Vývoj ručných palných zbraní prešiel dlhú cestu od prvotných píšťal po moderné útočné pušky. Strelné zbrane využívajúce energiu pušného prachu sa vo svojich najstarších počiatkoch nepodobali ani na pušky, ani na delá. Skôr to boli akési kovové džbány vrhajúce oheň, dym a šípové strely. Po čase sa to však zmenilo a výrobcovia zbraní začali vyrábať viac a viac špecializované palné zbrane - pušky. Áno! Výraz puška bol voľakedy spoločný pre delo i ručnú palnú zbraň.
Vývoj od píšťaly po muškety
Najstarším členom tejto rodiny bola krátkohlavňová ručná palná zbraň zvaná kvôli svojmu tvaru "píšťala", ktorá sa postupne vyvinula na pištoľ. Predlžovaním hlavní píšťal vznikli ťažšie zbrane s výraznejším spätným rázom pri výstrele, ktoré kvôli tomu museli mať osobitné pomocné zariadenie hák, ktorým sa zachytili o niečo pevné.
Píšťala i hákovnica mali zhruba rovnakú ráž od 20 do 30 milimetrov. V skutočnosti sa svojho času udávala ráž palných zbraní váhou gule, ktorú vystrelila. A keďže sa na výrobu gulí používal rôzny materiál, existovala ráž kameňa, ráž železa /obe prevažne pre delá/, či ráž olova. Tá posledná platí aj pre hákovnice, ktorých ráž bola v minulosti udávaná ako 2, 4 až 8 lótov olova.
Lót je stará váhová jednotka, tridsiata druhá časť libry. V časoch vzniku hákovníc však malo každé významnejšie mesto vlastné miery a váhy, takže nemusíme pochybovať, že existovala košická libra a košický lót samozrejme neveľmi odlišné od tých viedenských. Uvedené ráže tak predstavovali olovené gule vážiace 35, 70 až 140 gramov /guľka do Mauserovej pušky ráže 8 mm vážila pre porovnanie rovných 10 gramov/. Priemer týchto gulí by mal byť 18 mm, 22,7 mm a 28,7 mm. Predstavujú tri základné druhy hákovníc: normálnu štvorlótovú hákovnicu, polovičnú dvojlótovú a dvojitú osemlótovú. Z tej polovičnej sa časom vyvinula ďalšia strelná zbraň arkebuza, z tej mušketa a z tej klasická vojenská puška.
Hákovnice vo vojenskej minulosti Košíc
Do nášho mesta sa tieto zbrane dostali relatívne skoro, za čo môžeme ďakovať Jánovi Jiskrovi a jeho českým žoldnierom. Bolo to teda už na začiatku štyridsiatych rokov 15. storočia.
Prečítajte si tiež: Okresný úrad Stará Ľubovňa - zbrojný preukaz
Tunajšie prostredie prekvapivo pozmenilo názov hákovníc. Pôvodné české slovo hákovnice znelo v dobovej nemčine ako "Hackenbüchse", a z neho odvodený půlhák a tuplhák ako "Halbhacken", či "Toppelhacken". Túto nemeckú terminológiu nepochybne používali aj košickí mešťania, vtedy ešte väčšinou Nemci. Lenže ľud český i slovenský si vytvoril aj iný názov. Kvôli charakteristickému háku na spodku ústia hlavne nazval túto zbraň "bradatá puška", či "bradatica". V tejto podobe to prevzala maďarčina ako "szakálos puska", no dokonca aj latinčina v podobe "pyxis barbata".
Prvý presný súčet počtu mestských hákovníc pochádza z roku 1556. Urobili ho po katastrofálnom požiari mesta a napočítali, že k dispozícii je celkom 576 hákovníc, z toho 164 uložených na radnici a 200 v cechovej veži kováčov /stála na mieste domu Hrnčiarska 15/. Všimnime si bližšie tieto čísla. Celkový počet zbraní je o niečo väčší, ako celkový počet vtedajších domácností mesta v hradbách. Znamená to, že na každú domácnosť pripadla minimálne jedna hákovnica, no a boli tu aj zbrane pre prípadných najatých žoldnierov /asi sto kusov/.
