch. Počas posledného spoločného olympijského cyklu sa ešte Halinárová s Mihokovou po čistej streľbe ukázali 6. a 9. miestom v šprinte na MS v Chanty-Mansijsku 2003.
Pod talianskymi piatimi kruhmi sa ale konečne presadil Slovák. Po životnom výkone obsadil 5. miesto vo vytrvalostných pretekoch Marek Matiaško s jednou chybou na poslednej položke. Prvýkrát na ZOH štartovala naša mužská štafeta. Obsadila 14. pozíciu.
Pred sezónou 2008/09 však zo Sibíru prišla istá Anastázia Kuzminová. V úvodných kolách SP sa Kuzminová rozbiehala bez lepšieho výsledku, ale na MS v juhokórejskom Pjongčangu vyletela do nebies. Olympiáda v kanadskom Vancouveri 2010 bola poznačená generačnou výmenou v ženskom družstve.
Pre slovenský biatlon boli prvými medailovými zimnými olympijskými hrami tie v kanadskom Vancouveri. Anastasia Kuzmina, ktorá reprezentovala Slovensko od decembra 2008, získala na ZOH 2010 zlatú olympijskú medailu v rýchlostných pretekoch a striebornú medailu v stíhacích pretekoch. Sadu olympijských medailí z tejto olympiády skompletizoval Pavol Hurajt ziskom bronzovej medaily v pretekoch s hromadným štartom.
Doteraz najúspešnejšími ZOH sa pre Slovensko stali hry v roku 2018, ktoré sa konali v kórejskom Pyeong Chang, kde Anastasia Kuzmina vybojovala znovu medaily. Tentokrát až tri, a to striebro v stíhacích pretekoch, striebro vo vytrvalostných pretekoch a zlato v pretekoch s hromadným štartom, čím sa stala najúspešnejšou slovenskou olympioničkou v histórii.
Biatlonisti súťažili v Anterselve a na programe bola miešaná štafeta na 4x6 kilometrov. Biatlon patrí na Slovensku k najpopulárnejším športom už od 90-tych rokov a je z hľadiska výsledkov našim najúspešnejším zimným olympijským športom.
Dnes je na olympijskom programe o 14.05 miešaná štafeta v biatlone s Paulínou Bátovskou Fialkovou, Anastasijou Kuzminou, Jakubom Borguľom a ...
Biatlon sa oficiálne objavil na olympijských hrách v roku 1960 v Squaw Valley v USA. Prvý svetový pohár sa konal od sezóny 1977/78 pre mužov.
Na zimních olympijských hrách 1968 v Grenoble, byla poprvé zařazena štafeta na 4×7,5 km, sprint na 10 km je zařazen na zimních olympijských hrách 1980 v Lake .
Základné pojmy a pravidlá biatlonu
Biatlon je kombinácia dvoch športov - behu na lyžiach a športová streľba. Populárny je najmä v Európe, no svojich fanúšikov si získava už aj v zámorských krajinách.
Biatlon je špecifický v tom, že potrebuje mať špeciálne trate. Na Slovensku je len jediná - v Osrblí, kde sa v minulosti konali aj majstrovstvá Európy.
História biatlonu siaha do stredoveku, keď sa lovilo na lyžiach a so zbraňou. K biatlonu ako takému to však malo ďaleko, prvé preteky, ktoré sa viac podobali tomuto športu, sa uskutočnili v 18. storočí. Bolo to v nórskom vojenskom prostredí, keď armáda severskej krajiny zaviedla tréning kombinujúci beh na lyžiach a streľbu.
Prvé pravidlá boli potom napísané v roku 1955 - slovo biatlon sa v nich už objavuje. A práve v 50. rokoch 20. storočia si tento šport vzala pod svoje krídla Medzinárodná únia moderného päťboja (UIPM).
Pravidlá biatlonu sa líšia od disciplín. Základom však je prebehnúť na bežkách trať, ktorá smeruje na strelnicu.