Hneď v nasledujúcom roku 1557 konala v požiarom zasiahnutých Košiciach inšpekciu výzbroje cisárom Ferdinandom I. poverená komisia, ktorú viedol František Thurzo. Jeho Inventárium napočítalo v meste 586 hákovníc a 4965 gúľ pre ne. Je to síce najvyšší známy počet disponibilných hákovníc v meste, no počet streliva je nápadne malý, iba 8 až 9 gúľ na zbraň, čo by dlho nevydržalo.
Pri súpise vežovej výzbroje konanom v roku 1658 je síce počet hákovníc o niečo väčší celkom 158 kusov, no ich postupný úbytok je zrejmý. Naviac sa v tomto súpise už objavuje vo výzbroji cechových veží spolu s hákovnicou nový typ palnej zbrane mušketa.
V polovici 17. storočia sa z hákovnice stala športová zbraň, slúžiaca ako panská kratochvíľa pre košických mešťanov.
Prečítajte si tiež: Všetko o Starej Bodnej Zbrani
V roku 1665 navštívil Košice nemecký hudobník, vojak a cestovateľ Daniel Spehr a to čo tu videl a skúsil opísal v knižke nazvanej Uhorský simplicissimus. Pri popise dómu svätej Alžbety uvádza toto: Na kostolnú terasu sa vmestí niekoľko sto, ba aj tisíc dvojhlavňovými puškami ozbrojených mužov.
Keď sa na jeseň roku 1704 vzdali Košice Rákocziho generálovi Šimonovi Forgáčovi, vykonali kuruci aj súpis ukoristenej výzbroje. Figurovalo v ňom napodiv aj 34 "bradatých pušiek", našich starých známych hákovníc. Pravdepodobne už neboli použité v skutočnom boji bola to vtedy predsa len príliš zastaralá palná zbraň, ale povážte pozná niekto z vás typ pušky, ktorý by vydržal vo výzbroji plných 260 rokov?
Samopal: Od zákopov k automatickej streľbe
Samopal, alebo tiež útočná pištoľ, je automatická zbraň používajúca pištoľové strelivo. Od útočnej pušky sa líši iným princípom samonabíjania a požitým strelivom s menšou prachovou náplňou, ktoré podmieňuje aj menší účinný dostrel samopalov.
Dôvodom vývoja nového typu zbraní bol fakt, že pešiak s bežnou puškou nemal proti guľometom žiadnu šancu. Na boj v zákopoch ani nebolo potreba zbrane ako pušky. Ich veľký dostrel pre bežného pešiaka nebol vôbec dôležitý.
Česká zbrojovka: Od guľometov k moderným útočným puškám
Založenie Českej zbrojovky v Uhorskom brode sa datuje k roku 1936, teda tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Vzhľadom na to, že najväčšie nebezpečenstvo pre Československo malo prísť od západu, bolo zo strategického hľadiska rozhodnuté, že sa Česká zbrojovka založí na východnom cípe Česka. A tak v Uherskom Brode vznikla samostatná továreň. Pôvodná výroba bola zameraná predovšetkým na výrobu leteckých guľometov.
Prečítajte si tiež: Poľovníctvo a rybárstvo v Starej Ľubovni
Po februárovom prevrate v roku 1948 bola Česká zbrojovka znárodnená a v roku 1950 bola evidovaná ako samostatný podnik. V povojnovej ére bol najslávnejším výrobkom samopal vz. 48, ktorý spĺňal najmodernejšie kritériá, a do roku 1953 ich bolo vyrobených 545 000 kusov.
Samopal vz. 58 kalibrov 7,62×39 mm dnes radený v kategórii útočných pušiek bol vrcholom vtedajšieho Československého zbraňového vývoja a hrdo konkuroval sovietskemu Kalašnikovu.
Legendárny konštruktér František Koucký vytvoril famóznu pištoľ CZ 75. Táto pištoľ bola vyvíjaná od roku 1969 a pýši sa ergonomickými tvarmi a dvojčinným spúšťovým mechanizmom. Táto deviatka, rovnako, ako Škorpión a samopaly vz 48 a 58, je skutočnou dierou do sveta.
V roku 1992 bola Česká zbrojovka sprivatizovaná a ako jedna z mála spoločností prežila divoké 90 roky. V továrni sa naďalej vyrábajú zbrane, ale aj súčiastky pre automobilový a letecký priemysel. Z dôvodu posilnenia pozície medzi poprednými zbrojnými výrobcami došlo v roku 1998 k založeniu dcérskej predajnej a servisnej spoločnosti CZ - USA so sídlom v Kansase a roku 2018 sa stal samostatným podnikateľským subjektom.
V tejto dobe Česká zbrojovka prezbrojuje Armádu Českej republiky novou generáciou útočných pušiek CZ 805 BREN A1/A2, samopalov CZ SCORPION EVO 3 A1 a granátometov CZ 805 BREN G1.
Česká zbrojovka a.s. je v súčasnosti jedným z najvýraznejších celosvetových hráčov na poli zbrojného priemyslu.
Puška Mosin-Nagant: Ruská legenda na bojiskách
Príbeh legendárnej pušky Mosin-Nagant sa začal písať už mnoho rokov pred jej oficiálnym vznikom počas rusko-tureckej vojny. Táto vojna, ktorá prebiehala v rokoch 1877 až 1878, prispela veľkým dielom pri vývoji tejto legendy. Napriek tomu, že konflikt zúril iba rok, ruskí vojaci si dobre uvedomovali, že čo sa týka kvality a efektivity pušiek, ťahajú za kratší koniec.
Neuspokojivá situácia viedla v roku 1882 k vytvoreniu špeciálnej komisie, ktorá mala nájsť vhodného nástupcu pušiek Berdan. Komisia skúmala zahraničné aj domáce konštrukcie, ale niekoľko rokov sa nedarilo nájsť modernú pušku, ktorá by ruským vojakom zaistila prevahu na bojisku. Situácia sa zmenila až roku 1890, kedy boli komisii predložené tri návrhy konštruktérov: Sergeja Ivanoviča Mosina, belgických zbrojarov Leona a Emila Nagantových a kapitána Zinovjeva. Do užšieho výberu ale postúpili iba návrhy prvých dvoch spomínaných konštrukcií.
Komisii sa páčil predovšetkým návrh Mosina. Jeho puška bola presná a ľahká, problém bol len so záverom, ktorý bol nedostatočne chránený pred prívalom nečistôt. Šance sa preto chopili bratia Nagantovi, ktorí pušku vylepšili pridaním záklopky na zásobník. Zbraň sa tak stala oveľa spoľahlivejšou. Okrem toho došlo aj k úprave nábojového klipu a podávacej pružiny.
Kvôli možnému sporu oboch konštruktérov bola puška označená ako trojčiarková puška, čo odkazovalo na jej kaliber. Čiarka je stará ruská miera. Jedna čiarka je 0,1 palca, tri čiarky potom zodpovedajú 0,3 palca. V prevode na milimetre sa tri čiarky rovnajú 7,62 mm. Mosinovo meno sa do názvu zbrane dostalo až roku 1924. Konštruktér Mosin sa tak zavedenia svojho mena do názvu pušky bohužiaľ nedožil. Podobne to bolo aj v prípade Naganta, ktorého meno nebolo v Rusku na označenie pušky použité vôbec.
Výroba prvých exemplárov Trojčiarkovej pušky ale neprebiehala iba v Rusku. V decembri 1891 došlo k uzavretiu zmluvy na dodanie 503 750 pušiek francúzskou zbrojovkou v Chatellerault. V Rusku sa potom puška vyrábala v zbrojovkách v Tule, Iževsku a Sestrorecku. Ruské továrne od roku 1893 do roku 1896 vyrobili celkom 1,4 milióna kusov pušiek Mosin-Nagant.
Veľké množstvo rozdielnych variantov pušky Mosin-Nagant dokladá, aká dôležitá pre Rusko a potom Sovietsky zväz bola. Bezpochyby sa jedná o ruskú vlajkovú loď na poli opakovacích pušiek. Pre odlišné potreby jednotiek bolo zhotovených niekoľko verzií, ktoré sa líšia napríklad svojou dĺžkou či možnosťou nasadenia bodáka. Puška Mosin-Nagant bola vyrobená v mnohých verziách.
Puška Mosin-Nagant v boji
Od 8. februára 1904 do 5. septembra 1905 podstúpila puška Mosin-Nagant vzor 1891 svoj prvý rozsiahlejší krst ohňom. V tomto období zúrila rusko-japonská vojna. Cárske Rusko a Japonské cisárstvo vzájomne súperili o nadvládu nad Mandžuskom a Kórejským polostrovom. Do tejto vojny zasiahlo celkom 3,8 milióna kusov pušiek vzor 1891, ktoré zmerali sily so svojimi japonskými náprotivkami. Cárske Rusko bolo síce v konflikte porazené, novo zavedená puška ale vyšla z vojny veľmi dobre. Vojaci si ju pochvaľovali a hodnotili ju lepšie ako jej japonský náprotivok - Arisaku.