Biatlonisti na strelnici musia zostreliť päť terčov s puškou, ktorú si počas celých pretekoch nesú na pleciach. Za každý nezostrelený terč sa udeľuje trestné kolo, prípadne trestná minúta. Počas štafiet majú biatlonisti k dispozícii tri náhradné náboje.
V streľbe v stoji má terč priemer 115 milimetrov. V oboch prípadoch sa strieľa z diaľky 50 metrov. Pretekári vedia hneď, či terč zostrelili. Ak áno, zostrelené terče sa sklopia.
Disciplíny biatlonu
Vo Svetovom pohári v biatlone, ako aj na majstrovstvách sveta či olympijských hrách, sa rozlišuje celkovo sedem disciplín. Tou najzakladanejšou je šprint. Muži ho bežia na 10 kilometrov, ženy na 7,5. Počas šprintu sa biatlonisti dostanú na strelnicu dvakrát. Raz strieľajú v ľahu, potom v stoji. Ako penalizácia za každý nezostrelený terč je trestné kolo.
Naväzujúcou disciplínou na šprint je stíhačka. Tam sa určuje poradie podľa umiestnenia v šprinte. V stíhačke štartuje 60 najlepších a na trať vybehnú s odstupom, aký nabrali v šprinte. Muži bežia stíhačku na 12,5 kilometra, ženy na 10. Na strelnicu sa dostanú celkovo štyrikrát - dvakrát v ľahu a dvakrát v stoji. Za nezostrelený terč sa rovnako beží trestné kolo.
Súťažou najlepších je hromadný štart, muži idú 15 kilometrov, ženy 12,5. Scenár hromadného štartu je rovnaký ako v stíhačke. Jediný rozdiel je, že do pretekov sa dostane len 30 biatlonistov, ktorí štartujú naraz.
Najnáročnejšou disciplínou sú vytrvalostné preteky, ktoré idú muži 20 kilometrov, ženy 15. V týchto pretekoch sa dostanú biatlonisti na strelnicu celkovo štyrikrát - dvakrát v stoji a dvakrát v ľahu. Rozdiel však je, že za nezostrelený terč nejdú do trestného okruhu, ale pripíše sa im trestná minúta.
Okrem individuálnych disciplín pozná biatlon aj tri skupinové - štafeta, miešaná štafeta a miešaná štafeta dvojíc. Štafeta sa beží nasledovne: muži idú štyrikrát po 7,5 kilometra, ženy štyrikrát po 6 kilometrov. Miešanú štafetu tvoria dvaja muži a dve ženy. Muži v nej idú 7,5-kilometrový okruh, ženy opäť 6 kilometrov. Miešaná štafeta dvojíc je kombinácia muža a ženy. Dĺžka okruhov je rovnaká ako pri všetkých štafetách, no zmenou je dĺžka trestného okruhu - beží sa o polovicu kratší.
Trestné kolo
Trestné kolo v biatlone meria v takmer všetkých pretekoch 150 metrov. Vo vytrvalostných sa namiesto trestného kola udeľuje trestná minúta. V miešanej štafete dvojíc sa však trestné kolo skracuje o polovicu a beží sa len 75 metrov.
Výbava biatlonistu
Výbavu biatlonistu tvoria bežky, malokalibrová puška a palice. Maximálna dĺžka lyží nie je stanovená. Minimálne však nemôžu mať menej ako výšku športovca s odpočítaním štyroch centimetrov. Palice zas nemôžu byť vyššie ako je výška športovca. Čo sa týka strelnej zbrane, je to puška kalibru 5,6 mm, zvyčajne nemeckej výroby, s minimálnou hmotnosťou 3,5 kg. Pažba je vyrobená na mieru pre každého pretekára.
Bodovanie biatlonu
Bodovanie v biatlone je v každých individuálnych pretekoch rovnaké. Body do celkového poradia získava najlepších 40 biatlonistov, v hromadnom štarte bodujú všetci, ktorí prišli do cieľa. Víťaz získava porciu 60 bodov, za druhé miesto sa udeľuje 54 bodov, za tretie 48. Špecifické bodovanie je v prvej desiatke, za toto umiestnenie sa získava 31 bodov. Od 11. až po 40. miesta je bodovanie rozdielne.