O necelých 9 rokov neskôr sa puška Mosin-Nagant zapojila do jedného z najväčších vojnových konfliktov v modernej histórii. Príchod prvej svetovej vojny zastihol ruské zbrojovky nepripravené. V tom čase bolo v obehu okolo 4 500 000 pušiek Mosin-Nagant, ktoré ale ani zďaleka nemohli pokryť celú potrebu. Ruské velenie sa preto rozhodlo nízke stavy doplniť puškami Winchester a o niečo menej výkonnými japonskými Arisakami. Okrem toho bol podpísaný kontrakt na výrobu pušiek vzor 1891 s americkými výrobcami Remington a Westinghouse, ktorí mali dodať celkom 1 550 000 kusov.
Vojna medzi Fínskom a Sovietskym zväzom bola unikátna predovšetkým v tom, že sa puška Mosin-Nagant ocitla na oboch stranách konfliktu. Pušku v období zimnej vojny preslávil predovšetkým Simo Häyhä prezývaný Biela smrť, ktorý používal fínsku verziu pušky bez optiky.
Sovietske velenie malo v pláne nahradiť pušky Mosin-Nagant úplne novými poloautomatickými puškami SVT-40, ktoré mali za cieľ prevziať kontrolu nad bojiskom. Napadnutie Sovietskeho zväzu v rámci operácie Barbarossa ale rovnako ako v prípade prvej svetovej vojny zastihlo Sovietov z veľkej časti nepripravené. Puška Mosin-Nagant tak opäť hrala dôležitú úlohu vďaka svojej početnosti.
Aktivity a alternatívne možnosti streľby
Okrem tradičných strelných zbraní existujú aj rôzne alternatívne možnosti streľby, ktoré ponúkajú zábavu a precvičenie zručností:
- Lukostreľba: Ideálny šport pre deti, ktorý rozvíja koncentráciu, trpezlivosť a disciplínu.
- Streľba zo vzduchovky: Tradičná a obľúbená aktivita pre dospelých aj deti.
- Prak Barnett Cobra: Používa sa na terčovú streľbu a ničenie plechoviek a fliaš.
- Fúkačka Raven 30": Umožňuje vyskúšať si rolu domorodého Indiána z Amazonky.
Zbrojársky priemysel na Slovensku
Doby, kedy výroba zbraní zamestnávala na Považí, v Turci a na východe Slovenska 35-tisíc ľudí, sú dávno preč. Fabriky po desaťročiach „pomalého umierania“ začínajú ožívať. Špeciálnu výrobu obnovuje skupina so silným českým zbrojárom v pozadí.
Stará vrátnica Závodov všeobecného strojárstva už dostala novú fasádu s logom MSM Group - najmladšej šťuky v slovenskom zbrojárskom rybníku. Za tri roky pohltila väčšinu fabrík z éry zašlej slávy zbrojnej výroby na Považí a v Turci.
„My sme postupne prenájmom od štátu alebo akvizíciou dostali do nášho portfólia väčšinu zbrojárskeho priemyslu, ktorý dnes na Slovensku je,“ opisuje spolumajiteľ firmy Marián Goga.
Dnes pod nich spadá osem slovenských podnikov, najmä bývalé vojenské opravovne v Novákoch, Trenčíne a Banskej Bystrici. Ale aj polovica obrovského dubnického ZVS Holdingu.
Z histórie zbrojárskeho priemyslu na Slovensku
Autom križujeme údolie, ktoré bolo svedomito premenené na zbrojársku fabriku. Každý objekt od svojho suseda oddeľuje vysoký ochranný val, keďže sa tu robí s výbušnými zložkami munície. Haly viditeľné od cesty sa používali na „kryciu“ civilnú výrobu. Kúsok vyššie sú pozostatky tej pravej masívnej špeciálnej výroby. Dnes už sú to však len ošumelé budovy s opadanou farbou, mnohé s prepadnutou strechou.
Navonok nevábne haly ale ukrývajú jedinečnú technológiu a dodnes sú v Dubnici aj ľudia, ktorí ju vedia používať.
Škodováci priniesli zbrojárstvo do Dubnice
Dubnicu, ako miesto so strategickou polohou, si vyhliadlo ešte prvorepublikové ministerstvo obrany koncom 20. rokoch minulého storočia. Všetko nabralo na obrátkach v roku 1934, keď vedenie ČSR v obave z rastúceho nacizmu v Nemecku presťahovalo do Dubnice zbrojnú technológiu z Škodových závodov v Plzni.
„Tí škodováci, tí vedeli, ako na to. Skupina MSM však v bývalej fabrike produkuje najmä muníciu. O tú je záujem nepomerne častejšie, než o delo, ktoré ju vystreľuje. Fabriku prebrali pred dvoma rokmi a produkciu už zdvihli desaťnásobne.
„Vyrábame prakticky všetko, od malých nábojov, cez stredné ručné granáty, mínový program a celé portfólio munície bývalých východných kalibrov. Ale boli sme úspešní aj v rámci NATO agentúry. Umiestnili sme celkom slušné množstvo mínometnej munície aj mínometov, ktoré sú našim výrobkom pre poľské špeciálne jednotky,“ opisuje šéf skupiny MSM.
Celá skupina už dosahuje ročný obrat, ktorý prevýšil 100 miliónov eur. Pre porovnanie: v štátnom DMD Holdingu, ktorý má obchodné podiely v troch zbrojných spoločnostiach (KONŠTRUKTA - Defence, ZTS - ŠPECIÁL a ZVS holding), dosiahol objem obchodov s výrobkami obranného priemyslu za posledné tri roky 52,4-milióna eur.
MSM Group dodáva domácej armáde maximálne tri percentá svojej produkcie, klientelu majú v 25 krajinách sveta. Švédske vojenské autá nosia ich kontajnerové nadstavby.
Inžinieri pri vývoji jedného zapaľovača delostreleckej munície na konci 50. rokov minulého storočia zostrojili hodinový strojček, aby strela explodovala v stanovenej výške. Šikovné a presné zariadenie potom našlo svoje využitie aj v hodinkách.
Aktuálne zbrojovka MSM Group zamestnáva už viac ako 1200 ľudí a počty ešte plánuje rozšíriť. V Dubnici chcú obnoviť špeciálne vzdelávanie v štýle 60. rokov minulého storočia, keď na miestnej priemyslovke boli štyri ročníky zamerané na špeciálnu výrobu.
Skupina spadá pod spoločnosť Czechoslovak group, predtým Excalibur group známeho českého zbrojára Jaroslava Strnada. Z pôvodného obchodníka s vyradenou vojenskou technikou sa postupne stále viac zameriava na obnovu bývalých výrobných závodov na oboch brehoch Moravy.
Jadrové zbrane vo svete
Napriek tomu, že všetky štáty sveta s výnimkou piatich súhlasili so Zmluvou o nešírení jadrových zbraní, stále existuje hrozba jadrovej vojny. Nie je prekvapením, že väčšinu jadrových zbraní sveta vlastnia Spojené štáty a Rusko. Na planéte je okolo 12 700 jadrových hlavíc, odhadom 90 percent patrí jednej z týchto dvoch krajín. USA ich má zhruba 5 500, zatiaľ čo Rusko vyše 6 000.
V porovnaní s USA majú Francúzsko a Veľká Británia dosť malý arzenál, ktorý tvorí len asi 290, resp. 225 jadrových zbraní. Čína má v súčasnosti 350 jadrových hlavíc. India má celkovo 160 jadrových zbraní, Pakistan ešte o päť viac. Jadrové zbrane má aj Severná Kórea, je však ťažké odhadnúť presné číslo, ale odhaduje sa, že ich môže byť 20 až 45. Izrael nikdy oficiálne nepriznal, že vlastní jadrové zbrane, ale predpokladá sa, že ich má.
Vo všeobecnosti sa dá tvrdiť, že okrem vyššie spomenutých deviatich krajín by nemal mať žiadny iný štát jadrové zbrane. Krajiny Južnej Ameriky či Afriky nemajú jadrové zbrane rovnako ako Austrália, Indonézia, Papua Nová Guinea, Malajzia, Filipíny, Vietnam či Thajsko.
| Krajina | Odhadovaný počet jadrových hlavíc |
|---|---|
| Rusko | 6 000+ |
| USA | 5 500 |
| Čína | 350 |
| Francúzsko | 290 |
| Veľká Británia | 225 |
| India | 160 |
| Pakistan | 165 |
| Severná Kórea | 20-45 |
| Izrael | Neznámy (predpokladá sa) |